ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kotlínska národná spoločnosť bola naozaj zarazená nad prenasledovaním, ktoré ležalo na kraji ako dusný, predbúrkový vzduch a vypuklo raz tu, raz tam, ako keď suchá šindľová strecha chytá sa od veľkej pále susedného horiaceho domu. Dionýz Büky nebol včerajší vrabec, jemu nízka, no zručne osnovaná intriga bola živlom známym ako šťuke voda. S usmievavou, vľúdnou tvárou vedel hltať malé rybky, a prehltol i dosť veľké. Chlp našiel i na dlani, keď totiž chcel, a nevidel vysokej hory pred samým nosom, keď vidieť nechcel. Keď prísne pozrieme, nemal ani jedného priateľa v celej stolici, ba poniektorí maďaróni viac ho nenávideli než najzaťatejší panslávi, ale nenávisť tamtých bola v účinkoch sladká, podlá, podliezajúca. I sám Strakonický, samostatný, verejne ukazujúci svoj hnev proti prišelcovi, slúžil mu bez skutočného odporu, s tvárou zasmušilou, grobianiac, nezachovávajúc ani prvých požiadaviek slušnosti — ale slúžil. Povestná stoličná, rodinná, na starých podaniach založená hrdosť ležala na bruchu pred efemérnym predstaviteľom centrálnej moci, ktorý arci mohol hockedy padnúť pri neveľkej premene tamhore, pri nemilosti ministra, alebo prosto, keď našiel sa mocný muž, želajúci si kotlínsku nadžupanskú hodnosť — ale ktorý nateraz bol v sile. Stoličná autonómia, stoličný život stratil všetok smysel, ostaly len formy, čakajúc na celkovité zdrúzganie… To vykonal maďarizačný ruch… Jemu kvôli ľudia pozabúdali na všetko, ešte i takí zaťatí autonomisti ako Michal Strakonický… On videl, že s novým poriadkom ctení bratia ex stirpe Strakonický budú podnožou, pisármi… ba možno hajdúchmi ľudí zkaderuka-zkadenoha, poslaných do stolíc nenásytnou, všetko zaberajúcou „štátnosťou“… ale on nemohol premôcť v sebe ducha renegátskeho, a zalomiac hlavu ako dobrý kôň, letel slepo púšťou.

Büky postaral sa, aby „autonómne“ sily, ako bol Strakonický a starý Krapina, dvíhaly sa zdanlive svojou vôľou, a vlastne slepo poslúchaly jeho pokyny… Tých druhých panáčikov používal prosto ako mŕtve nástroje.

Sami Kotlínčania pocítili jeho prvý úder obnovením a do behu privedením „kazanského“ procesu. On visel nad nimi, čiastočne ešte nepevnými, len povrchne zachvátenými živými slovami národných ľudí, a poniektorých oslaboval; zo všetkých okresov koncentricky dochodily zvesti o bezzákonitostiach úradov, o beztrestnom ich šafárení vo veciach úradných i súkromných. V Kalivodove zakázali nevinné divadielce, v Úsypoch pokutovali učiteľa na sto zlatých preto, že predával nevinné brošúrky a kalendáre. Niečo horšieho nemožno ani vymyslieť: dať slobodu tlače, a hotovú, slušnú tlač stíhať a dusiť, spisovateľov moriť väzením. To je tak, ako by niekto slávnostným zákonom dovolil kúpať sa, ale zakázal ísť do vody, ba všetku vodu dal vysušiť, dovolil písať a tlačiť brožúry, ale kto ich číta, bude stíhaný! Hádam nikde tak vypuklo nezjavila sa faloš novomaďarskej ústavnosti! Noviny dovolila tlačiť, ale kto ich číta, je anatemizovaný, preháňaný, potupený a oškodárený.

V Nižebreží bola tuhá exekúcia preto, že matky nechcely deti svoje posielať do óvody k otupnej, netriezvej babizni, dopratanej zo Šomorína (tam vraj mala zamestnanie veľmi odchodné, ba protipostavené výchove nevinných detí). Ženičky ushovorily sa, prepadly obecnú chajdu, do ktorej ožran-richtar boženíkmi dal nahnať deti, vtrhly do „óvody“, každá uchytila svoje decko, a hajde domov! Šomorínska babizeň s roztrepanými vlasmi vybehla za ženami, bohujúc a basomujúc hrubým neženským hlasom, a hneď bežala do Stohár k slúžnemu. Chlapi stáli pred domami a smiali sa nad kŕdľom utekajúcich žien, obťažených pokladmi, nad rozkatenou šomorínskou ľuticou. Pravda, potom im prešiel smiech, keď každú rodinu Kulifay pokutoval päťdesiatzlatovým biršágom (trestom).

Do Krapinoviec, dediny pri samom Kotlíne, kde stála stará kúria pána Ďurka Krapinu, vtisli maďaróni maďarskú kázeň na každú štvrtú nedeľu. Veriacich nebolo, nuž nahnali sa tam z Kotlína dobrovoľní luteráni ad hoc, pozostávajúci z katolíkov, židov a neznabohov — pravda, podarilo sa to len jediný raz, po druhý raz na maďarskej kázni v Krapinove nebolo ani živej duše.

Slúžny Záhorského okresu nemal už raz čo zakazovať, lebo jeho ohlúpený okres bol taký tichý, pokorný, ako by tam ani nežili ľudia s krvou a žlčou, ale samé birky, prosebné núkajúce sa: Ó, pán slúžny a vy ostatní páni blahotvorcovia: notári, pisári, defraudanti, škubanti, kradoši: strihajte nás, kopnite nás… veď na to sme! Okres bol ubitý celými pokoleniami tyranských slúznovcov, notárov, zlých, telesne žijúcich kňazov, darobných učiteľov, ktorí pásli len za päťdesiatkami ako odmenou za naučenie „vlasteneckému“ jazyku.

Nuž aby slúžny záborského okresu predsa niečo vykonal na intimát Bükyho, aby aspoň nejakou zásluhou mohol sa blysnúť pred kotlínskym triumvirátom, ktorý od neho žiadal energiu a vlasteneckú činnosť, zakázal na Šípkove po slovensky hlásiť. Šípkovo ležalo práve uprostred ohromného boru a nočné „Chváľ každý duch Hospodina“ počúvaly, okrem niekoľkých krotkých drevárov, smoliarov a uhliarov, iba vysoké borovice. No hlásenie padá do sféry verejnosti, úradovania, a preto nesmie sa vykonávať „cudzou rečou“, preto musí byť zoštátnené. Slúžny naložil notárovi, aby hlásnika naučil hlásiť v reči štátnej. Ale hlásnik hodil trúbu notárovi pod nohy pri prvej lekcii, „že si on hubu drať nejde“, a tak zostalo Šípkovo vôbec bez hlásenia. A čo? Koruny vysokých borovíc viac sa čudovaly nad nočnou nemotou než ľudia, než drevári, smoliari a uhliari. Nevyzýval viac hlásnik duše Šípkovanov chváliť Hospodina, hazafišág bol zachránený a notár dostal pochvalu.

