ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Okolo šiestej spoločnosť v dome Gregušovom bola v plnom prúde domácej, nenútenej, no srdečnej zábavy… Starší páni už sa boli vrátili z Jánovho kabinetu, kde boli ustanovili termín veľkej protestnej schôdzky pod Trasikovom na piateho septembra. O tri dni mala sa vec uverejniť; Hranilovský, celý natešený, sľúbil urobiť potrebné kroky u vrchnosti; Roháčik prevzal ochotne predsedníctvo, dve reči povedia Hlaváň a Štrbík, tretiu, hlavnú, ktorou osvieti sa celá akcia, vyslovia sa všetky želania, povie Jozef Surinský, tak ako Surinský je i hlavou celého pohybu, dušou kotlínskeho ľudu i vzdelaných vrstiev. Hlaváň, ktorého práca zadržala v meste, mal priniesť hotový plán agitácie na meeting. Všetci boli natešení a zdalo sa, že všetko sa podarí, zvlášte pod egidou havranovského panstva, na jeho vlastnom území… Greguš o dovolení nepochyboval.

Dr. Ján Milanec prišiel koňmo, poharcoval na širokom dvore pred dámami a potom už temer neodchodil od Ireny. Skladanský s Bernerom, Paľkom a Malatínom často mizli zo spoločnosti, chystali v Máriinej izbe pre hostí prekvapenie. Mládež bavila sa zasa raz úprimnou, srdečnou veselosťou ako už dávno nie. Zdalo sa, že začína svitať po odpornom šere, ktoré tak dlho panovalo v živote kotlínskeho kraja. Lejla hrala na citare, Skladanský s Ruženou a Lejlou spievali tercetá… Tak chytro sa našli, ako by sa boli cvičili pol roka. Skladanský spieval z nôt prima vista, len texty mu robily ťažkosti.

Okolo šiestej strhol sa v dome radostný krik: vo dverách zjavil sa Ján Mikula a Jozef Kaňúr. Všetko hrnulo sa im oproti, tisli im ruky, Greguš oboch vybozkával, dievčence im podaly kytky. Mikula zahanbený hladil si dlhé brnavé vlasy a rozpačite žmurkal očami…

„Nestojí za reč!“ riekol. „To ešte nie je sloboda… A veď to nebolo ani väzenie… Malé pokúšanie…“

Jozef Kaňúr sa usmieval a nič nehovoril. Až keď sa ho pýtali, či je pravda, že ho i vo väzení bili v prvé dni, hodil rukou a povedal:

„Neviem! Zabudol som! Čo bolo, to je už tam. Chvalabohu, som zdravý ako ryba. Nech si majú, nech si majú. Ja som sa stal, nehodný, účastníkom veľkého šťastia… A čo by bolo viac, keby bolo i horšie?“

Roháčik stisol mu ruku a v jeho očiach ukázaly sa slzy. „Boh vám odplať!“ riekol a odvrátil sa.

„Že vraj šťastie!“ šepol Milanec Irene, ktorá sedela v obločnej niši, ustarostená nad Danom, nad Lejlou. Milanec stál nad ňou, opieral sa o podokenicu skríženými rukami.

„Či tí ľudkovia nehrajú komédiu? Pekné šťastie, retiazku na rukách a palica na chrbte!“

„Už som vám povedala,“ riekla Irena vážne, „predo mnou nekoketujte banálnosťami. Čo vám urobili títo statoční, verní ľudia? Nemáte sa tešiť, že máme ľudí, ktorí vedia i trpieť za svoje presvedčenie?“

„Pardón, slečna; naše mienky sa ešte vždy veľmi rozchádzajú… A predsa ja vidím, viem, že vy sa musíte k nám primknúť! Vo vás je zdravý koreň. Akou posilou boli by ste v tábore ľudí rozumných, ľudí ľudských, humánnych! Vám nepristane voziť sa so zjašenými stolármi a glejárskymi Kyklopmi… No predbežne sa podrobujem… Nejdem hovoriť banálnosti o vašich chránencoch, hoci…“

„Nedovoľujem nijakého hoci… Alebo budete šetriť moje city, alebo…“

„Slečna!“ povedal razom Milanec povýšeným tónom a jeho smelé oči sa ohnivo lisly zpoza skiel zlatého škripca. „Sväté a nebanálne je, že ste na mňa urobili mohutný dojem, že od krátkeho videnia sa u Velesa všetky moje myšlienky a pocity sa premenily. Ja neviem hrkútať ako tam váš Malatín alebo môj nový priateľ Danko; ale, verte, veľmi si vás vážim! Ani neviem ako veľmi.“

„Vy že si niečo vážite?“ Irena pozrela na doktora a zmiatla sa. Čo to má znamenať, pomyslela si a sklopila oči.

„Vo vás vidím silu, spojenú so ženskou nežnosťou,“ pokračoval pevným hlasom Milanec, ostro hľadiac na sediacu Irenu, na jej ružovým nádychom poliatu tvár, na nepokojne dvíhajúcu sa hruď, „my sa musíme spriateliť dôkladne. Veď by nás nectilo hovoriť v detinských hádankách, hrať sa na slepú babu. Aspoň mne sa nechce milo bavkať. A čo by ste hory a doly naváľali medzi seba a mňa, my sa sídeme. Ja to vidím na vašom líci, na vašom čielku…“

Irena sa sobrala duchom, vydýchla zhlboka a povedala:

„Ja milujem každého Slováka ako brata, ale musí byť mužom, svojím človekom… Potom je ľahké sblíženie.“

„Ale ja sa neuspokojím sesterskou láskou,“ hrdo a smelo povedal Milanec, naprávajúc si skielka na nose, nachýlil sa nad devou tak nízko, že pocítila na tvári jeho horúce, zadržiavané dýchanie.

„Teda vám hovorím, ako by som bola vašou materou: odporný je večný výsmech, čudná póza, cynizmus! A ešte intrigy v Kotlíne, pamflety! Pfuj! Odporný, horký ste mi! To aby ste vedeli a chránili sa aspoň predo mnou vyrezávať zo seba figúry…“

Počkaj, milá múčna myšička, pomyslel si Milanec, nadávaš… to znamená, už si na sklonku svojho vzdoru! „Sei christlich, süsse Heil’ge! fluche nicht!“ povedal tretí Richard Anne, vdovici waleského princa Eduarda, a ona sa poddala… A veď ja som ešte predsa len nezavraždil nijakého Ireninho princa Eduarda!

