ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Železnica teraz už zavezie ľudí aj na kraj sveta; len prosím ešte z Lučatýna do Ľubietovej nie.

I nás prijala do seba, a za pekného májového dňa zaviezla nás do Bohumína.

Odchod náš z domu bol však istým osobám podozrivý a pobadajúc naše prípravy na cestu, nazdávali sa, že chceme ufrknúť do Ameriky a tajne dali sa spytovať, či sme nevykradli nejakú banku, či neurobili sme mnoho dlžôb, či nevydali sme so pár falošných zmeniek atď.

U nás veľmi striehnu na ľudí a konanie jejich pozorujú.

No, my tím, čo do toho nos strkali, riekli sme, že ideme do talianskych kúpeľov a tak s vystavenými pasmi na juh cestovali sme na sever.

„Kto chce furmaniť, nesmie cestu haniť,“ hovorí naše príslovie, teda ani my sme tak celou cestou z domova až do Hamburku nerobili. Na dlhé cesty navyknutí, ubývalo nám jej kvapne; ba ani sme sa nenazdali, len keď sme boli v Bohumíne.

Bohumín je prvá stanica na ceste cez Nemecko.

Števo bol správnym opatrovateľom našej bagážie, pozostávajúcej zo dvoch, rozličnými článkami dobre našpikovaných kufrov. Umiestiac sa do vagónu v Bohumíne, z ktorého až do Hamburku presadať sme nemuseli, rozložili sme sa komótne, ale pohodlie to nám dlho netrvalo, bo všade cestou do vagóna pribývalo pasašierov. Hneď som spozoroval, že spolucestovatelia boli jednoho kalibru. Veľmi ma potešilo, keď som sa dozvedel, že sú to nemeckí národní učitelia cestujúci na národný Lehrertag, učiteľský kongres do hlavného mesta nemeckej ríše — do Berlína. Trafil som teda medzi kollegov, a viete, že kde sa pár rechtorov spolu síjde, že je tam veselo, lebo: docentes et ludirectores amant humores et liquo res. Nie div, že som sa s nimi hneď soznámil.

— Mit wem haben wir die Ehre? — oslovili ma.

— Ich bin Doktor des Alfabets X. Y. Federbeiss! — dal som im za odpoveď.

— Hoch! dreimal hoch!!! — ozvalo sa vo vagóne.

— Kollega, Sie reisen auch nach Berlin zu unserem Kongress? — pýtali sa ma.

— Ich reise nach Island! — odpovedal som.

— Zu welchem Zwecke?

— Ich bin im Begriffe dort eine alte Tante zu besuchen!

A teraz začaly sa na mňa sypať zo všetkých strán otázky, na ktoré odpovedajúc, upokojoval som zvedavosť mojich p. kollegov.

Potom rozpriadol sa rozhovor o školskej politike.

Požiadali ma, abych im objasnil podstať národného učiteľa v Uhorsku.

Ja som im ochotne vyhovel.

— Páni kollegovia! — oslovil som ich a počal rozprávať. — Podstať národného učiteľa v Uhorsku vôbec a zvlášť slovenského učiteľa vám najlepšie znázorním tým, keď vám vysvetlím, čím vlastne u nás učiteľ je a byť musí, chce-li, aby s jednej strany zodpovedal svojmu dôstojnému postaveniu, s druhej ale strany, aby mohol vyžiť. Počujte! U nás slovenský národný učiteľ je: 1. Magister scholae nationalis. Je vzdelavateľom a vychovávateľom mládeže dľa predpisu panujúcich zákonov vo dvoch rečiach: materinskej a štátnej maďarskej. Povedzte prosím, či na tomto Božom svete ešte niekde inde jestvujú také školy národné, ľudové, v ktorých by sa vo dvoch jazykoch vyučovalo? Či poznáte niekde na svete národ dve reči mluviaci? Slyšte! To je slovenský národ v Uhrách, ktorý vládne dvoma jazykami. Z tohoto utvorte si sami pochop o jeho vzdelanosti. Vy, páni Nemci, Francúzi, Angličani, Švédi, Španielci, Taliani učíte sa v školách len svojmu materinskému jazyku, v tomto ohľade teda stojíte za nami Slovákmi. Slovenskí vzdelanci hovoria 4 — 7 rečí. A tak vďaka maďarskej kultúre, medzi Slovákmi udomácnenej, skôr neskôr staneme sa najvzdelanejším národom europejským. 2. Slovenský učiteľ u nás je: cantor et rector ľudí ecclesiastici čili inými slovy povedano: Boží gajdoš. Spevom a hudbou spoluúčinkuje pri cirkevných obradoch a službách Božích v kostole i von z neho. Vyučuje mládež a ľud spevu, zakladajúc a riadiac spevokoly. Vyučuje hudbu na šmitcové a fúkacie nástroje a rozveseluje tancujúci národ na plesoch, svadbách a báloch. S hudbou odprevádza svadobné sprievody a tiež i umretých do hrobu. Jako vidíte, osobnosť kantora a ludirectora je u nás vážnou, nezbytnou. 3. U nás je učiteľ: scriba vulgaris. Ľudový spisovateľ. On píše najrozličnejšie články do novín veškerých odborov. Do kalendárov a do grošovej knižnice. Píše učebné knihy: abecedáre, šlabikáre, čítanky, spevníky, mluvnice, národné knihy theoretice et practice a preto právom prisvojiť a dať si smie titul: „Doktor Abecedy“, veď cez celý svoj život má do činenia so sústavou abecedy, poznajúc jej každú žilku do krajnosti, 4. U nás je učiteľ: poeta clapantiator, skladateľ veršov, rečňovaniek, a to nie len pohrabných odobieriek, ale i vianočných, novoročných, svadobných vinšov i dobropráni príležitostných, na meniny a banketných toastov. On je i skladateľ i sbierateľ národných piesni. 5. U nás je učiteľ: artista universalis (Tausendkünstler). Vie a musí sa rozumeť do kreslenia, pílenia, rezania, do šitia, do pečiva (oplatky), varenia (demikát), do orby, kosby, mlátenia, do zahradníctva, včelárenia, hodbávníctva, štepárenia, do zvonárstva, do zememeračstva, do kresby a malby, do strojníctva „ex omnibus aliquid ex toto… nihil“.

— A za tieto všetky umenia — pýtali sa ma nemeckí učitelia — čo má zato u vás učiteľ platu?

— Miserable 300 gulden! — dostali odpoveď.

Od podivenia splasli rukami a neviem čo by mi boli nato povedali, keby v tom nebola mašina spískla a konduktor nebol zavolal: Berlín — aussteigen!