Okrem týchto „štátnických“ nápadov obecenstvo Kotlínska podvrhnuté bolo nesčíselným slúžnovským, policajným, správnym, finančným sekatúram, honeniam, nepríjemnostiam osobným a majetkovým. Kto sa len pohol, na koho doniesli ponosu prepočetní špióni, stratil hostinskú licenciu, vzali mu trafiku, rozpredaj soli, vypovedali mu sirotské peniaze, hrozili na vojnu odobrať všetkých synov! Pokuty, biršágy, prekutávania… slovom, neminul deň, aby sa neboly udaly veľčiny administrácie a polície. Triumvirát kotlínsky, Büky, Kraus, Varečkay, pracoval neúnavne a s úspechom. Kto zo Slovákov večer líhal v poriadku a nevinnosti, nevedel, či nevstane ráno ako kriminalista, burič, vlastizradca, alebo aspoň ako citeľne pokutovaný človek; nevedel, či mu chlapec nepríde vyhodený zo školy, či mu nezakážu živnosť, či nedostane citáciu atď., atď. Tuho narábal triumvirát so žandarmeriou, ktorá bola konečne rozmnožená tak silno, ako by v Kotlínsku panovala revolúcia. Všade blýskaly sa bajonety a vialy kohútie perá s čiernych klobúkov. No zato o kmínov hydiny nik sa nestaral. Sliepky, husi, kačky boly pre slobodných, ústavných občanov Cigánov „vogelfrei“.

Oproti duchovnej a mravnej depresii, ktorá nemohla sa nedostanoviť pri takýchto pomeroch, pracoval Hlaváň celými silami, posmeľoval, oduševňoval a neprestal robiť prípravy na veľký meeting. Práve teraz ho treba ako denného chleba! Vidno, telegramami, apelátmi, rekurzmi, gravaminami, querelami sa nič nevykoná, tamhore je všetko hluché, zapreté, neprístupné. Odbiť násilie násilím niet dosť sily a mužnosti a znamenalo by holou rukou brať žeravú oceľ, hlavou biť do múru: on nahliadal, že veliteľ oddelenia musí rátať so silami svojho mužstva, hmotnými i mravnými, a nejsť na podnik, pre ktorý niet dosť pary.

No ľud dnes ešte vládze zaprotestovať, ak sa mu poskytne dobrá príležitosť. Ktovie, či k tomu ho pohneš, keď sa ustojí ako zastavená voda, keď zunuje preháňanie a oddá sa lieni, keď už zotročia ho a zdemoralizujú do konca?

Roháčik žalobou, proti nemu zadanou pre búrenie, ako sa dalo očakávať, nebol zronený, ba naopak, z citlivuškárskeho, k slzám hotového kmeťa vyšiel razom do vôle božej oddaný človek; zaihrala v ňom rozpomienka junáckych časov, a dumajúc mnoho o pravdepodobne blízkej smrti svojej, tešil sa, že nečinnosť ostatných svojich liet ponapraví aspoň trpiteľskou odvahou v starobe. Svedčilo to o jeho duševnej sile, lebo k utrpeniu vyžaduje sa duchovná pružnosť, veselie a odhodlanosť, vlastnosti, ktoré sú zriedkavé v mrzutej starobe. Myslelo by sa, že mladému musí byť viac ľúto opúšťať život, alebo jeho útechy a pôžitky, a že teda starec, ktorý už nečaká životných radostí, skôr by mohol rukou hodiť na všetko — a ono je obyčajne naopak, staroba drží sa života húževnate a skôr klesá v malodušnosť pred utrpením. U Roháčika nebolo tak: veľké, zdravé duchovné teplo štúrovskej školy zahrievalo až doteraz jeho „opľasnutú“ kmeťovskú hruď.

„Tých niekoľko dní, ktoré mi ešte dožičí Boh na svete, prežijem už i vo väzení, hoci i na stĺpe, ako Stylites!“ hovoril s rezignáciou. On zachvátil i Sartorisa i Kuzmína, ktorí začali odstupovať od myšlienky shromaždenia. I Malatín sa rozklátil. Chodil denne medzi mladých majstrov, shromažďoval tovarišov, na vychádzkach rečnil, posmeľoval. Veď i jeho zažalovali pre Kazán. „Nič to! My sme zachránili staré meno nášho rodného mesta!“ V Ďurkovi len tak zakypel miestny patriotizmus; on miloval opravdive svoj Kotlín, jeho rovný úrodný chotár, miloval Kotlinku, na ktorej hlienistých brehoch prežil celý svoj život, a život veselý, vždy niečím zaujímavým vyplnený.

Malatín vo svojej dielni slepil podarenú karikatúru Varečkayho; Varečkayho držal Burdula na rukách ako malé decko s ohromnou hlavou a roztvorenými ústami. Grupu, v hline veľmi ostro modelovanú, odfotografoval a rozšíril po celom Kotlínsku. Oduševnenie a hnev z diletanta urobily temer umelca: grupa bola podarená, smelo komponovaná, mala v sebe korenie humoru, ba i satiry. Robila dojem u priateľov i nepriateľov, a smiechu bolo dosť. Varečkay, ináč muž triviálne chladný, cynický a ľahostajný k tomu, čo o ňom hovoria a myslia, rozzúril sa, vnikol do zapretej dielne Malatína, keď ho doma nebolo, dal hlinený originál odniesť, vlastnoručne ho rozbil na kúsky. I to bol dôkaz, že satirická grupa bola podarená. Malatín márne žaloval Varečkayho pre lámanie domáceho mieru, pre prostú, priamu krádež, pre ničenie cudzieho majetku! Ešte mu zavesili kriminálku pre falošné udanie úradnej osoby, a za týždeň tri razy ho pred súd predvolali

Východný dal sa do práce, rozširoval spisy, jarmoky zaplavil brožúrkami. Za brožúrkami posielali kopovov: dali ich habať, richtárom, prikázali hneď oznámiť, keď do ich dedín vnikne tlačené slovo.

Šimonovič, ešte bledý, s nezacelenou ranou, chodil po občanoch a tvrdil, že rana od žandárskeho bodáka vzala mu poslednú kvapku bázne — on už teraz vidí, že je sladko i potrpieť, a rád dá i život za svoj národ. A boli by títo ľudia udržali obecenstvo pri bodrosti… no pocítili razom protitlak, podzemnú kontramínu, ktorá blížila sa k budove horko-ťažko vystavenej. Všetky námahy a príklady ľudí čestných a odhodlaných boly potíšku marené akousi tajnou silou.

Všetkému na odpor staval sa Durina, nie verejne, ale viac rečami pokútnymi, narážkami a námietkami ochladzujúcimi, ducha unášajúcimi. I tu bola lož jeho mocnou zbraňou, potom prekrúcanie a zvlášte zdanlivá pravda a polopravda. Otvorená lož nie je taká nebezpečná, ju možno odhalením zneškodniť. Otvorený luhár môže byť mužný a sám seba stavia na kocku… No zdanlivá pravda, polopravda je obľúbenou zbraňou chabých, zlostných ľudí, ona podvádza, otravuje a škodí i pravde. Lož je meč Rinalda Rinaldiniho, otvorene napádajúceho cestovateľov, zdanlivá pravda a polopravda je dýka zákerníkova, a to ešte i otrávená, jedom napustená, aby i malá rana bola nebezpečná. V Rinaldinim môže byť istá zbojnícka honetnosť, v zákerníkovi, pracujúcom dýkou polopravdy, zdanlivej pravdy, väzí iba zloba a chabosť.