„Ani nechcem byť sladký,“ riekol nahlas Milanec, „ani nesiaham po slepom maku, ani po ružovom pyle, ale skladám svoj ponížený hold pred opravdivou ženskou, pred ženskou s hlavou, vôľou, telom — a môže byť i so ženským srdcom. Nie Titánie hľadám, nie som Oberon, ďaleká mi je romantika. Ostatne, my sme obaja z jedného kremeňa, Brunhilda! Načo sa pretvárať? Vy nemôžete v hlbine svojej mocnej mladej duše vážiť si starygáňov smoklivcov, pernikárov, ani frázovité trúby a hrmotné bubny. Vo vašich krásnych očiach je sila a život… Po sile a živote túžime my, preto váľame a kácame spráchnivené modly, ako hovorí veľký Babington Papáček, vymetáme krypty a dusné kamerlíky. Nech zhynie črvotoč a hnis mŕtvoly, nech žije zelená svieža príroda a vrelá červená krv! Vaše miesto je medzi živými! Nech mŕtvi pochovávajú mŕtvych!“

Milanec sa naozaj rozhorlil, aspoň tak sa zdalo Irene, ktorej páčila sa rezkosť a istý vzdor v mladom doktorovi. Nikdy by si nebola pomyslela, že Milanec natoľko vzbúri jej fantáziu. Pomyslela si na večer v obloku ráztockého mlyna, zadumala sa a dosť krotko riekla:

„Mne, pán doktor, imponuje iba čin! Máte otvorené vráta, slobodné, čisté pole. Neposielam vás zdvihnúť rukavičku zpomedzi tigra a leoparda. Z romantických vrtochov vás neposielam do Damasku vyrvať vlas z brady kalifovej, ale vy, páni, vždy len o sebe a na seba myslíte, a nikdy nie na vec! O sebe hovoríte, každé druhé slovo o sebe. Vy i Durina, i všetci vaši. A to ste sa nenaučili od svojich mamičiek, tomu neučil slávny slovenský kanonik ostrihomský Durinu. Zbožňovanie vlastnej osoby je svojho spôsobu podlosťou, bolo vždy a bude. Nijaké nové učenie to nevyvráti, pán doktor, a najmenej konfúzne táraniny obskúrneho Babingtona!“

„Keď sa o seba postarám, postarám sa i o vec. Naša spoločná vec nevznáša sa vo vzduchu, ako si myslia naši frázisti, ale je složená zo samých ,ja‘. Keď budú tie ,ja‘ mocné, vediace sa o seba starať, i vec pôjde dopredku. Nebanujte, slečna, i vy ste mocné ,ja‘! Počúvam, bez vás by Ráztoky skoro rozvliekly, lopaty by vašim neostalo na suchom kolese. Tu máte rozlúštenú hádanku môjho egoizmu, na ktorý toľko narušíte vy s tamtej strany slovenského oceána — plesa, bariny, chcel som povedať! Ale čo hovorím, vy! Vy ste so mnou na jednej a tej istej strane. Na jednom krásnom, milom nábreží, porastenom rudoohnivými ľaliami a mäkkým machom, pod tieňom vysokých paliem, a nie pod smutnými vŕbami pokotlínskymi — treba len chcieť, a kynie nám veľké, sýte šťastie! Ach, ako by vám pristalo vo veselom predvoji rozvoja, evolúcie, pokroku!“

„Vy že ste nepriateľ fráz? A čo iného sú tieto práve odznelé slová o evolúcii a rozvoji? Kde sú fakty toho nášho rozvoja? Kde ste sa rozvili? Kde sú diela, skutky, fakty, kde sú obete? Či ste čo len palcom pohli na skutočnom, reálnom? Kdeže je tá vaša ,vecnosť‘, ktorú máte ustavične na ústach? Vari len letáky vysielať, dať sa vyhodiť z maďarského kasína?“ Irena hovorila náružive, ohúrená nápadmi Milancovými. Nedostanúc odpovede, vstala a pošla priamo k Lejle, stojacej pri piane.

„Vrah ušiel, to znamená, poddáva sa!“ podumal doktor. V ňom, hľadiacom za vysokou, štíhlou, mocnou postavou Ireninou, vzbúrila sa dravá náruživosť. Bol bledý, spodná čeľusť sa mu nervno potriasala. „Vie nadávať. ,Sei christlich süsse Heil’ge, fluche nicht‘. Kde som len mal oči, že som sa zahľadel na onoho cukrového cheruba so zlatými krídelkami, na tú vážku, trepotajúcu sa nad vodami,“ pomyslel si, keď zazrel pri Irene stáť Lejlu, zduchovnenú, bledú, s výrazom citu a roztržitosti na jemnej tvári. „A kotlínska hlavátka predsa neprebrala všetko, hovoril Durina, vec je jasná, ešte dnes treba kuť železo. Asi päťdesiattisíc má Brunhilda čistých… Múčny moľ ich vyklopí, a nech si potom sám mechy vláči! Stimmt!“ Milanec od tejto chvíle sliedil za Irenou, ale spoločnosť bola veľká, nebolo ju možno osamote pristihnúť.

Spoločnosť bola veselá, rozjarená, každá pletka zabávala, spoločenské, dávno ošúchané hry budily úľubu a ružovú náladu. Malatín vykrámil všetky svoje staré veselé kúsky a priniesol i nové. Skladanský bol roztomilý, na všetko pristal, hral sa na zálohy, spieval sóla i tercetá, maľoval uhľom karikatúry na lepenku, „maminke“ dvoril so svojou nežnou, srdečnou prostotou, k Ruženke bol delikátne milý, oproti starším nehľadane úctivý. Keď už hodne zmrklo, stratil sa na dlhší čas. Paľko mal úlohu tónom jarmočného vyvolávateľa oznámiť obecenstvu začiatok „nevídanej, neslýchanej komédie“. Všetci očakávali nejaký nový žart v štýle Malatínovom… Razom pred sbubnovaným obecenstvom roztvorily sa dvojkrídlové dvere Máriinho salónika a z izby vyvieralo neobyčajné tuhé svetlo.

„Čo to vymyslel Šváb?“ pýtal sa Milanec Ireny. Ona neodpovedala. Greguš, fajčiac z dlhého čibuka, bol hodne zvedavý. Obľúbil si Skladanského neobyčajne. S umelcom vtiahol do jeho prozaického domu akýsi sviatočný vzduch, závan bezstarostného, keď i trochu bohémskeho, slobodného žitia.

Všetci sa tisli ku dverám. Máriina izba, osvetlená tuhým, no pritom pokojným svetlom, premenená bola na malý, krásny umelecký kabinet. Vprostriedku zadnej steny prosto jasala sa heroická krajina s Andrejovej verandy, po oboch stranách svietily biele mramorové busty Homéra a Shakespeara. Keďže rám obrazu zakrytý bol zelenými girlandami, hosťom sa zdalo, že nachádzajú sa naozaj na slobode, v širokej, hlbokej krajine, okrúženej ďalekými, vzdušnými horami. Pri bočných stenách v tuhom osvetlení boly podobizne Márie a Júlie, a potom v troch radoch Skladanského obrazy, krajinky, scény zo života, interiéry, akvarely i olejové obrazy i štúdiá… Krásny, farbami horiaci, formami prebohatý čalún Babušky Bendovej visel od samej povaly a zvyšoval neobyčajne krásu celej malej, no prekrásnej improvizovanej výstavky. Tak, hľa, vtiahlo i výtvarné umenie do slovenskej dediny, a to umenie opravdivé, vysoké a dušu pozdvihujúce. Na stoličkách a stolíkoch rozostreté boly Babuškine výšivky, ktoré len mohol Skladanský posháňať.

Neveľký bol to obraz, ale lahodil oku a budil city i myšlienky.

