ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lota nahnevano pozrela na Andreja, potom na Lejlu, vstala nervózne, schytila so stola temer dopletený šál a riekla, vychádzajúc z besiedky:

„A teraz už koniec; i ostatná trpezlivosť človeku praská! Toľký čas ani nezvedieť o tom. Štvrť hodiny od kaštieľa prznia chrám ako Heliodóros, čo koňmo vjazdil do svätyne jeruzalemskej, a tam o tom podnes nevedia! To vám hovorím, ak sa Štrbíkovi len vlas na hlave pohne, ak nedostane satisfakcie, nechcem vás viac vidieť. Nie som paňou tohto domu… pôjdem preč, a moja kliatba zostane nad vaším kaštieľom; nie fráza, ale verná, Bohu milá kliatba, porosená mojimi, ľuďmi nečítanými, ale Bohu vedomými slzami a posvätená modlitbami!“ Lota pri svojej telesnej nepeknote razom stala sa úctu vbudzujúcou matrónou.

„Ale, tetuška, veď už len majte trpezlivosť!“ riekla Júlia a chytila Lotu za ruku. Ona sa vytrhla, a blýskajúc očami, hnevom zväčšenými a prísnymi, riekla:

„V tebe, dievča, niet kvapky gregušovskej krvi! Tvoj dedo, môj otec, v putách umreli za svoj národ! Už vnúča zabúda…“ Postála vo dverách búdky, široké lístie viniča dotýkalo sa jej starého, vráskovitého líca, drobné, no ohnivé oči svietily, upreté na Andreja.

„Vám, neznabohu, svetákovi, ľahostajné je špinenie chrámu, hoc tam v zamurovanej krypte spočívajú kosti vašej rodiny! Ale či ste nechodili so Štrbíkom do škôl? Či vám nemyl hrdlo, neučil vás po ľudsky žiť a cítiť po kresťansky? Nepozdvihol opusteného? A Greguš, môj brat, či vás neurobil z popanca človekom? Tak opúšťate svojich? Rytieri! Beda tomu, kto svoj národ opustí!“ Lota išla strmým krokom, rozčúlenie dodávalo jej sily.

„Milostivá!“ volal za odchádzajúcou Andrej vážnym hlasom, „zaslúžim od vás mnoho, ale neznaboh nie som, opýtajte sa Štrbíka, ktorému sa ani vlas na hlave nepohne, pokiaľ ja žijem!“

Lota nepočúvala, šla hodne nahrbená, silno dýchajúc rozčúlením, dláždeným násypom ku svojmu zadnému krídlu. V jej dvoch izbiciach bolo pošmúrno pre kvety, plniace obloky, pre ťažké záclony. Práve preto, že mala rada prišmúrny byt, nechcela bývať v hlavnom, veselšom trakte domu. Pri obloku stál nízky pult s ohromnou, vždy na ňom ležiacou veleslavínskou Bibliou, dedičstvom po otcoch. Lota išla sa upokojiť: odopäla kovové zápony, odkryla hrubú, ťažkú dosku knihy, obtiahnutú prešovanou kožou, a prehodiac žlté, ľahké listy, našla Izaiáša a začala čítať. Z jej ostrých čŕt tratil sa hnev a v malých, no vždy ešte živých očiach zjavily sa slzy. Utrela ich ručníkom, hlboko vzdychla a čítala si nahlas:

„Anobrž tak praví Hospodin: I zajatý lid reku udatnému odjat bude, a to, což uchvátil násilník, vyprošteno bude; nebo s tím, kterýž se s tebou nesnadní, já se nesnadniti budu, a syny tvé já vysvobodím. A nakrmím ty, kteříž tě utiskují, vlastným masem jejich, a jako mstem krví svau se zpijí. I poznáť všeliké tělo, že já Hospodin jsem spasitel tvůj a vykupitel tvůj Bůh silný Jakobův.“ Lota položila šedivú hlavu na chladné stranice knihy a zavolala hlasno: „Kedy už, Hospodine, kedy prídeš k nám! Bože svätý, svätý, svätý!“ Vstala, predstúpila pred dagerotypiu svojho otca, žiaľne vyblednutú, sotva znateľnú, v aksamietovom rámiku, zimozeleňou ovenčenú, a stála pred ňou dlho. Z vyblednutej striebornej platne ožívaly v oku jej zhorknutej duše cele jasne črty starého Greguša, ožívaly oči, ožívala celá tvár. „Vás zabúdajú!“ vzdychla. „Vás zabúdajú, anjelov, hrdinov!“ Ľahla si na diván a zakryla tvár nedohotoveným šálom.

Andrej zostal prvý raz s Lejlou sám po vzrušenom večernom rozhovore pri moste nad Kotlinkou. Prvé tri dni bál sa prísť, zavrel sa do chyže Skladanského, nikoho neprijímal, vychádzal sám na svojom faetoníku hlboko do boru. Kolesá ľahkého povozu rezaly sa do piesku horských závozov, letely po udlapčených, starým ihličím husto posypaných čistinkách. Dýchal do pŕs tuhú vôňu živice, rozpálenej slnkom, počúval hudbu vetra v širokých šedivastých korunách boríc. A tá hudba nebola veselá, ale prísna ako pohrebný marš. Ďatel ťukal do prastarej borice, sojky vydávaly zo seba ako by strachom vynútený škrekot.