Veles hneď po prijatí trestnej citácie pre Kazán utratil niekoľko lepších, platiacich maďarónskych odberateľov (neplatiacich, berúcich na bradu, neutratil), odobrali mu stoličné dodávky a išli mu kaziť úver. Starosťami obkľúčeného čakaly súdne vytriasania! Hoci dušou oddaný národnému dielu, nebol stály v mienke, podľahol ľahko vplyvom, i sám si rád zafilozofkoval a zarýpal svojím „podmienečno-smerodajno-samostatným“ rozumom. Durina svojím lišacím umom skoro nahliadol, že taký „smerodajno-samostatný“ rozum možno použiť za barana a tĺcť ním do múru „starých odžilcov a fanatikov“. Niektorí z občanov kotlínskych začali sa schádzať v osobitné skupeniny a uvažovať dielo po svojom. Durina chodil medzi nich a mnul si ruky radosťou, mysliac, že našiel Archimedov bod, o ktorý s Milancom a Kutálkom oprie dvíhadlo a potrasie celým kotlínskym svetíkom slovenským. On dobre špekuloval: ovocím jeho námahy bude direktorstvo pri sporiteľni, alebo aspoň fiškálstvo, ktoré mal tichý, verný, no trochu už nevrlý, dudravý a hodne vekom zoslabený Durian. Miesto Duriana — Durina, ako by to ľahko išlo — i tak stránky obe mená pletú, z čoho Durina už dosiaľ nemálo koristil; keď prišly stránky, hľadajúce Duriana, on ich neupozornil, že je on Durina, ale zachvátil ich pravoty pre seba.

Vyzvaný Velesom a onou skupinou, oddelivšou sa pre strach židovský od Hlaváňa, Durina neprijal obrany v kazánskom procese.

„Vidíte, pán Veles,“ hovoril vo Velesovom sklepe, kam často zachádzal púšťať svoje podvodné torpéda, „nám mladým a svet lepšie znajúcim všetko znemožňuje nadutá koteria, ktorej tak slepo dôverujete. Keby som vás a veľactených spoločníkov vašich, ktorí sa ku mne obrátili s drahocennou pre mňa dôverou svojou, bránil podľa svojho najhlbšieho presvedčenia, obranou jedine možnou a jedine rozumnou, či bych obstál pred vašimi fantastickými a zastaralými frazérmi? Rovno by ma obviňovali, že zadávam vec, že podkladám, že zrádzam sväté národné dielo. So zradcovaním sú tí páni hneď poruke. A „národnými“ prepiatosťami, ktoré sa už dávno odžily, ktoré patria do starého haraburdia, zahrúžiť poriadnych ľudí do galiby, ešte azda i posadiť pod zátvor, nechcem, nemôžem. To sa mi protiví, to je proti našim princípom, len sa opýtajte pána doktora Milanca alebo znamenitého Kutálka, ktorého utláča klika biednym pisárstvom… Ani plat mu nepovýšili! Nie, neprijmem obrany. To je vec svedomia a dobrej mojej povesti!“

Durina hovoril naschvál veľmi nahlas, otvárajúc naširoko ústa, keď videl stáť pri otvorených dverách niekoľkých obžalovaných občanov, ešte posiaľ pridŕžajúcich sa Hlaváňa. Občania pokrútili hlavami a pošli ďalej.

„Čo na to poviete?“ pýtal sa jeden občan, pomaly kráčajúc už pod kotlínskym podlubím. „A veď i pán doktor Durina sú náš, azda len predsa zle nechcú!“ odvetil druhý. A tretí dodal: „Mne sa zdá, že všetci páni dohromady šijú, a my zostaneme na ľade… Počuli ste, ako Durina zle hovorí na Hlaváňa a Roháčika! Veď im mena nájsť nevie! Nuž tam nech to všetci čerti rozumejú! Pôjdem k slúžnemu a odprosím!“

No na takýchto pokútnych pokušeniach nebolo dosť: Durina vydal obšírny anonymný leták, písaný štýlom a tónom nemravných orgánov, ktorých jediným cieľom je: trhať, trhať a trhať. Nadobudol si štýl i tón v škole Milancovej a Kutálkovej, ktorí prišli s nimi na Slovensko ako so spásonosným dielom, ako s „pokrokovskou“ novotou, „modernosťou“, naučili sa mu od babingtonovcov, ktorí mali plnú hubu humanity a hrýzli okolo seba veľmi nehumánne a nemoderne. Durina v letáku napadol nejasnými obvineniami Hlaváňa, Roháčika, Štrbíka, Surinského a iných… Napadol i skutočné hriechy a slabosti, no zasa s onou zdanlivou pravdou čiže polopravdou, ktorá je horšia od priamej otvorenej lži. Poklesky jedného-druhého zovšeobecnil, takže pohana padala na celú spoločnosť, pritom okolo opravdivého hriechu, okolo zloby obchádzal ako kocúr okolo horúcej kaše. Leták uzrel svetlo sveta v čase najostrejšieho prenasledovania; protivníci pod vedením Bükyho napádali koncentricky celý slovenský život Kotlínska s plánom dôkladne premysleným; priletel leták, keď nad pol stotinou kotlínskych občanov visel perfídny proces, za vlasy pritiahnutý, sám v sebe absurdný, no pri uhorských pravosúdnych pomeroch nebezpečný. Čo nie je nebezpečné, keď justícia stane sa slúžkou politiky, ba polície?

Durina so zdanlivou otvorenosťou a túžbou po pravde, v úlohe mravokárcu, ktorý hovorí trpkú, bôľnu pravdu kvôli náprave, operuje ako lekár, nožom vyrezávajúci brantovité miesta, aby uzdravil údy i celé telo, vykrámil v letáku i skutočné chyby, poklesky, hriechy národné i všeobecne ľudské, pomiešal všetko dohromady, potĺkol v jednom mažiari, osolil i zrejmými klebetami a priamymi lžami, vyklopil pred svet, rieknuc: toto je otvorená pravda, „maxima amica“, táto kaša, tu vyklopená, je pravým, reálnym obrazom kotlínskej národnej spoločnosti. Sám pisateľ letáka v bielej rize, vo svrchovanosti morálnej čistoty, v bielom blesku kryštálovej neviny a bezúhonnosti postavil sa nad všetko a učil samopoznaniu, samokritike, polepšeniu a omravneniu, neštítiac sa uvádzať slová samého Krista na potvrdenie svojich perfidít a lží. Za všetky chyby, nešťastia, politické, kultúrne i spoločenské nezdary predvolával v letáku kotlínskych národovcov pred svoj súdny kriminál a odsudzoval bez vypočutia.

No všetko toto dalo by sa bolo ako-tak vysvetliť mladosťou, nedočkavým ohňom a tou starou pravdou, že zrejmý nezdar, porážka láme slabšie charaktery a len vyvolené upevňuje ako to puškinské kladivo, ktoré drobí sklo, ale kuje oceľ. No leták vyznamenával sa jednou nemladou, ale až pristarygánskou podlosťou: denuncoval národných ľudí kotlínskych zo slovanských sympatií, zrejme poukazoval na cudzozemských hostí, ktorí navštívili tu i tu Kotlín, obviňoval kotlínskych predákov z nenávisti Maďarov, z daromného dráždenia, to jest opätoval a potvrdzoval to, čoho sa tak radi chytajú smrteľní, zaťatí, nesmieriteľní nepriatelia slovenského ľudu a národa.

V Čitárni verejne Dr. Hlaváň opýtal sa Durinu, či je to pravda, že, ako ide chýr, on je pisateľom letáka, ktorý práve koloval trapézou. Na škandálne písačky idú ľudia ako na med: leták mal viac čitateľov než všetky rozumné, statočné spisy a vydania.

