ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa Ján Greguš so synmi na svojej okružnej ceste po lutišičovských majetkoch zastavil v Kotlíne, našiel tam mnoho zlých zvestí, spoločnosť vzbúrenú a rozkolembanú. Nenašiel predošlú peknoduchú istotu. Bolo čosi skysnutého vo vzduchu, ako by celý Kotlín i kraj napadnutý bol morálnym omdletím a nevrlou slabosťou. Ruchu bolo dosť, ale akéhosi strachostlivého.

A pritom i sám nebol v rovnováhe: na Lieskovskom pristihol jedného z kasnárov pri značných peňažných neporiadkoch; dvadsaťtisíc zlatých vznášalo sa kdesi v povetrí, aspoň v kase a knihách neboly, a keď vážne a ticho rozložil nevernému šafárovi, že náhradu musí dať poistiť na svojom novokúpenom majetku v Nitrianskej (ako vidno, kasnár investoval svoje zgazdované groše poďalšie, ďalej od ruky), kasnár miesto uznanlivosti, že ho Ján neudal, nadul sa, grobianil a začal hroziť panslavizmom. Veď on vraj dobre vie, kto je Greguš, dobre vie, že jeho dni direktorské sú sčítané. Kasnár udrel sa do pŕs, že je on verný maďarský patriot a nedá sa preháňať ľuďmi, nosiacimi na čele pečať vlastizrady… Kotlín že neleží na kraji sveta, Jeho Osvietenosť pán Büky, nadžupan, nedarmo boli v tomto kraji, a pochválili jeho príkladné vlastenectvo.

Greguš nepovedal ani slova, vstal a o pol hodiny vošiel do rentovej pisárne s dvoma listinami: s úpisom na dvadsaťtisíc zlatých s intabulačnou klauzulou a s krátkym trestným oznámením kasnára menom Andreja Lutišiča pre spreneverenie tejže sumy. Kasnár zbledol. Zlopovestný Greguš ešte i pozemnoknižné čísla parciel vedel v listine udať z kasnárovho nitrianskeho majetku! Kasnár s jedom na líci podpísal prvú listinu, druhú Greguš roztrhal pred jeho očami. Ján myslel svojou veľkodušnosťou získať človeka, a získal zaťatého nepriateľa.

Ani v Dečiciach nenašiel nič potešiteľného. Dečice ležaly v rajóne, mocne zasiahnutom vysťahovaleckou čumou. Razom začaly rednúť, pustnúť úhľadné a čisté dediny kraja, ktorý sa dosiaľ dosť dobre opatroval. Ľudia, ktorí v celom žití neboli ďalej než v prvom mestečku na jarmoku, a keď jednému-druhému prišlo pobudnúť v susednej stolici, už rozprával o svojej ceste ako Dr. Holub o najčernejšej Afrike, razom vzchopili sa na krídla ako divé husi a preleteli more, o ktorom len v povestiach slýchali. Nebolo možno tvrdiť, že by len bieda hnala bola ľudí z domoviny: nevysvetliteľná nespokojnosť to bola, ako pri škovránkoch, väznených v klietke, keď príde pre ich slobodných bratov čas sťahovania sa na juh. K tomu prišlo neslýchané hnetenie správne, finančné, súdne a lesk dolára, prišlého zpoza mora.

Cena zeme klesla, ukazovaly sa už i ladom ležiace, neobrobené plochy, Lutišičove latifundiá padaly v cene spolu s drobnými majetkami. Árendátori vypovedúvali, vo vlastnej, priamej správe podržané zeme nedonášaly želateľného dôchodku: inu, nebolo pracovných síl… A ľudia myslia, že v samej zemi, v širokých nivách a mastných luhoch je všetka božia blahodať! Nikdy hmota bez ducha nebola blahodaťou!

Márnotratník musí mať rád peniaze, bez nich by nemohol otročiť svojej mrhačskej náruživosti, a vyhadzuje ich von oblokom; u nás spievajú hymny na krajinu, vlasť, zem, na takzvanú „hazu“ (spotvorené nemecké slovo Haus), prisahajú sa, do pŕs sa mlátia, ako milujú uhorskú otčinu, ba modlu z nej ukovali, ale ľud, ktorý ju jedine robí cennou, ľud márnia, hekatombami ubíjajú, maďarčinou ohlupujú z detských nôh počnúc, privádzajú do nerestí duchovných i hmotných, ňou ľud ponižujú, ošarpávajú z ducha, vôle, samostatnosti, pracovitosti, ňou ho vyzliekajú zo cti a samouváženia, zo šiat starých dobrých zvykov, ňou mu odoberajú statočnosť a pietu, kazia pud usadlosti; maďarčinou ľud denne urážajú, tyranizujú, dráždia, do škody sáču, konečne a hlavne od základu vedú k nemravnosti, bezbožnosti a telesnosti. Rezultátom maďarizácie iné byť nemôže ako bieda, spojená s hlbokou nespokojnosťou. A čoho nedobije sama bieda, dotĺka na hanbu a posmech zopsutá administrácia v rukách ľudí nevzdelaných, prázdnych, a hlavne nesvedomitých. Po žni a kosbe biedy a správy zostáva sbieranie kláskov pre exekútora a kriminál. Preto umele zbedovaný ľud, aby zachránil aspoň holú kožu pred soschnutím a úbohé údy pred pomaďarčením, to jest pred schudnutím na skelet, beží upotrebiť posledné sily za more. A keď okúsil, že inde, v cudzej cudzote, je viac človekom než doma, keď poslal niekoľko dolárov do vybiedenej dediny, povstáva ľudová choroba, vysťahovalecká čuma, ktorá i dobré, nenatresnuté sily odoberá krajine a národu. Škovránky ochorejú, a keď im odchýlia dvercia, uletia s bôľnou, nepovedomou túžbou v chorých prsiach.

Ján Greguš zalamoval rukami nad stavom veľkých i malých majetkov v dečickom kraji a nahliadal, že odpomôcť hynutiu nemôžu jednotlivci, i keby sa všetci spojili. Streštená politika, mysliaca len na dnes, a zlumpovaná správa zmarí každú námahu jednotlivcov. Štát, na žaloby, poslal do dečického kraja niekoľko maďarských, po slovensky neznajúcich preparandistov-nedoukov, aby poučovaly národ maďarským písmenám a zvukom. To malo ľudí udržať na otcovskej pôde! Liek, podávaný peštianskymi štátnikmi, chorobu mohol len zväčšiť, ako keby smädnému nasypali do úst soli alebo suchotinárovi prachu.

