Zlatý fond > Diela > Učenlivá Marta a starostlivá Mária


E-mail (povinné):

Dobroslav Chrobák:
Učenlivá Marta a starostlivá Mária

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 4 čitateľov

Učenlivá Marta a starostlivá Mária

Toto je príbeh o dvoch sestrách, Marte a Márii. Úlohu zvodkyne hrá v ňom Marta. (Odkedyže je na svete tak? spytujem sa začudovane. Odkedyže si starostlivá Marta vymenila úlohu s učenlivou Máriou? Akéže skryté prevraty sa odohrali v ľude Kristovom, že nastala táto trápna transfigurácia?)

Marta začala svoju úlohu v narážkach, v drobných náznakoch, aby vyskúmala pôdu u sestry. No čím ďalej, tým väčšmi ju dráždilo, že sestra ostáva hluchá a pohŕdavo odvracia tvár, kedykoľvek začne o svojich plánoch. Zadúšala sa už týmito plánmi, nadúvali ju a skresľovali podráždeným vzruchom jej pohyby i slová. A raz, keď ju mať hrešila pre novú parádnu letnicu, muselo to z nej vybuchnúť. Áno, nech to vedia, odíde od nich, odíde do mesta. Má už dosť ich večného šomrania, dosť drhnutia od svitu do mraku, dosť sa napočúvala ich nadávok do parádnic, fiflien a frajeriek. Odíde; ešte tejto jesene odíde do mesta.

Od tých čias neskrývala sa už pred sestrou. Za dusných večerov, keď mesiac nevystupoval spoza ťažkých chmár a opití parobci motali sa po ceste ako mátohy vlastných neukojiteľných vášní, sedávali spolu na lavičke pred domom. Dívali sa obe ponad hrebeň susednej strechy na ťažké vemená chmár a načúvali blížiacim sa krokom. S maličkou iskierkou nádeje upínali na chvíľu svoju pozornosť k tým krokom, a keď prešli a zatíchli bez zastavenia na druhom konci dediny, vracali sa sklamane k svojim myšlienkam.

A potom sa Marta rozhovorila. Potichu, zasnene, aby neodplašila svoju vidinu. Kým sestra mlčí, siakne prúd jej reči neprerušovane do teplej tmy. Kdesi v diaľke vystiera mesto tisícramennú svoju náruč, volá a vábi. Áno, akéže šťastie ju čaká tu, na dedine? Kto ocení jej pôvab? V meste… v meste…

— Čo tam chceš robiť? — pretrhne ju Mária podráždene. — Z čoho budeš žiť?

— Nájdem si službu.

— Službu? U koho?

— U hocikoho. A potom… kto vie… — Marta sa tajomne usmeje — … hádam sa i vydám.

— Za koho ozaj?

— Nájdem si. V meste si každý môže vybrať.

Znie to celkom bezbožne. Márii sa protivia Martine plány. Ale Marta si je istá. Vie presne, aký má byť ten, ktorého si vyberie. Aké má mať ruky, fúziky, ako sa má usmievať a aký má byť dotyk jeho dlane. Bude sa podobať tomu mladému učiteľovi, čo každého rána chodieva okolo ich oblokov. Páči sa jej, ako si učiteľ pri chôdzi švihá trsteničkou, ktorou vypláca deti v škole, páči sa jej jeho výbojný úsmev, ktorým každého rána sprevádza svoj pohľad do ich oblokov, kde ona očistomok oblamuje suché lístky z muškátu.

Keby nebola dosť rozumná, nedal by jej ten učiteľ spávať. Pália ju pery a podlamujú sa jej kolená, keď naň dlhšie myslí. Ale vystríha sa myslieť naň dlhšie. Je rozumná a opatrná. A keď sú už myšlienky o ňom (za takýchto dusných večerov) celkom neodbytné, tu prenáša si jeho figúru do mesta, ďaleko od sliedivých susediek a nevrlej matere. Tam kdesi v hmýrivom, nedočkavom prostredí vyrazí raz slobodne jej zadúšaná túžba a rozkvitne nádherným, bujným kvetom.

