ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ružena vyprevádzala Kuklišovcov k vozu. Daniel Kukliš už sedel, Ružena pristavila Irenu pri farských vrátach. Jej duša bola plná akousi ohromnou novotou, ktorá drala sa napovrch, novým citom, ktorý prekypoval… Pre cirkevnú búrku, ktorá ju arci tiež rozčuľovala, predsa nemala pravého porozumenia, niečo bližšieho, tuho zadierajúceho dušu ju znepokojovalo. Ona by rada pohovorila s Irenou, ale nebolo času a príležitosti.

„Bol tu Skladanský,“ zašeptala Irene do ucha, „našiel ma v úžasnom neporiadku… Prišiel sa odobrať… Pováž, naschvál prišiel… Ach, duša, ach, Irenka, taký bol krásny a milý…“

Irena pozrela Ruženke do očú a pokrútila hlavou. Oči Ruženine lisly sa čudným ohňom. Výraz srdečného úsmevu premenil sa na výraz úzkosti. Ale Irena nemohla sa nahnevať na Ruženku, taká bola milá vo svojom úzkostlivom rozjarení. Na úbohú, veselú devu razom, bez všetkej prípravy prišla mocná triaška, ako by posol ťažkej choroby.

„A ty celá plávaš v blaženosti!“ riekla Irena s dobrodušným úsmevom. „Blažení ľudia, máte kedy myslieť na pletky. Priletel, odletel! Ostatne, pravdu povediac, Nemčisko i na mňa urobil dobrý dojem. Počúvam, že od koncertného škandálu hlavu mydlí Andrejovi Lutišičovi! Márne námahy! Z mokrej slamy len hnoj! A to ostatné, ako hovorím, sú pletky!“

„Pletky!“ riekla Ružena a zapálila sa, „pováž, sľúbil, že ešte príde!“

„Ale naozaj, Ruženka, čo tak sálaš?… Daj si pozor! Umelci, a k tomu ešte Nemci…“

„Aký Nemec?“ horlivo riekla Ružena. „On nie je nijaký Nemec, Irenka! Ostatne, čo nás po ňom!“

Irena sadla k bratovi do širokého, pohodlného koča. Kone zahrabaly nohami a veselo daly sa do behu. Ružena stála dlhšie pri bráne; mala ťažké srdce na Irenu, ktorá suchým, keď i dobre mieneným slovom vytrhla devu z ilúzie — no triašku nevyliečila. Keď prišla do svojej úzunkej izbice a poležala na divániku, celá zmorená celodennou prácou, utíšilo sa jej srdce a hlávka nahliadala, Že Irena má vlastne svätú pravdu: načo rozčuľovať sa a na nemožnosti pomýšľať.

„Čo máme zajtra?“ pomyslela si. „Aha, veľkú záhradu plieť… Tam budem celý deň!“

Irena bola neobyčajne rozčúlená, no jej tichý, zdanlive chladný um skoro zvíťazil nad rozjarenosťou.

„Vyžalujete si vy z koláča dieru!“ riekla, keď už voz zanechal zlú cestu mestečkom a prešiel na hladkú, vysokú hradskú. „Lišiakovi žaluje sa kvočka, že jeho šteňa jej kuriatka podusilo. Bude to pekný súd nad Zápym! Mohol bezpečne vyskočiť i na oltár!“

„Ale pováž, Irenka! Čo môže iného robiť Štrbík? I Kotlínci nič iného nevedeli, ako udať Varečkayho, a tam nie sú bezpomocní kňazi! Tam máš advokátov, osvietených, bohaté inštitúty! Povedz sama, čo sa malo stať! Tam si bola sama. Tam boly i vaše nové svetoborné sily!“

„Štrbík nemusel ani prstom pohnúť, len sa nemal zamiešať od oltára. Mal mlčať. Veď by glejári boli urobili poriadok. To bol ich patriarch, tam v rakve… Ešte i veniec dal slúžny zdrapiť!“

„Irenka, veď predsa Štrbík je v prvej línii kňazom, stojí pred oltárom, v talári, v kamži! Jeho prísnou povinnosťou je všetkými možnými prostriedkami brániť chrám pred znesvätením! Povedz sama, neprehradilo ťa, keď sa masy pohly jednou silou ako valiaci sa múr?“

„Chrám bol už dokonale znesvätený Zápym, náležite poškvrnený… A nielen chrám, ale celá naša slávna cirkev… Už svíja sa pod nesvätou palicou, polámané kĺby toho ožrana neboly by ju viac znesvätily, unížily… Modlitba musela trešťať! Áno, modliť sa je chválno, modlím sa i ja, a tak vrúcne, až mi srdce usedá a myseľ tonie v zbožných hlbinách! Modli sa k Bohu, ale k brehu plávaj! Ver mi, i modlitbou možno hrešiť. A, Danko môj, Štrbík sa mýli, to nebola opravdivá modlitba, to bolo zneuctenie, použitie modlitby za kantár pre hnev spravodlivý, hnev svätý, o ktorom spieva náš Kuzmány! Ver mi, nepáči sa mi nový duch u nášho kňažstva. Štrbík je z najlepších, ale i on kresťanstvo chápe akosi knižne! Kresťanstvo je život, duchovná srdcová vec, vec vnútorného človeka, svedomia, nie formalita a rad paragrafov! Eh, nebol by doktor Hurban zaháňal glejárov Otčenášom nazad do stolíc… Ale on je už dávno mŕtvy! Ponížila sa, odvtedy, Danko môj, úroveň našej cirkvi, ani sami nevieme ako silno.“

Cesta viedla hore Kotlinkou, raz vzďaľovala sa od krivolakého jej toku, raz blížila sa k nemu. Večer sa blížil.

„Hnev bez sily je márny, čo by bol i svätý!“ poznamenal Dano a zahľadel sa na riedke staré vŕby okolo rieky.