Greguš chcel aspoň niečo urobiť: vzal so sebou inžiniera a s jeho pomocou sostavil hlavné črty plánu prípadného parcelovania ornej pôdy, pastvísk a lúk ohromného lutišičovského majetku. Azda rozdelením pôdy medzi ľud umenší sa zjavné hynutie národa, keď zarobené groše pôjdu na kúpy. Pravda, výsledok bolo možno očakávať len po rokoch a rokoch, predbežne nemal kto kupovať a obrábať parcely. No Greguš chytil sa do práce so svojou čudnou energiou a zručnosťou. Uzavrel postaviť pílu v panenských horách, aby ona prinášala osoh, pri ktorom by panstvo mohlo parcely lacno prepúšťať. Ustanovil prémie za najlepšie obrábanie klčovísk.

Za týždeň bol plán hotový, sám inžinier obdivoval Jána, o ktorom zpočiatku myslel, že je lenivým človekom, požívajúcim sinekúru u bohatého pána, ktorý ani raz ešte nepobýval na svojich dečických majetkoch. Ešte viac sa čudoval, že z celého nevykuká oročka… len on dostal svoje, a Ján robil zadarmo.

Paľkovi táto cesta bola osožná, on prvý raz videl a vedel i uvážiť železnú pracovitosť svojho otca, videl jeho svraštenú, starostlivú tvár, jeho zimničné, kŕčovité oddávanie sa raz pred seba vzatému dielu, jeho vážnosť a rešpekt, ktorý mali pred ním v Dečiciach a okolí. Videl, že zadovážiť si uváženie, stať sa samostatným, „svojským“ človekom nepostačí chvast a veľké slová.

„Zdá sa len pletkou podeliť hotové, a hľa, koľko námahy!“ Čudoval sa mladý šuhaj. A keď chcel pomáhať otcovi s najlepšou vôľou, keď nazeral do kníh, rubrík a máp, ktorými jeho otec tak bystro narábal… s vnútorným zahanbením uznal, že on s celou svojou matúrou, s celým Jánom Odoakrom Kutálkom a mýtickým Babingtonom Papáčkom, s celým svetom „samostatnej“ svojej múdrosti a pokročilosti nerozumie z toho všetkého nič! Práve tak málo, ako čo by ani čítať a písať nevedel. Ba či by sa i tu vyznal pán Odoaker? Pochyboval. „Taký som pritom sprostý ako z vajca vykľuvané kuriatko,“ uznával v sebe Paľko a veľké zámysly a ostré kritiky začaly sa v ňom nebezpečne podlamovať.

Greguš poznal lepšie svojho syna než dcéru. On sa nezľakol jeho nafúkaných rodomontád, jeho zvonku nalepenej napuchrenosti a veku jeho neprimeraného kriticizmu: srdce šuhajovo bolo neskazené, na ňom nič nestihli zbabrať kutálkovci, hlávku mal bystrú, a keď sa trochu pomotala vplyvom všelijakých odoakrovcov, Ján bezpečne dúfal ju napraviť, nie slovami, ale príkladom a skutkom. Veď srdce bolo dobré! Pomýliť možno hlavu, ale dobré srdce všetko napraví. Len u koho je srdce skazené, zapľuhavené, zostáva pri mladých bludoch a napokon vyvinie sa na starého chlapca. Greguš brával synka všade so sebou, nenapomínal mnoho, nezahanboval ho, keď sa šuhaj rozmudrstvoval, ale ukázal mu, ako svet beží a ako čestní ľudia konajú, a ako metajú sa sem i ta „cingisiari“ pokrútených, neporozumených náuk, náuk nedopočutých od všakových prepadnutých, nevydarených, a preto ozlobených „babingtonovcov“. Paľko za čas trápil sa nad padnutým svojim ideálom, bolelo ho, že bol už tak blízko pri cieli „zdokonalenia toho ja“, a razom je tak ďaleko; no skoro ozdravel a začal rozumne myslieť.

Dečické starosti Greguša zunovaly, jeho sily boly temer vyčerpané. Bol rád, keď zobral chlapcov na rebrinový voz, keď v okresnom meste napochytre vybavil svoje diela a jachal ku Kotlínu — k novým útrapám a starostiam, omnoho žeravejším, než boly lieskovské a dečické. Ale je to aspoň posledná etapa, potom už príde Havrané, rodina, Mária, Júlia, Mariška!

Greguš nenašiel Hlaváňa doma, složil sa u neho, Martinka nechal u tetky Hlaváňky baviť sa s deťmi (Martinko robil už gavaliera malej Elenke Hlaváňovej) a s Paľkom šiel ho vyhľadať do Čitárne. Sľúbil panej, že obaja i s mužom prídu na večerný čaj.

V Čitárni bolo neobyčajne živo. Okrem obyčajných hostí boli tam mnohí občania, ktorí neboli členmi, a keď i boli, nechodievali v pracovné dni do spoločnosti. Trapéza bola rozmnožená a puška so zdarom kolovala. Hlaváň skočil zpoza trapézy a vítal Gregušovcov. Ján badal hneď neobyčajné oživenie. V troch priestranných izbách tvorily sa skupeniny, ticho, no pritom rozčúlene rokujúce. Doktor Milanec chodil od skupeniny ku skupenine, od stola k stolu, podľa svojej neposednej obyčaje, Durina stál uprostred remeselníkov a kupcov a horlive im niečo vysvetľoval. Hlaváň zaviedol Greguša k stolíku, kde sedel kotlínsky farár Brezňan, Roháčik, Kuzmín a iní. Pri jednom zelenom stolíku tarokovali, pri druhom preferansovali. Okolo druhého stála hŕba verných kibicov. Ďurko Malatín vyzval hneď mladého Greguša na biliard, práve zhľadával súceho štvrtého na kolky. Mladý sečnák sa mu práve zišiel, už iste neostane sám v zlých. Polichotený Paľko vzal kyj… a cítil sa šťastným… už ho pokladajú za veľkého; čo len nedávno bolo zakázané, je už dovolené.

Greguš dozvedel sa noviny: stražiansky škandál Zápyho o oživenie zaspatého, zabudnutého procesu pre sprotivenie sa proti priekrstu Kotlína na Kazán. Nik už ani nemyslel na proces, zrazu, pred dvoma dňami, dostalo asi päťdesiat občanov predvolanie pred vyšetrujúceho sudcu. Bolo zrejmé, že proces obnovili z politických cieľov, vplyvom akcie triumvirátu: Bükyho, Krausa a Varečkayho. Pod politickou lupou komár narastie na ichthyosaura.

„A čo urobili Stražianci proti kostolnému atentátu?“ spýtal sa Greguš, ktorého ohromily zprávy.