Celý jeden deň písal list Skladanskému. Otvoril mu v ňom srdce, vylial celú horkosť i sladkosť svojho chorobne rozčúleného stavu. „Teraz, keď som jej priamo vyznal, že ju milujem,“ končil dlhý list, „nežiadajúc od nej odvety, nežobrúc o milosť, odpadla mi veľká časť ťarchy s duše, ťarchy, ktorá v čas tvojho pobytu ležala na nej a ktorá ma rozdražďovala i proti tebe. Ach, Gažo, nikdy som nemyslel, že v ľudskom hriešnom tele môže prebývať taká duša, taká čistota myslenia a cítenia… To ti je tá duša, ktorú anjel Lermontova v objatiach niesol pre zemské starosti a slzy! Bojím sa, že večne túžiť bude po onej nebeskej vlasti! Až teraz rozumiem tej básni, až teraz! Keby Lejla nebola takého bystrého umu, rozhodného rázu, nepochopovala s ľahkosťou i veci odtiahnuté (veď ona má svoje vlastné myšlienky o hudbe, o slovenčine, o literatúre!), myslel bys’, len duševná slabosť, nerozvitosť a primitívnosť môže byť tak bezúhonno prostá, naivná, tak umelecky celistvá a ničím zemným, surovým nedotknutá. Tys’ obdivoval jej oko, jej pohľad a zúfal si nad jeho maliarskym znázornením; ver mi, taká je celá, s celým svojím myšlienkovým i citovým svetom, zúfať prichodí, keď chceš vniknúť do tohto bájneho sveta. Ona nehovorí dlhými sadami, ako to býva u inštitútok a učených ženštín, ktoré nastrádaly hotové už múdrosti — ona hovorí krátkymi vetami, často len jednotlivými slovami, obrazmi, ona hovorí svojím jazykom, myslí svojou logikou, nenatresnutou učenosťou a cudzím spôsobom myslenia. Zdalo by sa ti, že chladom zaráža. A to nie je chlad, to je površie sopky, skalnaté, tvrdé, mocne, veliteľsky trímajúce v poslušenstve horúcu lávu. Ja cítim vrenie a pal lávy cez mramorový jej chlad. Ja viem, že nemôžem žiadať od nej ani tiene citu, ktorý vo mne sála, mne prichodí čakať, až kôra sama praskne. Dovolila mi sedať pri jej boku i naďalej. Ako dlho budem čakať, neviem, ale viem, že Lejla podobá sa tropickému kvetu xantaske, ktorý roky tají sa v mocných zelených lupeňoch, a potom naraz, pri východe žhúceho rudého slnka, ktoré tam už za rána páli, roztresne sa svierajúca, tvrdá, húževnatá kôra a xantaska navidomoči rozvíja, rozširuje zavité zlatožlté záhyby svoje… Ak ulahodím tú chvíľu — možno, čaká ma ešte nezaslúžené blaho, a ju, možno, duševná radosť byť všetkým človeku síce nešťastnému, ale nie zlému, nie nehodnému. Ver mi, citom k Lejle som sám pred sebou vystúpil, ceny nadobudol, a mám dosť síl stať sa človekom stálym, mocným a charakterným. Lebo som našiel postať… Ona mi bude silou… Oh, čo to píšem, že bude! A tak už teraz vieš všetko, netreba sa ti už duť; príď, skonč svoje práce, Mária čaká na podobizeň, ale hlavne, poteš svojho priateľa v osudných chvíľach. Čakám ťa po tieto dni… Od pozajtra každý deň bude tvoj milý Matej s rusákom Havranom na stanici stražianskej a každý deň bude ti nadávať, keď neprídeš. Príď, duša, neprísť bolo by zradou. Je tu ináč zaujímavo… Dopočuješ sa viac čudných vecí na dvoch stranách Rubikona! A možno i budeš zvedavý, na ktorej nájdeš svojho verného priateľa Andreja.“

Lejla nesverila sa matke podľa rady Babušky; sama cítila sa cele trpnou a nevinnou, ani jedným dychom, ani jedným pohľadom nezadala si, nevyvolala scénu, ani jedným slovom neposmelila ho k náruživým, fantastickým rečiam. Keby hneď, čo domov prišla od mosta, zjavil sa jej vyvolený, ktorého fantastický obraz časom mihol sa pred ňou (ale obraz nepodobal sa ani Andrejovi, ani Dankovi Kuklišovi, ani Skladanskému… bol to obraz čudný, vzdušný, ľahunký ako páperie, menivý ako jarný, vetrom hnaný obláčik), ona by mohla jasno pozrieť mu do očú a oddať sa čistá ako dažďová kvapôčka, ktorá ešte len letí z čistých nebies… Sama o sebe teda nemala čo sverovať matke, a povedať jej to, čo hovoril, čo urobil on, nemala práva, aspoň poverenia odkryť cudziu tajnosť. Veď Andrej môže to všetko sám povedať mame…

A ešte jedno ju zdržalo: ona cítila sladkosť a hrdosť mať takú čudnú, na žitie a bytie človeka hovoriacu tajnosť. Hľa, prvú tajnosť. Už prestala byť dievčaťom, pozorovala, ako jej úzky obzor šíri sa a rastie… Má teda hneď všetko klebetiť mamušenke ako niekedy? V noci, po onom divnom večere, ležiac v postieľke a počúvajúc ďaleké pohrmievame z oblaku, ktorý pred nimi zahalil večernú hviezdu, zdalo sa jej, ako by jej panenská hruď šírila sa a zahrievala zvláštnym, dosiaľ nepocítením teplom, ako by jej údy až teraz dorastaly do náležitej veľkosti a zrelosti. Nahmatala pravou rukou svoje obnažené ramienko a prišlo jej, ako by len teraz prestalo mať útlosť nerozvitej devušky, poplnilo sa a rozkvitlo nehou, hladkosťou a formou. A dotknutím sa svojho ramena rozliala sa sladká horúčosť, bežala ako mlunná sila plieckom, hruďou až k srdcu, ktoré bilo rovnomerne síce, ale hlasno, že ho počula v tichej nočnej samote. Prvý raz nadišla pre ňu chvíľa, v ktorej mocno pocítila lásku, nežnosť k samej sebe, k svojmu dlhému chudému ramienku, k mladým sviežim prsiam, pokrytým mäkkou, tenunkou košieľkou.

Ona prvé tri dni, v ktorých ženské boly úplne samy, mnoho myslela na Andreja, očakávajúc každé popoludnie, že počuje známy, pružný tlkot rysákových kopýt. Ale Andreja nebolo. Bola rozladená, a raz i zaplakala. Jej rozladenie neušlo prenikavým očiam tety.

„Máš červené oči,“ riekla jej raz, „vari pre košútovskú tvár? Dieťa, dieťa, ďakuj Bohu, že ho kdesi čerti zakvačili, a choď k svätej spovedi! Plakať! A ešte pre koho!“

Neskôr Andrej prišiel — a ona nepocítila ani radosti, ani prekvapenia. Vždy bola u nich spoločnosť a celý život bol rozbúrený, rozvlnený dennými udalosťami. Slovenskí ľudia stražianskeho kraja boli rozčúlení, rozľútostení, rozhnevaní i nastrašení; chodili do Gregušov a banovali, že ho niet doma. Až teraz poznali, čím vlastne im je tichý Ján, keď ho na dlhší čas nebolo. Hoci neprítomný, dokázal svoju silu. Ľudia, štabarcujúci neustále, „účinkujúci“, to jest zimnične lietajúci, pletky sbierajúci, lapáliami, podivnôstkami, hlúposťami zaneprázdnení, myslia, že keď ich nebude, zastane všetko, lebo pokladajú samých seba za nenahraditeľných. A ono ešte lepšie ide bez nich. Ale keď oddiali sa opravdivá sila: plectuntur Achivi.

Štrbík chodil denne, prichádzali i učitelia Rybár a Berner. Rybár rozprával, že z čista jasna doletel k nemu inšpektor Butafický, neohlásiac sa ani na fare, prezrel mu prázdnu školu, meral merťukom lavice, kubikoval obsah dvoch školských siení. Kázal, prskajúc slinami, vyhodiť z nich nástenné obrázkové tabule pre názorné vyučovanie, lebo vraj majú ruské podpisy. Boly to obrazy s českými podpismi.