Ruženka stála pri boku Skladanského, a keď všetci boli zaujatí neobyčajným, krásnym divadlom, stisla mu ruku, pozrela nahor k jeho tvári. V jej pozore, horiacom láskou a oddanosťou, v jej smejúcich sa čiernych očiach zrkadlil sa obdiv a vďačnosť. Gažo chytro zdvihol jej mocne vzpierajúcu sa ruku k svojim ústam a šepol: „Nehľaď na mňa tak, Röschen, lebo všetko rozhlásim.“

„Tí dvaja si rozumejú,“ riekol Milanec Irene, podozrivým okom hodiac na zaľúbených. Irena neodvetila.

„Dámy naše!“ riekol nahlas Gažo, „vidíte, tu je konkurz troch ľudí: francúzsky majster, švábsky fušer a slovenská chromá babka… Ja sa vzdávam slávy, no hovorím i za kolegu Francúza: prvý veniec, prvá medaila patrí Babuške Bendovej! Ona chromá predbehla rýchlonohých. Verte mi, čo sa my akokoľvek namáhame, takých celých, harmonických, ideálnej kráse blížiacich sa diel nepreukážeme… Ja som sa vo formách a farbách Babuškiných zaľúbil do vášho národa, a národ, ktorý s malými prostriedkami, temer holými rukami vie stvoriť diela vysokého umenia, nezahynie!“

„Máš ty i mladšiu Babušku, do ktorej si sa zaľúbil!“ pomyslel si Milanec a vzbúril sa v ňom bezpredmetný hnev a čudná závisť. Myslel, že je Gažo neúprimný. Podobizeň Máriina ho prosto porazila: toľko života, toľko podobnosti, len vyskočiť z rámu… „A tu handry, obšívky — čudné pochopy! Falošná nemecká skromnosť!“

Večeru dávali v záhrade pri lampách a lampiónoch. Plný mesiac stál nad Dubinou a na západe vzplanuly chvíľami ďaleké bezhlasé blesky. Večer bol krásny, vzduch preplnený vlažnou vôňou. Tichá veselosť panovala v spoločnosti, rozhovory boly živé, zaujímavé. Skoro ozval sa tichý spev k Lejlinej citare. Niesol sa piano nad Kotlinkou a pojil sa s šumom stromov, rozkolísaných tichým vetrom. Potom Lejla hrala sama a hrala prekrásne. Vzbúrená do najhlbších hlbín, temer ani nežila prítomnosti, na otázky krivo odpovedala, zamýšľala sa a častejšie odchádzala do svojej izby. Tak i jej hra bola intímna, vzbudzujúca city smutné, žiaľne rozpomienky.

„Dievča, ty nás všetkých rozplačeš,“ povedal jej otec so šťastným úsmevom, keď pod Lejlinou hrou všetko zamĺklo.

Zďaleka bolo počuť rachot blížiaceho sa vozíka. Všetci zatíchli. Lejlina citara vyznela čudnou disharmóniou. Vozík skrútol od hradskej a skoro zastenaly mostnice gregušovského mosta pod kopytami koní…

„Ide Hlaváň!“ riekol Greguš a vstal.

Skutočne, Hlaváň skočil hneď pri moste s voza a šiel pieskovým chodníkom k spoločnosti…

„Surinský umrel!“ riekol tichým pohnutým hlasom, složiac zbožne klobúk s hlavy.

Celá spoločnosť vstala od stolov ako bleskom porazená… Razom zmizly usmievajúce sa, veselé tváre, prestal čulý rozhovor a záhradou rozšírilo sa ticho, ako by tam nebolo ani živých tvorov, ale len ovocné stromy, smutná vŕba a nemá besiedka.

Čo hovoriť, aké slová, aké myšlienky mohly tu platiť? Rest je mlčanie.

Irena zaplakala hlasno a utiahla sa pod smutnú vŕbu. Kotlínčania začali sa sberať. Nik nehovoril o Surinskom, nik o jeho smrti, ale každý cítil ťarchu úderu. Ťažko spočinula božia ruka na kotlínskej slovenskej spoločnosti. To cítil každý, Mária chodila po záhrade s Lotou, ktorú vyvolala smutná zvesť.

„Jedného junáka sme mali, i toho nám Boh vzal!“ hovorila Lota svárlivým hlasom. „Uvidíte, ako všetko klesne, keď sa podlomil taký stĺp!“ Mária bola tichá: jej duša plávala v dcérinom šťastí ako v nejakom nadzemskom efíri. Taká mocná bola jej osobná radosť, že nevedela smútiť so smútiacimi.

Greguš sa mračil a fajčil z čibuka, až sa celý obdal dymom… Roháčik sa zadumal a myslel na vlastnú smrť…

Tenké parútky smutnej vŕby sa rozovrely a pod vŕbu vstúpil Milanec. Na šaty Irenine padaly pruhy mesačného i lampiónového svetla, derúce sa cez závoj krásneho stromu.

„Jednému smrť, druhému život,“ riekol Milanec a sadol k deve na lavičku, vinúcu sa okolo pňa. „Bez smútočnej zvesti nebol by som vás našiel samu, Irena… Túžil som po tejto chvíli, keď bolo veselo, teraz mi ju smútok poskytol… Človek nevie, čo má chváliť a čo haniť! Najlepšie ani jedno, ani druhé, ale ťahať svoju káru ticho ďalej. Ako sa všetko zamosúrilo! Ako by bol umrel veľký boh Pan na ostrove Sicílii!“

„Pán doktor, to je veľký, opravdivý smútok! Umrel človek spravodlivý vo chvíli, hroznej pre náš národ! Umrel pravdivý, bezzištný a pritom junácky vodca… A vari ich máme nazvyš?“

„Starík umrel,“ povedal sucho Milanec, „veď len nemohol večne žiť… Už i tak sa ponáhľal za Matuzalemom.“

„Kto ho nahradí? Vy? Durina? Kutálek?“ Irena sa horko usmiala.

„Jeden umrel, a sto sa ich narodilo… Taký je beh sveta! Ale, Irena, slečna, povedal som už dnes, nech mŕtvi pochovávajú mŕtvych! Ja držím v tomto ohľade s mačkou a čertom: mne podávaj sviežu, živú, vrelú krv! Sme mladí, my za to nemôžeme. Nám kynie život, oným starým hrob, ani za to nemôžeme. I nás raz pochovajú, ale pokým nebije osudná hodina, tešme sa životu, požívajme jeho sladkosti.“

Milanec prisadol k Irene a ľahunko, ako by nenazdajky, položil rameno okolo jej drieku… Irena vstala.

„Čo vám je?“ riekla a rozdelila ramenami dlhé ratolesti smutnej vŕby. Dovnútra huply lúče mesiaca a lámp.

„Postojte, Irenka,“ náružive riekol Milanec, trasúc sa na celom tele ako osika, „neodsocujte dobrej ruky. Ja vás milujem… Viac než ľudia, vediaci krajšie hovoriť. Tuhšie než rytieri tuhých slov… Neodchádzajte v túto minútu! Ona, možno, rozhodne žitie dvoch vzájomne sympatizujúcich duší! Lebo mne to neušlo, Irena, vy nie ste oproti mne celkom ľahostajná.“

Irena postala, držiac roztvorené ratolesti; svetlo dvoch lampiónov, pomiešané s mesačnými lúčmi, vnikalo tichým, priamym leskom pod vŕbu a padalo na bledú, náruživo rozochvenú tvár Milancovu. Ireniným telom prebehla ľahká triaška a do tváre udrela jej mocná vlna horúcej krvi.