„Všetko, čo sa dalo,“ riekol Hlaváň, „na mimoriadnom konvente ad hoc — stal sa druhý škandál. Slúžny a klika poslali ta Vizyho.“

„Bože môj, Vizyho,“ riekol staručký farár kotlínsky Brezňan, „Kolomana Vizyho, ktorý už dávno zabudol, že je cirkevníkom, a vôbec kresťanom. Pätnásť rokov neplatí do cirkvi ani krajciara!“

„Ale má za sebou troch-štyroch krikľúnov,“ pokračoval Hlaváň, „najväčších korheľov a výstupnikov. Nestačil farár v konvente rozložiť, že svolal mimoriadny konvent, aby sa cirkev dohodla, ako pokračovať proti Marciho Zápyho zhanobeniu chrámu, kňaza, pohrebu, zneucteniu mŕtvoly, Vizy vyskočil na neho, besnel, skákal až pred oltár. Korheli revali, za nimi z ulice nasháňaná čvarga, hodne spitá. V klobúkoch drali sa do chrámu; našim praskla trpezlivosť, tichý ináč Ján Mikula skočil proti Vizymu, za Mikulom ako hromový oblak valilo sa rozhnevané množstvo. Chvíľa… a exemplum bolo by hotové… Štrbík postavil sa medzi Mikulu a Vizyho… Učiteľ Rybár, notár konventuálny, tíšil… Kaňúr mal svojich naporúdzi; a oni už uspeli jedného korheľa, ktorý si chcel zapáliť v chráme do fajky, vyniesť z chrámu. V osudnej chvíli zaznel organ na všetky mutácie a pedále fortissimo, a Berner začal svojím mocným hlasom Hrad prepevný. Rozčúlený ľud začal nevdojak spievať… búrne shromaždenie menilo sa každou chvíľou viac a viac na bohoslužbu… bolo po exemplu i po konvente…“

Greguš sa zamyslel. Či naozaj Irena nie je v práve? Zasa naši chlácholili; farár vrhol sa medzi ľud a Vizyho, Rybár tíšil, Berner hral na organe! Tak to ide vždy. Hlaváň niekedy vlastným chrbtom schytal údery, namierené na hlavu Strakonického pri kortešačke. Tichý, no nepokojný a často i harangujúci Veles zachránil komisára, pri veľkom podvode in flagranti dolapeného. A on sám či nevyviedol Zápyho z hŕby rozľútených Havranovcov pri komasacionálnom vzbúrení? Greguš začínal nahliadať, že k nebývalým prechmatom posmeľuje malých tyraníkov ich bezpečnosť osobná, a nebyť jej, chovali by sa skromnejšie, tak ako inde. A nebude ináč, až raz naozaj potečie krv.

„Nehovoril som?“ riekol Durina potichu Velesovi, tiež obžalovanému pre Kazán. „Či treba vymýšľať tam akési hlúpe meetingy? Tu to máme! Proces odpočíval už v archíve, a len čo vaši velikáši začali kutiť s novým demonštratívnym shromaždením, vytiahli ho na svetlo, a budú vás preháňať ako zajace! Nehovoril som?“

„Ale, pán doktor!“ riekol Veles, „veď náš protest bol zákonný, nevyhnutný! Nuž či už máme si dať meniť mená našich miest, aby si nejaký šplhavec urobil tamhore zásluhu? Veď nám pán doktor Hlaváň zo zákona dokázal, že k tomu treba privolenia nášho!“

„To je zavádzanie, pán Veles, číre zavádzanie! Nie o tom je reč, čo sa stalo na radnici, ale čo sa stalo pred ňou, po domoch, u Bachára, a potom agitácie, schôdzky, spev ulicami, keď ste zvíťazili!“

„Bez schôdzok a poučovania nebolo by víťazstva… veď viete, ako to chodieva!“ už trochu malodušne povedal Veles.

„Ja som ani doma nebol,“ riekol mešťan, ktorý sa pridružil k Velesovi, „kupoval som v Trnave hladné bravy a kukuricu!“

„Nie, nie, pán Veles!“ rozrečnil sa Durina, hladiac si jemnú briadku okolo hladkých líc. „Len všetko podľa zákona, zákon je svätý. My sa musíme pridŕžať reálnosti a zákona… Hlaváň znal zákon, čo teda zvádzal ľudí? Ale sú páni, ktorí chcú nasilu chytro vyniknúť! Pri riadnych pomeroch zákonnou prácou vyznamenať sa je ťažko… Tam treba pokrok, práca, drobná práca… Ale hukom, krikom skoro staneš sa povestným. Tak to tí starí oddávna robili čo nám dobrého prinieslo hlučné svätomartinské shromaždenie roku 1861? Reči, povedačky, Piťu, toasty, a hlavne… nedôveru mocných, veľkých politikov… Čože nám prinieslo Memorandum, tento detinský škvár, idealistická makulatúra bez štátnickej múdrosti, bez realizmu a prispôsobenia k daným pomerom? Som hlboko presvedčený, že bez týchto národniarskych komédií boli by sme už dávno na čistej, hojnej paši. A treba bolo vyrukovať s Okolím? a podráždiť celú krajinu? Ani so školami nebolo všetko kóšer. Sami sú si príčinou, že ich zavreli. Ach, starí odžilci vždy len hnevali a dráždili mocných, ako komáre slona! Bolo by na čase nepočúvať na húkanie temných starých sov!“

Vales sa utiahol, dal si dve deci so sódou a celý zbalamutený, pomýlený čušal v kútiku, potom vstal a ticho šepkal s mešťanmi. Šepkanie s ľuďmi, nemajúcimi pevnej postate pod sebou, je vždy znakom nečistých zámerov.

Milanec s radostnou zlosťou na tvári pozeral na skupeniny mešťanov, na ktorých bolo už poznať nedorozumievanie, váhanie, ba už i ustrašenie. Zvlášte tešilo ho, že to všetko musí pozorovať Greguš i Hlaváň. Ponížením ich mienil rásť, keď im váhy ubúdalo, on cítil svoju dôležitosť. Jemu bolo všetko jedno, hoci urobiť „tabulam rasam“ a potom znova stavať. Vžíval sa do zlosti, takže niekedy sám sa pozastavil nad vzrastom horkosti vo svojom srdci.

„Naše semeno klíči!“ riekol Durinovi s nahorklým úsmevom.

„Ale pomaly, pomaly! Ja bych to chcel razom rozrumiť ako ekrazitom! Pozri tam tie protivné tváre okolo Greguša… Tí mudrci ešte ani nevedia o tom, že sa im vojsko kláti!“

„Počkaj, musím ich trochu poštekliť!“ Milanec sadol si ku Gregušovi… Už viac ráz chcel ho vraj navštíviť v Havranom, ale dozvedel sa, že ho niet… Azda dovolí po tieto dni. Potom rozprával mu o svojich prácach. Pýtal sa ho, či už čítal najnovšie dielo Babingtona Papáčka, Konkrétna metafyzika čistého Nerozumu.