„Nie!“ povedal Durina so smelým čelom, verný žiak školy realistickej. Hlaváň bol odzbrojený… Temer zahanbený sadol a mlčal. Durina so sladkou, usmievavou tvárou chodil od jedného hosťa k druhému a narážkami poukazoval na Kutálka ako na hromosvod, ako na tajnú, nikým nepoznanú Pýtiu z Rorátky, ktorá mohla so svojej tajomnej tripody popri iných znamenitých, epochálnych dielach spustiť i toto orákulum, ktoré on síce celkom neodobruje, ale v ktorom nachádzajú sa i dobré a užitočné miesta… mnohé, hoci i trpké pravdy.

„Dobre, vy ste to nepísali,“ riekol Hlaváň Durinovi, „hoci je to ovocinka vášho stromu, a možno máte vedomie, ako povstal leták. Povedzte mi len: odkiaľ súdi pisateľ, že my v Kotlínsku sme pri všetkom našom panslavizme nepriatelia českého národa? Zkadiaľ čerpá oprávnenie zvestovať, že nová generácia odhodí slovenčinu do starého železa? Kto ho oprávnil posielať do sveta takúto infámnu lož? Veď sám dokazuje, že je to lož, keď predsa po slovensky píše svoje nehanebnosti!“ Hlaváňovi navrely na sluchách žily. Durina vedel, že s dobrým, ústupčivým Hlaváňom v takýto čas nie je dobre žartovať.

Zmiatol sa. To boly dve z najväčších a najpodlejších lží letáka… Bledý, pomýlený začal žmurkať očami, sťahovať svoje pekne krojené ústa a hovoriť nie k otázke.

„Dobre!“ riekol Hlaváň, „pri tom Filippi sa ešte uvidíme!“ a šiel domov zvlnený do hlbín svojej priamej, slobodnej, slovenskej duše… Náraz medzi Durinom a Hlaváňom bol tuhý, všetko poskákalo s miest, všetko bolo zainteresované letákom a sporom, len preferansisti hrali ďalej… podarila sa výtečná betla, a rozišli sa v úplnej spokojnosti.

Ako studená sprcha účinkovaly durinovsko-milancovské protidejstvia na mnohých ľudí kotlínskych. Veles začal vyhýbať Hlaváňovi, i dosť pevní ľudia zmalátneli, nepochopujúc z milancovsko-durinovských obrodení ani zbla, otrasení boli v dôvere k ľuďom dosiaľ váženým i k samej veci. Nová kritika nenaprávala, neočisťovala, ale kalila, lebo vytekala z nečistého bahna, a nie z čistej studnice presvedčenia a dobrej vôle. Tersites tiež tak kritizoval pred Trójou helénskych hérosov.

Novopristúpivší k slovenskej strane boli na skoku celkom odlúčiť sa, a niektorí i zjavne odskočili. Kraus vysielal špiónov a sám udržiaval spojenie s ľuďmi, ktorí nevoľne sa preriekali.

Durinov leták na stoličnom dome a v kasíne čítali s chvatom a radosťou: naraz všetci rozumeli literárnej slovenčine, ktorú ináč nechceli pochopovať ako „priučenú, cudziu, horniacku“. Takej pomoci, takého spojenstva sa nenazdali. Pomoc prišla im ako štít pred prípadným hrmením shora: „Hľa, veď sami všetko vyznávajú, nebezpečenstvo je dokázané, a tak treba miestnej správe dať vo všetkom voľnú ruku.“

Büky pozval si hneď redaktora Akúsia Kallivodayho, kázal mu v jeho Kotlini Hazavédo-ve uverejniť výťah, perfídne sostavený, ako by všetky Durinove zdanlivé pravdy, priame lži, zmútené kritiky boly „Bekenntnisse einer schönen Seele“, boly priznania samých slovenských národovcov, a tak teda ospravedlňovaly všetky nespravodlivosti politickej moci jedným šmahom. Výťah bol výtečne sostavený: propria fassio, mille testes. Na pasuse o slovanských sympatiách bola položená pečať: to bola pravá pochúťka, a musela rozhodnúť. Keď Kallivoday čítal Bükymu svoj elaborát, nadžupanovo ľavé oko hľadelo prísne, mŕtvo, zato pravé mihalo, usmievalo sa. Nemal čo doložiť. „Len o tom panslavizme viac, citovať doslovne, tlačiť tučným! To zaváži!“ riekol, elegantne prehnúc sa v drieku.

Rozumie sa, konkurenčný plátok Móra Gerleyho, A Hazafiság Trombitája, nemohol zaostať a tak chutnú pečienku nechať súperovi: priniesol výťah ešte perfídnejší, známou vervou židovskou osolil ho pikantnými poznámkami, vytasil sa v parentézach s menami, ktoré v pôvodnom letáku boly len vypunktované, alebo vôbec len letkom označené. Všetky Durinove lži boly zosilnené, osvietené menami Surinského, Hlaváňa, Štrbíka, Roháčika, Východného, Greguša, Kaňúra, Sartorisa, Mikulu, Duriana, Šimonoviča, Rybára, Bernera atď., všetky narážky boly vysvetlené, zosilnené, ešte tuhšie prekrútené, a na konci článku sľúbil redaktor uverejniť úplnú listu všetkých panslávov a žiadať, „aby nielen miestne vrchnosti, ale i sama vysoká vláda zasiahla pomstiacou rukou do tohto hniezda odkrytých, drzých zradcov vlasti“! Pamflet milancovsko-durinovský nepriateľov slovenskej veci posmelil až do vospustnosti.

K tomu netreba doložiť, s akým triumfom behali po krčmách a kaviarňach mušketieri, ako dmul sa Burdula (mal plné vačky groší: nateraz ani Kraus nebol skúpy), ako lietal Kopytnický, ako pchal sa do slovenskej spoločnosti Bolla: ich úsluhy honorovali ako nikdy.

Nebohatý mešťan vydával dcéru, sotva stačili dokončiť slávnostnú večeru, keď do skromného meštianskeho príbytku vodral sa Burdula s opitým na mol žandárom… Sadli nevolaní hostia za stôl a pýtali vína… Keď im družbovia povedali, že sa páni pomýlili, že tu je nie krčma, že je tu súkromný dom a svadobná hostina, žandár obnažil šabľu, vytiahol revolver a začal strieľať do povaly. Za každým výstrelom zajačal Burdula: „Éljen a Maďar!“ Ženské s krikom poutekaly, proti obnaženej šabli a revolveru družbovia holými rukami nič nemohli… O niekoľko minút vo svadobnej sieni zostal Burdula sám so žandárom. Burdula chrúpal kusy mandľovej torty, vyprázdňoval radom nedopité poháre a žandár nadával nešpidrnými výrazmi ženským, ktoré neostaly a nezabávaly takých gavalierov! „Veď by sme, dušenkám, nič zlého neboli urobili!“ reval, „tak iba poobjímali a vybozkávali!“ O pol hodiny družbovia vrátili sa s posilou, žandára vyhodili, zlámali mu šabľu a hodili kamsi; Burdulu, už pod stolom ležiaceho, vyniesli a hodili do hnojnice. Nachlípal sa jej… a vytrezvel. No táto spravodlivá satisfakcia stala sa predmetom úradných prehánok, vyšetrovaní… Otca nevestinho desať dní denne vyšetrovali, družbov väznili v hnusnej diere stoličného domu, ženích s mladou nemali chvíle pokoja, každú chvíľu hnali ich žandári pred Varečkayho, ktorý vilne hľadel na mladú ustrašenú ženičku. Ostatných hostí zaváľali citáciami a vyšetrovaniami.