„Šlon, mi az? šlon?“ kričal Butafický. „Ki vele! Ki a šlonnal!“ Či nevie Rybár, že slon volá sa po vlastenecky „elefánt“? On netrpí ruského „šlona“, on chce mať vlasteneckého „elefánta“. Ba, somíc, podumal biedny Rybár, opravdivý somíc!

„Ani býk,“ hovoril Rybár Júlii a Márii, „tak reval, ľudia sa plašili, hasičia vytiahli zo strážnice striekačky, mysleli, že škola horí!“

Jozef Kaňúr tiež hľadal Jána. Slúžny je na stope ich spoločnosti; denne večerom obiehajú jeho kopovi Bažantnicu, aby prichytili „klinov“. Aký múdry! Vari je Kaňúr sprostým vrabcom, aby sadol na lep… Pre veniec na rakve Pavla Mikulu, venovaný stražianskou mládežou, ide tuhé vyšetrovanie. Kaňúr by sa rád poradiť, či to nemá vziať všetko na seba… hoci je tak prepotrebný práve teraz…

Raz podvečer našiel Andrej v besiedke Daniela Kukliša s Irenou. Práve boli prišli: Andrej dlho sedel, lebo Danko hovoril, že má naspech. Sedel až do noci, nevediac, že Kuklišovci práve tak čakajú na jeho odchod ako on na ich. Obe stránky odišly bez naladenia. Na druhý deň prišiel Surinský s Hlaváňom a niekoľko iných ľudí z Podhorska. Všetci sa presvedčili, že nad nimi zdvíha sa búrny oblak. Fakty hovorily. Jednotlivé hromy už durkaly a zasiahly slovenskú spoločnosť Kotlína. Büky vymyslel svätiť tisícročnú pamiatku príchodu Botonda do kotlínskeho kraja. Svolá celú stolicu, a ako pomoc, ešte i zo susedných stolíc najdivších patriotov. Možno Botondovo jubileum bude malou bartolomejskou svadbou pre kotlínskych Slovákov.

„Ach, kde len trčí náš drahý Ján,“ hovoril Surinský Márii a Lejle. „Keď je doma, medzi nami, každý je múdry, a keď ho niet, nevieme si rady!“

Hlaváň mlčal, a trochu ho i mrzelo, že Surinský preuveličuje význam Greguša. Hrmotní, ohniví ľudia sú blízki samých seba pokladať za centrum.

Lejla, zdanlivo tichá duchom, sosústredená, začala sa rozčuľovať v dvojnom smere; medzi ňou a Andrejom úžasne premenily sa všetky pomery, arci bez jej viny, bez jej najmenšieho pričinenia. Jediné, čo si mohla vyčítať, bolo hádam kývnutie hlavy pri odchode. Ale veď on nič takého neurobil, že by ho bola mala odohnať; on odňal jej trápne podozrenie a obťažil ju svojou vlastnou tajnosťou. Pravda, ona nehorela proti nemu tým istým citom ako on proti nej, ju neschytalo jeho vyznanie sladkou triaškou; ono ju viac naľakalo v prvé chvíle a potom plnilo neznámou jej posiaľ ženskou hrdosťou, povedomím dosiahnutej zrelosti a vážnosti, do ktorého sa miešala hlboká, úprimná ľútosť nad ním. Veď bol taký milý, krotký, tak cele oddaný do jej slabej, ženskej ruky…

No nejasnosť nového pomeru ju tiesnila, mučila a jemným ženským citom deva nahliadla, že medzi ženskou a mužským predlžovať takéto záhadné položenie bolo by nešťastím, hrou života. Ale ako prísť do jasnoty? Otvoreným priateľským odklonením, alebo — vzájomným citom. To prvé záviselo arci od jej vôle a rozhodnosti — to druhé nezáviselo od nej, lebo rozkazovať srdcu nemožno. Ale ako nastoliť to prvé, to jest odvrhnutie, bez urazenia, so šetrením človeka predsa vážneho, a ako jej hovoril vnútorný cit… dobrého a zaujímavého pre ženskú dušu, i pre ženskú — slabosť. Ak jej akokoľvek priateľské odvrhnutie, ktoré je podlžna otcovi, celej rodine, bude príčinou jeho záhuby, jeho smrti? Striasla sa, keď pomyslela na to, čo jej raz Štrbík povedal o jeho rozorvanosti, o jeho zúfalstve a možnosti strašnej katastrofy…

Na druhej strane Júliu rozčuľovaly zvesti, hromadiace sa z celého kraja; neprítomnosť otcova, okolo ktorého pevnej, tichoflegmatickej osoby rozprestierala sa istota a bezpečnosť, len prispieť mohla zveličiť úzkosť a obavy. Mať ju tíšila, okrašľovala vec, ako mohla, čo vedela utajiť, utajila, no na jej tvári neraz bola úzkosť za rodinu a domáci krb, a myšlienky, ktoré ju trápily na ceste z Kotlína po koncerte, prichádzaly jej častejšie a častejšie. Boly chvíle, keď Mária potrebovala Julkinej potechy.

„Mne je ľúto vás, deti moje, len vás!“ hovorila Júlii, „ja už prebrodím žitím — ale vy! Vy máte byť večne ohrozené, chlapcom má byť naveky zatvorená každá dráha!“

„Mama,“ riekla jej Júlia, „o mňa sa neboj, ja by som nebola šťastná, keby naša zábezpeka mala byť u tamtých! A chlapci? Vari nemajú pred sebou veľký svet slovanský? Len nech sa učia poriadne! Vari toto úzke hniezdo je už ich svetom? Až po Kamčatku majú voľný let, hovorieva Irena.“

„No, tys’ už naozajstná idealistka! Ale ja, ako mať, ako mať!“

Lota zato priamo oheň sypala na devinu dušu, kde len stačila, budila v nej nenávisť proti vrahom, fanatickú lásku k národu, obdiv pre jeho históriu a jeho dlhé martýrium. Celé hodiny jej čítala prorokov, kde srší ich vysoká reč hrozbou, skazou nepriateľom a bezbožníkom. Mladé srdce devino predsa len vzbúrilo sa bôľom, jej hlávka zakrúžila sa nad bezpomocnosťou, bezvýchodnosťou slovenských verných ľudí, nad klesaním, upadaním krásnych, sľubne začatých diel, nad blednutím ružových nádejí a snov. Lota vedela rovno na srdce siahať umnej Lejle, a nik v kraji ani zďaleka nešípil, koľko národného ohňa nashromaždilo sa u Lejly, u zdanlivo chladnej, viac umelecky naladenej, tichej devy. Ona slovami neblýskala, nešla agitovať ako Irena, neplakávala pri slovenských piesňach ako Ružena, ale bola hotová každú minútu priniesť žertvu. Len to ju bolelo, že niet spôsobu.

