ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Mrzutá vec, mrzutá vec,“ hovoril podžupan Michal Strakonický vo svojej širokej kancelárii v prvom poschodí veľkého, ale blbo stavaného nekľudného stoličného domu slúžnemu tretieho, Podhorského okresu, Belovi Kulifaymu, ktorý prišiel na dnešnú patriotickú slávnosť, na tisícročné jubileum zaujatia Kotlínska „vezérom“ Botondom!

Kulifay použil príležitosti, zašiel hneď za rána k podžupanovi, aby žaloval na Surinského, a vôbec na Stoháre, zkadiaľ po celom Podhorskom okrese šíri sa nákaza. Suma jeho žalôb bola:

Surinský, hoci prechorieva, neprestáva ľud búriť, a skrývajúc sa za svoje farské múry, robí výpady na svetské pole, národom zvelebovaný, cíti sa bezpečným a jeho červený pás s reverendou robí ho neprístupným. Ľud chodí k nemu priamo procesiami, len že ho nevzýva ako svätého v živom tele. V Stohároch má byť richtárska voľba, on, totiž Bela Kulifay, nestojí za nič, ak mu nedajú výdatné brachium. On síce kandiduje patriota Samuela Güldenbratena, ale Güldenbraten nemá okrem dvoch ľudí ani jedného prívrženca, a Surinský kandiduje Janka Klinovského, pansláva, čo číta Národnie noviny. V Bukovej Ture síce osadil on, to jest Bela Kulifay, nazad Jána Turicu na richtársky trón, ale obec sa búri, richtára nepočúvajú, posmievajú sa mu, a nedávno by ho boly baby do močidla namočily, keby nebol ušiel. Tak bežal, len sa mu tučné brucho potriasalo, stratil klobúk a dal sa hneď dvom babám mastiť. I tu potrebuje slúžny pomoc — ináč je Ján Turica nemožný a Buková Tura prepadne panslavizmu. Na dnešné jubileum Botonda vedel priviesť iba richtárov, na čele s Jánom Turicom. Slúžny chcel priviesť bandérium, no gazdovia vyhnali kone na pašienku.

Strakonický sa mračil pri výhľadoch Belu Kulifayho. Konečne lenivo riekol:

„I notár stohársky Ďuro Rukavica bol tu! I on sa žaluje! Eh, takí chlapi, a nevedia si sami poradiť. Vy, páni, neviete iného než brachium!“ Strakonický zívol na dve kolesá. Bol bledý, nevyspatý, po prekartovanej noci. „Čochvíľa bude treba do každej dediny pol regimentu. Načo sú potom slúžnovci a notári? Ha?“ zívol ešte raz a natiahol sa. „Pravda, stoliciam odobrali všetku moc a vládu. Stoličný úradník aby behal na ministerstvo, keď v stolici húsatko okrivie! Ale vy, páni, už prosto nič sami neviete!“ Ešte dlho dudlal a šomral, a predsa konečne obrátil sa ku Kopytnickému, ktorý písal v kúte za písacím stolom s takou pilnosťou, s takým chvatom, že po celej izbe ozýval sa ustavične štrkot jeho pilného pera: „Napíšte na komando žiadosť: dvoch žandárov potrebujem na Bukovú Turu a štyroch do Stohár na richtársku voľbu. Rozumiete?“

„Na službu, pán veľkomožný,“ odvetil Kopytnický a pozdvihol sa so stolca. Kopytnický si veľmi vážil Michala Strakonického. Takého principála tak ľahko nedaruje nebo smrteľnému človeku. Strakonický, ako vo všetkom, tak i v opatere svojich i cudzích peňazí bol neporiadny, lenivý a „božsky“ zábudlivý; tu raz zabudol na svojom stolíku medzi papiermi piatočku, tam ležaly v nevybavenom akte nečítané depozity, z ktorých potom často chýbalo a čo Michal Strakonický flegmaticky doložil zo svojho vestového vrecka. Zlatovky a drobné hádzaval do mištičky s čiernou posýpkou; tam ony plávaly nečítané a nevedomé ako strieborné rybičky v mútnej vodičke. Slovom, Kopytnický pokladal tieto vlastnosti veľkomožného pána principála podžupana Strakonického za vysoko štátnické, patriotické, bezúhonné „a hazafiság szempontjából“, za výkvet administratívnej geniálnosti. Nevďačný svet: takéhoto človeka nechať dvadsať rokov na nevysokom schodíku uhorskej politickej správy!