„Som slobodná,“ riekla, „mňa si možno zaslúžiť!“ a vtom vyšla, spustiac za sebou zelený závoj drobných, temer priehľadných listov a prútov.

Milanec triasol sa náruživosťou, jedom, sklamaním a nezauzdenou, divou túžbou sovrieť túto ženskú do svojich ramien. Ušla mu rybka, ušla… ale neujde. Zaslúžiť! Vari citarou pod balkónom? Zabitím dvanásťhlavého šarkana? Oj, nie! Ja som si ťa už dávno nadobro zaslúžil…

Na dvore bola už hodná surma… Jedni sa lúčili, druhí sadali na vozy, iní zasa šli pešo mostom k Stražanom. Milanec sadol na koňa a šibol ho bičíkom, až sa vzopäl na zadné nohy. Irena stála pri moste, a keď kôň vzpínal a hádzal sa zboka nabok, tepúc kopytami na štrk širokej cesty, vedúcej z dvora k mostu, pocítila úzkosť v srdci… V blesku plnmesiaca Milanec na koni robil statnú, svižnú figúru. Konečne kôň, nadaromnicu Milancom rozdráždený, upokojil sa, a hrabúc nohami, blížil sa k mostu. Milanec naklonil sa s koňa a podal Irene ruku. Ona mu podala svoju. O chvíľu dupotal kôň po moste…

Nikdy Stoháre nevidely toľko sveta ako na pohrebe dekana Surinského. Zvesť o jeho smrti rozniesla sa po Kotlínsku, vnikla až do posledných chalúp kopaničiarskych. Ľudia, privyknutí na jeho silnú, zdravú postavu, nečítali jeho rokov, nevideli jeho slabnutia a boli jeho náhlym odchodom prekvapení… Umrel tichučko, ako by zaspal. Terézia stála nad ním plné tri hodiny, mysliac, že spí. Lipovou vetvičkou v rukách odháňala mu s tváre muchy, ktorých bolo veľa na dedinskej fare. Trpezlivo šermovala ratoliestkou, aby brat lepšie spal. Spal, ale snom večným. Až keď trasúcou sa rukou pohladila ho po tvári, užasla nad jej chladom. V nej ako by niečo prasklo. Premenila sa. Oči jej horely, krátko, trhano dýchala.

„Joženko! Joženko!“ zvolala a klesla na mŕtvolu bratovu. Vtom otvorily sa dvere, a biskupom vyslaná inkvizičná komisia vstúpila do chyže umretého kňaza… Büky s Krausom ustavične lietali na kúriu a vymáhali proti Surinskému prísne miery. Staručký biskup, mámený a opanovaný svojím sekretárom, renegátom čistého zrna, konečne povolil a vyslal do Stohár vizitáciu „ad personam“.

Tereza sa zdvihla… Šedivé vlasy neriadne padaly jej na tvár.

„Čo tu chcete?“ zakričala starým, piskľavým hlasom. „Čo tu chcete, vlci, v príbytku tichého baránka? Vrahovia! Zabili ste ho… On je studený, studený, studený!“ a rozbehla sa, dupkajúc starými, bezvládnymi nohami oproti komisii.

Tučný, hladko vyholený kňaz s lilavým pásom a veľkým zlatým krížom na prsiach chcel krotiť babku, ale ona mu nedala prísť k slovu a zvolala:

„Studený je ako ľad! Vy ste ho zabili, zlodeji! Von z tohto chrámu! Nevidíte anjela? Stojí nad jeho poduškou… nevidíte, slepí? Nevidíte pri jeho nohách Pannu Máriu? Ako skláňa sa krásna Kráľovná nebies, svätá Bohorodička, nad ním a volá ho k sebe do nebeskej ríše? Slepí, slepí! Von, hovorím, von z chrámu!“

Oči starenkine boly upreté do prázdna, raz pozeraly ponad hlavu, raz ponad nohy mŕtveho.

„Demens est ista femina,“ riekol kňaz so zlatým krížom na prsiach dvom svojim kolegom a zaškaredil sa ako by urazený.

„Mortuus est sacerdos“, odvetil mladší z členov komisie a pozrel s výčitkou na predsedu inkvizičnej komisie.

Národ vlnil sa v deň pohrebu po Stohároch. Už ráno ožily vŕšky a chodníky nadstohárske pestrým ľudom. Stohárčania chceli zvlášte uctiť pamiatku svojho dobrého kňaza a vybrali mu pre hrob najkrajšie miesto na svojom starom cintoríne, na starom mieste, kde od sto päťdesiatich rokov už nepochovávali. Miesto bolo vyvýšené, bolo s neho vidno až po Kotlín. Krásna, asi storočná lipa rástla tam. Surinský neraz spomenul pred sestrou, že by pod ňou chcel byť pochovaný… „Tu sa bude dobre ležať… bujné vetry budú mi šumieť v košatej korune krásnu slovenskú pieseň. I ty, Terka, nájdeš si miesto vedľa mňa! Nech sme spolu i po smrti, keď sme boli nerozluční celý život!“

Hrobár Mačuha i vykopal hrob… Ráno v deň pohrebu slúžny Kulifay s Burdulom, notárom Rukavicom a novým, silou nanúteným richtárom, Samuelom Güldenbratenom, prišiel na cintorín a oznámil starejším, že nedovolí zo sanitárnych ohľadov pochovať kňaza na tom mieste. Tu boly iste kedysi hroby, hovoril slúžny, mohla by z nich vyjsť cholera. Farníci stohárski sa vzbúrili. Starší ľudia hrozili sa nad toľkou tyranskou ľubovôľou slúžneho.

„Kto nám rozkáže na svojom,“ volali na obecnom dome, kam ich pozval notár, keď videl, že je zle. „My si nedáme rozkazovať na svojom! Cintorín je obecný! Z nášho vykrojený!“ Pod lipou nikdy hrobov nebolo, tam stála stará drevená búdka pre máry, rýle a lopaty!

Bela Kulifay nadul sa, očervenel, zakýval hlavou, takže sa mu vymastené fúzy knísaly ako ramená váhy. Protestujúcich hneď biršágoval po sto zlatých.

„Sem hrobára! Naskutku sem ho! Ja vás naučím neposlúchať!“

Dvaja žandári išli po Mačuhu a o chvíľu doviedli ho pred slúžneho… Mačuha žmolil v rukách starý klobúk, bez striešky, hrotkom zvaný.

„Mačuha!“ reval Kulifay, „pre farára vykopaný hrob hneď zahádzať a vykopať nový radom… Kto bol posledný, ktorému ste hrob kopali?“

„Cigán Ferko, pán veľkomožný, Ich Milosť, i veľmi… Cigán Ferko, čo prišiel z Ilavy predošlého roku. Desať rokov vysedel a prišiel… Pred týždňom sme ho pochovali,“ hovoril starý Mačuha a utrel si oko, ktoré mu často slzilo.

„Vykopte hrob pri Cigánovi Ferkovi! Počujete! Po smrti sme všetci rovní!“

Mačuha prestupoval s nohy na nohu, chrkol a mlčal.

„Počuli ste pána veľkomožného?“ zareval na staríka Burdula, ktorý si bol s Rukavicom prihol stohárskej starej slivovice; išla jej povesť; „či ste hluchý?“ Burdula vyvalil mútne oči, len že mu nevyskočily.