„Vždy len bez sily! Bez sily! Kde sa má brať sila, keď ju sami nerozvíjate, a keď sa sama zjaví, bez vašej zásluhy, bez vášho pričinenia, dusíte ju, plamene, keď niekde vybúšia bez vašej iskry, zahášate. Dobre. Štrbík je kňaz, jeho úrad, povolanie, hodnosť mu prikazuje tíšiť náruživosti — dobre — ale veď ešte nič nebolo, ešte len pohli sa ľudia, čo bolo cele prirodzené, keď im zasipí pri nohách akýsi had…, a už tam od oltára chlácholenie slovami horskej kázne Kristovej, už hneď slávnostný Otčenáš. Ďaleko bol ten Otčenáš od pravého, živého Krista! Mizerné stádo gaziel pohne sa, keď začuje kvik krokodíla! Dobre. Bol to predsa kostol. Nejdem prísno súdiť. Ale všetci ste takí i v krčme, nielen v kostole. Roháčik chlácholí šedinami a slzami, Greguš ospanlivou krotkosťou a pokorným posluhovaním veľkému pánovi, ktorému je všetko slovenské Hekubou! I v Jánovi trčí ešte prekliaty urbár! Ešte má v chrbtovej kosti lieskovicu, ktorou dávali bastonády jeho predkom! Ach, Bože môj, kedyže vyparduchuje z našej krvi urbárčina, poddanstvo, uníženie! Kabát je čierny, chúťky panské, ale duša a vôľa mizerno poddanská! Nepozoruješ i u našich vzdelancov, že obcujú s úradmi a pánmi s akousi nevoľníckou ľsťou, ktorá je šitá bielymi niťami, ľahko ju badať?“

„Ešte len prvé pokolenie vymiera!“ vzdychol Danko, „a chceš mať slobodných ľudí! Sloboda je drahá! Návyk sa dedí.“

„Čo mu nepovie,“ už rozvlneným hlasom hovorila Irena, takže jej hlas prehlušoval hrkotanie voza a šum jelšín a vŕb pri Kotlinke, ku ktorej sa voz sblížil tak, že prúty vŕb šľahaly im do tváre, „čo mu nepovie celú pravdu, čo pred ním ešte vždy chvostíkuje! Prečo mu nehodí pod nohy celé slávne direktorstvo! Ty sám hovoríš, i Hlaváň tvrdí, že by si Ján lepšie stál, keby mal len o svoje starosť… Zanedbáva svoje pre cudzie…“

„Ján ešte nestratil nádeje!“

„Nestratil nádeje, a želiarči, žertvuje sa za blaho a imanie človeka, z ktorého jeho najvyšší ideál, národ, nikdy nič mať nebude. Nikdy. Počuj ma. Nehovorí zo mňa rozum a výpočet, ale hovorí predcit… A predcit mňa neklamáva. Ale sú i druhé veci! Neviem, čo je s Lejlou… Pán veľkomožný nadchodí, nadchodí, hrá sa na strýca, či ujca, či kuzína… A pritom Boh vie… Vysedáva v besiedke, dievča mu hrá na citare. Pekne, slovenské mu hrá, zjemneného umeleckého pôžitkára pokoruje slovenskou trávnicou… Národná práca! Mať nič nevidí, kloní sa, dôveruje. Ja verím v Lejlu, je to vysoká duša, taká nezemná… práve preto sa bojím. A potom, ja nerada také neisté, neurčité pomery. Keď si ujec, buď ujcom! Bojím sa o Gregušovcov… Oni plávajú formálne vánkami ľúbeho zefyru… Tak život obyčajne nevezie… Aby len razom nevliezli do biedy, a zasa len tou prekliatou slovenskou krotkosťou!“

„Lejla je vysoký zjav, nad všetky pochybnosti vyvýšený, Irenka! Ona je kvet slovenskosti, ona je stelesneným ideálom našich slovenských túžob… Ona je okrasou národa!“

„Áno, ty poeta otrubový, ako hovorí Milanec, ale svet nie je ani vysoký, ani vyvýšený nad lže a podlosti, nad intrigy a klebety. Ani náš slovenský miniatúrny svetík, a kotlínsky už podávno! I u nás je dosť toho špatného, nízkeho, len treba oči otvoriť. Prešly, aspoň silno prechádzajú časy slovenskej idyly, v ktorých sme boli naozaj ako jedna širšia rodinka. Skladanský vidí ju ešte, a nebadá, ako cudzinec, že idyla mení sa i u nás na hrubú, drsnú drámu, vážnu, životnú, často nepeknú!“

„Skladanský veľmi mnoho pekného videl; nám ono nebije do privyknutých očí.“

„A tak to ide u nás rad-radom,“ nadpriadla Irena pretrhnutú niť svojich myšlienok. „Hlaváňa vodia za nosom mladí mudrci, čo všetku múdrosť veľkou varechou pojedli a iným nič nenechali. Oni s ním narábajú „en canaille“ a on ešte za nimi behá, očakáva od nich divy a rady nebývalé, spásonosné, preobrazenie, obnovenie! Dočkáš sa ty od plazákov! Naozaj, to sú plazáci, ako hovoria v Ráztokách na mládencov-podrastkov, čo si dávajú za klobúk kosírek, a ešte im mlieko bradou tečie! Ich v Ráztokách hádžu o zem a kosírky im lámu!“

„Ty si veľmi prísna, Irena; vidíš, Hlaváň chce dobre. I mne bolo škoda tak tuho poharkať sa s doktorom Milancom. Možno, v ich vzdore, v ich zapieraní kryje sa sila, originalita. Nie všetci sme na jedno kopyto narazení. To musí byť. A vari nás je mnoho, že by sme mohli vyberať a preberať? Mal bych vôľu mu písať…“

„Najlepšie, choď ho odprosiť zato, že vám nadal a šiel rozbúchať vaše plány, že vám prosto otravuje Kotlíncov, blázni mládež, rozptyľuje to, čo sa tak ťažko do hŕby sobralo! Veď áno, nevyberajte, nepreberajte, každého prijímajte ako kresťania prvých století, len nie rozptyľovačov! I prví apoštoli vyvrhli Ananiáša a Safiru! Jedného rozptyľovača je dosť! Ale veď vy sami vychovávate kazisvetov, ako bacily, svojou babravou krotkosťou! Dr. Durina požiadal čačaného Pepiho, aby ho oznámil ako člena do kotlínskeho maďarského kasína. Guľkami hlasovali, a milý pán advokát Dr. Durina prepadol. Dostal štyridsať čiernych gúľ… Ale zato v Čitárni požíva cti a rešpekty… A keby ste ho neznali! O Milancovi ešte predsa nevedno, že by bol faktami sklamal, on, možno, vzdoruje a blúdi dosiaľ len teoreticky! Ale Durina! Nebohý ujec jeho, kanonik, iste obrátil sa v kamennej krypte pod chrámom Rudnayovým! Obsypával ho, podporoval, chcel vychovať z neho okrasu rodiny. Okrem toho dávali mu hojne z národných sbierok. To ho nehatilo pumpovať rad-radom národných ľudí, a hoci mu už teraz dobre ide, zabudol pekne-rúče na všetky pôžičky… Má na ne zlú pamäť. Kto je potom viac vinovatý, plazák, a či spoločnosť? A to sa všetko premíňa, odpúšťa, nevidí! I tí, čo všetko vidia, po tretí, štvrtý raz sadajú motajovi na lep. Urob to ty — nik ťa neobzrie!“