„Vy, páni z vidieka, množíte mi daromnú robotu; človek nevie, kde mu hlava stojí. Pah, skoro by som bol zabudol: Kopytnický, povedzte Burdulovi, nech ide zajtra ráno s notárom Rukavicom do Stohár, tam nech je poruke pánu slúžnemu, nech sa priveľmi nenaťahá a nech zostane, kým ho neodvolám.“

„I veľmi, pán veľkomožný,“ riekol Kopytnický, pozdvihnúc sa so stolca, a pero jeho len na chvíľu úctivého pozdvihnutia prestalo štrkať po papieri; keď sa znova spustil na stolec, štrkalo dvojnou silou.

Michal Strakonický so svojej strany bol veľmi spokojný s Kopytnickým. Kedykoľvek prišiel do kancelárie, čo sa stávalo geniálno nepravidelne, vždy ho našiel za písacím stolom a vždy počul hlasný hovor jeho pera a videl netrpezlivo trasný pohyb jeho pilnej ruky. Pravda, nevedel, že Kopytnický mal čiperného chlapca, hajdúchovho synka, vycvičeného špióna pri oblôčku na schodišti, ktorý vždy zďaleka zazrel lenivo idúceho podžupana z kasína alebo od madame Mayerky, a s rýchlosťou blesku uvedomil o tom Kopytnického, privolal ho z kaviarne, z krčmy, z bytu. Než sa Strakonický vyteperil parádnymi schodmi, Kopytnický sedel už za stolom a škriabal… Vyletel ako vták bočnými schodmi.

A potom pán podžupan bol pripohodlný nazrieť, čo tak rýchlo píše pilný a akurátny pisár; a to bolo dobre, lebo pisár robil temer vždy haky-baky, kolieska, kríže a otázniky, dekadentské ornamenty a iné alotriá na hrubý kancelársky papier…

A zvlášte dnes! I tie haky-baky a kolieska boly krivé, ale dekadentské ornamenty boly dvojmo geniálne, nepravidelné. Secesia celého sveta mohla mať radosť. Kopytnický prišiel totiž rovno od tetky Brecheisen do kancelárie. Len čo sa umyl, vzal čistý papierový golierik a preobul hajdúchom vyleštené topánky. Boly ako zrkadlo. To bola jeho politika: keď príde s lesknúcimi sa topánkami, znamená poriadny človek. Doma spal.

Strakonický po vydaní dvoch namáhavých rozkazov (táto úradná činnosť ho strašne zmorila) vstal od svojho ohromného stola, zavaleného starými aktmi, zaúdenými tabačným dymom dožlta, írečitým prachom poprášenými. Vytiahol sa, zíval a nahrbený začal sa prechádzať po kancelárii. Husté obočie mal stiahnuté, pekné brnavé fúziky visely mu na ústa. Tvár mu bola žltkasto bledá.

„Tomuto stohárskemu kňaziskovi bolo by už na čase dokonale posvietiť,“ hovoril Kulifaymu, ktorý prechádzal sa s ním, lenže zaostával pol kroka pozadu, „nebude pokoja v Podhorskom okrese, kým ho nejako poriadne nevykrútime! Starygáň! Čože v ňom ešte žije?“ Strakonický bol by rád hoci upiecť Surinského, no udávať ho u cirkevnej vrchnosti neudával, to robili Kraus a Büky. Len ťažko bolo by rozhodnúť, či neudáva ho z noblesy a či z lenivosti? Jeho lieň bola aspoň taká veľká ako jeho starozemianska noblesa a premôcť ich vedel (obe, i lieň i noblesu), iba keď prišly kortešačky: vtedy chodil z dediny do dediny, vysedával v páchnúcich krčmách, zabudol celkom na svoj starostoličný aristokratizmus, bozkával sa s „pazúrmi“, s „chrapúnmi“ a každý prostriedok mu bol dosť dobrý.