„Ach, počul som, počul!“ pomaly hovoril Mačuha, prestúpil s ľavej nohy na pravú, požmolil starý hrotok medzi hrubými mozoľovitými prstami. „Počul, mladý pán, počul, dobre som počul… Mám stavisko rúcať, stavisko rúcať!“

„Máte hrob zasypať, jamu, rozumiete, starý tetrov!“ poučoval inteligentný Burdula sprostého pazúra, sedliaka…

„Nie zasypať! stavisko rúcať,“ nemýleno povedal hrobár, „stavisko rúcať, ale, mladý pán, i oni, pán veľkomožný, Ich Milosť, tuto je malá chyba! Ja staviam len také budovy, ktoré trvajú do dňa súdneho… Počuli, mladý pán? Rozumeli? A komu raz jedno obydlie vystavím, to už nesmiem rúcať, to už nie je moje, ani ľudské, to je božie stavisko, mladý pán. A to je už tak: v ľudských domoch bývame pohromade mnohí, ale v božom dome po jednom, po jednom, mladý pán, po jednom… A dva domy nikomu nestaviam… už som ich tisíce vystavil, ale len po jednom, po jednom v nich bývajú! Nech mi uveria, mladý pán, i oni, pán veľkomožný, Ich Milosť!“

„Ez otromba, szamár!“ riekol Burdula, obrátiac sa k slúžnemu… „bolond, orült!“

„Richtár!“ zakričal slúžny, „tohto chlapa do obecnej sýpky! O hlade a smäde! Naučím ho počúvať vrchnostenské rozkazy! A vy najmite chlapov, aby hrob zahádzali a nový vykopali radom, pekne radom!“

„Ach, to už nie, pán veľkomožný,“ riekol Mačuha a utrel si vlhkosť zo slziaceho oka, „hroby len ja kopem, len ja, pokiaľ žijem, a nik druhý… až mne vykope hrob druhý!“

„Odveďte ho!“ zareval slúžny už od besnoty rozsrdený. Žandári odvádzali Mačuhu.

„A už to im poviem, pán veľkomožný, môžu ma dať i obesiť, ale ja druhej jamy nekopem! Ej, bohuprisám, nekopem…“ Ďalej už nemohol, žandári surovo strkali ho dopredku…

„Pôjdem, pôjdem — ale, páni vojaci, netreba starého človeka búchať do chrbta! Bol som i ja vojakom. Pri Solferíne ma ranili… Veď pôjdem, pôjdem!“

V Stohároch na pohreb veterána shromaždila sa celá národná spoločnosť kotlínska a temer celá stoličná smotánka… V Kotlíne práve bavil sa vysoký úradník od ministerstva. Prišiel sa trochu prizrieť stoličnému šafáreniu. Büky i jeho pojal do Stohár. Strakonický na žiadosť Kulifayho poslal do Stohár celú žandarmeriu, ba kotlínskou vicinálkou prišiel celý vagón žandárov zo susednej stolice. Stoháre len tak lisly sa bodákmi a puškami. Patroly chodily vážnym krokom ulicami; na cintoríne, po starých múroch, okolo umrlčieho domca, na mieste zahrabaného hrobu rozložené boly celé vojenské posádky.

Gregušovci ticho stáli na fare okolo čierno zafarbenej drevenej rakvy Surinského. Biela, krátko strižená hlava mŕtveho ležala na belasej poduške. Mier sídlil v málo premenených črtách starcových. Pri hlave na nízkej stoličke sedela Tereza Surinská a hlasno vykladala… Mala vízie, fantazmy, hovorila chvíľami bez skladu. Premohla ju bolesť… Lejla pristúpila k starene a vzala ju za ruku.

„Nezúfajte, matka,“ riekla Júlia a jej lúčisté oči navlhly slzami, „neostanete sami. Máte priateľov.“

„Áno,“ doložil Greguš, „vezmeme vás do Havraného… U nás je dosť miesta.“

„Do Ráztok vás vezmeme,“ riekla Irena, hladiac starenkinu tvár.

Ináč bolo na fare clivo, sucho a pusto… Sami chladní ľudia vchádzali a vychádzali, tmolili sa, rozkazovali, sviece chystali, čierne flóry rozdávali… Dom zdal sa ako vyrabovaný, ani nie ako dom, ale ako nejaká verejná miestnosť, kde má právo každý robiť, čo sa mu zazdá. V bočnej izbe stály na stole fľaše, poháre, taniere so šunkou, teľacinou… Ľudia vchádzali, ako by uradostení, s jasnými očami, pili, zajedali, hovorili síce pritlmeno, ale veselým prízvukom.

„Mali by ešte spievať a tancovať!“ pomyslel si Gažo Skladanský, držiac Ruženku za ruku. Odpoveď od rodičov Ruženkiných prišla — Skladanský bol už verejne známy ako snúbenec Ruženky Kráľovej.

Prišli duchovní. Rakvu vyniesli pred faru pod starý orech.

Začaly sa obrady… Kňaz v čiernom ornáte kropil rakvu… Dumno, dušu nadrývajúc znelo Circumdederunt me dolores inferni — circumdederunt me!, spievané troma učiteľmi a diskantmi chlapcov. V neveľkom chráme stohárskom nebolo miesta ani pre desiatu časť obecenstva. Rakvu postavili prostred chrámu, nohami k oltáru.

Tisíchlavým obecenstvom rozletela sa zvesť o škandáli s hrobom, a keď vychádzal kondukt z chrámu, masy boly vzbúrené, nepokojné a rozčúlené… Büky zadržal vysokého úradníka na obecnom dome… Šípil, že bude príležitosť dokázať patriotickú energiu a zakryť chybky stoličnej administrácie. Vysoký úradník osobne sa presvedčí o nevyhnuteľnosti prísneho režimu.

Dlhým radom, pri dumnom speve kráčali na cintorín… Za rakvou, ako by razom obdarená silou a pevnou vôľou, kráčala Tereza… Kráčala tesno za rakvou, ako by sa bála, že jej s ňou ujdú.

Keď složili rakvu pri novovykopanej jame (robotníkov najali zo susednej dediny, Stohárčana na to nedostal Kulifay), Tereza, ktorá nevedela o intrige, razom videla, že nie tam idú brata pochovať, kde chceli farníci, kde si sám želal ležať a kde i pre ňu určil miesto drahý brat.

Do tichosti pohrebnej bolo počuť hlas starenkin.

„Čo je to? To nie je bratov hrob! Odstúpte! On má už svoj hrobček! Pod lipou, pod lipou! Dvíhajte rakvu! Ja vám to hovorím! Ja, jeho sestra, jeho jediná sestra!“

Ľud začal sa miasť… Všetko hrnulo sa k rakve… Hrozivý mumlot ozýval sa z množstva.

„Nedovolím!“ kričala starenka. Hodila sa na rakvu a objala ju kŕčovite vetchými ramenami. Jej suché ruky sa triasly a klepaly na rakvu. Chceli ju odviesť.