Daniel Kukliš už neodvrával sestre; bôľno sa ho dotkla bežná poznámka Irenina o Lejle, no Irena bola už raz v prúde a pokračovala svojím potemným, príjemným altom:

„Zo samej slovenskej krotkosti Kuzmín drží na povrsí dvoch pľuhavých, zákerníckych vrahov našich, Žabokreckého a Klapkayho, ktorých mohol dávno vypredať už v záujme samého ústavu, lebo ústav bude tratiť pri nich všetky úroky a časť kapitálu. On myslí dobrotu a trpezlivosť ich mierniť. A čo namiernil? Klapkay zadal proti nemu trestné oznámenie, a Žabokrecký chodí podnapitý po všetkých krčmách a kaviarňach, zlorečí na ústav, že ho vraj okradol, priviedol o majetok, že je to úžernícka búda, ktorá robí vlastizradnú politiku, a že ju treba zavrieť a všetky groše oddať Femke!“

„Kto dá niečo na reči Žabokreckého? Ale to je pravda, nemali by ho hriešno šetriť. Mňa by nešetrili, a nikoho z našich by nešetrili!“

„Sartoris, táto statočná, verná duša, zatína päste vo vačku a šepce Roháčikovi do ucha: „kričme, len kričme!“, ale pritom sa bojazlive obzerá, či niekto nepovolaný nepočul jeho šepot a nevidel jeho zaťaté päste vo vrecku.“

„Čo chceš ešte od staríkov! Tí už svoje vykonali!“

„Starí už svoje vykonali — nerobia preto nič — mladým sa nechce pre mladosť, behajú za Pepim a Sepim, vydávajú letáky a pamflety! Ďurko Malatín zasa na nič iného nemyslí než na komédie, ohňostroje, výlety, kuká na nebo, vietor ňuchá, králiky a pipíšky kŕmi. Za pikantný kuplet dal by slepého koňa, prekladá dvojsmyselné francúzske škváry a Hamleta menuje kusom „nemravným“. „To nie je pre nás… to je nemravné!“ zapiští, keď mu ponúkajú zdravý, dobrý kus z opravdivého života; ale pikantné dvojsmyselnosti… to mu nie je nič… Pekne to stojíme! To arci Skladanský nemohol prezrieť. Bol by ešte Surinský, ale i on je kňazom a ide s mierom, hoci má chrabrosti viac než pluk svetákov. A už ti hovorím, Danko, bez osobnej žertvy i najspravodlivejšie dielo hynie! Čože ostane? Možno, ostane v národe rozpomienka na ľudí, veľkých citom, čo začali gigantickou prácou dvíhať národ z tisícletého sna, no mrúc, v prvom kolene zanechali žiaľnych epigónov, ktorí nevedia si pomôcť s detinskou, z cudziny naviatou intrigou, a už s opravdivým vrahom ani pomyslieť!“

„Predsa nebudeš Hlaváňovi, Gregušovi, mne vyčitovať, že sa chabo skrývame, že sa uťahujeme, nevyznávame, nepracujeme, neboríme sa?“

„Nevyčitujem! Ale prečo toľko toho tíšenia a krotenia, keď ľud sám ide silu silou odbiť! Mužovia sa u nás nežertvujú — tuším príde rad na baby, ako časom velebíte nás ženské… Zápyho ste mali sveriť na baby! Boly by si poradily!“

Irena oprela sa o podušku operadla a zamĺkla. Ráztoky ukázaly sa za zvratom cesty, odbočujúcej s malého vŕšku ku Kotlinke. Domkov dedinských nebolo vidno pre stromy, len vľavo nad Kotlinkou medzi jasenmi, javormi a lipami vykukol vysoký štít dvojposchodového mlyna ráztockého. Stál uprostred rovne, lúk a úrodných nív: priemyselná pilnosť, obchod, pokročilosť, spojená so základom slovenského národného žitia, s orbou a chovom dobytka. Oboje harmonicky spájalo sa pod solídnym vedením Daniela Kukliša v pevný celok, prísnosť a dobrosrdečnosť hospodára držala pohromade robotný ľud, priviazala ho k domu, čeľaď vydržala po viac rokov v službe, a boli mnohí, ktorí slúžili ešte pod starým Kuklišom a doslúžili sa pod mladými do čestných šedín. Stará patriarchálnosť aspoň čiastočne zachránila sa v tomto požehnanom kúte, len staré neriady, stará zakrnelosť musela ustúpiť priemyselnému a obchodnému preobrazeniu. V tomto ohľade Ráztoky podávaly obrazec pokroku, ktorý neničí dobrú starinu, neničí starú pôdu nánosom bláznivých cudzôt, ale ju obrába novými, zdokonalenými strojmi. Lebo ani najnovšími strojmi nič nenaorieš, nenaseješ, keď pudom ničenia soškrabeš s otcovskej zeme dobrý nános, úrodný humus.

Keď voz zabočil s hradskej na dobrú, štrkovanú poľnú cestu, bolo počuť príjemný, mäkký huk veľkého mlynského stavu i ostrejší šum niekoľkých úpustov. O chvíľu voz vybehol na široký dvor, okrúžený vysokými staviskami hospodárskymi, komorami, sýpkami a od poľa ostro zastrúhanými palisádami. Za mlynom a s ním spojeným bytom Kuklišovcov zelenal sa starý, obnovovaný ovocný sad, povestný po celom kraji dobrým ovocím. Kukliš utŕžil v dobrý rok vyše pol tisícky za ovocie.

Irena prvá skočila s voza a sbierajúceho sa brata chytila za golier, medzitým čo kočiš prehadzoval ťaháky cez tučné chrbty sivých koní.