Bela Kulifay pohladil si ponad ušami pričesané čierne šesťašesťdesiatky, končiace sa na sluchách vo dve kučeravé štetky. Chodil pružno, hodne kolísavo v drieku, a okrem toho hlava jeho s pútcom, od čela až po tučné tylo vo dve nerovné polovice rozdelená, knísala sa zboka nabok, takže dlhé, mocné, vymastené fúzy balansovaly ako ramienka rozkývaných vážok. V chode, tvári, posunkoch javilo sa tuhé sebavedomie s tuposťou a smyselnosťou. Bol vždy zadĺžený po uši, hoci vedel výtečne zarábať: okres mu bol dojnou kravou, ktorá nikdy neprisychá. No jeho žene, zemianke kolosálnych telesných rozmerov a kolosálnej „naivnosti“, horely peniaze na dlani. Detí nemali, žili nebohate v lacných Stohároch, nikomu nič nedali, ani len v piatok žobrákovi, on nemal drahých pasií, v karty nehral, nepil — predsa u nich bola vždy potŕžka o groš. Pravda, chodili k nim mladí „inteligenti“, ale veď oni sa uspokojovali lacným čajom a úsmevmi tučnej pani slúžnej. Čo muž vozom navozí, žena štipkou odvláči. A taká kolosálna!

„Bol u nás doktor Kraus,“ riekol Kulifay, „a priniesol intimáty od nadžupana; verte, verte, človek dnes nevie, koho má počúvať. Kraus sa hneval, že ukazujem málo energie. Preboha, čože mám už robiť? Mám z ľudí pásy párať? Mám dať Surinského s kancľa zdrapiť? A potom nadžupan káže tak, podžupan inak…“

Michal Strakonický postál, ruky na chrbte, zaškaredil sa a zpod hustého obočia pozrel na slúžneho:

„Ja som váš bezprostredný predstavený! Čo vás do Krausa? Druhý raz ho vyhoďte von. Kraus nech trachóm pinsluje a poučuje Lutišiča!“

Pri tom mene prestal sa škarediť a jeho bledá tvár rozšírila sa do úsmevu.

„Ako to?“

„Ach, to je veľmi zaujímavé!“ Strakonický ukázal očami k stolíku, za ktorým šramotil perom Kopytnický, a pretrhol rozhovor. Pred nízkym podriadeným neslobodno posudzovať veľkých pánov.

„Už je dosť toho čarbania!“ riekol podžupan Kopytnickému, ktorý zmužilo škŕkal perom, hoci mu oči klipkaly, hlava ho pálila a hrdlo pocítilo infernálny smäd po pive, len po pive, hodne studenom…

„Tu, nate, dnes večer aby všetko bolo na slávnosti, na bál priveďte tanečníkov. Pazúrov večer potraktovať na Hrubom hostinci, rozumeli ste?“ povedal Strakonický a vyňal z vestového vrecka chumáč bankoviek, celkom dokrčených.

Kopytnický vyskočil zpoza stola, a odoberúc peniaze, zmizol. Len jeho pospešné kroky so schodov bolo počuť: bral po troch schodoch naraz.

„Čože je, prosím, s Krausom a Lutišičom?“ pýtal sa zvedave Kulifay. Hlava prestala sa knísať, šesťašesťdesiatky trčaly podžupanovi rovno do tváre.

„Ukázal mu, kde murár nechal v múre dieru!“

„Lutišičovi?“

„Ale horký! Lutišič Krausovi! Musela to byť veľmi zábavná scéna. Starý živoder zúri, špince, hrozí, ale bojí sa mu poslať svedkov, lebo vie, že Lutišič nežartuje so zbraňami. A nie je to ani pre manžela peknej pani Melánie de Capri veľmi príjemné! Oni sa obaja, totiž Kraus a Büky, sobrali do Havraného naučiť móres toho čudáka. Lišiak nad lišiaka. Büky poslal Krausa na výzvedy a tak zachránil svoj vlastný chvost! Haha!“

Strakonický sa zriedka smial, ale jeho zášť proti Bükymu, ako votrelcovi zkaderuka-zkadenoha, bola temer taká veľká ako proti panslávom… No fanatizmus renegátsky predsa len zvíťazil; keď prišlo na lámanie chleba, Strakonický nepekne, s násilím na svedomí utajil v sebe oprávnenú zášť proti upadnutému Bükymu, zahlušil svoj šľachetnejší cit, svoju vrodenú noblesu smýšľania a spojil sa s ním v neoprávnenej nenávisti proti Slovákom. Sám Boh vie, akým činom vtrúsil sa do srdca renegáta toľký jed, toľká krvavá zášť proti vlastnej krvi, vlastnému telu: ešte len otec Strakonického, taktiež ako vysoký úradník kotlínsky, úradoval po slovensky, vypomáhajúc si latinčinou, lebo po maďarsky vedel len niekoľko fráz, ktoré sa naučil ako chlapec v Salibách na frajmeku.