„Pochovajte i mňa — ja nedovolím! Odstúpte! To je môj brat, môj Joženko! Bože, Bože!“

Nastal veľký zmätok… Kňazi pozreli jeden na druhého v trápnom nedorozumení… I začali nadhrobnú ceremóniu…

„Nedovolím!“ kričala starena a objímala ramenami rakvu. „Bože môj! veď ho živého idú zahrabať! Žije, žije! Odstúpte!“ Strašno, trasným, zúfalým timbrom znel hlas stareny, že bol div, kde berie takú silu, taký mocný hlas.

Kulifay mrskol na Burdulu. Burdula s dvoma žandármi pristúpil k rakve.

„Čo je to, starenka?“ riekol, nahnúc sa nad rakvu, „pusťte… čo je to?“

Tereza sa vzopäla, ľavým ramenom odsotila Burdulu, pravým objímala rakvu.

„Diabol prišiel!“ volala. „Čo tu chce diabol?“

Burdula s pomocou žandárov odtrhol starenku od rakvy.

„Kriste! Zmiluj sa!“ zakričala neprirodzene hlasno Tereza a klesla mŕtva nazad na rakvu k nohám Burdulovým.

„Mŕtva!“ bolo počuť hlasy… Ony letely ako mlunná iskra zástupom. Zástup sa pohol…

„Čo to vyvádzajú páni?“ zavolal niekto v zástupe, ktorý len že sa nevrhol na slúžneho. Hrozne znel krik rozľúteného množstva.

Kulifay vytiahol bielu šatku a zavrtel ňou v povetrí… Zarachotily výstrely. Rozdal sa halas, volanie, hrozebné, úzkostné výkriky… Masa začala sa hýbať v hroznom neporiadku.

„Do ľudí strieľali!“ riekla Irena Milancovi, ktorý neodchádzal od jej boku a držal ju pod ramenom… „Na pokyn Kulifayho strieľali, choďte ta… vidíte, tam stojí Kulifay. On kývol ručníkom na žandárov. Berte ho na zodpovednosť… On všetko môže zastaviť… Minúta je vzácna… Bežte!“

Milanec, bledý, no pritom s náruživým bleskom v očiach, pozrel na Iru.

„Nehľaďte na mňa… Tu nieto druhého… Naši sa mi stratili v množstve. Bežte, tu je čas! Tu je najvyššia potreba! Hľa, Kulifay zasa vyťahuje šatku!“

Milanec pozrel na Irenu prosebným, chabým pohľadom, ako by chcel povedať: „Čo ma ženieš do nebezpečenstva? Nevieš, aké dôležité a sladké je to moje ,ja‘?“

„Nuž, či má ísť ta ženská?“ spýtala sa Irena, bledá, trasúc sa na celom tele. Z očú jej sršaly blesky. „Nevidíte, že chystajú sa k druhej dešarži? Ľahostajný je vám úbohý ľud?“

„Ak vám ľúbo… ak máte na sebe divotvorný pancier!“ riekol Milanec a chcel sa usmiať svojím svrchovaným nadčloveckým úsmevom, ktorému s veľkou námahou naučil sa od Papáčka, ale iba skrivil ústa; jeho tvár dostala strachostlivokyslý výraz. „Naozaj, slečna, nerobte ukrutné žarty… Tam sú bodáky…“

„Plazák!“ zavolala Irena prenikavým, prsným hlasom, v ktorom zvučala nesmierna hĺbka hnusenia a opovrhnutia, odsotila rameno Milancovo a pošla pevným, odhodlaným krokom ku Kulifaymu. Kulifay chcel práve po druhý raz zamáchať šatkou, lebo množstvo sa zasa pohlo a nesrozumiteľné hlaholenie bolo skutočne hrozivé. Irena priskočila k slúžnemu, vyrvala mu mocným trhnutím šatku z rúk… Kulifay sa potočil a začal kričať. Dvaja žandári behom leteli mu na pomoc, obstúpili Irenu, jeden oprel jej bajonet do pŕs… „Bodajte!“ zavolala Irena. Smelý hlas, ohňom sálajúce oči devine odzbrojili žandára. Svesil pušku.

Žandári, ktorí stáli pri starom cintorínovom múre a strieľali boli do ľudu — nevidiac úslovného znaku ručníčkom, nedali druhej dešarže… Veď už pri prvej zabili troch ľudí a pätnástich poranili; kňazi utiahli sa za blízku stodolu; veľká časť pohrebného sprievodu sa rozutekala… Mŕtvu starušku sňali s rakvy a položili na zem, vyhádzanú z novovykopaného hrobu. Najmladší z kňazov, nedávno vysvätený kaplán, vydržal a požehnal rakvu, spúšťanú do hrobu statnými kopaničiarmi… Oni sa nepohli od hrobu, i keď zadunely výstrely, zahvízdaly guľky a všetko bežalo oprekot z cintorína…

Následky nového pohrebného prečinu v Kotlínsku (parita medzi oboma vierovyznaniami bola dosiahnutá, nebolo treba hlucho polemizovať) boly: v Kotlíne uderili na poplach… Büky vysokému ministeriálnemu úradníkovi predstavil udalosti pri pohrebe Surinského v takom svetle, že nebyť energie a chrabrosti žandárov, v Stohároch bola by vypukla krvavá revolúcia, končiaca sa masakrovaním pánov a úradníkov, čistá zápalka nevesinská, ktorú on so svojím štábom udusil v začiatkoch. Úradník skutočne videl oblokom obecného domu utekajúci ľud, počul hurhaj, počul štekavé rachoty žandárskych repetírok, ustrnul, začal sa báť o vlastnú istotu, a príduc s Bükym do Kotlína, hneď telegrafoval o vojenskú silu, ktorá by odbojníkov držala na uzde… Tri kompánie boly hneď na marši k Stohárom… I okrem toho vojsko formálne zaplavilo Kotlínsko.

Prenasledovanie zosilnelo sa po celom kraji. Z obžalovaných Kotlínčanov tridsiatich odviedli do vyšetrujúceho väzenia. O tábore nikomu ani snívať sa nemohlo. Hranilovský sondoval u vicišpána a vrátil sa z Kotlína smutný a zronený. Tam nechceli ani hovoriť s ním, len Strakonický sa ho opýtal, či i oni v havranovskom okrese chcú mať pluk pešiakov? „Ej, načo to všetko!“ riekol. „Mňa už celá vec mrzí!“ Vlastne mrzela ho najviac vizita vysokého úradníka a jeho pátranie po reštanciách.

Andrej Lutišič ostal sám: Skladanský so sestrami Štrbíkovou a Ruženkou odišiel na Horniaky predstaviť sa rodičom svojej nevesty. Milo ho prijali, svadbu ustanovili — všetko bolo v poriadku.

Pre Júliu Gregušovú chvíle stohárskeho pohrebu boly hrozné. Ona stála s otcom nad hrobom, videla strašnú scénu s Terezou, a potom pri jej nohách zvalil sa mladý, driečny kopaničiar, prestrelený guľou cez prsia. Chytil sa za hruď, nevydal nijakého hlasu; jeho tvár ako by sa bola usmiala… Padol… na konopnú košeľu vyrinul sa prúd tuhorudej krvi. Lejla zakryla tvár rukami a hlasne zaštkala. Mária priskočila k nej, prederúc sa cez babky, vzala ju za ruku a odviedla ku Gregušovi, stojacemu obďaleč… No do duše devinej hlboko zaryl sa pohľad na krv, a zvlášte usmievavý výraz tváre smrteľne raneného šuhaja… V nej všetko zovrelo! Nikdy nepocítila takej vrelej lásky k ľudu ako teraz… Ako rada by bola horúcimi slzami poliala zblednutú, čudným, predsmrtným úsmevom zduchovnelú tvár mladého martýra!