Greguš bol plný starostí a nemohol o nich nehovoriť s Milancom. No narazil na čudnú chladnosť… Milanec bol taký tichý pri jeho starostlivých slovách, ako by všetky na hromadu stisnuté prenasledovania slovenskej spoločnosti dialy sa niekde na mesiaci. Milanec staval sa chladným a všetko mu bolo ľahostajné… netýkalo sa ho. Každé prenasledovanie, o ktorom hovoril Greguš, pokladal za malichernosť, kostolné škandále za nepatrné nepravidelnosti. „Hovorme radšej o svojich milých,“ riekol konečne, „dúfam, že dovolíte navštíviť vašu vzácnu rodinku! Už dávno túžim vidieť váš krásny dom, ale nie pri huku a tartase všelijakých rechtorov a mlynárov! Tak, keď je ticho, keď krásny život rodiny tečie svojím tichým prúdom. Len tak možno požiť sladkosti životné, a to je náš najvyšší ideál!“ I začal dôkladne objasňovať svoje náhľady a systémy. Greguš pozrel na neho ospanlivo a nič neodvetil. Milanec mu bol už protivný.

Ani trapéz nebol veselý a hlučný, hoci bol tak husto obsadený. Ignác pokúsil sa o žarty, ony nenachodily ozveny. Mnohým nevychádzal z umu proces a jeho možné následky. Durinove proroctvá boly všetko pesimistické, ony šírily sa rýchlo… Pri trapéze zjavily sa rozličné mienky vzhľadom na proces, najprv dve, potom tri, potom roztrhla sa spoločnosť na atómy, koľko ľudí, toľko mienok, ba viac, lebo od biliardu pribehnuvší Malatín mal sám tri mienky. A vlastne nemal ani jednu, lebo myslel na novú komédiu, ktorú prekladal z francúzskeho, to jest zo zlého českého prekladu, a český preklad bol sfercovaný z mizerného nemeckého. Čo zostalo po takejto procedúre z francúzskeho pôvodného „espritu“, ľahko si domyslieť. Rukopis nosil v bočnom vačku, korigoval ho pri pive na kolene, na prechádzke okolo Kotlinky a žaloval sa, že mu dáva mnoho roboty. Spoločnosť sa skoro rozišla.

„Mne sa nepáči vaša nálada,“ riekol Greguš Hlaváňovi na ceste domov, „sme ešte len pred prvou borbou, a vojsko je smutné!“

„Nezabúdajte, že sú to všetko najviac nováčkovia v borbe. Či je tomu dávno, čo nevedeli, čí sú? Veď sa oni ostrieľajú!“

„Mne sa zdá, že vaši chránenci nedobré semeno sejú! Čo to do mňa hučal váš Milanec? Že vraj treba ustúpiť od všetkých plánov, a oni majú sľúbené, že nebude nič z vašej kotlínskej pravoty. Aby sme cele zamĺkli — i oni odvolajú obžalovanie päťdesiatich občanov. Nechcel som ušiam veriť! Veď by to bol formálny reverz, formálne svätokupectvo! A mladý človek! Obor! Kdeže je tá ich obrovskosť? Začal flautovať o mieri, o pôžitkoch životných, o užívaní a požívaní mladých sladkostí — to že je vraj ich ideál. Seba vraj treba ctiť, len seba zdokonaliť a vyvýšiť… A vždy len Kutálek a Kutálek! Ale povedzte mi už raz, akého to človeka máte na Rorátke? Aký to fenomén?“

„A tam ho Boh vie! Pred obedom chodí ku Kuzmínovi; hovoria, že pracuje pomaly a nedôkladne. Musia za ním prezerať každú zmenku, každý riadok, každú číslicu. Vedomo, duchovnému obrovi je „šmafú“ päť alebo desať, Brezová alebo Brezno, Frankfurt alebo Erfurt, Smolinský alebo Záleský. To sú pre takého obrodenca veci malicherné. Ale o povýšenie platu už zadal prosbu — po mesačnej službe. Keď pero omočil po prvý raz, už smýšľal o povýšení platu. Potom celý deň sedí doma… nik ho nevidel. Durina tvrdí, že sa pripravuje na doktorát, ale Milanec nedávno zjavil s dôležitou tvárou, že Ján Odoaker Kutálek tvorí akési kapitálne dielo, ktoré ma všetko osvietiť, postaviť na pravidelnú osnovu. Ním dokáže, že všetko, čo dosiaľ bolo, nestojí deravú grešľu. Volajú ho vraj majstrom… Viete, u nich každý ,tvorí‘ a každý je ,majster‘… Takými sa už narodili. My sme sa deťmi narodili.“

V kancelárii Hlaváň začal už melancholizovať. Vyrozprával Gregušovi, aké márne boly všetky protesty a žaloby pre Varečkayho prečin na koncerte. Všetky telegramy boly márne, márne sám bežal do Pešti! Naopak, Roháčika a Hlaváňa udali pre sprotivenie sa vrchnosti. Roháčika, ktorý vlastne všetko utíšil… že vraj búril so stola a hromžil na maďarskú národnosť. A tak Šimonovič má svoju ranu (bol tri dni a tri noci medzi životom a smrťou) a dvaja ľudia súdne vytriasanie… Konečne, nám nič nemôžu urobiť… hoci, ktovie! U nás je proces lotéria!“ Hlaváň buchol na hrubý sväzok aktov.

„Pomyslite si! Kuklišov proces som prehral pri prvom fóru! Hlavu by som bol vsadil! Vec je jasná ako slnko. Nároky žalobníkov nemajú pražiadneho základu! Juridické absurdum… Ale tu ho máš! I do tohto čisto privátneho diela trkol nejaký politický čert! Vlezú nám do pozemkovej knihy, potom vyškrabuj to von, útraty, mrzutosti, a to bude ešte s Bohom, keď prvý súd neostane naozaj v platnosti. Nemyslím, neverím. Ostatne, dnes u nás všetko je možné! Všetko, čo napravili zriadením súdov, všetko už čert pohubil, dnes sme horšie než pred zriadením. Jedz chytro, čo máš na tanieri, lebo ti to nie je isté na ceste od taniera k ústam! Nikde na svete neprenášajú tak politickú borbu do diel súkromných ako u nás. To už nie je politická borba, to je zabíjanie… Vec nezastane pri politicko-súdnej prehánke — do vačku ti ide politická intriga. Inde boria sa strany, systémy, u nás každá borba mení sa na vražedné pirátstvo. Nicht Schlacht, Schlachten ist’s zu nennen!“

Včasne ráno Greguš s chlapcami viezol sa železnicou do Stražian. Už túžil po domácom krbe, každá hodina von z domu bola mu odporná. Mária predstavovala sa mu v dávnej mladej sviežosti, on pocítil mladú túžbu po nej. Lejla mu neschádzala s mysle, a jeho gazdovstvo tiež čakalo na pána. Toľko trudil sa za Andreja, ukáže mu hotové rezultáty, ukáže mu svoju bezzištnosť osobnú, ale i zištnosť za svoju vec, za kotlínsky kraj! Nemožno, žeby neobmäkčil jeho zatvrdnuté srdce!