Nízkosť Strakonického pozostávala i v tom, že nebol od vzniku skazený a od rodu zlý, nebol ani zadubený, obmedzený, vedel, že čo robí, zle robí, že sám pod sebou reže haluz, že zohavuje prešlosť svojej starej rodiny. Vedel, že práve renegátstvo v ňom ubíja všetky vrodené šľachetnejšie inštinkty — no studený fanatizmus mrazil v ňom každé ľudskejšie pohnutie: vedome mliaždil pravdu i právo, vedome a za cenu vlastnej vnútornej rozorvanosti, nespokojnosti, ktorá ho hnala do karát, k silným špirituózam a k činom ukrutným a nesmyselným, nesvojským jeho pravej prírode.

„Ináč je veselo v stolici,“ riekol Strakonický, vytiahol čiernu viržínku a pozorne si ju zapaľoval. „Kotlínčania majú strach pred procesom, pohlavárov pochytáme a bedač poddá sa sama! Teraz poďme „bogarat ölni“ (chrobáka zabiť). Ja ho mám v žalúdku! Ten náš kasínový krčmár meria nám otravu!“

Kopytnický vyhľadal hneď Burdulu. Našiel ho stáť pred stoličným domom, opretého o stĺp dreveného zábradlia. Bol očividne smutný, prázdnu penovku „s bradou“ držal v ruke — prázdno bolo i vo vrecku i košteku, slnce pieklo a robilo smäd. Oproti stoličnému domu stál Hrubý hostinec s oleandrovým kioskom, pokrytým plachtovou strechou; tam šťastnejší ľudia pili pivo. Burdula videl spenené poháre… hľa, aká hustá pena, šesták zdrží. I mľaskol jazykom, suchým ako prihrievaná trieska! Kraus nebol skúpy, ani Strakonický, ale Burdula prehral predošlej noci celú svoju kasu, a okrem toho poslednú divú hrušku, ktorá ho ešte menovala pánom.

Druhý stĺp dreveného zábradlia podopieral krátky Varečkay a malými vilnými očkami pokukával na školské dievčence-podrastky, idúce s kapsičkami zo ženskej krajčírskej školy. Deti išly, nevinne štebotajúc, okolo samého slúžneho, nepozorujúc jeho perverzné pohľady, iba tučná, na svoj vek neobyčajne vyvinutá Židuľka s dekoltovanou už vysokou mladou hruďou kukla zpod slameného klobúčika na Varečkayho a usmiala sa, ukážuc biele zúbky pod hrubými, vydutými perami. Varečkay sa nervne trhol a zažmurkal na ňu svojimi malými očkami. Židuľka sa ešte raz obzrela a kývla na Varečkayho.

„Máš zajtra včasne ráno ísť do Stohár s notárom a pánom slúžnym Kulifaym… Nevyvaľuj na mňa okále, starý kázal!“ povedal Kopytnický Burdulovi.

„A čo tam, ha?“

„To ti sám povie, máš sa u neho prezvedieť.“

Kopytnický zamieril rovno k pivnému kiosku Hrubého hostinca. Burdula hľadel závistlivo za ním.

Vtom vyšli zo stoličného domu Strakonický s Kulifaym a zmizli v bráne Hrubého hostinca. Ako sa stratil z úradu Strakonický, z oboch východov rojili sa úradníci a pisári ako sršne z dupného duba, hoci nebolo ešte ani jedenásť hodín. Roj zatváral čmeliak Pepi, so širokou, vysmiatou tvárou.

Bolla letel prosto na Burdulu, buchol ho do širokého chrbta.

„Čo stojíš ako zaľúbený mamut? Nevidíš, že Gejza letel na pivo? Starý dal mu žvacheľ nečítaných bankoviek, hybaj! Dnes večer bude muri, pajtáš! Po shromaždení zabavíme sa. Neveríš? Nerob takú tvár, ako bys’ nič nevedel… Veď si bol u pána doktora. Len sa nemúdri. To ti hovorím, abys’ bol triezvy až po patáliu. Potom sa už nader!“

„Bol som u doktora, ale naprázdno!“

„Neboj sa! Mám i pre teba. Tu máš preddavok…“ Bolla vstrčil do mäsitej ruky Burdulovej piatku. Burdula sa usmial a obaja bežali za Kopytnickým do Hrubého.