Blížil sa príjemný večer, no bolo ešte dosť jasno a sviežo po veľkých lejach. Na Pohorí padly zápory, dažde lialy sa boly po dolinách. Kotlinka bola sa tak rozvodnila, že jej žlté, hlienom zhustnuté vlny temer prelievaly sa do záhrady a hučaly. Ešte dnes, na štvrtý deň, bola žltá a mala rýchly tok. Zato celý kraj po veľkom suchu a v horúčavách osviežel, dýchal príjemným navlhnutým chladom, rozvoniavajúcim zeminou ako jar. Sčernetá prsť hriadok záhradných už začala schnúť dohneda, pohubené chodníky lisly sa sviežo nasypaným suchým pieskom, slnečné lúče vsaly už hojnú vlahu so stromov a krovín pokotlínskych. Vzduch podržal ešte vlahu, teplú a predsa príjemne osviežujúcu.

Andrej vdýchol do pŕs svieži, vlažný vzduch a prisadol bližšie k Lejle, lebo teta Lota, udrúc do neho svojím hromom, vzďaľovala sa, hundrúc ako búrny oblak, odnášaný nečakaným vetrom.

„Konečne možno s tebou posedieť, Lejla, osamote. Neveríš, ako túžim po tejto minúte. Neboj sa, dieťa, nejdem ťa rozčuľovať…“

„Rozčúlenia teraz idú zhurta. So všetkých strán len samé znepokojujúce zvesti. A tatuško bohvie kde sa trápi, kde sa baví i s chlapcami. Ja si sama neprichodím svojou. Môj mier uletel kamsi. Mne sa zdá, ako by som bola o tri roky zostarla. Všetko sa ma dotkne, všetko mení sa v starosť a úzkostlivosť. Kde je môj mier, kde moja bezstarostná bezpečnosť?“ Lejla nehovorievala nikdy takým priamo lyrickým tónom. Nepovyšovala hlas, i keď pohnute hovorila. Dnes bol zvuk jej hlasu povýšený a klokočil v citných tónoch.

Andrej sa zarazil. Má to byť nepriamy zákaz dôverne pohovoriť, vysvetliť, blížiť sa? Mlčal. Lejla odtisla rukou citaru, na ktorej už dávno nehrala a ktorú práve pred príchodom Andreja ladila. Bola razom pocítila túžbu zahrať samej sebe, uspokojiť tónmi vzbúrenú, ustrašenú dušu. No teta ju prosila „nemrnčať na nemeckej drumbli“. Ona vôbec uznávala iba organ a spev cirkevný. „Je veľký pôst pre nás,“ riekla, „poves nástroj svoj na smutnú vŕbu ako Židia pri vodách Babylonu.“

Lejla oprela lakeť o stôl a hľadela na mlčiaceho Andreja.

„Nuž?“ spýtala sa konečne.

„Ach, viem, žes’ jedno-druhé počula o mne, bohvie, možno z tiet neprajných, a ja sa bojím, žes’ si utvorila krivú mienku o mne, keď proti mne svedčí nielen klebeta, ale i pravda. Tak rád by som s tebou prehovoriť niekoľko úprimných slov o sebe… vieš, dáš mi svedectvo, že o sebe nehovorievam… Nepočula si ešte slova o mojom predošlom žití… Ale ty žaluješ sa na nepokoj… nechcem ťa rozbúriť!“

„A myslíte, že ste to už neurobili?“

„Nie naschvál, nie naschvál. Ak mi veríš aspoň toľko, čo každému človeku, ktorý ťa nikdy neoklamal, nikdy pred tebou neluhal, uver, že som bol hotový muky ticho znášať pre tvoj duševný mier. Možno, narušil som ho tam pri moste, na onom, pre mňa posvätnom mieste, na ktorom si tak zmeravela na sochu… A povedz mi už teraz, bolo to narušenie len odporné, bolo odstrkujúce, budiace v tebe city len nemilé, ošklivé, ustrašujúce?“

„Odporná mi je každá neistota, pán sused. Ja rada okolo seba vzduch taký čistý, priehľadný, ako tamhľa, okolo vrcholca našej Dubiny, slnkom ešte osvietenej. Mne je odporná každá tajnosť, každá polotma, šero; mne alebo tmu podajte, hustú, energickú tmu, alebo svetlo, jasné ako kryštal… Chcem svetlo!“

„Chcel by som ti ho dať plnou mierou s ohľadom na seba. Keď sa mi žiada hovoriť o sebe, teda iba preto, že som po vôli sudby zasiahol i do tvojich krážov, čo by už len pobúrením tvojich zbožných, čistých citov!“

„Hovorte, pán sused. A tu vám musím vyznať, že vo vás videla som a vídavam ešte vždy niečo horkého, nešťastného… časom i zlého… dovoľte mi tuhý azda výraz, niečo démonického. Vyznám, že pochodí to čiastočne z chýrov o vašej rodine, o vás, vašich čudných osudoch, krvavých dueloch, o sráznych zvratoch vo vašom živote a o tom vašom nepriateľstve proti nám Slovákom, medzi ktorými žijete, medzi ktorými máte svoj koreň po krvi, narodení, majetku… To aby ste vedeli prv, než sa mi zdôveríte, aby ste sa neomýlili a potom trpko neobanovali svoju otvorenosť. Verte, vaše renegátstvo utvrdilo priepasť medzi nami a vami, a ja sa nikdy od svojich neodtrhnem, nikdy! Vás, možno, vábi moja vnešnosť, moja krása, ako svet hovorí, dar boží, nezaslúžený… ale ja by som zvädla ako odtrhnutý makový kvet na horúcom slnku, keby som sa oddialila od svätyne svojho národa. Tak ma vychovali, tak som rástla, tak som narástla ešte i v ďalekej cudzine! Ba práve tam uzrela v srdci mojom veľká, všetko, čo je naše, tuho objímajúca láska! Pán sused, o tom mýlky byť nemôže, ja som Slovenka celou dušou a zostanem Slovenkou až do smrti.“

„Žiť nemá hodinu, kto by ti chcel odňať tvoju svätyňu! Akože si to, Lejla, predstavuješ mňa, ktorému je drahá úzka stužtička, ktorá dnes krášli tvoje hrdlo ? Ako mi nemá byť drahý chrám tvojej duše, svätyňa tvojho srdca?“ Pri slovách „žiť nemá hodinu“ Andrejovi nedobrým ohňom zajasaly sa veľké belasé oči a tvár dostala výraz dravý. Ale to bola iba chvíľa; Lejla ho spozorovala a vedela si hneď vysvetliť, že Andrej mohol byť nebezpečným protivníkom, ale i mocnou záštitou pre toho, koho má rád.