Obchádza po prstoch okolo svojich dráždivých predstáv. Šteklia ju a svrbia na jazyku. Rada by ich vyslovila naplno pred sestrou. Ale sestra je pohrúžená do vlastných myšlienok.

Aké sú to myšlienky?

Nikdy sa o tom nesmie nikto dozvedieť.

Sestra Mária znáša trpezlivo podozrievavý pohľad sestry Marty a zakrúca sa tesnejšie do vlnenej šatky po starej materi.

A jedného večera pred spaním, keď si rozčesávala vlasy pred zrkadlom, čo visí vysoko a šikmo na stene medzi oblokmi (takže sa v ňom vidí celá, od hlavy po päty), podívala sa pozornejšie na svoju tvár. Priklonila tvár bližšie k zrkadlu a videla v nej celkom jasnú premenu. Pritkla tvár celkom blízko k studenému sklu a zbadala vo svojich očiach strach. Čím dlhšie sa dívala, tým určitejšie vystupoval strach z jej rozšírených zreníc. Nemôže pochybovať o tom, čo značí premena v jej tvári. Tej noci, keď sa Ondro nasilu dobyl do jej komory… Nevládze myslieť ďalej. Kladie si dlaň na život a načúva. Pilne a sústredene načúva krokom neznámeho príchodzieho. Ustupuje vydesene pred svojím obrazom v zrkadle. Neodbytná otázka rozzvučala sa jej v hlave ťažkým a jednotvárnym hukotom.

Čo sa s ňou stane? Čo sa stane, keď sa o tom dozvedia ostatní?

Nikdy sa o tom nesmú dozvedieť. Je tu mesto. Neznáme, ďaleké, milosrdné vo svojej ľahostajnosti. Tam sa schová so svojou hanbou.

Od toho večera načúva pozornejšie Martiným rečiam. Kladie jej pochybovačné otázky. Koľko šiat a koľko letníc bolo by treba vziať si do mesta? Koľko platia v službe? A periny? Treba v meste chodiť vždy vo sviatočnom, a či sa možno obliecť i do každodenného?

Starostlivá Mária ráta a uvažuje. Ale dosiaľ nevystupuje zo svojho úkrytu. Iba očistom preloží svoje šaty zo spoločnej truhly do menšieho kufríka, čo stojí v komore, kde spáva.

— Vari sa bojíš, že ti to niekto pokradne?

Nie, nebojí sa, ale chce všetko mať pri sebe, chce vedieť, koľko svojho má.

— Vari sa ideš vydávať?

Nie, nejde sa vydávať. Ale je lepšie, keď každý má svoje na osobitnej hŕbke.

Zavrie kufor, uviaže kľúčik na šnúrku a zavesí si ho na hrdlo. Tak, teraz je spokojná.

*

A potom príde jeseň.

Všetka práca je už skončená. Ľan je otlčený, vytrepaný i vyčistený. Zviazaný v štyroch tučných viazaniciach suší sa teraz na pôjde. V každej viazanici sú dve kyty, v každej kyte dvanásť povesien a v každom povesne dvanásť hrstí. Tak je pekne rozdelený. Len ho priasť. Až sliny tečú.

Už sú i zemiaky vykopané. Už sú i zložené vo dvoch zápravách v pivnici. Každé osve — drobné pre ošípané, veľké pre ľudí.

Už je i kapusta zobratá. Už je i postrúhaná a natlačená s kôprom a rascou a kyslými plánčatami do suda. Už i pena vystupuje spod dosiek, pritisnutých skalou.

Už sú i dve jarky zarezané, droby z nich pojedené, mäso zasolené a kože predané židovi.

Už je i obilie vymlátené, už i drevo pod ústreším nachystané.

Všetko je hotové.