Stoličný dom zostal prázdny, dvaja hajdúsi vo vyšnurovaných kabátoch a galónových čiapkach stáli v chladnej predsieni.

Pán Ďorď Krapina sberal sa posledný a nabíjal si krátku debrecínku s rovnou čutorou, s ktorej visely červenobielozelené strapce a guľôčky. Na šedivú hlavu nastokol si malý okrúhly klobúk s čiernou, nazad visiacou stuhou s francľami.

Pred domom čakala ho už jeho brička, zapriahnutá Barnou a Vitézom. Na kozle sedel mladý šuhaj z Krapinoviec a klátil bičom.

„Kam, kam, domine spectabilis?“ oslovil ho Varečkay, odíduc od zábradlia k bričke. „Veď máme dnes jubileum Botondovo… Bude to krásne!“

„Nech mi dajú svätý pokoj! Peníze rozhadzovať! Keby to Kossutha Lajoša! Ale Botond! Nech mi veria, čo sa robí, zle sa robí! Boli sme my dobrí vlastenci, životmi sme vážili; keď mi kanonierov pri dele vystrieľali, sám som nabíjal… Ale Botondom nerozumiem. Alásolgája!“

„Hió, hió!“ kričal šarvanec z Krapinoviec, „hió, Barna, hió, Vitéz!“ Ale Barna a Vitéz nechcely nijako s miesta…

„Zaspaly ti!“ zavolal na kočiša ševcovský učeň s párom nových črievic v rukách.

Šarvanec zobudil kone bičom a brička pomaly išla hlavnou ulicou popri podlubí. Krapina zdvorile ďakoval, keď ho pozdravovali, i sám pozdravoval, šermujúc malým okrúhlym klobúčikom. Ľudia ho mali radi, bol to priamy, statočný, hoci i podivný človek. Žil pol stoletia svojou osemaštyridsiatnou fantáziou, ktorá nikomu neosožila, ale ani neškodila. Tiež svojho spôsobu idealista.

„Vymýšľajú, vymýšľajú!“ dumal starý patriot, dymiac zo svojej krátkej debrecínky, „a čím viac vymýšľajú, tým rýchlejšie hynieme. Nepáči sa mi to! Načo boly i tie dve kázne u nás v Krapinovciach? Prvý raz sa dovalili, a druhý raz nebolo živej duše. A tých Židov len všade strkajú! Už nebude dobre… Hynieme, hynieme ako sneh… Kdeže sú naše írečité famílie? V tom údolí som už sám, a ako dlho? Detí nemám, bratia schudobneli, po železniciach slúžia! Ach, tie nešťastné peníze!“

V Krapinovciach vítala veterána stará kúria, spustnutá, chladná, osamelá… Visela nad ňou nevyhnuteľná licitácia. Krapina sadol za stôl a pozeral do kúta. Tam bola železná truhlica s armálesmi celej jeho írečitej zemianskej rodiny krapinovskej, s listinami od časov kráľa Bela… Ona sama mu ostane, keď prastaré múry prevezme nejaký cudzí človek, pravdepodobne Žid, ostane mu i šabľa, i stará mentieka, pušným prachom kedysi okiadzaná! Vyšly „peníze“, sláva sa končí, končí sa i tento márny život.

Krapina podoprel hlavu o starý dubový stôl a zašiel dumou do čias minulých. Ony bývaly útočišťom jeho, v nich cítil sa šťastným a bodrým, v nich zabudol na mizériu prítomnosti! Ticho bolo v starootcovskej chyži… Tu i tu myška šuchla pri stene… Smutným myšlienkam oddal sa čudný idealista.

„Éljen a haza!“ zakričal konečne mocným hlasom starý honvéd, aby sa vytrhol z trudných, smutných myšlienok, a oči sa mu zablyšťaly. A toto osamelé, v pustej chyži, nad dubovým stolom pri železnej truhlici zvučiace „éljen“ bolo celkom iné než „éljen“ terajších hazafických epigónov! V ňom bol duch starej, bodrej, často junáckej slovenskej šľachty, nežijúcej síce národne a národu, ale vlasteneckej v peknom smysle tohto dnes tak hnusne zneužívaného slova.

Po obede nahrnula sa do Kotlína celá znať Kotlínska, všetko úradníctvo, z dedín nasháňali richtárov, boženíkov a niektorých prostoľudínov ako štafáž; „népnek hozták“ je na to remeselnícky výraz. Ján Turica prijazdil z Bukovej Tury na ohromnom šimľovi so širokou trikolórou za klobúkom.