„Nuž teda hovorte,“ riekla. „Znáte už moju mienku, že vo vás vidím renegáta, nepriateľa, odrodilca, ktorý činne či trpne ide na život mojich najdrahších. Som otvorená, úprimná, dušu kladiem na tieto slová. Teda buďte i vy úprimný. Toľko viem, že nikdy nelužete, ako lužú poniektorí naši mladí, noví krásoduchovia, chtiaci blysnúť sa novotami: viem, že nikdy nesľubujete, čo vyplniť nechcete, lebo nemôžete. To hovorí i tata; to hovorí i mama, keď vás bráni neborká proti našim. Viem, že by ste mohli prekrásne zavádzať napríklad môjho otca, Hlaváňa, Surinského, ktorí by radi uverili slovám a sľubom, a boli by šťastní na chviľu. Vy by ste mohli i nejakým činom, zdanlivým manévrom, tu i tu grošom blysnúť a vydobyť si lacnú slávu na jednej strane, a na druhej zásluhu zavedením. Ale keďže viete, že celá vaša príroda, vaše vkusy, náklonnosti, zdedené predsudky, váš celý vnútorný stroj vám nedovolí oddať sa nám s celou dušou, nuž aspoň neklamete, čušíte, uťahujete sa, aspoň priamo zle nerobíte! Nuž či som vás dobre prezrela, pán sused?“

Andrej mlčal. Ešte nikdy nepočul Lejlu tak rozsudzovať… Myslel, že ona, ako iné dámy, vidí v ňom len mužského, bohatého gavaliera, azda i čertom podšitého elegána… Ale takto ho rozobrať! Nikdy nepomyslel, že jeho národné, spoločenské smýšľanie môže byť predmetom Lejliných obáv, že ono môže vážiť v pomere k nej.

„Verte mi,“ pokračovala Lejla, trochu rozohriata, „mňa veľmi zaujalo, pohlo, keď som počula, ako ste vypoklonkovali, ba temer vyhodili z verandy fyzika Krausa, ktorého poslal sám Büky na výzvedy, štvať vás proti Slovákom. A obaja schválne prišli do Stražian s tým cieľom, Kaňúr to kdesi vysliedil.“

„A ty o tom vieš? Ako si sa dozvedela o vzácnej vizite mojej?“ Andrej tak nezaplesal vnútorne, nehlasne už niekoľko rokov ako v túto minútu, keď počul chválu z úst Lejliných. Celý zjasnel, vzpriamil sa, čudná smelosť rozpálila jeho hruď.

„Viem, a vy ste neupotrebili svojho protiklikového činu, keď vás dnes teta Lota bôľne napádala. Vy ste ani mame o tom nehovorili, nepodali jej zbrane, pri jej častých obranách. To bolo pekne. Zapísala som si to… do srdca, áno, do srdca!“

„Ach, Lejla, nie som taký čierny, ako ma maľujú, hoci ti tu rovno poviem, na kutých reťaziach drží ma tamtá strana Rubikona, ako hovorí Skladanský; ja sa neraz trhám, kmášem, zubmi hryziem do jej tvrdých ohnív — a márne. Hriechmi praotcov i vlastnými prečinmi, všetkým, čo vo mne je človekom i zverom, sliaty som so svetom, ktorým vlastne opovrhujem v hlbine duše vo svetlých chvíľach, vo chvíľach nevšedného podjemu duchovného… Ale ako pridať sa ta, kde som taký cudzí, kde sa cítim smiešnym, nie na mieste! Cítim sa ako bosý v salóne, ako s čapicou na hlave uprostred chrámu, zkadiaľ ma vyháňa stud, nevoľa, temný, otupný bôľ. Nezávisí to od mojej vôle, od mojej hlavy, od môjho srdca. Prameň biedy je mimo mňa, alebo ak je vo mne, teda je ako zdedená choroba, ako padúcnica, ako lunatickosť, za ktorú nemôžem! Čo ma drží tam, neviem, a luhať a vtierať sa tiež neviem. Bože môj, aká tragika… Ver mi, mne draho príde moja zrada, moje renegátstvo!“

„A tak teda zostáva medzi nami priepasť, i zostane! Len svetla, svetla! To by bol už jeden lúč! Nikdy!“

Ona si pomyslela: „Predsa má len teta pravdu, oni sú už krvou odcudzení, skazení, sú bezvládni pod kliatbou bludných pokolení! Lasciate!“

„Počuj, sirotou som rástol i vtedy, keď mi rodičia žili. Ty šťastná, od všetkých milovaná, uprostred bratov, mladých sokolčiat, so sestričkou, malým anjelikom, pod krídlom matky, pod štítom dobrého, mocného otca nemôžeš si predstaviť moje sirotstvo. Ako nekojila ma moja mať mliekom materských pŕs, tak nestarala sa o mňa ani v mojom útlom detstve, leda keď ma obliekala cudzími rukami ako paviánka, pochvastať sa pred svetom… A to boly riedke chvíle. Mne z môjho detstva mihá sa iba temná, no dosť živá rozpomienka nie na mať, nie na jej lásku, nie na jej bozky a nežnosti, ale iba na dámu v hodvábe, naparfumovanú pačulim, okrúženú „báčikmi“, ktorých som inštinktívne nenávidel, hoci ma prekrmovali bonbónmi, tortami a tľapkali po líci.“

Júlia naklonila hlávku, lebo cítila v lícach prílev krvi. Ona mnoho dobrodružného, záhadného počula o Rize od tety Loty, ktorá nešetrila ani devy, keď jej navrelo mnoho žlče a nejaká maďarská nešľachetnosť ju rozpálila. O Rize Lutišičke neraz hovorila zlostnými narážkami, ktoré predsa nemohly byť cele nesrozumiteľné pre osemnásťročné dievča, čo ako chránené rodičmi od všetkého obecného, vulgárneho a nízkeho. Sama zvedavosť už láka a otvára tajníky ľudských slabostí a hriechov zaujímavých a vzrušujúcich. Napočúvala sa dosť od tety o hlúpej pýche Rizy, o jej opovrhovaní prostých slovenských ľudí, podhorských kopaničiarov, ktorí predsa peniaze nosili jej mužovi. Stránka, sedliak, kopaničiar nesmel sa ani sblížiť k dverám jej bytu, na daždi alebo mraze museli ľudia čakať, keď nebolo Ľuda a kancelária bola zavretá.

„Fi donc!“ kričala, keď zazrela na dvore ostrapcovanú halienku, klobúk položený na palici, opretej o stenu. „Fi donc!“ kričala, keď jej babka do kuchyne priniesla darček zo svojej úrody… Darček kázala slúžke odobrať, ale darkyňa nesmela ani sadnúť v kuchyni. „A tej babke,“ dokladávala Lota, „nebola Riza hodná návlaky rozviazať na zablatených poctivých krpčekoch!“

Mária pred Lejlou nikdy nevyslovila mena Andrejovej matky, a keď to urobila Lota, vždy bola nepokojná, pretŕhala ju a inam obracala rozhovor. A teraz sám syn zahovoril o tejto mystickej osobe…

Andrej zbadal Lejlin vnútorný nepokoj a pokračoval.