Koč ho čakal na stražianskej stanici. Ján chcel zastaviť sa na fare a potom rovno domov. Už bežal s chlapcami k vozu, tu počul známy hlas:

„Herr Direktor! Warten!“

Skladanský sa pred ním zjavil… Matej bol s Ďurkom dosiaľ každý deň na stanici, len dnes zmeškal, a práve dnes prišiel Gažo a nevedel, čo počať na pustej stanici. Voza nebolo. Od kočiša Gregušovho dozvedel sa, očakáva pána. Zostal a čakal na kotlínsky vlak.

„Hádam len odveziete sprepadeného Švába do svojho raja?“ Skladanský hovoril s milou fidelitou, s priateľskou otvorenosťou.

Greguš sa zaradoval Skladanskému, až sám sebe sa divil. Pocítil takú radosť, ako by bol zrazu uzrel najbližšieho pokrvného alebo priateľa z dávnych čias. Nepostrádal ho, keď ho nebolo, ale keď sa zjavil, všetko okolo zjasnilo sa mu. Bol rád, že svet slovenský opäť zrkadlí sa v duši a v očiach umného cudzinca. To naše, i to všedné naše dostáva ceny, keď ho môžeme ukázať, keď pozorujeme, ako ho iní, cudzí ponímajú a cenia! Hja, umenie je veľká vec! Bez neho národy umierajú suchotinami.

„Ale dovolíte zastaviť sa na fare?“ spýtal sa Greguš Skladanského. „Máme zasa nové vojny, chcem byť ešte dnes so Štrbíkom!“ Gažo pozrel na Jána nedôverčive: či ho nejde azda posmievať? Či hádam nešípi, že i jemu chce sa na faru. No Gregušovi sa ani nesnívalo: duša jeho bola plná starostí a žiaľov pre strašný stav vecí verejných, plná starostí o Štrbíka, ktorý tak razom stal sa tuho napádaným človekom.

Zastali pred farou a prešli rovno do farskej kancelárie. Skladanskému udrela krv do tváre, keď prechádzal popri chodbe, v ktorej lúčil sa s Ruženkou. Chodba bola v najväčšom poriadku, vylíčená, vyutieraná, ale prázdna. Na celom dome spočívala tichosť letného dedinského, mŕtveho dňa… Farárka s deťmi bola v záhrade…

Štrbík vítal hostí srdečne… Nad príchodom Gažovým sa nezadivil: on ho očakával. Greguša priamo hrešil, že tak dlho mešká, keď doma strecha blčí. Novosti boly dosť divé…

„Ach, to bude zaujímať drahého majstra!“ riekol, „preto mu popredku vzdávam vďaku za nákres kotlínskeho škandálu… videl som ho v Leipziger Illustrierte.“

Skladanský sa zamračil… On nákres poslal len z vrtochu… nemyslel, že príde na oči ľuďom, ktorí tam boli. Vyzeralo to, ako by sa chcel niekomu naväzovať… Nakreslil Varečkayho, podporovaného bôklinovskou figúrou Burdulovou, ako ženie žandárov proti vzdelanej spoločnosti. Podpis bol: „Die Wahlen in Ungarn.“

Štrbík rozprával: on s kurátorom Kuklišom udal Zápyho na súde pre kostolnú výtržnosť. Na oznámenie neprišla nijaká odpoveď. Zápy veselo úraduje, no proti Štrbíkovi, Mikulovi a desiatim glejárom zaviedli vyšetrovanie pre búrenie proti maďarskej národnosti. Jána Mikulu v noci vytrhli zo sna, nedali sa mu ani odobrať od ženy a zavliekli ho do väzenia, tam že ho opravdive moria.

„Bol som už i ja vypočutý okresným sudcom,“ riekol Štrbík, „pýtal odo mňa pohrebnú kázeň, dozvedal sa, či som vychvaľoval buričov, nepriateľov vlasti, hurbanistov, viedenskú kamarilu! Tak namiesto, aby vyšetrovali toho, z koho pohoršenie pošlo, vláčia nás po súdoch!“

„Už mali i starého Pavla Mikulu vyhrabať z hrobu!“ riekol Greguš a tvár jeho ako by bola ostarela. „To sú ozaj hrozné veci!“

Skladanský už dosť dobre rozumel rečiam priateľov a skoro vybadal, že zasa ide o nejaký nový hrdinský kúsok. Bol nepokojný. Pomaly srastal tak so všetkým, čo videl, že hneval sa sám na seba, že ešte málo rozumie záujmom týchto nových priateľov, nových ľudí. Rozumieť rozumel faktom, ale prečo tie fakty takým rozčúlením naplňujú jeho nových priateľov, toho sa nevedel dopiadiť, docítiť… On vždy porovnával pravidelné pomery vysokokultúrnych národov a štátov s uhorskými a nemohol pochopiť, prečo môže byť vecou vážnou, že Slovák sedliak dostane maďarský prípis… „Nech ho roztrhá!“ myslel si. „Kto by sa opovážil nemeckému sedliakovi poslať prípis francúzsky?“

„A to nie je všetko,“ referoval Štrbík, „pre mimoriadny konvent, ktorý Vizy znemožnil, máme nové otázky. Húževnatosť majú naši nepriatelia a my jej nemáme. Oni idú do krajných konzekvencií, a my ostávame temer vždy na pol ceste. Ubi ty Strakonického desať ráz, ako sa mu to stalo pri rozličných voľbách, po jedenáste ti pôjde čelom do múru! Na môjho Bernera poslali Butafického, Rybára stíhajú. A práve pred chvíľou bol tu kostolník, že Rybárovi zhabali celú školskú bibliotéčku!“

Greguš znepokojený, smutný chodil neobyčajne rýchlo po farskej kancelárii. Už uveril, že prenasledovanie je naozaj všeobecné a zachádza i do súkromných diel, namierené je proti osobám a ich každodenným záujmom. Pri všeobecnej borbe za takú alebo onakú ideu, pravú či nepravú, oduševnením premáha sa zmalátnenie, dumal Greguš. Všetko veľké povstalo z oduševnenia. Keď vezmú národu oduševnenie, ako by mu dušu vzali. Môžu sa ľudia boriť za dve oproti sebe postavené myšlienky, smerujúce k všeobecnému blahu, a pritom môžu bývať pod jednou strechou… Ale keď so surovým násilím bijú jednotlivca, z politickej zášti ničia jeho súkromné jestvovanie, ťažko, preťažko je podňať duchov! Nás už ubíjajú vo vlastných chudobných hniezdočkách. Či nepríde raz zdanlive smiešna idea o vysťahovaní sa zo zeme otroctva na vážny pretras? Onomu veľkému človeku slovenskému, ktorý to raz smelo vyriekol, v povedomí ťažkosti národného otroctva, smiali sa a nazvali ho fantastom a ideológom, bubeníkom! Mladý kýsi nevďačník v pamflete ho preto napadol, keď už ležal v tichom dedinskom hrobe. A hľa, neprešlo mnoho lustier, a vec nadobúda aktuality a skutočnej váhy! Neuteká už dnes ľud z Dečíc za oceán? Nie je to parciálne vysťahovanie národa! Neradno je smiať sa slovám národných géniov. Oni majú vždy pravdu, keď i pravda nezjaví sa hneď a práve v takej forme, ako si to mysleli. Slovenský národ, ak takto veci ďalej pôjdu, ocitne sa v stave večného sťahovania.