Vo veľkej dvorane stoličnej bola hlavná oslava vezíra Botonda, ktorého význam a zásluhy mal oceniť Ákoš Kallivoday slávnostnou historicko - kultúrno - patriotickou prednáškou. Dvorana okolo piatej bola nabitá, na predných kreslách sedelo úradníctvo, zemianstvo, Židovstvo, vo veľkej bočnej lóži, vlastne pologalerii, okolo Melánie Büky, rodenej barónky de Capri, shromaždil sa dámsky kvet Kotlínskej stolice, ktorý nerád, ale ináč byť nemohlo, pomiešaný bol i hebronskými ružami, medzi nimi vývodila hlavne nadruža, manželka Leopolda Poppenheima s dvoma podružami-dcérami: tučničkou Rózou a černookou Leopoldínou. Poppenheimová prevýšila briliantmi a zlatom celú ženskú spoločnosť, nevynímajúc ani Melániu, a jej dcéry predčily dievčenský flór dekoltovaným poprsím, pikantnosťou a novotou módy.

Pani Melánia úzkostlivým pohľadom merala štíhlu postavu Ákoša Kallivodayho, ktorý nepokojne chodil tamdolu po estráde, držiac v ruke sošitok. Keď šibol okom ku galerii, ona mu posmeľujúcim kývnutím hlavy dodávala smelosti.

V zadných radoch a po strane, po chodbách bol „ľud“, nahnaní richtári, boženíci, halienkári, kožušníci, medzi ktorými vývodil tučný, plecitý, vypasený Turica a hladil si dlhé vlasy za ušami. Kde-tu, nesmelo, pchal sa kotlínsky mešťanček a neisto obzeral sa dookola, ako by bol niečo ukradol.

Žiaci štátnych škôl spievali: „Isten áldd meg a magyart“, Büky otvoril slávnostnú akadémiu niekoľkými vysokoštátnickými slovami, Koloman Vizy povedal krátky úvod, v ktorom načítali zasa tridsať ráz slovo „haza“. Kallivoday, trochu bledý, sadol za stolík, na ktorom bol nevyhnutný pohár s cukrovou vodou, a začal trasúcim sa hlasom čítať elaborát o tom, ako pred tisíc rokmi pod naším „apom“ Arpádom veľký hrdina Botond prišiel do krajov našej mútnej rieky, osnoval hrad a mesto Kotlín, hrady Trasikovo a Mahuty, a z milosti Arpáda stal sa majiteľom územia, ktoré dnes voláme Kotlínskou stolicou; ako je tu všetko maďarské, každá hruda, každý kríček, každý závan večerného vetra. „Tuto, na tomto mieste,“ povýšeným hlasom zavolal rečník, „vrazil najväčší hrdina Botond svoj buzogáň a povedal, nech vzrastú dva hrady a jedno mesto, i stalo sa!“ Hovoril „zamatoš“ maďarčinou, málokto ho rozumel, a najmenej pani Poppenheimová, tešínska rodáčka, ale zato, keď skončil, prvá začala tlieskať na dámskej galérii. Sedliaci, ktorých „népnek hozták“, pohli sa radostne, mysliac, že je už koniec týmto nesrozumiteľným zvukom. Ale nerátali s poéziou. I poézia musela prispieť na oslavu kotlínskeho milénia. Na pódium, rýchlym smelým krokom, vyšiel redaktor A Hazafiság Trombitája Gerley Mór (olim Moritz Goldgrützner) na veľkú radosť svojho otca, ešte vždy Goldgrütznera, ktorý sedel v prvých radoch.

Gerley deklamoval, hádžuc tu i tu okom na tučničku Rózu Poppenheimovú, svoju vlastnú ódu na Botonda, ktorého nazval svojím otcom a predkom, hovoril tak hlasno, že sedliaci mysleli, že sa vadí a nadáva pánom, a Turica sa už dvíhal, že ide protestovať. Na šťastie óda končila sa výkrikom:

„Botond apánk, neked hűséget esküszünk!“ (Otec Botond, tebe vernosť prisaháme.) Žiaci štátnych škôl spustili Hazádnak, a úradné oslávenie Botondovho milenia bolo ukončené.