„Daňo, ak vykonám niečo neženského, za čo ma svet odsúdi, vy mužskí budete vinovatí!“

„Čo sa len rozčuľuješ, Ira! Veď tváre na tebe niet! V očiach máš nedobrý lesk. Pozhov, nerob nič bez mojej rady, bez môjho vedomia. Tak sme dosiaľ žili a Boh nám pomáhal. A ak si stratila dôveru vo mňa, nech aspoň Greguš vie… Alebo aspoň Lejla. Pozhov, nájdu sa i činní mužovia, smelí, žertvujúci!“

„Nájdu sa! Skočia s neba ako archanjel Michael! Hory sa roztvoria, Dubina vychrlí z vnútorností skalných spasiteľné komonstvo! S Devína skydne sa potupná pyramída hanby a otroctva tisícletého, a zástava Rastica tam sama zaveje! Nitra stane sa sama hlavou všetkých krajín, kadiaľ tečie Dunaj, Visla i Morava! Na brehoch Kotlinky zjaví sa Sič s Bogdanom Chmielnickým! Nie, takých divov nebude, pán brat! Prihrievať lenivé brucho pri teplej peci, hrať šašovské komédie… a podlizovať sa mocným, do ich kasína sa strkať… to nás veru nevytrhne! V tom malo pravdu plazáčisko, že na divy čaká iba zoslabený bedár alebo prekŕmený, tukom podbehnutý šarlatán! My sami musíme si brániť kožu! A nielen brániť, my musíme i napádať! Najlepším parirovaním je srdnatý úder! Pre nás ešte neprišiel čas lenivého pôžitku, mieru! Ešte sme si ho nezaslúžili!“

Brat a sestra išli pomaly k bytu. Okolo Ireny nasbiehala sa hromada hydu. Kohút už svolával svoju čeľaď na pánty, ale, zočiac Irenu, zahudroval vážne a blížil sa k nej. Za ním letel kŕdeľ poslušných sliepok, mášuc krídlami vo spechu. Kačky vyšľapovaly si pohodlne, husi veselo gagotaly, všetko biele ako srieň, veľké, s červenými zobákmi. Nad riekou, po brehu, zarastenom husto trávou a burinou, pásly sa perličky; jedna zavrešťala nepríjemným škrekom, ako by zlostné malé decko zavylo. Perličky vysunuly malinké hlávky z hustej buriny, a kyvkajúc dlhými hrdlami, bežaly na dvor. Na kuríne, ako kráľ hydiny, stál veľký, krásny páv s rozšíreným, opalizujúcim chvostom a chystal sa sletieť — ale si netrúfal. Moriak svesil červený nos až po brucho, oprel obe krídla o zem a urobil päť vážnych krokov, drhnúc brkami o zem.

Napravo stál vysoký mlyn a dunel svojím večným dunením. Vysoko, strojno čnel štít s troma oblokmi v druhom poschodí. S čela štítu nad oblokmi hľadely dve okrúhle okná ako dvoje tmavých okáľov.

„Žertvy musia byť,“ hovoril ticho Daniel, „ja to hlboko cítim. Všetko, čo sme dosiahli, a že sme nezamĺkli ako úbohí podtatranskí Rusi, ďakujeme žertvám. Naši znamenití ľudia ponevierali sa bez chleba, alebo ziabli po dedinách, ďaleko od sveta, od vďačného poľa, od centier vzdelanosti a kultúry; iní umreli vo vyhnanstve, a zasa iní padli v obeť intrigám… Bez nich arci by nás už nebolo, nebolo by myšlienky, nemal by ju kto pestovať. Žertvy, žertvy nás udržaly. Ver mi, Irenka, ja som hotový toto všetko obetovať“, ukázal rukou dookola, „i samého seba, ale márne žertvy neprospejú! Zadarmo ľudí obetovať vec nazad posotí alebo oslabí!“

„Žiadna žertva, keď je čistá, nie je márna! Ty urob, čo myslíš, hoď sa v obeť, a ostatné ponechaj Bohu, on už svoje spraví. Nevedel svätý Ondrej, že jeho obrátený kríž prenesie sa mocou jeho mučeníckej krvi až do zeme sarmatskej na brehy Dnepra. Ale kde niet absolútne nijakej hotovosti do žertvy, tam i sväté dielo zbahnatie. Zmocnia sa ho sadlom zahlušené duše a zruční novotári, ktorí doškriabu sa nepovolane napredok, a zo služby národu urobia nerozumom prázdne, bezplodné hračkárenie, a čo podlejší z nich odkväcnú; intrigovanie a naničhodné pasie volajú dielom národným!“

„Irena, tys’ tuším prešla do tábora… akože ich menuješ… do tábora plazákov.“

„Dobre vieš, že nie… Odporní sú mi mladí ľudia so starým rozumom, bez pravdivosti, bez vzletu a naivného, hoci i rojčivého zápalu. „Bez serc, bez ducha — to szkieletów ludy!“ Zavedení platenými reptílmi, odtrhnutí od našej národnej logiky komicko-nadutými Babingtonmi… Ale zachovaj si, abys’ mi neskôr nevyčitoval neposledovateľnosť a klátivosť: ak by som len pri jednom videla, ak uvidím skutkovú hotovosť požertvovať sa, kvôli tomuto jednému všetkým odpustím… lebo to bude krok napred z dnešného bahna veselovsko-malatínovského! Jedna naozaj junácka žertva smyje v mojich očiach všetky bludy, zavádzania a šudárenia našich dobrých, nevýberčivých ľudí. Pravda, u nich pre to málo nádeje! Mne sa zdá, že oni nezávidia starým, pracovitým ľuďom, ale motajom! Len napádajú nerozumne! No z tohto môžeš poznať, ako vysoko cením si nesebecké, bezohľadné, z duše pochádzajúce samožertvovanie.“

Irena vošla chodbou a niekoľkými schodmi do veľkej izby, ktorá bola za starého Kukliša šalandou, ale Daňo šalandu prestavil na obšírny salón, s dvoma vkusnými garnitúrami. Jedna stála naprostriedku pod lampovým lustrom. Okrúhly stôl na vyrezávaných nohách s orechovou tablou obložený bol pohodlnými fotelmi, s vysokými operadlami. V kúte stála druhá, menšia so stolíkom na tenkých nôžkach, s nízkym, neveľkým divánikom a taburetmi. Po stenách visely staré oceľorezy slovenských ľudí. Kuzmány v luteráku, Štúr so založenými rukami, Moyses s usmievavou tvárou, Hollý s ľahkými, temer neviditeľnými šedinami, Kalinčiak, vykrojený z almanachu Lipy, prepošt Červeň a iní. Nad malou garnitúrou visel matičný diplom na otcovo meno, vyslanstvo memorandové a Irenin miláčik Puškin.

Nestačila Irena odopäť klobúk so závojom, keď Daniel zjavil sa vo dverách bývalej šalandy.