Nebol div, že v radoch slovenských povstalo už veľmi nedobré zmätenie hláv, a keď proti beztrestnému zúreniu už nebolo nikde pomoci, ľudia začali sa uťahovať a slabli. Mnohí poukazovali na Milanca a Durinu, že i oni odsudzujú vzpečovanie sa proti ostňu. V posledných dňoch vyšiel nový pamflet pod pseudonymom „Kotlínsky“, v ktorom nielen kotlínska národná spoločnosť, ale i celý slovenský národ, jeho prešlosť a prítomnosť bola zhanobená, unížená — a do budúcnosti otváral hanopis len jednu perspektívu: nevyhnutné zahynutie. A čo bolo veľmi charakteristické: v realistickej brožúre napadnuté boly i dámy: Ruženka a Irena. Prvej vyhodili na oči, že je taká veľká patriotka, až hádže sa na prsia zbehom a švábskym dobrodruhom, druhá že je fantastický, neženský dragún, ďaleký všetkým vozvýšeným ideálom pravej ženskosti.

Pri takýchto nápadoch zprava i zľava, keď všetko praskalo, keď už i sám Hlaváň myslel, že je po všetkom, prišla pomoc z dediny. Možno, vôbec naše slovenské dielo čaká na spásu z dedín.

Ako svieži severný vetrík v dusnom a prašnom sparne priletel do Kotlína Jozef Surinský zo svojich hôr.

Čitáreň, ktorá bola v posledné časy menej navštevovaná, razom ožila; tri veľké izby boly úzke, pootvárali teda všetky dvere a spoločnosť rozšírila sa i po susednej veľkej dvorane.

Surinský sa dopočul, že v obecenstve šíri sa mienka nateraz upustiť od akcie, odročiť shromaždenie, obmedziť sa na energickú obranu, pri ktorej je i tak práce a borby vyše umu a rozumu. On veľmi dobre vedel, že za týmto zdanlive blahorozumným premenením taktiky skrýva sa klesanie na duchu, bázeň, lieň, pohodlnosť a ústup na celej čiare. A hoci dostal od biskupskej kúrie ako by ultimátum, hroziace mu najprísnejšími mierami, vystríhajúce ho, aby sa zdŕžal „a politicis“, uzavrel nedovoliť ani na chvíľu, aby ľudia čo len pomyslieť mohli na odročenie, otáľanie, vyčkávanie. Osudná chvíľa sa blížila: jednotlivé šarvátky už vyblkovaly, predstráže sa tu i tam chytaly do zápasu, skoro príde hlavný úder nepriateľa, proti ktorému môže čeliť len mocný, činný, napredujúci taktický pohyb. Surinský nevidel iného spôsobu, ako postaviť na nohy masy a zákonným, no silným, hromadným protestom vzoprieť sa nebývalej, na život a holé jestvovanie idúcej všeobecnej intrige. A potom dobre znal svojich ľudí, ešte nenavyknutých vydržať, keď sami neboli v pohybe.

Pri poľnej bitke i mladé, neskúsené mužstvo dobre sa drží napádajúc, keď oheň pohybu, behom rozvlnená krv nepripúšťa bledej rozvahy; vydržať tuhý, vražedný oheň nečinne, stojac a majúc hlavne pri nohách, vie už len stará, ostrieľaná, železno disciplinovaná čata, čata, v ktorej prešla do krvi najvyššia vojenská ctnosť. Ľudia, stojaci nečinne v ohni, pod syčaním kartáčov a hvizdom guliek, nevedia si predstaviť, že i oni bojujú, že ich vydržanie je nevyhnutné pre víťazstvo, ale skoro prídu na otupnú myšlienku, že darmo hynú. Len heroická, na smrť a život odhodlaná, blýskavá čata nedá sa zmiasť bledými pochybnosťami. Takého heroizmu Surinský od svojich nečakal, a preto horel za neodkladný, masový protiatak, ako na odpoveď na Bükyho všeobecnú, celým krajom potriasajúcu vojnu.

Ako ranná hmla pred slnkom mizla zmalátnenosť Kotlínčanov pred jasnou, fascinujúcou osobnosťou Surinského. Greguš nebol by poznal Čitáreň, ktorú zanechal nedávno v takom chmúrnom rozladení. Vo všetkých miestnostiach vrel nebúrny, nehrmotný, no pritom veselý, mužný ruch, ktorý strhol i slabších. Surinský raz sedel za predným stolom, okrúžený svojimi vernými, raz chodil izbami i dvoranou. Duchovné veselie, dôvera a oddanosť vyššej, všetko spravujúcej moci žiarily z neho ako elektrina, prechádzajúc a sdieľajúc sa členom spoločnosti. Preto, že sám bol smelý, posmeľoval druhých, sám bezpečný a bezstarostný, rozptyľoval bázeň a starosti, kdežto naprotiv, jeden chabec, úzkostne zakričavší „beda, rata!“ strhne na útek celý pluk dobrých ľudí.

Surinský v posledné časy telesne veľmi poklesol: staroba u ľudí mocných a protiviacich sa moci časovej naskočí naraz: ona to, čo zameškala pomaly urobiť, dokončí razom. Bol bledý, už nahrbený, ako by sám do seba poklesnutý: roky a neduh hodne podryly jeho mohutnú postavu. Častejšie prichodila na neho slabosť, trasenie srdca a záchvaty v hlave. No oko jeho bolo jasné, veľké a žiarilo ohňom, železnou vôľou, hlas, pravá ozvena jeho duše, ešte živo zunel, a ako šiel od srdca, tak mocne vrýval sa ešte vždy do ľudských sŕdc.

On sa stal strediskom celej veľkej spoločnosti; tí, ktorí neboli v jeho bezprostrednej blízkosti, aspoň časom prichádzali pozrieť bližšie na milého im človeka, aspoň ruku mu podať. Obyčajné zábavy boly pretrhnuté, trapéz nemal svoj každodenný výzor, jeho členovia nesedeli na svojich obyčajných miestach. Pustý stál biliard, Malatín ustavične pribiehal k Surinskému a v rozčúlení hladkal svoju lysinu. Veles a poniektorí remeselníci stáli kruhom za fotelom Surinského a chytali jeho obodrujúce, životom kypiace slová. I kartové stoly boly prázdne, prestali hrať tarok, ba ešte i hráči preferansu, oduševnení, obodrení, ohnivo besedovali o verejných dielach, o všeobecnom rozruchu, o zvestiach, ktoré ustavične doletúvaly.

Tam zasa niekoho potrestali, tu zhabali noviny a brošúry, tam zasa za naivný toast pri majálesi rečník dostal kriminálku. Mnoho hovorili zvlášte o prípade na majálesi na Bukovej Ture. Tam pripil mladý šuhaj slovenskému národu, ktorý vraj jediný zostal po vpáde Tatárov — hneď ho zajali, posadili do väzenia a idú súdiť. No hovorilo sa i o mužných činoch, o rozumných protestoch a obranách.

V bibliotéke bola krátka porada. Surinský želal určiť miesto a čas na veľké valné, podľa referátov dobre podhotovené shromaždenie. Hlaváň odporúčal krásnu dolinu medzi Trasikovom a Mahutami a sľúbil hneď zabehnúť do Havraného, Greguša podňať a poslať k zemskému pánovi pozemku. S oboch strán rozložené, vysokou hrdou horou obrúbené, krásne, smaragdové poľany sú majetkom Andreja Lutišiča. Nech sa ukáže, nech sa osvedčí! Deň v druhej polovici septembra hodil by sa: súrne poľné prace budú odbavené… Nastane v hospodárskom živote želaná pauza. A Greguš je hotový podať Lutišičovi ultimátum, vec ide na lámanie chleba. Ak Andrej oddá svoj pozemok, tábor je zabezpečený! Skrsly veľké nádeje. Všetko pôjde dobre, ak sa nájde mocná, brániaca ruka.