„Tak som nikdy nepocítil tepla materinskej lásky, teda nikdy nespočíval na bezpečnej postati, na ktorej korení celá tvoja bytnosť. A sú veci, ktoré ničím nenahradíš!“

Lejla s úžasom predstavila si prázdno, ktoré by bolo okolo nej bez matky. Veď je ona iba ratoliestka jej bytu, iba ňou žila i v cudzine, ňou spravovala sa mimo očú a každá modlitba dostávala svoju posvätnosť a bola modlitbou, a nie detským lalotaním len rozpomienkou na mať. Tak ju napomínali v ústave: „Keď sa modlíš, mysli na rodičov, na mať!“ Tým len i detská myseľ mohla byť prenesená v zbožnú, modlitebnú sféru.

„Ja by som žiť nebola mohla. Ja by som bola umrela,“ opravdivo povedala Lejla, nepomysliac, že surová skutočnosť všetko láme, všetko prispôsobuje, že život sám seba núti udržať sa, že je mocný, i keď mu chýba radosť a šťastie…

Andrej veril v jej slová… Živel Lejlin, v ktorom narástla, ktorým dýchala, ktorým rozkvitla, ktorým teraz žiari a hreje, bola láska k rodičom, k bratom, sestričke, k okoliu, k Havranému, Babuške, k utešenému tichému kraju rodnému.

„Ako ste len mohli žiť?“ spýtala sa Lejla a naklonila sa k Andrejovi.

„Ale nielen jej lásky nebolo, lež bola strašná, večne myseľ mátožiaca rozpomienka na chvíle, ktoré zanechávaly v mladom srdiečku trpkosť, odvrátenie, zahanbenie, nepochopené jasno — no neskôr obrátivšie sa na jed, na otravu. Môj otec vypil otravu do dna a stal sa samovrahom, a mne zostal pomýlený, z koľaje vysotený, hrozný a prázdny život. Len si pomysli, Lejla, otec mi bol samovrahom v hrozných pomeroch, v zúfalstve, zavinenom nie chorobou, nie vnešným nešťastím, nie veľkou tragikou, ale vlastnou vinou a zločinom mojej matere… Takým strašným otvorom vstúpil som do života! Ah, on sa blíži ku koncu. Či som ja vinný, že jed vnikol do mojich žíl? Ja sa borím s ním, hľadám, dolujem, zahlbujem sa do dŕžav duchovných, Boha prosím, slzami máčam sväté knihy, volám o pomoc…! Ale tuším, tuším, osudná rúčka neviditeľne pohýna sa…“ Andrej bol bledý, jeho hlas znel tupo a triasol sa. Lejlino srdce striaslo sa, ona ťažko dýchala. Andrej mohol jasno počuť ťažké, nepravidelné jej dýchanie, ako i badať jej veľké úsilie, aby nevyšla z rovnováhy. Lejla pocítila takú ľútosť nad Andrejom, akú deti cítievajú pri smutnej piesni dadinej.

„A teraz mi azda uveríš, že mužne, silami umierajúceho, boril som sa, borím sa s láskou k tebe, Lejla, s láskou, ktorá je silná ako smrť, silná na chvíle, ale smrť je silná na večnosť. Veríš mi, že nemôžem po tebe siahnuť veselou rukou a prosiť pri milých nohách tvojich o zmilovanie, o tvoju lásku, o tvoju dušu, o tvoj spanilý, čistý, lotosový kvet priazne! Chceš mať jasnotu, istotu, šero sa ti protiví — ja som ti ju podal. Všetkými silami duše po tebe túžim, tys’ mi, odpusť uprílišnený výraz, tys’ mi upírom, pri všetkej tvojej nebeskej nevine, pri tvojej nadzemskej kráse! Dušu zo mňa saješ! Krv moja raz stydne, raz klokočí… Mne je jasno, že nesmiem siahnuť po tvojej ruke. Odtiahla si ju… To iste tvoj anjel strážca urobil… on ťa chráni!“

„Povedali ste, že smrť je večná“ riekla Lejla, potrasená a rozčúlená ako nikdy ešte, „a neviete, že On smrť zdeptal, On jej zlomil osteň, On, Pán náš, Vykupiteľ? Vy neveríte v Jeho milosť? Národ ste odhodili, a s ním i Boha? Žalujete sa na nešťastie, na nezavinenú tragiku rodinnú, nuž a či Spasiteľ náš neprišiel práve k nešťastným, obremeneným? Či neprišiel so sľubom večného života, a nie s hrozbou večnej smrti?“

Andrej nedopočul trasného šepotu devy.

„Ale zavše ako hviezda spásy mihne sa mi mozgom myseľ, či hriech padlej, strašne padlej ženy nevykúpi žena čistá? Od mladi túžieval som po čistom ideáli ženskom, i keď omámil ma vlastný, či zdedený hriech, v duši mojej vždy žila oná posvätná, vysoká túžba.“

Lejla v rozpakoch položila ruku na citaru a ľahkým dotknutím jej dlane zaznely tíško struny, Andrej sklonil hlavu. Zvuk skoro odznel, ticho bolo v besiedke.

„Hraj, Lejla, preboha, zahraj svoje nokturno! Utíš ma, rozožeň tiene… utíš ma, Lejla. Nebudem už od teba žiadať viacej hry… Všetko som ti povedal, viac neviem. Mňa si urobila blaženým na chvíľu svojím tichým, blabosklonným výsluchom. Ach, ako vnímavo, ako umne vieš počúvať. Neželám si odpovede, neželám! Doplň dielo milosrdenstva, deva, zahraj mi nokturno… Čo chceš, len hraj!“

Lejla položila obe ruky na citaru a bola rada, že pretrhne rozhovor, ktorý ju až do bôľu rozčuľoval. Začala hrať piano, nie nokturno, ale vlastnú fantáziu, variáciu na tému národnej piesne Ej, klinček, klinček, fialôčka. Prišla jej na um táto pieseň pre jej nevinný, tichý, upokojujúci charakter, bála sa rozčuľujúceho nokturna. Je niečo nezdravistého, nadprirodzeného v Schubertovej hudbe. A Lejla by chcela hojiť, nie raniť, tíšiť, nie rozčuľovať.