I na neprítomného Andreja Lutišiča stohárske udalosti urobily trápny dojem, lenže v inom smere: bezmocnosť, nevinné, daromné obete, rozpŕchnutý ľud, rady nevediaca inteligencia, samá porážka… A tam na druhej strane: ľahká pomoc, beztrestnosť každého výčinu, bezpečnosť, sila… Ministerský vysoký úradník prišiel mu na poklonu… Znali sa ešte z Pešti, z čias Andrejovho slávneho hrmenia sídelným mestom. Úradník mu rozprával o nových pokrokoch, o skvelých kariérach. V Andrejovi začaly sa budiť rozorvané city mladosti, keď ešte bol na rázcestí, kam obrátiť bludný beh žitia… Stará alternatíva sa obnovila, kam sa vrhnúť? Čo robiť? Zasa drží v rukách vážku — a ona neisto húpa sa… Má sa pripojiť k slabým, preháňaným, porážaným… Krv sa mu búri pri takej myšlienke! Ale Lejla! Oh, práve Lejla je hlavnou príčinou, aby sa chytil nie otrockej, ale panskej morálky… Ona je briliant, ktorý patrí do koruny, a nie do hrudy! On ho schytí mocnými ramenami a vynesie na slnko božie do jasu a slávy, pred široký svet, do dvorán, kde možno sa blýskať jeho hranolom… Ona sa mu oddala, ona miluje… A to je hlavný, tyranský zákon pre ženskú dušu… Milujúca ženská duša všetko zanechá a vyroní sa na úslnie, na ktoré ju vyvedie jej vyvolený…

V slncovom jase a kráse augustového dňa pýšila sa záhradka pred verandou, jarné a letné kvety urobily miesto iným, zeleň stuhla, rezeda zbujnela ešte väčšmi, verbény iskrily sa tuhou červeňou, vodomet šumel a spieval svoju nekonečnú pieseň. Ohromné lipy s potemnelou listvou majestátne vypínaly sa do vyše. Od boru podúval ľahunký vetrík a plnil verandu svojou balzamickou vôňou. Plné slnko zjasnilo verandu, bilo sa a hralo reflexmi na tuhozelených listoch paliem, na šedivozelených, tŕňmi obsypaných kaktusoch. Veľká agláva zakvitla a klonila svoje ohromné ružové kalichy; kalichy ako by sa klaňaly pred bustou Romea. Svietily temer priehľadným mramorom hermy, farbami horely obrazy… Ich oheň miernily šedivé, krásne meďorezy. Pri bibliotéke podobizeň Adeodáta Lutišiča zo šestnásteho stoletia hľadí so surovou grandezzou na ďalekého potomka… Hrdo, ako by do večna upreté, strmé, živé oči pozerajú sebapovedome, ako by diktovaly zákony a požadovaly zôkol-vôkol posluch a uváženie.

Lutišič pohol sa nervno vo vysokom foteli… Zajtra pôjde na závodie… všetko sa zakončí a ustáli…

Zvonec na bráne z kutého železa zacvendžal príkrym, nepríjemným hlasom. Andrej počul buchnutie dverí v Matejovom byte… O chvíľu záhradou, po širokom chodníku pri múre s bojnami uzrel blížiť sa Greguša a Štrbíka…

Srdce zatriaslo sa v Andrejovi. Zdalo sa mu, keď pozrel na podobizeň Adeodáta, ako by sa v očiach predka zablysla hnevná iskra… „Čo chcú plebejci v tomto kráži noblesy?“

Andrej vítal hostí… chcel pozvoniť, no tvár Greguša bola seriózna, bôľom a starosťou smraštená. Štrbík vo svojom čiernom kapute bol taký prísny, kňazsky sviatočný… Hostia sadli…

„Andrej! My prichádzame k tebe nie svojou vôľou, ale ako dôverníci, ako poslovia! Hrozné veci sa dejú u nás! Sám dobre vieš, čo sa stalo na pohrebe Jozefa Surinského, ktorý bol ku koncu dôverníkom Imra, tvojho dobrodinca! Rozpomeň sa na zlaté slová jeho testamentu! Prišla doba, v ktorej on z hrobu volá na teba! Hynie národ, klesá všetko dookola, krv nevinného ľudu tečie! My všetci sme vystavení nebezpečenstvu, uníženiu! Andrej! Postav sa nám na čelo, ako ti sluší, ako požaduje od teba česť a blesk mena tvojich otcov! Buď nám štítom! Priskoč nám na pomoc, lebo sa topíme! Zastaň si na pevnú, nádejnú, požehnanú postať národa! Diela sa priostrily… Neopúšťaj svojich… Sláva a vďaka ťa očakáva! Ty jasno vidíš, kde je pravda! Ako človek pravdivý nemôžeš bezčinne hľadieť na úžasy svojho rodného kraja!“

Veľké, s pátosom hovorené slová maly na Andreja mrazivý, ochladzujúci účinok. Razom vzbudil sa v ňom duch vzdoru ako na stražianskej stanici…

„Dobre si sa naučil dikciu!“ riekol s horkým úsmevom, „ale ona je valne nejasná, ujče! A pri nejasnosti… podivná… veru podivná!“

„Jasnú žiadosť nesiem ja,“ ticho riekol Štrbík a vyňal z bočného vačku veľký hárok ministerského papiera: „tu sme osnovali slávnostný protest, veľké gravamen pred Jeho Veličenstvo… Podpísaní sú, ako vidíte, všetci naši hlavní ľudia… Na samom vrchu je nechané miesto pre vás, Vaša Veľkomožnosť… Prišli sme s prosbou neopúšťať preháňaných, áreštovaných, zabíjaných z bujného vrtochu úradnú moc zneužívajúcimi ľuďmi… My sme ďalekí, odsotení… vaše meno otvorí sluch vysokých…“

„Andrej, pomysli si na minulosť, na lásku, na úsluhy, v ktorých si bol účastný u nás! Nezatvrdzuj svoje dobré srdce, Andrej, postav sa na miesto, ktoré je čestné, na ktorom s malou námahou staneš sa dobrodincom celého národa!“ Gregušove oči navlhly.