Len už ísť…

Starostlivá Mária chodí a hľadá po dome, po dvore, po humne, kde by ešte bolo treba čo spraviť. Večer stojí vo dverách (noci sú už chladné), načúva. Šumí dážď, pod hradskou šepoce potok, na druhom konci dediny zavýja pes, z času na čas ozve sa Rysulin zvonec zo dvora. Prsia sa jej zvierajú úzkosťou, celá sa chveje chladom. Naozaj už niet čo vykonať. Všetko je hotové, všetko skončené. Nič ju nezdržiava, nikto ju nepotrebuje. Znezrady sa začuduje, ako mohla predtým, minulej a predminulej jesene, nezbadať, že ju nikto nepotrebuje. A vzápätí udrie jej krv do tváre, celú ju obleje horúci stud. Vlani a predvlani bol tu ešte Ondrej. Štíhly a čistý, trochu rozmaznaný, vyobliekaný ako panenka, s pierkom, čo mu zastrčila za klobúk, keď išiel v nedeľu do kostola. Všetko mu bolo dovolené: bol najbohatší a najhodnejší medzi parobkami. Najprv o tom nevedel, bol spôsobný a milý. Potom sa o tom dozvedel (dievky sa mu vešali na päty, krčmár mu dával na úver), začal piť, vybíjať obloky židovi. A jednej noci dobyl sa nasilu do jej komory. Potom už nikdy viac. Odišiel na vojenčinu. Ale Márii zostal naveky trčať hlboko v útrobách ostrý, krvavý klin. Rozštiepil ju, zabil ju zdnuky. A teraz v nej puchne a pomaly sa nadúva. Mária siaha si dlaňou na život. Všetky krv tuhne jej v žilách. Cíti pod dlaňou tupý tlak, cíti, ako sa tam čosi rozpína, pučí, vytrvale sa nadúva, dvíha sa k hrdlu a celkom jej zastavuje dych. Vidí pred sebou svoje rozšírené zrenice, ako sa na ňu dívajú zo studeného skla v zrkadle. Čo spraviť a kam sa podieť, aby im unikla?

Prší, je celkom tma, na nebi niet jedinej hviezdy, vonku ani dnuká jedinej odpovede. Odísť?…

*

Teraz je tu mesto.

A to je už iná rozprávka. Musíš sa poriadne obháňať, aby si sa udržal nad vodou. Ukrutný pozor si musíš dávať, aby si sa nezaplietol v tej motanici a nestratil cestu k útulku, kde spávaš. Spočiatku sa ani dohovoriť nemôžeš; vlezieš niekam, povieš to a to by som chcel, a oni na teba vyvalia oči, akoby po prvý raz počuli ľudskú reč. Ale pomaly všetko sa vysvetlí. Nakoniec nájdeš si aj miesto. I keď je to len miesto umývačky. Celý boží deň kľačíš na kolenách a drhneš vechťom kachličkovú dlážku. Ľudia chodia okolo (vidíš len samé nohy), ale nikto si ťa nevšimne. Iba niekedy potkne sa niekto o teba, stúpi ti na ruku a potom sa na teba osopí. Nebolí to veľmi. O chvíľu zas nič necítiš a môžeš drhnúť ďalej kachličkovú dlážku. Ľudia stále chodia okolo a dlážka musí byť stále čistá.

Marta sa má lepšie. Vyvolila si lepšiu stránku, ktorá jej nebude odňatá. Sediac pri nohách svojho majstra, počúvala jeho slová a ľahko ich chápala. Ľahko si osvojila roztržitý výraz mesta. A chytro si všimla, že pod týmto roztržitým výrazom je skrytá blahosklonná pozornosť k nej, k Marte. Mesto ju prijalo, mesto ju potrebovalo. Čerstvý glg do smädného, do bezodného hrtana ulice. To sa stalo takto:

Raz do týždňa, v nedeľu, keď obe majú voľno, schádza sa Marta s Máriou na malom námestí pri pomníku akéhosi pána, ktorý drží v jednej ruke knihu a druhou ukazuje niekam do oblakov. Obe prostovlasé, s ručníkmi prehodenými cez ruku, Mária s kytkou fialiek, ktoré drží v zovretej dlani na páse, Marta s novou taštičkou, do ktorej nevie čo položiť. Obe v širokých naberaných sukniach, v tesných živôtikoch, napätých tvrdými prsníkmi (Mária má prsia trochu plnšie ako Marta, ktorá je i v páse útlejšia), prepásané stužkou s peknou mašľou na bedrách. Sviatočne nemotorné, dedinsky rozpačité, chodia bez cieľa sem a ta, nazerajú do výkladov (Marta hovorí odborne o krepdešínoch), zastavujú sa pred biografmi (poprezerajú za popoludnie všetky za sklom vyložené obrázky), slabikujú reklamy, dívajú sa za krikľavo oblečenými ženskými, nesadnú si, nikam nevojdú, nič si nekúpia, nikomu sa neprihovoria. Ak sa stane, že sa pri nich zastaví vojak, ktorý sa robí, akoby sa zaujímal o všetko ostatné, len nie o ne, tu obe naraz stratia odvahu a odchádzajú náhlivo, mlčky, neobzerajúc sa. Marta býva potom podráždená, neprihovára sa Márii, alebo do nej zadrapuje a dáva jej cítiť, že zas všetko pokazila. Rozchádzajú sa potom namrzené a prv, ako je potrebné, aby boli zavčasu doma. Nasledujúcej nedele zídu sa opäť a opäť chodia bez cieľa sem a ta po uliciach, až ich bolia nohy, až sa im hlavy krútia a šumí im v nich ako v úli všetko to vrenie, hmýrenie a hučanie okolo. Schádzajú sa a rozchádzajú, lebo nikoho iného v meste nemajú a potrebujú aspoň raz do týždňa počuť ľudské slovo.

Jednej nedele (to už bolo teplo, zima nebola taká tuhá, ako bývala doma) zatúlali sa priveľmi ďaleko, až k mostu, čo viedol cez rieku. Most bol náramne dlhý, železný, podopretý mocnými piliermi na prostriedku a na koncoch. Na druhom brehu rieky nebolo vidieť domy, len dva-tri vily a nejaký komín. A potom tam bol les. Naozajstný les. Aspoň odtiaľto sa zdá, že je naozajstný les — hustý a všade rovnako vysoký — ako pristrihnutá kefa. Dalo sa tušiť, že za lesom je lúka s mladou mäkuškou trávou, v ktorej sa brodí slnce. A v lese mohol byť chládok, všelijaké vône, chrobáky a slimáky, kvietky s útlymi kalíškami a hustý, ostro páchnuci mach, do ktorého sa možno zvaliť a cítiť sa ako v náručí domova.

Mária sa ta díva zarazená ako na náhle zjavenie a vracia sa jej ohrdená spomienka na domáce nôty.

— Poďme ta! — povie Mária.

A naozaj: cez most sa dá prejsť na druhú stranu, prúdi tade zástup ľudí. To Máriu trochu zarazí. Túžba, ktorá ju práve naplnila až po okraj, môže byť upokojená tak ľahko, že je to až podozrivé. Nezdá sa jej, že práve toto šťastie netreba vykupovať odriekaním. Ale nech, podívame sa!

Prejdú cez most. Mária dýchala vzrušene a rozochvene, ako keď šla po prvý raz ku konfirmácii, na ktorú sa dlho s pánom farárom pripravovali a od ktorej nejasne čakala vysvetlenie všetkých záhad, čo sa v nej začali vŕšiť od tých čias, ako sa jej začali nalievať prsia.

Na tvárach okoloidúcich hľadá vzrušenie, podobné svojmu, a za mostom kupuje pre obe vrecúško medovníkov. Je to predsa slávnostná chvíľa a jej začiatok musí sa odlíšiť týmito medovníkmi od každodennosti ostatného života. A potom opatrne, so vzrastajúcou nedôverou vstupuje na asfaltový chodník, vedúci medzi stromy. Nuž, vidieť, sklamanie nedáva nikdy na seba dlho čakať. Nie je to nijaký les. Ľudia, čo tu sedia a tmolia sa po úzkych chodníkoch, nemajú, zdá sa, vôbec v úmysle odložiť masky tej známej povýšenej unudenosti. Za tým, veru, nemuseli chodiť až sem. Les nie je lesom, stromy nie sú stromami. Stoja v osihotenej dôstojnosti a úctivej zdvorilosti ďaleko od seba, vedomé si svojej vzácnosti.