Nasledoval veľký oldomáš. Pre pánov prikryli v stoličnej dvorane, pre ľud prichystali hostinu v Hrubom hostinci, pozostávajúcu z virštlí, málo piva a mnoho pálenky. Banket v stoličnom dome bol oživený hudbou, nesčíselnými toastmi, medzi nimi Vizyho a Varečkayho preplnené boly hrozbami, štvaním a vyzvaním proti vlastizradcom, panslávom, ktorých posledná hodina sa blíži. Jánovi Turicovi, ktorý sedel konča stola, dovolili povedať slovensky, slúžnym cenzurovaný toast, plazivý a nízky. Turica rozumel svojmu remeslu, hovoril plynne, jadrne, peknými sadami, dobrým prízvukom, na každý prípad rozumnejšie než Vizy a Varečkay. Zakončil s „íljen“ a sadol, usmievajúc sa širokou tvárou. Sadnúc si, začal piť ani kralević Marko, ale sa neopil. Všetko sa v ňom prepadalo.

Hostia sa rozjarili, nadžupan neskoro vyzdvihol tabuľu, aby dvoranu mohli upraviť pre veľký bál, ktorým maly sa korunovať stoličné slávnosti. Tešilo ho, že predbehol celú krajinu a dal skromnou stolicou príklad, ako sa má zasvätiť založenie maďarského štátu medzi štyrmi riekami.

V Hrubom hostinci bolo živo, takže mnohí, ktorým nebolo dosť na stoličnom bankete, prešli do hostinca a v „extraizbách“ pokračovali v pití i rečnení. Ta previedli si Pištu s bandou a Bolla stál pred ňou, spieval, ujujúkal a tancoval. Bol vo vytržení a niekoľko ráz chcel skočiť do basy, ale vždy ho zadržal Kopytnický, ktorý mal starosť o bál. V Hrubom hostinci neprestala divá, opitá surmia ani potom, keď už hudbu odvolali na stoličný dom, kde stoličné krásky, pomiešané s hebronskými ružami, schádzaly sa na čardáš. Okolo darovej pálenky v podjazde nasbierala sa všelijaká čeliadka, ktorá naskrze nemienila osláviť Botonda. K nej častejšie prichádzal Burdula a rozdával krátke cigary, šepkal, a nepijúc sám, núkal a zdravkal si s ľuďmi podozrivými.

Všetko oslavovanie tisícročnej pamiatky Botondovej dialo sa na úzkom priestore, okolo stoličného domu a Hrubého hostinca — ostatné mesto bolo tiché — ta zalietaly iba jednotlivé výkriky, a keď povial vietor, húkanie basy. Hlaváň sedel vo svojej kancelárii nad ťažkou apelátou, ťažkou zvlášte preto, že vec týkala sa Daniela a Ireny, ktorých mal rád i osobne, i vážil si ich ako dobrých slovenských ľudí… Druhé fórum síce zmenilo prvý súd, ale zostala ešte na mlyne istá ťarcha, ktorá by mohla byť časom nemilá a zmenšovala cenu krásneho nehnuteľného majetku Kuklišovcov. Bolo okolo pol dvanástej. Už chcel ísť do spálne, keď razom začul akýsi hukot, zďaleka, ako by zpod zeme. Hukot sa blížil a za minútu poznal, že je to krik a šum blížiacej sa väčšej masy ľudí… Nevdojak pozrel na stenu, kde visely jeho pištole, revolver…

Už nebolo pochybnosti: luza z Hrubého hostinca bola na pochode… Ozvaly sa výkriky: „éljen a maďar!“, „éljen Botond“, „abcug hazaáruló!“, „abcug pansláv!“ Masa zastala pred Hlaváňovým domom a zatíchla… Na isté povelenie zaznela sluch driapajúca mačacina… hvízdanie na píšťalkách, bitie na plechových tanieroch, rapkanie na detských rapkáčoch, trúbenie; medzi pekelný vresk inštrumentov ozývalo sa zavýjanie mačiek, šakalov, brechanie, éljenovanie, abcugovanie… Hlaváňka, strhnutá zo sna, pribehla v bielom do kancelárie za mužom…

