ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po prestátej nespokojnej noci, ráno soberúc stan, podali sme sa ďalej, postupujúc viac menej neschodnou cestou, medzi roklami, priepasťami a balvanami skál, večným sňahom a lišajníkom prikrytými. Jedon chybný krok a nešťastie je hotové. Ale pokračovali sme obozretne. Okolo poludnia postupovali sme riečiskom potoka Tungua, ktorý u päty sopky Hekly svôj pôvod bere.

Tu pred očima našíma otvorila sa nám vidina blízkej sopky Hekly, cieľ to našej cesty a výpravy.

Nalezali sme sa u päty tohoto ohňometného vrchu, v ktorom sme bydliska kráľovnej Smrti naleznuť dúfali.

V skutku pustý, jako by zakliaty bol kraj tento.

Samá púšť a holota panuje tu zôkol do okola.

Strmé skaliská, neschodné bralá pnú sa do výšky.

Priepasť na priepasť, rokľa na rokľu družia sa spolu.

— Tu, a nikde inde musí bývať Smrť — riekol som.

— Smutnejšieho a pustejšieho miesta viac na svete niet.

— Majme sa do kutania, a snaď pošťastí sa nám vynaleznúť jej bydlisko.

Števo, riadiac postup saní, bystrým okom pátral po nejakom znaku, dľa neho by sa bydlisko Smrti vynaleznúť dalo — ale daromne. Žiadon znak a žiadon živý duch videť sa nedal.

Takto kutajúc po roklách a jaskyňách sopky, strávili sme deň až do zvečerenia. Prišiel večer. Števo chystal sa postaviť stan a prichystať večeru, bo do neznámej a nebezpečnej jaskyne ukryť sa na noc sme si netrúfali.

V tom do ucha nášho doletel temný ruch, jako by ozvena ďalekej hrmavice, a na to potrasenie zeme. Bol to ruch sopky ustavične pracujúcej a z hrtaňa svojho hustý dým vypúšťajúcej.

— Števo! — riekol som. — Nalezáme sa nad ohnivou podzemskou pecou, ktorá celým vrchom zatriasa.

Chystajúc sa niečo pojiesť, zrazu zaslúchli sme v povetrí nad nami jakýsi známy hlas.

— Čo to bolo? — tážem sa Števa.

— Tak sa mi zdá, že som očul ozvať sa kuvíka!

— Ale nepleť! kde by sa ten tu vzal? Hlas zavznel znovu a bystré oko Števovo skutočne vypátralo toho nočného vtáka na strmom úskalí, neďaleko nás.

— Há! — hlásil Števo. — U nás doma hovoria, že kuvík je zvestovateľom blízkej smrti.

— Pre nás by to teraz bolo vítaným, keby to bola pravda!

Kuvík hlásil znovu.

Teraz i ja vypáčil som ho na skaline a shliadol som, jako vletel a ukryl sa do blízkej jaskyni.

Vtedy skrsla vo mne myšlienka: jestli je kuvík skutočne zvestovateľom smrti, zdáliž i nám teraz nezvestuje blízkosť jej bydliska?

— Števo! zapáľ svietelňu a nasleduj ma! — riekol som odhodlane. — Mne sa čosi zdá!

Mechanične poslúchol Števo a my horko-ťažko vyškriabali sme sa na výšinu skalného brala, v tom smere, kde sa kuvík ukryl.

Tu pred nami otvárala sa dosť objemná jaskyňa, porostlá islandským machom.

— Vniknime do nej! — hovorím.

— A naše sánky a psi? — navrhnul Števo.

— Nemaj starosť! Ustaté zvieratá budú ležať. Šelmy na blízo nenie. Stúpaj za mňou!

Už som sa nalezal v otvore jaskyni; vniknúc do nej, v jednej ruke nesúc lampáš, v druhej pušku. Števo stúpal za mmou.

Vtom niečo nad nami zašumelo. Nočnia sova vyburcovaná zo svojho dúpäta zletela a trepla sa do lampáša.

— Čo je to? — zvolal predesený Števo.

— Jaj! bobo, Števo, bobo!

Kráčali sme ďalej.

— Ja sa radšej vrátim! — mrmlal Števo, keď v tom dal sa slyšať hlasný brechot naších psov pod braľom zanechaných. To malo niečo znamenať. Rýchle vyšli sme s jaskyne a chvátali zpiatky. V pár okamženiach boli sme u saní. A tu čakalo nás nemilé prekvapenie. Naši psi Dunčo a Belko zápasili s nejakým čudným zverom. Ruvali sa po zemi. Števo, dobehnúc prvý ku saniam, zvolal:

— Ťu! výbohu, lalať: mandržka!^[3]

— Zabi ju! — zvolal som naň.

A Števo nelenil, z najbližšej diaľky strelil po zvierati a ono trafené, srútilo sa do sňahu.

Obozrúc ho — shliadli sme, že je to severný hltúň (der Vielfrass), podobný nášmu medveďovi, ale značne menší dravec, ktorý tu v sopečných bralách svoj pelech mal a z večera na lup si vyšiel.

Po šťastnom úlovku ostali sme na noc v stáne.

S nastavším dňom dopraviac sane a psov veľmi namáhave hore pred jaskyňu, znovu odvážili sme sa vniknúť do nej.