Keď Surinský prešiel do miestností Čitárne, nálada bola už znamenitá. Od trapéza ozval sa krásny, harmonický spev. Pivo penilo sa v pohároch, prišli hudci, dvorana ozývala sa spevom a hudbou. Ako sa začal spev, Milanec sa škaredil, urobil tvár urazenej nevinnosti, vzal klobúk a stratil sa: do kaviarne, medzi ľudí pochybnej ceny, sadol k Pepimu a o chvíľu hral s ním a s trafikantom Seligmannom „obroditeľský“ kaláber do druhej v noci.

Surinský neuspokojil sa návštevou Čitárne a niektorých bližších priateľov, na druhý deň pochodil mnohé domy, chytal jednotlivcov i na ulici, neúnavne, do vysilenia hovoril, pozdvihoval, a čo bolo hlavné, presviedčal o pravde a pravosti slovenského stanoviska Kotlínčanov; to znamenalo upevňovať pod nohami ľudí pôdu. Keď ľudia cítia pod nohami pevnú, nehybnú pôdu, celkom ináč po nej chodia než po neistom trasovisku, po klzkom ľade alebo po slepom chodníku. Surinský mal drahocennú vlastnosť, že bol ľuďom príjemný, kamarátsky, a pri tom všetkom si ho vysoko vážili a trochu sa ho báli. Nebola to bázeň podriadeného pred vyšším, ale bázeň menej obetujúceho pred človekom všetko obetujúcim, ohliadajúceho sa pred bezohľadným, poklesávajúceho pred neklesajúcim a neustrašiteľným. Boh dáva národom v najväčšom unížení duše šľachetné, posiela prorokov nie vtedy, keď národ pláva na výslní, tichým morom, ale keď nebo kaboní sa a vlny idú búrne. A keď tak, ešte netreba zúfať… Pravda, národy málokedy poznajú vyvoleného, zriedkavo počúvajú na jeho slová, ba často oblievajú ho pohanou, alebo aspoň neuznávajú, nevidia. No čo bolo Surinskému po uznaní, on sa rútil za svojím ideálom rovno, bezohľadne a bol každú minútu hotový zaň všetko obetovať.

„Do duše vidí človeku!“ riekol Veles, keď Surinský opúšťal jeho sklep. Surinský ani nespomenul letákov a durinovských zámot, hoci bol dobre uvedomený, že u Velesa ony našly najživší ohlas, ani nešiel na neho s naučeniami, výčitkami, naprávaním pomýlenej hlavy — hlava sa nevdojak sama napravila a začala myslieť Surinského statočnou logikou. Rozhodnosť dekanova sdieľala sa mysliam opatrného kupca, takže ani sám nezbadal, keď pocítil v sebe hotovosť znášať i prípadné straty, obete a nepríjemnosti.

Keď Surinský odchádzal, v kotlínskej národnej spoločnosti bola len jedna myseľ: mužne znášať prehánky a zaprotestovať proti nim veľkým, do ľudových más vneseným prejavom. Je iste veľká úloha pre blýskavého, svetského človeka, rečníka, stratéga, diplomata v tóge, pohýbať masami hoci čulého národa, no väčšia duchovná sila, väčší genij sa vyžaduje pohnúť s miesta masu hluchú, utlačenú vekmi, oblečenému v jednoduchej reverende dedinského kňaza. Čo by taký človek mohol vykonať v daných okolnostiach? No Slováci majú to spoločné so všetkými utlačenými národmi, že veľké sily, veľké talenty sedia po kútoch, alebo kopú zemiaky, tlčú skálie pri ceste, sedia vo väzeniach pre bitku, do ktorej ich hodil živý temperament, stará obyčaj, nemiernosť, a na vidné miesta tisnú sa beztalentní hubáči, alebo dokonca i motaji, prázdni umu a vzletu.

Hlaváň, pohnutý do sĺz, lúčil sa so starcom. Vrelo tisol mu starú, nervózne potriasajúcu sa ruku. Nahliadol, ako krásna, mužná jeho duša chytá a povznáša všetkých, ako rozptyľuje pochybnosti, zaháňa chvíľkové slabosti, neveru a beznádejnosť. Práve bol u Hlaváňa Daniel Kukliš s Irenou v diele svojho procesu. Pri lúčení Danko stál obďaleč a s úľubou pozeral na starca. Prišly mu na um slová sestrine: naozaj, oddať sa nesmierne, bezhranične citu osobnému, sebeckému je tiež odrodilstvo. Hľa, tento starec, sklonený nad hrobom, za celý život nepoznal vrúcneho, sladkého pôžitku egoizmu, žil od mladých liet svojím stavom odtrhnutý od rodiny, od sladkostí manžela, otca, žil dvom nesebeckým, čisto ideálnym veciam… a hľa, všetkých nás zahanbuje. Veď i jemu, Dankovi, milý je národ, no on s ním a jeho vymanením môže očakávať i svoje blahá, blahá svojej rodiny, svojich potomkov… ale čo môže očakávať Surinský? Ani len pieskovcového pomníčka nad vetchými kosťami!

Irena pristúpila svojím pružným, istým krokom k Surinskému, zohla sa ako svižná trsť a bozkala mu ruku. Starec chcel sa brániť, no ona svojou mladou silou hravo premohla jeho odpor. Surinský naklonil sa nad devou a bozkal jej hlavu. Irena sa narovnala a v jej očiach blysly sa slzy.

„Dcéra moja…“ riekol, ale už bral sa preč. Sadol do svojho pohorského rebrináka, a už sa viac ani neobzrel na hlaváňovský dom; bol dojatý nečakaným výrazom úcty so strany luteránskej krásavice.

Čo všetko zvučalo v slovách asketického starca: „dcéra moja“? Či tón predošlých čias, keď ešte v srdci ozývala sa mladá sila, keď ešte utajovaná túžba po životnom šťastí drala sa na površie a búrila mladú krv? Či tichý žiaľ i nad životnou púšťou, osamelou, suchopárnou, s horúcim sámumom, s bezvodnými pieskami, s prelievaným potom, s hroznou páľou nemilosrdného slnca, s nočným chladom hviezdneho, studeného neba? Nad životnou púšťou síce, plnou nehôd, trápenia, odriekania — no nad púšťou už-už končiacou sa a miznúcou jeho telesnému zraku? Čo drží ho tak v kostiach? Ach, veď na tej púšti zanecháva svoj národ! Národ toho Jána Hollého, ktorý ho naučil, čo je trpká, všetko oddávajúca a pritom všetko prijímajúca, veľká, čistá láska. On sa oslobodí od pieskov, horúčostí, chladov a nehôd púšte, ale ideál jeho žitia, jeho národ unížený, v otroctve nyjúci, a predsa tak málo cítiaci svoj bôľ, potácať sa bude ďalej páľou i chladom, vetrami i dažďami, nehodami, trápeniami a večným, hrozným odriekaním sa! Kam potáca sa, kam hrnie pieskom i snehom? Kde jeho cieľ? Či príde k nemu, alebo či mu božia premúdrosť určila smrť a zahynutie ako biednej karaváne, zablúdenej v púšti?