„Deti do zadnej izby!“ povedal pokojne Hlaváň, sňal so steny revolver. Pokoj mužov obodril i jeho ženu; spojenými silami preniesli deti, zo sna strhnuté, plačúce, do zadných izieb odo dvora, pobudili slúžky. Keď sa Hlaváň vrátil do prednej izby, ohromná skala búšila do obloka, prebila obe tably a padla do postele, kde pred chvíľou ležala mať s najmenším deckom, ešte pri prsiach… Za ňou buchla druhá, tretia, a o chvíľu rinčaly pobité obloky a skálie lietalo do chyže; niektoré skaly s hrmotom odskakovaly od obločných krížov, no mnohé preletely do protivnej steny, bijúc obrazy, padaly na kredenc, ktorý zrachotil, ako by udrel hrom. Sklené a porcelánové náčinie sypalo sa s chrestom na dlážku. Každé podarené trafenie vyvolalo v spitej luze hurónsky rev a vresk inštrumentov. Hlaváň poznal v huku vresk Burdulovho hrdla. Neveľká skala búšila Hlaváňovi do pŕs… v tme nemohol jej vyhnúť. No vtom začali búchať skalami a drúkmi do brány od ulice. Hlaváň, uspokojac ženu, vybehol s revolverom v ruke do podbránia. Mal pevnú vôľu, keď už nemohol sám a sám zachrániť svoje obloky a izbové náradie, aspoň nedovoliť cez preborenú bránu vniknúť do domu, len cez šesť mŕtvol — toľko nábitkov mal v revolveri. Prostovlasý, v ľavej ruke dvojramenný svietnik s dvoma horiacimi sviecami, v pravej revolver, stál v podbrání a čakal. Ticho, bez rozčúlenia umienil si, keď sa brána poddá na toľké tlačenie, prvému, kto sa ukáže v prielome, ticho vpáliť prvú guľku do čela. Sám sa divil svojej rozhodnosti a tichosti.

Mocne búchali do brány, až sa otriasala a brnela celá, mocné závory stenaly a Hlaváňovi sa zdalo, že ju i štiepu. Ozorne ozývaly sa tupé hromové údery. „Éljen a maďar!“ bolo počuť za každým buchnutím do brány a po každom „éljen“ obnovil sa pekelný hahot, psí brechot a inštrumenty dvojnou silou zarachotily, zahvízdaly, zabubnovaly a zatrúbily. Hlaváň myslel: už-už popustia prostredné dosky, ktoré sa už triasly — ta priložil rúru revolvera.

Obloky prestaly rinčať… už ich nebolo… Prestali i búchať do brány. Hlaváň ešte trochu čakal… Prestávka bola divná, muselo sa stať niečo vonku. Ticho, razom zavládnuvšie, bolo nevysvetliteľné.

Ohromná surma nemohla nezobudiť ľudí, a zvlášte obyvateľov neďalekej Rorátky. Nasbiehalo sa niekoľko ľudí postranných, nemajúcich nič spoločného s nápadom na dom Hlaváňov, zvedavých, čo to? aká surma? Oni pribehli už, až keď rozrušiteľné dielo jubilantov bolo temer pri konci. Niektorí z Rorátky pribehli ešte dosť zavčasu, aby pochopili, že je to surový nápad. Jeden dúži mladý človek z Rorátky ešte prichytil malého, šťúpleho násilníka, ktorý práve bol hodil skalu do obloka Hlaváňovho, už i tak vybitého. Chytil ho za väzy, „i tento hádzal!“ zavolal v pevnom presvedčení, že ho môže dať áreštovať, že slúži veci poriadku. Rorátčania obstúpili grupu. Mladý šuhaj nepúšťal metajúceho sa človiečika, i pridal mu pár za uši, a bol by ho nepustil… Razom ozval sa známy hlas advokáta Dr. Karola Durinu:

„Pustíš! Nevidíš, že sú to pán slúžny?“ Mladý šuhaj, ohromený, pustil chyteného človiečika, ktorý stratil sa vo tme a trme-vrme ako gáfor, ako chytený a prepustený čertík.

Pri celom rozrumovaní Hlaváňovho majetku nebolo ani slychu ani chýru o žandároch. Pokojne muzikovala mačacia muzika, pokojne bili obloky, bez prekážky išli baranmi, popredku prichystanými, tĺcť na bránu. Ako neskoršie vysvitlo, žandári boli za uhlom, na obranu škandálnikov, ak by blízka Rorátka chcela patriotické dielo prekaziť. I skutočne: keď Rorátčania prichytili malého čerta, hneď sa zjavily štyri bajonety a žandári začali rozháňať nevinných zvedavcov… a troch celkom nevinných šuhajov áreštovali. Tak sa skončilo tisícročné jubileum „otca“ Botonda, na večnú slávu vlasteneckú.