Greguš vysvetlil Skladanskému, o čo ide; Štrbík, celý rudý pohnutím, peknou, na univerzite nemeckej nadobudnutou nemčinou objasnil mu všetko, čo bolo potrebné, aby pochopil zvláštne pomery, záujmy, borby a surovosti slovenského života na každom poli… Skladanský svojím dôvtipom, slobodným pohľadom a slobodnou dušou začal vžívať sa do spletených slovenských diel. Ak i zdaly sa mu niektoré fázy národného boja malichernými, nazrel, že pre týchto ľudí sú ony bôľne, a tak dôležité… Malinká triesočka je tiež malicherná, ale v päte zadretá celého človeka umorí a ochromí. Medzi Skladanským pod titanskými lipami u Andreja, a medzi Skladanským na stražianskej fare bol už veľký rozdiel. Mnohí bližší ľudia, navštevujúci zavše Slovensko, nevnikli tak rýchlo a hlboko do slovenských diel a pomerov ako cudzí umelec. Umenie otvára širšie horizonty, lacné škriblerstvo i obyčajné úži.

„Nie, už je čas!“ riekol Greguš, obrátiac sa k hosťovi. „Ja nesmiem ďalej slúžiť vášmu priateľovi Lutišičovi… Keď už idú nám na osoby, na hrdlá, zradou by bolo ctiť ich jednu osobu, prijímať v dome, starať sa o jej hmotné záujmy. Hľa, pán Skladanský, našich berú, žobráčia, a ja…“

„Čo bude na mne, ja všetko urobím!“ srdečne riekol Skladanský, ani sám nevedel, akým prúdom pritiahnutý do týchto cudzích mu krážov. Idea je mocná. Ona hľadá a nachádza si médiá, o ktorých sa ani nesníva suchopárnym politikom.

„Nesmieme sa prenáhliť,“ riekol Štrbík, „ja som o tom často premýšľal! Ešte neprišla taká chvíľa, ktorá by Andreja mocne posotila na jednu alebo druhú stranu. Veď sú i trpné prírody, i ony majú svoje oprávnenie.“

„On nesmie byť proti vám!“ zavolal Gažo a vstal s divánika. „Tu moje čestné slovo! On musí zastať vás, keď bude zle. Mám nad ním istú moc, hoci sa často vymyká zpod nej. Neodídem od neho do jesene. Andrej nesmie tupo hľadieť na vaše útrapy…“

Skladanský bol krásny vo svojom oduševnení; z jeho očú sršaly šľachetné blesky. Bielu päsť zaťal, ľahký rumeň pokryl jeho líca. U neho všetky veľké skúsenosti životné, znanie, nazeranie, umenie, nerodily blazeovanosti, ale keďže všetko chápal úprimne, horúco, ony u neho zrodily túžbu po novom, spôsobnosť vžiť sa do nových vecí, do nových foriem.

Greguš a Štrbík veľkými očami hľadeli na cudzinca, ktorý razom stal sa im takým blízkym, necudzím, rodným. Možno, v ňom zovrela slovanská krv, čo i preriedená inou. Býva to, že ľudia cudzích sfér vžijú sa hlbšie do sveta národného než vlastní synovia národa.

Dvere na kancelárii rozletely sa rázne a Jozef Kaňúr vrazil do chyže, trímajúc pod kabátom veľkú koženú téku. Jeho energická tvár, inokedy tichá, ukazovala zrejmé stopy bázne, chvatu, netrpezlivosti.

„Prosím vás, preboha!“ vyrazilo sa mu z bledých úst, „žandári za mnou idú, skryte túto téku. Zle bude, ak ju dostanú do rúk! Nejde o mňa… ide o mnohých!“

Vtom blysly sa pod oblokom žandárske bajonety.

„Už sú tu! O mňa sa nestarajte, pán farár, nemohol som inam ukĺznuť, obkolesili ma ako divú zver. Len téku opatrite…“

Kaňúr podával Štrbíkovi toboľu, ktorý ju chytro prevzal, ale bol vo veľkom zmätku. Z obloka zazrel i mladú, vylízanú tvár žandárskeho poručíka. Vo farskej, ináč pustej kancelárii bola iba jedna vysoká kasňa s úradnými listinami, stojan s matrikou, diván a neveľký stolík. Iste budú prekutávať… ako zodpovedať, keby toboľu našli medzi úradnými cirkevnými listinami? Teraz, keď „upomernená“ cirkev žerie vlastné svoje deti, exekvuje a fiškálmi stíha! No pomoc bola súrna. Otvoril zásuvku malého stolíka. Zásuvka bola malá, téka ta nevošla, a zásuvka nadto preplnená bola papiermi.

Vtom rýchlym krokom vošla do chyže Ruženka. Ona zpoza záhradného plota videla bežať Kaňúra so známou jej tékou a skoro za ním žandárov s poručíkom. Sestre neriekla ani slova. Položila prstík na karmínové pery, srdce jej tuho zabúchalo, nie strachom, ale akousi smelou radosťou nad tým, že pochopila, prečo Kaňúr tak beží. Nič ďalej nerozmýšľajúc, šibla druhým koncom chodby a šťastne predišla žandárov… Možno, zíde sa jej prítomnosť!

„Dajte sem!“ riekla, vidiac, ako Štrbík s Gregušom márne sa vozia s tékou, a vytrhla ju z rúk švagra… Vtom zazrela Skladanského. Temný purpur pokryl jej tvár a oči jej zalisly sa čudným ohňom… Skoro by sa bola zmiatla! Nečakane, temer divom božím zazrela toho, ktorý jej búril nočné sny i denné rozmýšľovania! Jeho milý zjav, ďaleký a nemožný, bol sladkosťou a okrasou jej dievčenských, nevinných mátožení, predmetom blúznivej túžby, nie chorobnej, ale predsa túžby takej ďalekej a fantastickej, že na jej vyplnenie ani raz nepomyslela. A hľa, práve v tejto chvíli, v tomto čudnom jej zakročení zjavil sa on! Zmätenie jej skoro prešlo, usilovala sa nevidieť Skladanského, a naraz pocítila, že ju jeho prítomnosť posilňuje. Čudná smelosť skrsla v jej nežnej panenskej hrudi.

Dvere sa rozletely dokorán a na prahu ukázala sa drobná figúra vyšnurovaného žandárskeho poručíka a dvaja žandári. Každý z nich bol ako cestujúci arzenál: s puškou, bajonetom, šabľou, revolverom v koženej kapse nad stehnom.