Rebrinák kolísal sa už po bočnej ceste, posiatej kamením, vždy nahor vedúcej k Stohárom. Zastal pred tichou, opustenou farou. Starenka v šedivom ručníku, prehodenom cez chudé plecia, sedela pred domom pod veľkým starým orechom. Bola už nahluchlá a nepočula rachot blížiaceho sa voza… No jej staré srdce stislo sa: istotne vedela, že jej brat sa blíži. Tereza zasmiala sa šťastným úsmevom: ona ako mladšia sestra, kvetúca dvadsaťročná panna, vtiahla s bratom do nebohatej stohárskej fary a nerozlučne žila s ním, vedúc jeho hospodárstvo a dom. Ľúbila brata nadovšetko a nechcela sa vydať. Len jej neobyčajným umením hospodárskym bolo možno kryť všetky potreby a za roky ešte tisíce venovať peknoduchým cieľom.

„Ach, Joženko!“ riekla, hmatkajúc ho suchou rukou na pleci, „už by si ma nemal samu nechávať! I tebe škodí drgľovanie… aký si mi zmorený!“

„Zakiaľ Boh dopraje síl: slúž!“ riekol Surinský nasilu veselo a potľapkal Terezu po líci. „Mne práve osoží malá vychádzka!“ Prešli do priestrannej pracovnej izby… Veľký krucifix visel nad písacím stolom, nad posteľou obraz pápeža, nad bibliotékou dobrý oceľorez Sixtíny. Stolík bol celý pokrytý kartičkami, na ktoré Surinský starou rukou vpisoval slovenské ľudové výrazy, prípoviedky, slová, zvraty, filologické poznámky, etymologické myšlienky, porekadlá a zvláštnejšie piesne a ľudové epigramatické úslovia.

„Ale mi odsteľ!“ povedal Surinský a vyšiel pred faru na vzduch. Cítil naozaj slabosť a srdce mu bilo nepravidelne. Tereza trasúcou rukou odkryla posteľ, klesla na ňu a zo starých očú kvaply dve slzy na podušku bratovu. Jej duša bola oslabená, cit pre všetko iné zahlušený: jedine láska k bratovi zostala v nej. Ona žila len ním a tajný cit v nej zahovoril, že i tomu žitiu blíži sa koniec.

Surinský sa uložil, Tereza sadla pri jeho nohách na stolček.

„Daj mi čaju, Teruška, zima ma preskočila.“

Tereza išla kuchtiť, Surinský ležal rovno na posteli, zraky obrátené na povalu. V tele cítil slabosť, ale duch jeho bol natešený! Dobrý je náš svet, dumal, ako sa pozdvihli, ako sa rozjarili! Všetko bude dobre. Dlho bolo semeno naše pod zemou, no ono už klíči! Biedny Ľudovít Štúr! V hroznú dobu prišlo ti umierať. Mŕtvo bolo okolo teba ako v desnom hrobe. Prudká námaha, duchovná búra tebou zvírená nedala hneď blahých následkov. Ó, kebys’ bol dožil aspoň dnešných dní! Nie, srdce tvoje citné, ohnivé nebolo by znieslo ani toľko radosti, ako nám poskytuje terajší, čo ako stiesnený stav! Ono by sa bolo puklo slasťou, ako puklo sa smútkom. Nezahynieme už! Hospodine, pomáhaj nám! Bože svätý, daj nám ducha dobrého a pevnú vôľu žiť, boriť a zvíťaziť! Kriste — obrátil sa hlavou k veľkému krucifixu — podaj nám ruky, keď topiť sa budeme, spas, vysloboď ľud svoj!

Tereza prišla s čajom. Našla brata v hlbokom, ťažkom, nepokojnom sne. Trhal sa a mrmlal nesrozumiteľné slová.

Dr. Ján Milanec odbavil svoje popoludňajšie lekárske návštevy a šiel hlavnou kotlínskou ulicou ku svojmu bytu. Slnko tuho pálilo na hrbľovaté dláždenie kotlínske, na zle opatrovanú hradskú cestu, na belejúce sa prízemné domce pod škridlou i pod doskovými strechami, na žltohnedo natreté novšie jednoposchodové domy, ktoré stály tu, v susedstve nízkych chalúp, tu po tri-štyri spojené v celok, na zaprášené kríčky a hriadky úzkych pridomových záhradiek. To bola prednejšia, slnečná strana hlavnej ulice, na ktorej lisly sa tably sklepov a výkladov a hrdo vypínaly sa i väčšie činžové domy majetných Kotlínčanov, pekný, nový dom sporiteľne, trochu zasmušená stará radnica, veľké obloky kaviarne, stavisko súdu. Druhú stranu hlavnej ulice tvorily staré poschodové domy, s hrubými na meter múrmi, čiastočne podopreté neskladnými piliermi so sklepeným, nemotorným podlubím, že vraj pozostatkom starej stavebnej kultúry, prinesenej do kotlínskeho kraja Nemcami-kolonistami. V podlubí bol rad potemných, najviac židovských krámov, z ktorých večne vykukávali na kupujúcich čakajúci kramári. Pri stĺpoch maly predavačky stoly s ovocím, pečivom a zeleninou. Tam bývalo dosť živo. Ľud tam tmolil sa v trhový čas, nakupoval svoje potreby a pil pálenku v špinavých, temných dúpätách.

Milanec šiel zasmušený, nevrlý, a ako si sám sebe ani uznať nechcel, hodne zmýlený v tom, čo si sám o sebe namyslel. Pred niekoľkými dňami bol zaletel podľa sľubu do Havraného ku Gregušovi, kde ho prijali vľúdnejšie a zdvorilejšie, než si sám želal. Sám odstrkujúci a nahorklý, „pretríbený“, fadesu a blazeovanosť ukazujúci, v slovenskej rodine čakal srdečnosť a prostotu, vychvaľovanú lýrami ľudí, zaujímajúcich sa povrchne o Slovensko a maľujúcich potom od vzniku do vrcholu falošné obrazy jeho života a charakteru. No nenašiel, čo očakával. On vo svojej zlými a mrzkými ľuďmi jemu dosýta nasugerovanej „nadčloveckosti“ zabudol, že beztrestne nemožno hvízdať po kostole, čo by ten kostol bol i drevený, ako vo Veľkej Paludzi alebo v Istebnom, chudobný, s cínovými svietnikmi na oltári. A on s Durinom a akýmsi imaginárnym, skrývajúcim sa všemudrcom Jánom Odoakrom Kutálkom toľko toho už nahvízdal, že od neho smelosťou bolo očakávať v čestnej slovenskej rodine slovenskú srdečnosť.

Mária vítala ho so svojou „renesančnou“ (ako hovorieval Skladanský) noblesou, Júlia sa iba raz ukázala a oddala pokojne doktora tetke Lote, ktorá len zďaleka počula čosi zvoniť o nových silách a hľadela s nedôverou na smelo vystrčený malý nos, na zlatý škripec a na voľné pohyby novej sily.