Nič zato! Mária aspoň vie, na čom je, vie, že sa musí i ďalej spoliehať iba na seba. Ale keďže sú už tu, môžu ísť ešte ďalej. Teraz už môžu ísť celkom pokojne. Až sa naľakala, keď si uvedomila, čo by sa bolo stalo, keby sa bolo splnilo, čo očakávala. Keby sa odrazu bola otvorila pred nimi lúka, z ktorej, ako vyplašený diviak, bol by na ňu zaútočil vietor, objal ju náruživým rozmachom v páse a zvalil na zem prv, ako by sa mohla spamätať.

Myslí zasa každá na svoje veci. Marta na svoje nové pančuchy telovej farby a na topánky s vysokými opätkami. Mária na závrat, ktorý sa jej práve zmocňuje.

„Pritiahla som si trochu tuho odedzu dnes ráno,“ myslí si, a rada by odbehla na chvíľu niekam za ker, aby si ju povolila. Ale bojí sa Marty, ktorá by iste zbadala, ako naraz zmohutnela v páse. A tak by všetko vyšlo najavo.

Naraz… čo to? Obe sa zastavili; zdá sa, že zašli priveľmi ďaleko, chodník je už nie vyasfaltovaný, les je hustejší a vopred ani nazad nevidieť človeka. Ach, nie, toto ich nezastavilo. Znova sa vracia ohrdená spomienka na domáce lúky. Zjavuje sa v tomto prostredí ako vzdialený prelud, ako nápev zabudnutej pesničky.

Ba nie, toto nemôže klamať. Je to vôňa materinej truhly, v ktorej sú uložené svadobné šaty, jej a otcove, a výbava pre dcéry. Och, nie, toto nemôže klamať.

A naozaj jesto tu plno materinej dúšky. Obe si odtrhli stonku a obe naraz pritkli si ju k nosu. Vôňa letného dňa. Vôňa machnatých lúk. Vôňa usušeného, načuchraného sena, keď ho máš plnú náruč, keď ti zvonia nebesá nad hlavou a vietor ti fúka pod sukňu a nadúva ju a pokúša sa vyzliecť ťa. Šteklí ťa popod kolená, pchá sa ti za blúzu a cíti sa tam ako doma. Dávaš sa pred ním na útek a on ťa prenasleduje, ihrá sa s tebou, ovíja ťa a olizuje zo všetkých strán, až si celá čistá, akoby si vyšla z kúpeľa, a vzdávaš sa mu s neskrotnou žiadostivosťou. Tiež sa takto zadychčíš, ako dychčíš teraz, zavieraš načisto oči a padáš do trávy. Si celá bledá…

— Si celá bledá, Mária, ľahni si do trávy.

Líha si do trávy a Marta sadá vedľa nej. Ešte stále sa to vzdúva, ešte stále znie v ušiach. Ešte stále sa vracia, tichšie a z väčšej vzdialenosti, obchádza ju na prstoch a šeptom ju vyvoláva. Už-už si myslela, že naveky má s tým pokoj, a teraz sa to vracia a napína svaly na krku. Zalieva ju ako príliv morský breh, kolíše, hojdá a uspáva…

Usína ukonaná. A v spánku vynoruje sa predstava, ktorú celé dni zatláča do podvedomia.

Vynoruje sa opäť ako mŕtvola z bahna nad vodu. Vyplaví sa s nadutým bruchom na povrch, prevracia sa a pomaly sa otáča ako bizarný kompas okolo vlastnej osi. Azda sa to nikdy neskončí? Kde je a čo sa s ňou robí? Namáhavo sa rozpamätáva na ono miesto; poznáva zátočinu, kam ako deti chodievali púšťať halúzky a íverky, ktoré sa potom krútili stále v kolese okolo vírivého tancujúceho stredu a kde raz našli ženy, keď neďaleko močili ľan, utopeného Fábrych paholka.

Azda sa to nikdy neskončí?