„To si skoro odobral účty — ty rýchly gazda!“ V izbe bolo počuť tlmené dunenie mlyna, stena oproti dverám potriasala sa, a zdalo sa, jej otrasy rozvlňujú i vzduch v širokej izbe, páchnucej zdravou múčnou i obilnou vôňou. Irena už cestou zbadala, že brat má na srdci niečo osobne bližšieho než národné biedy, kotlínske udalosti a škandále Zápyho, málokedy triezveho. Rozopäla vrkoče, ktoré ju tiesnily svojou ťarchou, prehodila ich cez plece a ustatá sadla na divánik v kútiku, kde bolo už hodne šero. Tam rada trávila riedke chvíle odpočinku. Ona bola večne činná, pracovitá, hrmotná, temer ako ich starootcovský mlyn. Bibliotéčka pri divániku svedčila, že i tak našla si dosť času i čítať, dopĺňať vzdelanie, ktoré si priniesla z prešporského súkromného ústavu. Od nebohého brata naučila sa čítať po rusky i poľsky a zdedila po ňom vybrané knižky ruskej literatúry. Irena vôbec všetko stačila, ona pracovala s rozvrhom, s rozdelením času a pri jednom obídení domu spravila desatorakú prácu.

Irena sa pohodlne oprela a odsotila nôžkou stolík s tenkými nohami, na ktorom ležaly albumy, fotografie a skvostne viazané knižky.

„No, sadni a hovor! Ženci prídu. A vidím, že mi chceš niečo povedať. Čo si zastal pri dverách?“

Daňo sadol tesno k sestre a začal nepevným hlasom:

„Naozaj, Ira, ty sa veľmi rozčuľuješ, ani by som ťa nemal brať medzi národ. A pritom nie si mi dosť otvorená. Ja sa bojím o teba.“ Pravé rameno položil ľahko na jej širokú šiju.

„Nie to si mi chcel povedať. To už dávno viem. Kvôli tvojmu strachu o mňa neobjal by si ma tak nežne… Ostatne, máš ťažké rameno!“ Oslobodzovala si šiju zpod jeho ramena a presadla ďalej, dajúc mu viac miesta.

„Kostolník mi povedal, ako si ženy harangovala pred cintorínom. Len že sa nepustily potom ulicou pred slúžnovský úrad!“

„Daňo, ty teraz nemyslíš na kostolníka, ani na moje stražianske baby! Hovor; vieš, že mám robotu. Alebo sa vyspi a potom už smelo do toho, ty junák! Počuješ, už sú tu!“

Od dvora prenikal do priestrannej izby spev žencov a žničiek s hudbou, pretŕhaný výskaním diev a mládencov. V širokej a vysokej izbe vonkajší huk podunieval ako v mušli k dutému hrmotu neutíchajúceho mlyna. Daňo odtiahol rameno od sestry, položil obe ruky na tvár, lakte oprel o kolená.

„Čos’ to narážala na Lejlu? Nerozumel som ťa poriadne. Tvoje narážky ma hlboko znepokojily!“

„Ako možno hovoriť jasnejšie pred tebou?“

„A prečo práve nie predo mnou, Irenka?“

„Vidíš, ty chceš odo mňa iste číru, čistú úprimnosť, a už táto tvoja otázka je hodne neúprimná. Ak sa chceš so mnou hrať na slepú babu, teda si vyber iný čas, môj milý Danko. Len zďaleka dotkla som sa veci, a už tratíš hlavu, už si neúprimný, už ničomu nerozumieš. Neviem, čomu tu nemáš rozumieť? Ja len toľko viem, čo ty, že si totiž do Gregušovej dcéry zaľúbený na život a na smrť. Že pre ňu chabneš a bledneš, menej pracuješ, máš ohľady… Že ti je otupno a ťažko, neteší ťa práca, ani zábava. Inu, zaľúbený, a dosť!“

„Ach, Ira, nehovor tak. Srdce mi krváca, keď tak sucho, nemilosrdne hovoríš. Zaľúbený! Aký to triviálny výraz v tvojich umných, milých ústach! Nie zaľúbený, ale nešťastný v šťastí môcť ju raz do týždňa aspoň zďaleka vidieť! Nešťastný, týraný obavami, mučený pochybnosťami, v strachu a úzkosti nevýslovnej!“

„A ako každý zaľúbenec, si slepý a hluchý, môj milý Danko. Musela by som ti požičať vlastných očú, abys’ prezrel, vlastných ušú, abys’ počul. Tys’ nerozumný, hlavu do piesku skrývajúci pštros!“

„Neskrývam, vidím i čujem! Veď ma neodstrkujú u Gregušov. Lejla je so mnou milá… ach, tuším, viac milosrdná než milá. A v tom väzí moje nešťastie!“

„Nuž, čo sa praceš do úzadia? Čo ustupuješ iným? Div, že ťa doktor Milanec od nej za frak neodtiahol na kotlínskom koncerte. A už keď príde ruina z havranovského kaštieľa, bežíš, ako by ťa hnali, alebo a Lotou pasians rozkladáš!“

„Ira, ty podceňuješ ľudí, o ktorých myslíš, že nám stoja v ceste. Lutišič je ďaleko nie ruina. Nedávno sme boli pod smutnou vŕbou, začal hovoriť o svojich cestách, o filozofických a náboženských otázkach, všetci sme viseli na jeho ústach. Ešte i Lota Gregušová pozerala zpod obočia ako by priateľským očkom. On blýska duchom, ako keď sa nebo otvára.“

„A ty nemáš čo pratať sa ani pred ním. Čím si ty nie ženích pre Gregušovu dcéru? Iste je ona prekrásna, a nadto predobrá devuška, niet na nej škvrnky, i rodina celá je milá, čestná, je naša telom i dušou. Ale, Danko, ani takí mladí ľudia, ako si ty, nerastú dnes ako šípky pri ceste. Ty máš znať sám sebe cenu a máš mať dôveru k sebe!“

„Ira moja, srdce zlaté, čo prikážeš robiť? Ona mi je taká vysoká, taká povznesená ako čistý slnečný lúč, čo tam práve odoberá sa od vrcholca našej Dubiny. A ja čo som? Nízky, suchý človek, najobyčajnejšieho rodzaja. Mlynár. Milanec ma vraj menuje otrubovým mechom.“

„A tak mi daj pokoj i so svojím Milancom! Napíš mu svoj ľúbostný lístok. Čo s takým človekom, ako si ty? Bež na Dubinu za svojím slnečným lúčom. Ale hneď, chytro, lebo i on zhasne, alebo preskočí na Tatru, Matru, Fatru, môj milý Danko-Plačko!“

Irena schytila sa vstať. Daňo sa narovnal, opätne položil rameno na jej plece a pritúlil hlavu k jej krásnej, vysokej hrudi. Ira ho nežne odtisla a pohladila po vlasoch.