Vzdor v srdci Andrejovom zosilnel citnými slovami Jánovými. Obrátil sa k stene, dýchal silno, premáhal zlý hlas, dusil v sebe horkosť… Ale keď sa zasa obrátil a uzrel navlhnuté oči Gregušove, zaťal zuby a povedal sucho:

„Taký krásny deň máme! Pozrite na hlboké belasé nebesá, na sýtu zeleň stromov… A taký deň kaziť…“

Ján Greguš sa narovnal… Ospanlivé, prižmúrené očí jeho stratily stopu sĺz, zajagaly sa netušeným ohňom. Široké jeho prsia dmuly sa…

Štrbík bál sa nejakého výbuchu a riekol:

„Pán Lutíšič, rozpomeňte sa na sladké dni mladosti našej! Nesostupovalo k nám jasné nebo na zem, keď sme rojčili za všetko vysoké, krásne, nežné, hlboké… V nesebeckom roztúžení hotoví sme boli rukami zadusiť zemeplaza egoizmu, samoľúbosti hmoty… Rozpomeňte sa na moje najkrajšie dni v Aue, na Kozom vrchu, na vlnách zelenej Pečne! Nehorel v nás oheň božstva, neblčal plápol lásky, dobroty, zbožnosti?“

„Prekotili ste ma raz do vody v Pečni — pamätám sa, dostal som z toho nádchu…“

„Pán Lutišič!“ povedal Ján Greguš ticho, no s náruživou, bolestnou intonáciou v hlase, „sami pochopíte, že odrazenie našej prosby sme konečne mohli očakávať, ale posmech a sarkazmus nemohli sme šípiť… A tak, medzi nami je všetko skončené!“ Greguš povýšil hlas: „Boh s vami! Slúžil som, pokiaľ bola nádej… S Bohom! Sme naveky rozdelení. Ja vami opovrhujem!“ vyrvalo sa z úst Jánových. Oči Andrejove zahorely strašnými, zlými iskrami. Hrozive pošiel na Jána…

Cez chodník, obrastený rezedou, blížila sa k verande Lejla. Vedela, čo ide od Andreja žiadať otec. Nevydržala doma. Ale to už nebol motýlik nad rezedou… Išla priamym, istým krokom…

„Lejla!“ vyrvalo sa z úst Andrejových… Pospešne sišiel schodmi verandy oproti Júlii…

„Všetko viem, počula som… sedela som pod lipou… Odpusť, otče…“

Andrej stál na chodníku… Sklonil hlavu.

„Odpusť, otče!“ opätovala Júlia, stala si medzi otca a Andreja, „milujem Andreja z celej duše… povedala som mu to osamote nad Kotlinkou…“

Ján Greguš ako by razom ostarel: plecia mu svisly, tvár obledla ako u mŕtvoly… Lejla, jeho nádherná Lejla, jeho tichá, nevinná Lejla! V prsiach Gregušových ozvalo sa ťažké, úmorné chrčanie. Štrbík priskočil k Jánovi a položil mu rameno okolo pliec… Bál sa, že sa mu niečo stane…

„Mať o tom vie… ona mi odpustila…“

Andrej sa striasol. Lejla, bledá, s veľkým utrpením, no i tichou rozhodnosťou na tvári, s lúčistým, bôľnym bleskom prekrásnych očú, zahnala Andrejov hnev i vzdor.

„A ja milujem Lejlu, otče… Žitie, dušu som jej oddal… Trestaj, bi… Tu stojím… Všetko, čo som i mám, skladám k jej nohám… Daj mi ruku, Lejla… smier otca…“

„Nikdy!“ zavolala Lejla kovovým, prsným hlasom. „Som Slovenka! To ste vedeli… Videla som v Stohároch liať sa slovenskú krv… Pravdu, svätú pravdu povedala som pri medzníku nad Kotlinkou; oddanou láskou zahorela som… Ale Boh ináč velí…“

Podala obe ruky otcovi a hodila sa na jeho prsia… Ján Greguš vzal ju za ruky a stúpal pomaly dolu schodmi… Štrbík šiel za nimi, potrasený do hlbín duše…

„Lejla!“ zavolal Andrej. V jeho hlase ozvalo sa nešťastie a zúfanie celého rozorvaného života… Lejla sa obzrela, sklonila hlavu na plece otcovo a kráčala s ním k bráne.

Andrej Lutišič stál chvíľu, primrazený k pôde… Vo dverách služobnej izby zjavil sa Matej…

„Matej…“ riekol ticho, „slnko ma mýli… Zatiahnuť verandu nahusto…“

Matej zručne narábal čalúnmi. Šero rozprestrelo sa verandou…

„Choď, keď pozvoním, príď!“

Brázda, mäkko stúpajúc v mäkkých, vyšívaných kapcoch, stratil sa za tapetovými dverami. No očakávajúc naisto „macholiu“, zostal pri dverách na slamenej stoličke… Veď iste, skoro pán zazvoní…

Andrej ľahol na diván. Trasúcou rukou otvoril zásuvku stola… Pošmúrno bolo na verande. Slnečný lúč dral sa škárou medzi záclonami a hádzal na perzský koberec zlatý tenký pruh. Tenký pruh slnečného svetla padal na bohorúhave modelovaného, dekadentsky spotvoreného Krista na Olivetskej hore… Andrej ustrašene pozrel na kľačiacu, špatným pohybom profanovanú postavu… Ona sa pohla, vstávala s hrbľovatého piedestálu… a premenila sa na strašného, hrozive strašného netvora… Úzkosť a strašný bôľ zachvátil Lutišiča… Jeho ľavá noha bola ako mŕtva, a predsa cítil v nej štiepavý, dutý, otupný bôľ.

Matej Brázda bol by temer zadriemal na svojej stoličke v pošmúrnej chodbe pri dverách verandy. Vtom zahučal na verande tuhý, dutý výstrel… Matej skočil a vrazil na verandu… Pošmúrno, ticho bolo. Jeho pán ležal na diváne bez znaku života, na koberci pod stolom lisol sa cizelovaný krásny revolver; nad divánom kundolil sa ľahký obláčik dymu… Veselo vil sa v ostrom, pomedzi čalúny vnikajúcom pruhu slnečného svetla a rozširoval po verande ostrý zápach pušného prachu.

*

Dr. Karola Durinu na návrh Varečkayho prijali do kotlínskeho maďarského kasína; všetky guľky boly biele. Dionýz Büky ustúpil miesto inému, presťahoval sa do Pešti, s ním presťahoval sa súčasne i Ákoš Kallivoday a je u neho denným hosťom. Už hodil rukou na stoličnú kariéru a hľadá miesto pri niektorom ministerstve (je mu jedno, pri ktorom) a dúfa, že ho dosiahne tuhým protektorátom pani Melánie, rodenej barónky de Capri. Všetky majetky lutišičovské prešly na štyri bočné línie Imra zákonným dedičným právom, medzi nimi na starú pannu, neter Imrovu, Zuzannu, a Kornéliu, vydatú za Vizym… V kaštieli havranovskom rozprestiera sa Vizy… On predal Leopoldovi Poppenheimovi všetky umelecké obrazy a sochy (medzi nimi i Krista na Olivetskej hore) a nakúpil farbistých oleografií; na mieste talianskej krajiny visí olejotlačový obraz, ako Arpáda dvíhajú po kozácky odení Maďari na štíte.

Mária Gregušová upadla do ťažkej choroby, z ktorej sa len ťažko a pomaly vystrábila. Júlia ošetrovala mať s láskou svojho bohatého srdca a starosťou o chorú liečila vlastné ranené srdce.

Dr. Milanec skočil razom od riedkeho piva k energickej borovičke. Hráva denne po obede s hluchým učiteľom polgárky šach a večer s Pepim a trafikantom Seligmannom kaláber. Nerezonuje, Papáčka celkom odhodil, ale stopy papáčkovské ostaly. Je obrodený, apatický a stará sa len o seba.

Pevne stojí dom na závodí. Potrasenia preletely ako búrka nad zdravým, krásnym krajom. Nad strechou poriadneho domu, i proti nástrahám a úderom sudby, vznáša sa božie požehnanie…

Koniec.