Ružena, držiac veľkú naplnenú téku na ľavom ramene, cele otvorene, tichým domášnym krokom išla priamo oproti prišelcom. Ako sa tešila zo svojej tichej rozhodnosti! Skladanský zaťal päste a bol hotový vyrútiť sa na cestovné arzenále, a najmä vyfinteného poručíka… Živý by nevyšiel zpod jeho žilnatých rúk, nech sa len dotkne devy… Ružena pozrela na poručíka rovným, chladným pohľadom, nezastavujúc sa ani na chvíľu. Oficier, prekvapený ženským zjavom, salutoval dáme a dal jej priechod. Žandári, vidiac salutovanie predstaveného, rozstúpili sa a Ružena pokojne, bez chvatu minula ozbrojenú Scylu a Charybdu. Téka bola zachránená.

Skladanský horel oduševnením! Bola to pre neho scéna, o ktorej sa mu nesnívalo: do čistej prózy životnej prenesená báseň Tassova! Ruženka bola vo svojej duchaprítomnosti, vo svojej imponujúcej, rozumnej, tichej rozhodnosti taká krásna, taká ďaleká každej banálnej, neženskej romantiky, taká prostá a pritom taká milá a milotou víťaziaca, že Gažo v tej chvíli prisahal sám sebe: ona musí byť mojou ženou! Keď mizla za komediantským falošno-vojenským sprievodom, zdalo sa mu, že musí za ňou, že je chabo a biedne nechať ju na druhej strane ozbrojených troch mužov. No skoro zbadal, že tu ide ešte aj o iné veci.

„Odpusťte, velebný pane!“ riekol poručík, chmatkajúc sa za tenké fúziky (to bol ten istý junák, čo velil žandárom pri kotlínskom koncerte), „u vás skryl sa človek, ktorého hľadám menom zákona!“

„Pán poručík,“ obrátil sa Greguš, vidiac farára zanemeného hnevom a prekvapením, „vy nemáte práva vnikať do poriadneho domu s ozbrojenou silou! A ešte do fary!“ Greguš hovoril s flegmou, slovo ukladajúc ku slovu.

Štrbík sa spamätal.

„Toto je úradná miestnosť,“ riekol, „ak ste tu po úradnej povinnosti, teda by ste mali vedieť, že úrad s úradom neobcuje hneď s brachiom.“

„Prišiel som si pre krstný list, velebný pane!“ ozval sa Jozef Kaňúr.

„So mnou, ako s farárom, stránky slobodne obcujú,“ riekol Štrbík. „Kde máte nejaké plnomocenstvo?“

„Odpusťte, velebný pane!“ riekol poručík a vyňal zpoza zapätého kabáta slúžnovský rozkaz chytiť Jozefa Kaňúra a predviesť hneď pred slúžnovský úrad, „nie ja som vinen, že musím rozkaz plniť práve na tomto mieste, ale…“

„Tu som!“ riekol ticho Kaňúr a predstúpil pred poručíka. Poručík mihol na žandárov; jeden predstúpil a stiahol Kaňúrovi ruky prihotovenou retiazkou, retiazku skrútil dva razy a Kaňúra posotil surovo k dverám. Do izby bol sa vkradol i mladý Paľko a hľadel ustrašenými očami, čo sa tu deje.

„Elore!“ surovo zareval žandár.

„Viažte, putnajte, ale sácať sa nedám!“ zavolal Jožko Kaňúr a obrátil sa tvárou k žandárovi, zdvihnúc sputnané ruky dohora. Tvár zmužilého stolára už nebola ustrašená, iba zuby mal zaťaté od bôľu. Žandár tak tuho bol skrútil retiazku, že ohnivá rezaly sa Kaňúrovi do mäsa, soškrably kožu, takže krv tiekla po rukáve bielej košele. Kaňúr pošiel rovno ku dverám, pohrkávajúc retiazkou. Za ním išli žandári s poručíkom. Štrbík s Gregušom stáli bledí, temer skrúšení nad svojou bezpomocnosťou. Paľko položil hlavu na matriku, nevydržal, hlasno zaplakal. Prišlo mu hrozne ľúto, keď videl otca v bezvládnom, uníženom položení; ľúto mu bolo statného Kaňúra, keď videl, ako stisol zuby, aby neskríkol od bôľu.

„Dva razy mu ju skrútil!“ rozčúlene, plačlivým hlasom riekol Paľko. „Krv mu tiekla! Ja som videl krv na retiazke i na košeli!“ Paľkovi prišly na um Kutálkove smelé chvasty. „Toto je život,“ podumal, „a nie Kutálkov ,systém‘.“

„A tak teda už to ide zo sál a chrámov do bytov a útulkov domácich!“ riekol Štrbík. „Mrzí ma, že som vydal na prvé slovo toho šľachetného človeka!“

„Kaňúr je junák, on zmužile prenesie svoj údel, ale aký dojem bude mať na iných jeho áreštovanie?“ riekol Greguš. „A o to im ide. Ducha ubiť. Pekelno-múdra politika. Ak sa im podarí ducha uhasiť, telá im padnú samy v korisť. A potom nájdu sa i naši, čo idú ducha uhášať!“

Ruženka bystrým krokom vbehla do svojej izby a skryla téku pod podušku svojej malej, úzunkej postieľky. A už na ňu zabudla… Pred očami stál jej už len Gažo! Bože môj, čo ho donieslo práve v takú minútu? Ach, aký je milý! Akým strašne blízkym stal sa jej v tom čudnom momente, on, ktorý prišiel sám, nevolaný, nečakaný, a ako by bol s neba slietol. Čo si pomyslí o nej? Ako sa to všetko stalo? Či sa neukázala ľuticou, či nebola drzá, divá? „A čo je potom!“ podumala. „Čo ma po mienke cudzieho človeka!“ Že cudzieho? Ach on jej bol už tak svoj ako ani švagor, ani sestra, ani nik na tom božom svete! Ale práve nečakané sblíženie ju desilo. Chodila po izbe zahanbená a prisahala si, že nevyjde, zakiaľ je v dome Skladanský… Nevyjde ani za svet! Bála sa ho a s bázňou spojovala sa túžba aspoň cez oblok vidieť jeho tvár, jeho postavu.

No za Ruženkou prišli páni sami. Ona stala si k oblôčku a pozerala tavon. Skladanský hľadel do písem, ktoré Greguš prezeral, a až teraz pochopil, prečo sa Kaňúr väčšmi bál o mapu než o seba. Tam boly všetky písma, listy, listiny bezmennej „spoločnosti“, celý menoslov „klinov“, pravidlá, listy rozličných osôb, účty, kvitancie, mená darcov, mená obdarených, návrhy, plány. Nepadá ani najmenej na váhu, že všetky dokumenty dokazovaly len zákonné, čisté, šľachetné snahy, že svedčily o vysokých cieľoch mravných, o práci na pozdvihnutí, vzdelaní národa, o dobročinnosti! Že boly svedectvami pekného ducha medzi priemyselníkmi. To všetko by nič nevážilo pri schvátení spolkových papierov. Čo by sa bolo dalo narobiť z Kaňúrových dokumentov vlastizrady, koľko panslavizmu, koľko búrenia! Ani na sto vozov pod pavúzmi nepobral by to všetko. Koľko čestných ľudí bolo by prišlo do nezávidného položenia, do podozrenia, k stratám, k prenasledovaniu! Veď keď je vlastizradou zaspievať si polonáboženskú pieseň Kto za pravdu horí, ako by nebolo velezradou prispieť na veniec dobrovoľníkovi-veteránovi, vyslať mladého tovariša na národné slávnosti, darovať obci sto brošúr protipálenečných, rozpredať pekné reprodukcie Věšínových obrazov?