Hrala bez prísnych muzikálnych foriem, bez odstavcov a pevného taktu; dotýkala sa strún ako vo sne. Jej podlhovasté krásne ruky netýkaly sa nástroja, ony vznášaly sa ponadeň, len ružové prsty blúdily po strunách. Jednoduchý, nevysloviteľne túžobný, detsky nežný motív opätoval sa, raz zrejmo vynikal a zasa tratil sa vo fantázii, prechádzal do nového, nikdy nikým nepočutého, súrodého motívu, ktorý rodil sa v devinej duši. Národná, slovenská, „srdce rozrývajúca piesenka“, ako vyslovil sa Skladanský, prechádzajúc cez médium devinej duše, rástla, vozvyšovala sa na umenie. A tá malá, prostá, slovenská pieseň, prešla hranolom z hôrneho kryštalu, naozaj rozrývala srdce Andrejovo. Ale to bolo dnes niečo cele iného než v onen pamätný večer, keď Lejlina hra vyčarila pred neho všetky bôľne a zahanbujúce rozpomienky jeho prešlosti, keď nevedome, nevoľky poroztvárala polozacelené rany svedomia. Dnes neletel jeho cit do minulosti, ale niesol sa ako tmavý motýľ nad smutnou hladinou prítomného, pošmúrneho dňa.

On prišiel s Lejlou pohovoriť rozumne, bez záchvatov, bez náražiek, bez náruživosti vysvetliť jej svoje bludy, svoj doterajší život vysvetliť jej na základe smutnej prešlosti, rodinného nešťastia, posvietiť na jeho terajší stav, a zbadal, že jeho slová boly suché, spomienka matere azda nemiestna, nemužne sentimentálna, možno nespravodlivá a nadto nič neobjasňujúca, alebo len veľmi málo vysvetľujúca. Všetko, čo povedal, nebolo to, čo vlastne chcel. To, čo chcel vlastne povedať, spievalo, horelo, vírilo sa v Lejlinej hre, v jej piesni. A bolo zrejmé, že Lejla neumelkuje, že nehľadí na virtuóznosť hry, nepodáva naučené, nacvičené, ale podáva bezprostredne svoj vlastný cit, svoju vlastnú dušu, odkrýva ju do najtajnejších záhybov, a to odkrývanie nebezpečne sbližuje oboch.

Tam v tých oceľových studených strunách, zohriatych prstami devy, žije a dýcha jej hlboká, krásna duša, ich mŕtvym médiom mení sa v tóny, tóny lejú sa priamo do duše, vrývajú sa do jeho srdca, potriasajú jeho celou bytnosťou ako mocný, súrodý, rovno stimulovaný akord. Najprv ich chváce srdce, až potom nevedomým orgánom vinú sa do hlavy a hlava chytá ich, porozumieva im, v nadzemskom, sladkobôľnom omámení. Je to hlas anjela, či hrozné, upírovské satie duše?

„Lejla, prestaň!“ zhlboka zavolal Andrej.

Ona počula len ako by ďaleký, zvučný, záduševný hlas, ktorý harmonicky splynul s hrou; význam slov neprešiel do jej povedomia a ona so sklonenou hlavou hrala ďalej, prechádzala pomaly z piana do hlasnejšej hry a každým zosilneným tónom rástla srdce rozrývajúca vláda slovenskej piesne; každou chvíľou plnšie a plnšie znely akordy. Čudný súzvuk vyznieval. Vždy rástla a rástla sila zvukov, vždy väčšmi dopĺňala sa harmónia novou strunou, ruky devine už trasným, energickým pohybom lietaly ponad nástroj, sladká, búrlivá melódia vírila sa, žialila, plesala! Ako možno z takého chatrného nástroja vylúdiť takú silu, celú orchestrálnu záplavu, takú symfóniu…? A naraz hra prervala sa disharmóniou, neskladným, divým zaúpením strún…!

Andrej totiž schytil obe ruky Lejline od citary, podňal ich k tvári a posial ich od bôľu mocnými bozkmi.

„Hovoril som, prestaň!“ zastonal a prv, než mohla vstať, klesol s lavice na kolená, nevypúšťajúc jej oboch rúk, vtlačil na ne svoju tvár. Ona pocítila na rukách jeho horúce slzy.

„Andrej!“ vyrvalo sa jej z úst. Prvý raz ho tak nazvala. Ako hlas všetko odpúšťajúceho, blahoslaveného anjela zaznelo mu toto slovo.

„Áno, tvoj Andrej,“ riekol, „naveky tvoj Andrej!“ Ona usilovala sa vyňať svoje ruky zpod jeho horúcej tváre.

„Nie, už mi ich tak ľahko nevytrhneš. Netaj, netaj, Lejla, slovami neodvolávaj to, čos’ mi sverila tónmi; tys’ vliala do temnej duše mojej svoju jasnú, čistú, a obe spojily, zasnúbily sa, sú jedno! Tvojou jasnotou zaháňaš moje tiene! Presadila si do pŕs mojich svoju dušu, Lejla, ty ju nemôžeš vytrhnúť!“

Oslobodil jej ruky, vstal a pokorne sklonil hrdú hlavu. Slnko práve zašlo; od hôr, od hladkej stráne Dubiny, tuho osvetlenej narudlými bleskmi, padaly farebné reflexy na krajinku, na šedivasté lístie vŕb a zeleň pobrežných jelší, na tuhozelené, smaragdové, veľké listy viniča besiedky a hraly sa na rozčúlenej tvári Andrejovej, zvyšovaly lesk jeho prekrásnych, hlbokých, sivobelasých očú.

„Už nesvieram, Lejla, tvoje milé, sladké ruky! Si voľná, závisíš od vlastnej, slobodnej vôle a od príkazu svojho zlatého srdca. Len o jedno ťa prosím, táto chvíľa musí rozhodnúť nad mojím žitím. Ďalšej neistoty neznesiem, ona je pre mňa hrôzou, a pre teba, Lejla, iste aspoň nepokojom. Som pripravený na všetko. Pozri, tam ti kynie sviežim pieskom posypaný chodník a vedie do tvojho hradu, do domu rodičovského. Teda choď, ako si išla od mosta v krásny večer pod večernou hviezdou lásky… už viac nezavolám za tebou, nezatúžim po pokynutí tvojej hlávky… choď, ale sa neobzri, choď, nech ťa skryje rodinná pevnosť… Neobzri sa, deva, choď priamo, rozhodne ako valkýra! Neobzri sa, nestojím za seba! A tu zasa je moja ruka, Lejla, podaj mi svoju pravicu. Všetko, čo som, čo mám, touto rukou kladiem k tvojim milým, malým nôžkam… Lejla, rozváž a rozhodni! Hodina bije… rozhodni!“

„A priepasť?“ razom vydýchla Lejla, urobiac nad sebou násilie. On stál nepohnute, s rukou vystretou proti Lejle. Odblesk zapadajúceho slnka už zhasol, hladká stráň Dubiny zovšednela, pološeré vŕby a jelše potemnely… Šedivosť ako by bola naraz s neba spadla na široký okršlek a vhupla i do besiedky. Večerný vetrík, ktorý niekedy razom skrsne v tíšine a hneď zamrie, podul a zašušťal vo viniči. Jeho veľké listy nad ich hlavami rozkolembaly sa.