„Nebež, nebež, Irenka! Už som tichý. Nahliadam, že treba urobiť krok. Neraz som už otváral ústa. Ach,zvlášte večer po zábave v Havranom, v záhrade. Ja som zďaleka narážal, ona schytila smelo moju náražku a vykĺzla sa mi z rúk ako pstrúža.“

„Treba zblízka udrieť, môj milý. Ver mi, ženskej s náražkami nezaimponuješ. I Milanec mňa pozval do očú Artemidou a potom mimo očú Brunhildou, a narafičil Durinu, aby mi to vyklebetil. Ešte si mám i ja namýšľať, že som jeho slnečným lúčom na nejakej Dubine či Javorine! Ver mi, Danko, náražky nás len rozhorčujú a kreslia toho smiešnym, žiaľnym, kto ich robí!… My ho pokladáme za chabca, a to je asi najväčší hriech v naozaj ženských očiach. Ženská v povedomí vlastnej slabosti a nesmelosti hľadá vo vás silu a smelosť. A je to cele zákonné a prirodzené.“

„Moja celá bytnosť sa láme pod ťarchou túžby!“

„A že mlynár, že mech! Tys’ poeta, ty vieš čudné sady krútiť! Povedala som ti všetko na ceste. Žes’ ma vraj nerozumel… Dievča arci prišlo z Nemiec ako ružový, nerozvitý púčok… Najkrajší čas uštiknúť. Ale ty… náražky. Teraz je už Lejla na obratnom punkte. Ak budeš ešte i teraz náražkami hračkáriť ako oktaván na tanečnej hodine, lúč iste uletí… Lutišič…“

„Už je iste neskoro! Kde sa mne rovnať s Andrejom Lutišičom!“

„Nebude to jej hriech, keď sa niečo stane, čo ťa zarmúti. Bude to iba tvoje, a možno, i jej nešťastie, áno, i jej nešťastie. Ale, Danko, ak by bolo na mne, ak by ťa deva jej hodnoty a krásy poznala v celej tvojej cene, v tvojej vernosti, priamote, nežnosti, v tvojej stálosti do hrobu, nezamenila by ťa za Lutišiča, čo by mal desať Havraných, Dečíc a Lieskovov. Rozumieš? Ale o Lejle neviem, synku. Bola v cudzine dlho, fantáziu má živú, má umelecké vkusy. Otec ju mazne, všetko dookola ustupuje pred ňou — hľa, Skladanský ju nazval princesou. Videl si v Kotlíne: vstúpi do sály, ako čo by malé slniečko prišlo, všetky hlavy sa za ňou krútia ako slnečnice… Vystúpi na dosky: dom hrmí potleskom. Také niečo môže hlávku pomátať. Viem, je rozumná, naskrze nie márnomyseľná, koketstva u nej niet, aspoň veľmi málo. Vieš, trochu koketné sme všetky od detských pančušiek po šediny. Ale tam s devami v jej veku každý kalkul klame. Starého Mazepu miluje Mária Kočubejovna, prvá krása Ukrajiny… Chvíľa, záchvev, a rozhodnutie je tu!“

„Možno by si mi mohla pomôcť. Medzi vami je ľahko vylákať dôverné slovo, prezvedieť sa…“

„Kto by ti radšej pomáhal než tvoja sestra? Ale to nie je pre mňa úloha. Kebys’ mi kázal vyčítať jej ostré levíty — ach, to už hej. Nikdy som nehrala na nežných strunách. Ľúto mi je, že nie som mužským. A potom, ženské sa viac zatvárajú jedna pred druhou než vy mužskí. Vy sa viete ochmeliť, odurmaniť ideami, plánmi, politikou, vínom, priateľstvom, rozumu kážete poslúchať, citu prepustíte i neoprávnený priestor, a potom si už otvárate srdcia i umy, pohovoríte sub rosa vo veľkodušnom chmeli. Toho medzi nami ženskými nebýva, ledva v inštitúte, pri detských hračkách, keď nám je kadet ideálom a maturant Sokratom. Potom, keď sa v nás zobudí životná miazga, keď skutočný život zahovorí, každá ženština utiahne sa do svojho pošmúrneho kútika, do svojho vlastného domčeka. A to je dobre, sme vystavené nepriateľstvu vlastného svojho pohlavia. Ženská je žene v prvej línii nepriateľkou; najmocnejší cit v nej je žiarlivosť. Omnoho skôr vnikne do tajníka devinej duše mužský, sympatický, a hlavne smelý!“

„Ty nechceš, to je to celé. Aspoň poraď, posmeľ!“

„Už keď sme tak ďaleko, keď si mi sveril, čo som i tak šípila, vlastne vedela, nuž teda počuj moju radu. Raz navždy. Poslúchneš, dobre, neposlúchneš, tvoja vec, ale ja chcem mať s tým svätý pokoj. Sober sa, vzmuž sa, choď priamo, skoč ako do studenej vody… Ona už nie je decko. Ja som už videla ohníky v jej prekrásnych očiach a tieň túžobného smútku na čele. Duša dušu hľadá. O rodičov sa neboj. Greguš ti dôveruje ako nikomu, a niet v Kotlínsku mužského, ktorému by radšej sveril svoj poklad… Áno, Lejla je jeho pokladom, on ešte i s mužom bude žiarliť. A keby i mal zavše pozlátené plány — Andrej mu je predovšetkým maďarón, on mu nikdy nedá dcéry. Mať — inu, tu by mohol byť hák! Vieš, tak titul, korunky nad monogramom bielizne, na dverciach koča, erb s divým kancom! Je to pre ženské srdce nebezpečná čačka! Ale ona je dobrá a vysoká dušou, oddaná mužovi. S národným citom to u nej trochu habká, v nej veľmi vládne osobné šťastie, túžba po mieri — ona by vedela prižmúriť oko. Tu je arci „Gefahr in Verzug“. Nuž teda hore hlavu! Predstúp pred dievča a povedz svoj veršík. Čo sa ti môže stať?“

„Niečo hrozného sa mi môže stať, Ira moja. Lejla môže povedať nie. A toho so bojím. Preto váham, preto trvám radšej v neistote, ktorá má pre mňa aspoň jednu iskierku, osvetľujúcu môj vnútorný svet: nádej… Ak je už neistota trápna, aká bude istota toho strašného nie?“

„I to bude niečo. Vieš potom, na čom si. Rozhnevať sa, roztrhnúť všetko nemusíš; počkáš…“

„Ach, ako je to hrozne!“

„Hovorím, počkáš, pokým ťa Lejla bude ešte hodna, pokým si podrží slobodu. Ak sa zadá… s Pánom Bohom, kúp na stražiansky oltár dve funtové sviece a obráť inam. „U noči mnogo zviezd prelestnych, krasavic mnogo na Moskvie!“ Nevídali! A oženiť sa musíš, Danko! Mne je toto priveľa, a ktovie, ako dlho zostanem vo mlyne. Vec je taká jednoduchá: v jednom dome nedali, pôjdeš inam!“

„Inam? Nikdy, Ira moja, nikdy.“ Daniel vstal.