Keď odchádzal od Gregušov, prvý raz názorne zbadal, že jeho „interesantné“, nebývalé, od všetkých iných odchodné stanovisko už neimponuje, ľudí neohromuje, nediví, nepokoruje. Interesantná „novizňa“ sa veľmi chytro ošúcha. Posiaľ tak nebolo: on i protesty a zahriaknutia so strany „starých“, so strany Hlaváňa, Kukliša pokladal za účinok vlastnej sily, a skutočne mnohí, ináč znamenití ľudia začali ochutnávať vôňu a vkus celkom novej ovocinky. Teraz videl sa byť odsoteným, ba temer ľutovaným. Ostré slovcia tety Loty, ktorá svojou nahrublou priamotou išla prosto do živého, rozčúlily ho a plnily zjedným, no malomocným hnevom. Mal v duši veľkú dávku ctibažnosti, nie celkom neoprávnenej. Pri dobrých daroch matky prírody miernená ctibažnosť bola by ho mohla ľahko vyzdvihnúť na vyšší stupeň ceny a platnosti v spoločnosti, keby s oprávnenou ctibažnosťou nebola u neho spojená neobyčajná náhlivosť, nedočkavosť, vnútorná netrpezlivosť, ktorá mu vlastne nebola vrodená, ale vštepená. Veď jeho ideál Babington Papáček, ktorého hrubosti, bezcitné cynizmy pokladal za výrony nadľudského heroizmu, niekoľkými bezduchými, no drzými pamfletmi vydobyl si slávu v spoločností omnoho povznesenejšej, vzdelanejšej, širšej, než bola spoločnosť kotlínska; prečo by sa teda on, Ján Milanec, nemohol stať fenoménom v užšej sfére tými istými prostriedkami? Vzdorovitosť a trpkosť bola mu skutočne vrodená, drzosť je ľahko napodobniť… Škripec nosí celkom tak ako Babington, ba i kúpil ho od toho istého optika, chodiť sa už naučil ako on, strmo, rovno, ako by bol zhltol ražeň. Chýbalo mu iba nejaké normano-anglosaské meno! Sprepadený Kutálek! I v tom ho predbehol!

A teraz v rodine obyčajného bývalého notára, človeka, ktorý ani pochopu nemá o „nadčlovectve“, o „Umwertung aller Werte“, cítil sa detronizovaným a zmenšeným akýmsi nevedomým drobnohľadom. Lejla vo svojej oslepujúcej kráse ani sa len nedotkla toho stanoviska, ktoré on pokladal za vysoké, a stará, hrbatá, škaredá stará panna so sarkastickým úsmevom na chudých, vyblednutých perách pýtala sa ho, „či je to pravda, že oni chcú všetko obrodiť, premeniť, Boha shodiť s trónu, slovenčinu začachrovať, nového Mohameda vzývať a od Židov peniaze žobrať, päť ráz vieru meniť?“

V Milancovi zúrilo a búrilo, sám nevedel, čo v ňom berie vrch, či bezpredmetná zlosť, či neodolateľná túžba uplatniť sa, či opravdivý vlčí hlad po ženskej nežnosti, ženskej oblažujúcej blízkosti… Návštevu u Gregušov nazval popredku pred Durinom „pardalovým skokom za antilopou“, a hľa, pardalča skočilo prikrátko… labky si iba poudieralo… a štíhla veselá antilopa veselo letela ďalej… Namiesto sladkého, vtipného rozhovoru s Lejlou dostala sa mu Lota — ach, a tá bola taká horká so svojou „zastaralou“ pravdou.

Milanec v horkých dumách blížil sa k Velesovmu sklepu; vysoká strojná dáma pružnými krôčikmi vystupovala hore schodkami sklepovými. Nemýli sa, nemôže sa mýliť, bola to Irena Kuklišová. Bodlo ho niečo do srdca. Nie Havrané, nie Havrané bolo pre mňa pravým cieľom, pomyslel si. Brunhilda z kotlínskeho koncertu! Razom presvedčil sa hlboko, že Irena bola vlastne predmetom jeho „vlčieho“ hladu, ako spieval o ženských jeho obľúbený poeta Jaromír Hadubrand Strebavý, ktorý nosom videl a očami — (pardon, oči boly by prizastaralý výraz) „hledami“ voňal. Presvedčil sa hlboko, že mu „nebeží“ o Lejlu, že bol iba zmätený samoľúbosťou a povesťou o jej kráse… Ako mohol byť taký slepý, tak mimo habnúť! Zabudol už dávno na nebohatú českú devu, ktorej zmiatol hlávku a ktorej rodičia ho podporovali počas štúdií nielen večerami, ale i peniazmi…

Aká to postava, aká silná, bohatá ženskosť, aká rozvitá, zakončená osobnosť, myslel si Milanec, keď videl Irenu zmiznúť vo Velesovom sklepe. A tiež z bohatších neviest Kotlínska. Menej blesku, menej aureoly ako u Lejly… zato prístup voľnejší a polovica mlyna! A akého mlyna! Či mu čert pošepol povadiť sa s jej bratom?

Skočil do sklepu, kúpil nepotrebné gombičky a prihovoril sa Irene, ktorá sa ľahko začervenela a skoro ušla s malým paketkom v rukách. Hľadel za ňou a krv sa v ňom búrila. Ešte nikdy ženská neurobila na neho razom taký dojem. Zmizla z jeho obrazotvornosti česká deva, zmizla i Lejla. Obchádzal podvečer Hlaváňov dom, no vstúpiť sa neopovážil… predsa bol prihrdý skloniť sa pred Hlaváňom a Danielom Kuklišom… Mosty treba pomaly stavať. Možno, pôjdu večerným vlakom, pomyslel si a šiel na stanicu. Žiadalo sa mu aspoň raz ešte vidieť Irenu… možno ako by letkom smieriť sa s „múčnym moľom“, a potom cesta do Ráztok voľná. Veď ona u Velesa usmiala sa prívetive a ľahký rumeň zafarbil jej hrdú tvár… No s kotlínskej stanice odfučal vlak temer prázdny… Kuklišovcov nebolo. Pustil sa hradskou, polosmutný, polorozzúrený sám na seba, „Durina ženie vec ďaleko,“ dumal, „predsa nikdy neslobodno spustiť so zreteľa možnosť presedlať… To je nereálne, nepraktické! Praktické je sráznou kritikou svrhnúť to staré, postaviť sa na jeho miesto a potom paktovať s ruinami. Ruina, i keď je ruinou, je silná, časmi stvrdnutá, treba sa na ňu usadiť, urobiť ju podnožou nového bytu! A konečne i presedlať! Veď nás tak učili, aby sme len seba milovali! Samoláska je jediným citom, hodným rozvitého muža. A samoláska často požaduje neprotiviť sa, ale pohodlne presedlať, podliezť, kde sa tvrdo skáče! Zahrýzť sa do jedného chrenu — to je tiež vo svojom spôsobe lyrizmus, idealizmus! Ale žiaci sú vždy tuhší než učitelia!“

Počul za sebou hrkot voza. Práve sa bral na príkry svah hradskej. Vo voze sedel Kukliš so sestrou. Milanec sňal klobúk, odstrániac sa nabok…

„Sluha, pán Kukliš!“ riekol a podával mu ruku do koča. Kukliš mu podal svoju ruku a Milanec kráčal s vozom.

„Hora s horou sa nesíde, ale človek s človekom!“ povedal po rusky. Irena sa usmiala. Captatio benevolentiae!

„Zabudnuté, pán doktor!“ riekol Danko a bol v srdci rád. Na ňom bola taká ťarcha, že stal sa mäkkým až do slabosti.

„Do videnia v Ráztokách, slečna!“ riekol Milanec.

Voz vyšiel na svah, kone prešly v bystrejší beh.

„Do videnia!“ zavolala Irena prívetivým, posmeľujúcim hlasom.