Naduté brucho, brucho, ktoré sa stále nadúva a neustále viacej a viacej nadúva. Pokúša sa zatlačiť ho silou pod hladinu (je pritom celá spotená), ale zakaždým vykĺzne jej spod dlaní, prevráti sa a znova sa otáča okolo vlastnej osi. Je ako živé, čosi v ňom žije a derie sa neodbytne na povrch.

Naraz sa zobúdza, vyskočí, obzerá sa dookola.

Niet tu nikoho. Vietor vyčesáva posledné šľaky slnečných lúčov spomedzi šumiacich stromov. A jeho drusa vyháňa z košiara na druhom konci chotára kŕdeľ bielych chmár. Pohvizdujú si, čeľadníci nebies, potichu pomedzi zuby a mávajú vozvysok rukami v širokých rukávoch.

To značí, že čochvíľa bude tma a treba myslieť na návrat.

Ale kde je Marta?

Mala by tu byť Marta…

V náhlom ustrnutí kladie si prsty na pootvorené ústa a pokúša sa zachytiť doznievajúci šepot nad lesom. Pustí sa za ním. Ale hneď sa bezradne zastaví.

— Marta!…

Tichosť medzi stromami vsala jej hlas ako hŕba piesku kvapku vody.

Je iba jediné vysvetlenie, prečo Marta odišla. Odbíja toto vysvetlenie, hľadá nové, pokúša sa upokojiť. Zlá predtucha znova sa vracia a po chvíli (prešla hádam hodina) utvrdzuje sa v nej pevné presvedčenie. Vošla mimovoľne do lesa, chvíľami sa zastavuje, načúva, kladie dlaň na ústa a volá:

— Marta!…

Ale ľaká sa vlastného hlasu a nevládze dokončiť poslednú slabiku.

Prediera sa ďalej pomedzi stromy, driape si šaty, nevie už vôbec, kde je. Chvíľami vyjde na čistinku, a tu sa leskne mrazivý mesačný svit ako nôž, ktorým vraždili. Mlčanie je tu dvojnásobne kruté.

Všetky sily ju opúšťajú. Rada by si oddýchla, ale strach ako stočené pero, umiestené v jej útrobách, ženie ju ďalej. Je možné, že sa už Marta vrátila na lúku, že ju tam hľadá. Je možné, že odbehla iba na chvíľku, spadla, stalo sa nešťastie. Je možné, že len zablúdila a teraz je už doma.

A znova beží, znova rozráža kry. Znova padá a znova sa dvíha. Raz sa jej zdalo, že poznáva miesto, kde sa práve pred chvíľou potkla, chce sa vrátiť, a znova sa zamotáva. Raz už prebehla cez asfaltový chodník, ale neskoro si to uvedomila a nemôže ho znova nájsť. Potom sa celkom blízko zaligotalo svetielko. (Bolo ich už toľko, ale zakaždým, keď na niektorom utkvela zrakom, ukázalo sa, že to bola svätojánska muška.) Ale toto je svetielko opravdivé. Chytá sa ho rezignovane. Nie preto, že by dúfala, ale preto, lebo je to jediná vec nablízku, čo ju priťahuje, a jej vôľa už nekladie nijaký odpor. A potom sa vynoruje svetielko druhé a ďalšie; napokon je ich celý rad. Je to hradská, čo vedie do Viedne. Jedno, ktorým smerom sa pustíš: na koniec (svojho osudu) vždy dôjdeš.

Už počuť hučať Dunaj.

A tu je záhradný hostinec, osvetlený papierovými lampiónmi, rozvešanými na drôtoch pomedzi agáty. Kde sa vzalo naraz toľko ľudí? Sedia tu poza stoly, smejú sa, spievajú a nahýnajú si z pohárov. Teraz im začala hrať hudba. Vstávajú, idú po páre do stredu na prázdne miesto a začínajú tancovať. Pri stoloch sa vyprázdnilo. Je lepší rozhľad. Keby ti na tom záležalo, mohla by si porátať všetky pivné poháre na stoloch. Ale už ti na ničom nezáleží. Iba že tu stojíš a dívaš sa z cesty ponad plot do záhradného hostinca. Vojak pri tamtom stole pod agátom zapaľuje si práve cigaretu. O chvíľočku vstáva a čaká, kým vstane i jeho spoločníčka.