„Bože môj, to je už naozaj romanticko-lyrická história! Predsa už len začni… na plač dosť času!“

„Ako žiť, keď ju stratím!“

„Čo nemáme, nemôžme stratiť. A ako žiť? Neleží pred tebou široké pole života, či len žena, ženská neha má ho vyplniť? Verím v tvoj veľký cit, neumenšujem jeho význam; ale, Dano, oddať sa nesmierne, bezhranične citu tak osobnému, egoistickému je tiež odrodilstvo, renegátstvo vo svojom spôsobe. U jedného javí sa ono v úrade, u druhého v divom kancovi s červenými ľaliami v pažeráku, u tretieho v ctibažnosti, u štvrtého vo vládybažnosti, u piateho v hrabivosti a u teba, Danko, v ženskej kráse a neukrotiteľnej túžbe omámiť sa jej vôňou… jej ovládaním. Jej ovládaním, teda vecou prosto sebeckou. Povedz sám, čo bys’ urobil, kebys’ prišiel do alternatívy: národ alebo Lejla? Neklam sám seba! Dekadenti ste! Vo vzduchu to leží, nákaza vniká všade, je všade tá istá, len formy mení. Raz zjaví sa v podobe nafúkaného darmošľapa, druhý raz nosom hľadiaceho, očami ňuchajúceho „poetu“ Strebavého… a potom i v podobe zamdlievajúceho Toggenburga…“

„Ira, posmievaš sa mi, je to od teba tvrdosť. Karhaj, naprav, nedbám, ale sa mi nesmej… Irenka, pôjdeš so mnou do Gregušov?“ Daňo vstal a pošiel k dverám.

Irena videla, že bola naozaj tvrdá, pošla za bratom a chytila ho za ruku.

„Nemrač sa, Danko, veď ja zle nemyslím! Pôjdem s tebou, hoci vo vojne a láske každý len za seba môže postáť!“

Dvere na izbe sa odchýlily a v otvore ukázala sa hlava dievčaťa, ovenčená ohromným vencom zo zbožia, charp, kúkoľa a belasých stračinôžok.

„Hneď, hneď, Kristínka!“ zavolala Irena; vbehla do čeľadníka, rozkázala vyniesť prichystané už víno a napečené koláče. Široký dvor bol už oživený veselým ľudom. Velikánsky voz jačmeňa stál pri šope, zapavúzený, ťahaný silnými koňmi, naozaj mlynskými, okrášlený kvietím a zelenými ratolesťami. Robotníci, ženci, žničky, kosci, koniari, voliari kuklišovskí, celá čeľaď bola na dvore. Pri jačmennom voze strhol sa tanec.

Danielovi Kuklišovi dnes nebolo do veselosti, poprosil sestru odbaviť obžinky bez neho. Zadnými dvierkami vyšiel do sadu. Chodil po brehu Kotlinky, hľadel do vody, ktorá pomaly tiekla k veľkému stavu. Veď tá istá vodička, keď prehrčí doskami stavu a úpustmi, bude obmývať brehy Gregušovej záhrady! Tam Lejla chodieva, jej malá pružná nôžka zmáča sa vo vlnách týchto… A tam na druhej strane, pri bore, stojí kaštieľ, strašidlo jeho trápnych snov…

Danko stal si nad stav, počúval zlobný rev penami zbieleného vodopádu. V tom reve zvučalo mu čosi zlovestného. Bežal od vody, ľahol si do vysokej trávy pod starú, už nerodiacu hrušku. Zachránila ju pieta: pod ňou sedával starý Kukliš.

Danko vnoril hlavu do vysokej trávy. Šumel stav, hrčaly mocné úpusty, dunela vzdialená hudba, ozývaly sa výkriky a spevy radostnej čeľade. Lístie na starej neplodnej hruške triaslo sa v teplom večernom vetierku. Ťažko, preťažko bolo biednemu Daňovi. Rovnal sa nočnému lyšaju, čo si na horúcom skle lampovom krídelká popálil, a popálenými ešte máše, ešte dvíha sa! A keď sa mu podarí predsa zdvihnúť sa, neletí preč, do nočného chladu, kurovať popáleniny, ale prosto zasa len do vražedného svetla. A tak všetko na svete je relatívne, i svetlo, tak zvelebované, môže byť záhubným.

Na dvore veselosť vzrástla zjavením sa mladej gazdinkej. Dúží žnec vyrectoval svoj verš, ktorý ho už veľmi omínal, čeľaď zvolala na slávu gazdovi. Z mlyna prišla chasa, statní tovarišia i meliari, dievky. Vysoký, mocný tovariš, černooký s mäkkými čiernymi fúzikmi, ružovo nadýchnutou tvárou, vyskočil tri razy dovysoka, zaichuchúkal a vrazil medzi tancujúcich ako sokol medzi jastrabčatá, rozkázal rukou hudbe rýchlejší takt. Všetci ustúpili z kola a utvorili okolo neho hustý kruh. Kurín bol obsadený chlapcami, a tam, kde predtým stál páv, stálo okaté dievčatko. Tovariš podoprel si pravou rukou bok, v ľavej držal zamúčený klobúčik a hral ním nad hlavou. I začal dookola krepčiť. Jeho telo do pása netriaslo sa, nenadhadzovalo, ale išlo plavno dookola, iba nohy dupkaly, cifrovaly, prepletaly sa báječnou bystrosťou, silou a istotou. Irena začala prvá tlieskať, a za ňou celý chór. Tlieskali v takte bystrej hudby. Mládenci so závisťou hľadeli na svižného, zriedkavého tanečníka, dievky s túžbou čakaly, ktorú pojme do svojho sóla…

V najtuhšom tanci šuhaj zastal ako do zeme zakopaný, kýval hudcom. Tí premenili takt a hrali niečo polke podobného. Šuhaj poklonil sa Irene a pozval ju do tanca.