Veniec, zdrapený s rakvy starého Pavla Mikulu, ležal na slúžnovskom stole ako „corpus delicti“ a zločincov hľadala Zápyho polícia celý týždeň neúnavne. Vláčili mladých ľudí na úrad, kutali po domoch. Jozef Kaňúr videl, že pod zámienkou, hlúpou a bezpredmetnou, idú vlastne terorizovať mladší, myšlienku národnú chápúci svet, zašiel sám k slúžnemu a vyznal, že veniec on sám kúpil, stuhu sám pripevnil, nápis sám i vydumal i dal vytlačiť v Kotlíne. Takým činom myslel prekaziť pohon a teroristické, koncakraja nemajúce vyšetrovanie. Keď našli pasáci mŕtvolu dvanásťročného dievčaťa v Kotlinke, možno obeť vraždy, úrad sa ani neobzrel o to, devušku zahrabali, nebolo najmenšieho vyšetrovania. Ale veniec! To je už druhá vec! Vyšetrovali ju už štrnásť dní! Všetky súrne diela správy okresnej ležaly, no protokoly v Kaňúrovej vencovej veci rástly do neuveriteľných rozmerov.

Prepustili Kaňúra v pokoji, ako by nič. To bolo umnému Kaňúrovi podozrivé; začal šípiť, že musely byť prezradené iné veci. Badal to zo slov slúžneho, ktorý sa čosi preriekol o… písmach, o protokoloch… Preto Kaňúr ponáhľal sa domov… a tu už zpoza múru zazrel žandársku patrolu s poručíkom. Nešiel rovno, ale šibol ako pstruh záhumním, doma schytil stodolu (tak volaly kliny svoj archív) a vyšiel na ulicu. Zbadali ho, zastavili mu cestu do mesta i do poľa, takže fara bola jediným azylom pre jeho drahocennú „stodolu“. Takým činom dostal sa Jožko Kaňúr do fary.

„Ruženka, vy ste sa narodili pre slávnejšie časy, ako sú naše!“ riekol Ján Greguš a pohladil devu po líci. Ono bolo trochu zblednuté, Ruženke až teraz, po prestatom dobrodružstve, stiahlo sa úzkostlive srdce. No ono by sa bolo iste menej tuho stiahlo, keby nebolo bývalo toho veľkého prekvapenia: on, sám, stojí tu pri jej malom stolíku a prezerá listiny, ktoré tak čudno zachránila pred dravým vtákom.

Greguš ponáhľal sa domov, no zdržali ho na kus šunky… Pani farárka bola taká milá so svojou chudou, no príjemnou, vľúdnou tváričkou. Farár šiel dať zákusku furmanovi… Ruženka zostala na chvíľku sama so Skladanským, zahĺbeným do listín. Nechcelo sa mu nijak z útulnej izbičky.

„A toto mohlo byť nejakým prečinom?“ spýtal sa Gažo, obrátiac sa s celou tvárou k Ruženke. Ona stála pri dverách na skoku, ísť pomôcť sestre. No Skladanský nemyslel na to, čo hovoril, nemyslel na soznamy mien a kvitancie, ktoré boly pod jeho prstami, ale myslel, ako splniť svoju prísahu, svoje pevné, čestné zámery. Akým spôsobom bez dlhých príprav presvedčiť ju o svojom rozhodnutí?

Ruženka stála pri dverách, držiac v pravej ruke kľučku.

„Všetko slovenské je prečinom!“ riekla a pritisla kľučku. Gažovi zdalo sa, že mu naveky uletí, že už rozširuje krídelká — a už pustí sa šírym svetom.

Lapil jej pravú rúčku, ležiacu na kľučke, pritiahol k ústam a horúco poceloval… Vtom obaja pocítili, že ich zviedla akási nevedomá sila… On ju držal v objatí a ona tisla horúcu tvár k jeho prsiam: „Ružena!“ vykríkol duseným hlasom a hľadal ústami jej tvár… Ich ústa sa našly… Ružena zavrela oči a pocítila až do bôľu tuhé prilipnutie jeho úst ku svojim ústam. „Bože môj!“ zašeptala Ruženka, hľadajúc rukou kľučku…

„K stolu! šunka je tu!“ bolo počuť zo susednej izby hlas Gregušov, ktorý už horel netrpezlivosťou vidieť ženu a deti, doma pozostalé, vidieť svoje Havrané, svoj milý dom.

Ruženka našla kľučku hmatom a pritisla. Bála sa predĺžiť slastnú chvíľu, bála sa, že zhorí na jeho prsiach, že sa jej srdce pukne šťastím a sladkosťou. Skladanský ju vypustil zo svojich dlhých ramien, až keď zbadal, že sa dvere pomaly otvárajú.

Milo núkala pani farárka šunkou vzácneho hosťa, ale Skladanský nesmel položiť do úst jedla, do úst, ktoré pred chvíľou dotýkaly sa karmínových úst Ruženkiných. Ruženka prešla náhlo izbou a vbehla do švagrovej kancelárie. Hodila sa na diván, položila ruky na tvár a zaplakala, ale len tichučko a kratučko, ako keď ospanlivé vtáčatko v noci piskne zo sna. A už sa smiala, hľadiac do malého zrkadielka… „Ach, ako ho milujem!“ riekla nahlas, sklonila tvár k matrike, a nevediac prečo, bozkala jej mosadznú spinku. Chlad mosadze tak dobre robil jej rozpáleným perám a lícam.

„A či vie Lutišič o vašom príchode?“ pýtal sa Greguš Skladanského na voze, keď sa blížili k Havranému.

„Nevie… a vôbec vy všetci o mne nič neviete!“ riekol Skladanský, vysmiaty, jasný, temer rozpustilý… Cestou hneval milo Paľka, ktorý vzal bol kočišovi opraty a poháňal tučné, sýte kone.

Greguš sa usmial a bľuskol ospanlivým očkom na Gaža…

„Vieme, nevieme!“ povedal. „Či som darmo volal k šunke?“

„Ach, drahý, drahý!“ zavolal Gažo a začal Greguša objímať na voze…

„Len ma nevyhoďte do garádu,“ riekol Greguš a ospanlivé jeho oči lisly sa tichým, dobrým svetlom.