Vojak má na pleciach tri gombíky. Je to čatár.

Zapálil si cigaretu a postojačky dopíja pivo z pohára. Jeho spoločníčka vstáva. Ale dosiaľ je obrátená chrbtom. Berie si taštičku, čo ležala pred ňou. Má široké naberané sukne a peknú mašľu na bedrách.

Je to Marta.

Teraz sa obracia, usmieva sa na vojaka. Marta sa usmieva na vojaka. Vojak sa usmieva na Martu. Hudba hrá. Vojak sebavedome odfukuje dym z cigarety.

Odchádzajú. Vojak chytá Martu popod pazuchu. Napráva si čiapku na ucho. Je na niečo veľmi hrdý.

Vojak je hrdý na Martu. Marta je dobré dievča.

Vojak je trochu podnapitý. Objíma Martu okolo pliec a tisne si čiapku ešte väčšmi na ucho. Potom sa nachýli k Marte a bozkáva ju. A potom mľaskne potichu a vťahuje zhlboka dym z cigarety. Marta sa pritom trochu začervenala. Vidieť to, lebo práve idú okolo.

Po chvíli zasa bozkal vojak Martu, potom Marta vojaka. Potom idú ďalej. Ešte raz sa bozkali a potom ešte raz. A potom Marta ticho zapískala a vojak sa veselo rozosmial.

— Už dosť. Už je tu most.

— A most je čo? Azda sa bojím mosta?

Raz-dva, raz-dva, dupocú vojakove kroky po moste.

— Azda sa ja bojím mosta?

Nebojí sa mosta: smelo bozkáva Martu.

Raz-dva, raz-dva.

— Kto ide za nami.

Marta s vojakom zastanú.

Mária sa pritlačí k železnej konštrukcii. „Teraz ma uvidia. Nesmú ma uvidieť.“ Mária sa ešte tuhšie pritlačí k železnej konštrukcii. Medzi chodníkom pre peších a medzi cestou pre autá je medzera, potrebná na železnú konštrukciu. Zábradlie je na tejto strane nižšie ako na strane druhej. Dolu hučí a šumí voda a poskakujú tam červené svetielka. To je od lampy, čo visí pod mostom, aby lode zďaleka videli, že je tam most a že musia uhnúť s komínom. Dolu hučí a šumí a červené svetielka poskakujú z vlny na vlnu. Cítia sa tam celkom dobre, sú veselé a všetečné ako deti, keď sa hrajú na slepú babu. Hučí a šumí tam ako vo mlyne.

Čím nižšie sa nakláňaš, tým tuhšie hučí, tým vyzývavejšie šumí. A náhle sa tamdolu opäť vynoruje to brucho. Teraz je celkom určité, celkom zrejmé. Naduté a slizké.

Vtedy sa vojak s Martou znova pohli. Ich kroky sa rytmicky vzďaľujú. Skoro by sa zdalo, že to tikajú hodiny, ktorým dochádza dych a nezdolajú už merať svoj čas. Čoraz slabšie, čoraz jemnejšie.

Ešte stále znejú.

Ešte by mali znieť. Prečo sa náhle zastavili?

Priveľmi nízko sa naklonila sestra Mária nad železným zábradlím, červené svetielka sa na chvíľu rozprskli a odskočili. Ale hneď sa zasa zhŕkli a veselo sa roztancovali.

O týždeň v Komárne, kam ju zaviezli, aby identifikovali mŕtvolu, hovorila Marta s rybárom, ktorý vytiahol Máriu na breh.

— Nadutá bola ako mech: nech som dobrý, ani keby mala dvojčatá, nemohla byť taká nadutá.

— A mala?

— Neviem, či niečo mala. Doktori o tom nič nepovedia. A… — hodil rukou, — všetci utopenci bývajú takí nadutí.




Dobroslav Chrobák

— slovenský prozaik, esejista, kultúrny publicista a literárny kritik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.