„Ak môže byť medzi mnou a tebou priepasť, tak je môj osud rozhodnutý!“ sníženým hlasom riekol Andrej a jeho ruka pomaly klesla.

„Andrej!“ začala Lejla, keď už premohla prvý nával úzkosti; skrížila ramienka na prsia, hlavu naklonila dopredku a z jej predivných očú svietila bájna prosebná otázka, ako by do hlbín nevinnej duše urazeného decka. To bol ten nevyraziteľný, nenapodobniteľný hovor jej veľkých, hlbokých, brunastých zrakov, ktorý do zúfalstva priviedol veľkého, senzitívneho umelca Skladanského.

„Viete, môžete jasno vidieť, že som vám dušou dobrá! Či by som pri svojej ženskej cti mohla takto bez svedkov stáť pred vami po vašom vyznaní tam pri moste pri lúčoch večernice? Či by som smela počúvať vaše reči, devica, ničím pred vami neprevinivšia sa? Ale načo váš spech, vaša náruživá, netrpezlivá alternatíva? Dobrá som vám, vaša prítomnosť ma blaží, Andrej, a možno mnoho, veľmi mnoho utratí srdce moje, keď už nebude znieť hlas váš v tomto našom zátiší… Vy ste mi blízky dušou, načo by som tajila? Ale ja som hrdá dcéra svojho drahého otca, ja zbožňujem nádhernú mať svoju a milujem celou dušou, všetkými silami srdca môjho i tú záhradu, v ktorej ma vypestovali. Presadiť ma nemožno. I to by som stratila, čo vy vo mne vidíte, čo vy vo mne ctíte a milujete. Načo sa mýliť? Načo dať sa schytiť citu, ktorý oklamáva…? Cit sám nepreklenie priepasti, nepreklenie! Zdá sa vám, že nežensky hovorím a konám? Zdá sa vám, že zaobaľujem „nie“ do rečníckej obálky? Tak hovorím, ako mi vnukol Boh! Tak, Andrej!“

Andrej stál nemo pred devou, potom siahol si rukou na čelo a sadol na lavicu.

„Azda sa vám zdá reč moja chladným, nepekným rozumovaním, nevďačnou, suchou odpoveďou na vašu vrelú, citnú otázku. Nie, Andrej!“ Zakryla rukami tvár, z pŕs ozvalo sa jej hlasné štkanie. Prúd úzkosťou a vnútorným rozbrojom vyvolaných, horkých sĺz vyrinul sa jej z očú, jasná jedna slza predrala sa cez prsty a tiekla po jej bielej rúčke.

„Bože môj!“ vzdychol Andrej, „aký som nešťastník, aký zver! Ty plačeš, Lejla!“ Pristúpil k nej a bral jej s tváre ruky. „Preboha, prestaň štkať, umoríš ma! Zmiluj sa, nežeň ma do zúfania!“

Lejla dala si odtiahnuť ruky od mokrej, zardenej tváre; jej oči boly plné vlahy; cez vlahu, ako mesačný lúč cez rosné kvapky na ruži, lialo sa bájne svetlo jej pozoru; tíško blížila sa hlavou k jeho prsiam.

„Tak; už je nič!“ Nasilu sa chcela usmiať, no z očú pod núteným úsmevom zasa tiekly kvapkami slzy po lícach. Položila hlávku ľahko na jeho plece. Potom sa vzchopila, podala mu obe ruky.

„Urobme prímerie, pán sused! Nežeňme sudbu, ona sama príde. Boh je nad nami! Veríte v Neho? Veríte v Jeho lásku a zmilovanie?“

Od chodníka bolo počuť pokašliavanie Lotino. Po jej boku kráčal Daniel Kukliš.

„A teraz buďme zasa rozumní!“ riekla Lejla a sadla k stolu a začala preberať na citare. Pri dverách domových pripojila sa k Lote a Dankovi i Mária…

„Lejluša… choď si po ručník, prejdeme sa… Pri moste ťa čakáme. Nech sa páči s nami, pán Lutišič!“ riekla Mária, „veď ste už junák, ako počúvam!“ Andrej sa vítal s Kuklišom so studenou, formálnou zdvorilosťou. Ako by prítomnosťou Daňovou razom akási dištancia bola povstala medzi Gregušovcami a ním. Lejla to spozorovala i pri veľkom svojom vzrušení, ktoré márne chcela utajiť pred Lotou. Lota len raz bľuskla svojím zjedným očkom na devu a už vedela, že medzi ňou a ,košútovskou tvárou‘ bol náruživý rozhovor, že Júlia i slzila, že nebola dosť tvrdá a hrdá pred bohatým renegátom. Lota takým zlým pohľadom hodila po Andrejovi, že keby ho bol videl, nebol by mohol pripojiť sa k nim na prechádzku. Ale Andrej bol cele zaujatý sám so sebou a sladkosť deviných rúk mlunnou triaškou letela mu telom.

Danko, príduc do Gregušov, zašiel najprv k Lote, keď počul, že pán z kaštieľa je napredku. Našiel ju nad Bibliou. Srdce mu prekypelo pred starou pannou, ktorá čudovala sa nad jeho potraseným duševným stavom a sľúbila mu svoju pomoc, „hoci tí mladí nič nedajú na reči ľudského odhodka, akým je v ich očiach stará panna“.

Lejla išla domov po ručník. Vo svojej izbe zostala stáť pred vlastnou podobizňou nad stolíkom. Opanoval ju ten istý cit samolásky ako onehdy v postieľke pred zaspaním. Pokladala ho za hriešny a so vzdychom k Bohu uzavrela mužne boriť sa s ním. Pravdivá, mocná duša bývala v zdravom, slastnom tele krásnej devy…

Spoločnosť išla nadol Kotlinky. Andrej bol pri boku Máriinom rozjarený, neobyčajne shovorčivý, fantastický a zábavný. Hovoril s Máriou ako opravdivý druh, chválami a vďačnými slovami zasypal Jána, neprítomného, pre neho trudiaceho sa. Andrej na pravom pleci ešte cítil ľahunké dotknutie devinej hlávky. Ono oživilo, elektrizovalo celú jeho bytnosť. Daniel šiel pri boku Lejlinom, teta ťapkala pomaly za nimi.

„Pomaly, mladý národ!“ riekla zadychčaná. „Lejla, počkaj, zaviaž mi šnúrku na topánke!“

Lejla vrátila sa k tete, shybla mladé pružné telo k zemi a zaväzovala tetke šnúrku. Dano šiel pomaly za Máriou.

„Lejla,“ šeptala Lota, „Kukliš prišiel pýtať tvoju ruku… Mama už vie! Odkázala ho, až príde otec! Dúfam, že budeš rozumná. Spokojne umriem, keď ťa uvidím v Ráztokách!“

„Už je šnúrka v poriadku!“ odvetila Lejla a vstala, červená ako pivonka.