„Ešte čo si smyslel!“ čudovaly sa babky. Irena položila rameno na mohutné plece tovarišovo a podala mu druhú ruku. Šuhaj držal Irenu s gracióznou nežnosťou, hodne od seba, ako by bola z kvetu makového a on bál by sa jej ublížiť mocnými ramenami. I začal sa s ňou krútiť nerýchlym tempom. Povstal potlesk a ozvalo sa radostné pokrikovanie. Šuhaji pobrali dievky a pošli s nimi tiež tak umierneno a lahodno za strojným vysokým párom. Keď tovariš, skromne prejdúc kolo dva razy, postavil tanečnicu na predošlé miesto, priskočily k nej babky a začaly rukami oprašovať jej tmavé šaty…

„Galgan Mišo! Celú vás zabielil! Veru je slečna pre teba tanečnica!“

„A čo po tom!“ veselo riekla Irena, odhodiac na chrbát svoj dlhý vrkoč, „je to len múka, a z múky žijeme!“

Veselosť vzrástla, čeľaď sa rozjarila. Irenina láskavosť, jej účasť v tanci, jej milá, prívetivá tvár ľud tešila a posmeľovala. Tanec premenil sa zasa na frišký, šaty šumely, nohy dupkaly… Ale čeľaď, ženci i mlynská chasa, všetci chovali sa i pri rozpustilej veselosti úctivo, s taktom v prítomnosti mladej gazdinkej. Ich voľnosť a nenútenosť bola veľká, ale nič sa nestalo, čo by v najmenšom mohlo uraziť alebo zarmútiť panenskú veliteľku.

Sú chvíle, v ktorých ľud náš neukáže ani tieňa otrockosti a uníženosti, kde je slobodný ako vták, nenútený a milo svojský. Pozrite a počujte napríklad seno hrabúce devy ďaleko od dedín, na holiach, pod horami… Ich spev, ich pohyby sú slobodné, a keď zavýskne dievka, čuješ v hlase celú silu slobodného, silného žitia.

Náš prostý ľud slovenský iba nemierne užitým alkoholom a nemiestnou „kultúrou“ obarený popúšťa sa do surovostí, spúšťa sa do uníženia; dopraj mu pri triezvosti najširšieho priestoru, on zná hranice sám a neprestúpi ich. I chúlostivé vtipy vybĺknu z neho tak milo, že otupí sa osteň neslušnosti. Iné je, keď naparí ho cudzia „kultúra“ nových škôl pomaďarčených, alebo pobyt v centrách novej „kultúry“. Pomýlený vo svojich mravných osnovách, stratí všetku morálnu oporu, ktorú mu poskytuje zvyk, naučí sa hľadieť pohŕdlive na svoj mrav, nadme sa prázdnym chvastom, práve tak ako i mnohí „učení“ mladosi, ovoňavší premúdrosť spletených „vedcov“ na katedrách, že vraj „pokrokových“. Potom už, pravda, i to, čo je v ľude prirodzene šumné a veselé, mení sa v brutálnosť a surovosť. Preto len zlodejská intriga môže ľudu tisnúť cudziu školu a cudzie zdrapy mizernej, žobráckej „kultúry“, i tak len posbieranej za plotmi, medzi výhodkami veľkých kultúrnych národov.

Zábava už vrcholila. Irena stala si na schody, vedúce do mlyna. Pred ňou zastal si jej tanečník vo svojej sile a strojnosti. Okolo neho tmolili sa ostatní, všetko jaré, mocné postavy; on držal Kristínku, ktorá už složila bola ťažký veniec, za ruku a hľadel jej smelo do očú.

Koľko hmotných síl tu bez ducha, bez vôle a povedomia, podumala Irena, a tam medzi tými, čo vyšinuli sa na vyšší stupeň vzdelania, koľko lebavosti a slabosti!

„Ďakujem za poctenie, moji milí!“ riekla Irena mocným, veliteľským hlasom, „i menom brata, ktorého hlava rozbolela. Tento pohár pijem za vaše zdravie!“ Priložila pohár k ústam a odpila, nie cintľavo, ale hodným zdravým dúškom. U nej nebolo v ničom cintľavosti a okrašľovania… ona sa vždy dávala celá, taká, ako bola a ako cítila.

„A teraz, milí priatelia, dobrú noc!“

Irena zmizla v mlynských širokých dverách. Množstvo zavolalo na slávu hospodárom, hudba spustila škrekľavý tuš. O minútu bolo na dvore prázdno, ako by ho vymietol. Tichosť rozhostila sa okolo veľkých stavísk, len stav šumel, úpusty sipely monotónnu, mäkkú melódiu bez konca a mlyn hrmel a podunieval tichým letným večerom.

Irena svieža, už bez najmenšieho ukonania vybehla hore príkrymi schodmi do svojej spálne na poschodí. Shodila vrchný odev, a už cele v bielom oprela sa ramenami na podušku oblokovú. Z jej oblôčka vo vysokom štíte bolo vidno tmavé kontúry stromov, a tam ďalej strela sa roveň v súmraku, v slabom osvetlení nebeských hviezd. Irene predstavila sa vzdorovitá, ostrá tvár Dr. Milanca. Či nebolo v tom človeku kus mužnej dravosti, ktorá tak chýba našim ľuďom? Či sa nekryje v tomto nezriadenom, nevykvasenom, kyslo a trpko šumiacom mušte budúce silné víno? Nemohla si nijako z hlavy vyraziť jeho žiadostivo a smelo hľadiace oči. Jeho vystúpenie na dôvernej porade, srážka s krotkým Dankom, jeho chovanie sa na koncerte nesvedčilo v jeho prospech, ale pri tom všetkom nemožno mu uprieť samostatný, smelý vzdor, postavenie sa oproti ohromnej väčšine, bezohľadné káranie ľudských slabostí, hľadanie čohosi nového. Jedno je isté, v ňom je niečo ostrého, nevšedného, a to môže sa ešte vykryštalizovať, trosky, nanesené všelijakými intrigánmi, môžu odpadnúť a ostať čistý, režúci kov, pružná bessemerská oceľ, a nie mäkké olovo, ktorého je u nás tak mnoho. A či by nebolo možné vplývať na neho v tomto smere? Len aby zrno bolo v ňom, a bolo v ňom čestné srdce. Treba skúsiť.

Irena sa priznala, že ju priťahujú také nahorklé, vzdorovité charaktery. Žijúc v opravdivom idylickom zákutí, jej duša ruvala sa na priestor a do hurhaja.