ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Za dva dni sme u cieľa našej cesty, — riekol som ku Števovi, ktorý už dosť netrpezlive zieral s paluby na všetky strany šíreho severného mora — ačpráve ešte 80 zemepisných míl plavby po mori vykonať máme.

— Do tých čias aj slepá krava ešte oči otvorí, — odvrkol mi Števo, patrne nie súc v dobrej vôli, z tej príčiny, že počínalo mu byť čím diaľ tým zimšie. Z ohľadu na to uznal som za dobré časom podať mu pohárčok rumu na rozohriatie, čo medzitým i mne k duhu poslúžilo, a tak pomaly som Števa opäť doviedol do lepšej vôle.

Nezadlho postretli sme veľrybo-loveckú výpravu Norvegčanov. Pokojne jako tie húsky po jazere plávaly jejich 3 lode okolo nás.

— Videli ste vy už veľrybu? — tázal sa kapitáň Števa.

— Nuž akože! — odvetil Števo.

— A kde?

— Na obrázku v biblickej dejeprave, ako ona proroka Jonáša na breh vypľula.

— Lá! — zasmial sa kapitáň — tú veľrybu ja nerozumiem, ale našu grónsku veľrybu!

— Aj tú sme už mali šťastie videť, keď sme teraz pár rokov toť s pánom principálom boli na severnej točne.

— Vy na severnej točne? — podivil sa kapitáň. — Žartujete?

— Nežartujem! — hrdo hlásil Števo. — Neveríte-li mi, opýtajte sa toť môjho pána principála!

— Pravda-li je, čo mluví váš tajomník?

— Hej! — poviem — chcete-li sa o tom presvedčiť, nech sa vám ľúbi prezreť môj spis, ktorý som o tom napísal.

V tom vytiahnúc z kufra jedon sväzok „Výprava na severnú točňu“, podal som ho kapitáňovi.

Ale čo bolo na plat? Kapitáň Tom Duncan slovensky ani čítať nevedel, ani tomu nerozumel. No predsa z priložených výkresov, dosť pochopiteľne obznámil sa s našou výpravou a nemálo sa na tom podivil, lebo o našej expedícii ani zbla známosti nemal.

— Vy, pane Perohryzu? Na severnej točne? Na povetrnej lodi? — tázal sa udivene kapitáň, točiac pri tom hlavou. — Podivno! O tejto epochálnej a veľavýznamnej záležitosti predsa však ani anglické, ani nemecké, ani francúzske časopisy nič nepísaly, z ktorých by sme o tom boli vedomosť čerpali.

— Ba ani len naše domáce maďarské! — riekol som.

— Nuž a prečo nie? — tázal sa kapitáň.

— Hia! prečo? Preto milý kapitáne, lebo všetko, čo kedysi dômysel a duch Slovanov veľkého a znamenitého vyviedol, to negovať-zatušovať a udusiť je obyčajou všetkých Slovanožrútov. I nám sa tak s našou výpravou povodilo. Keď ale jedon Švéd Nansen na lodi, a jedon Dán Andrée na balone výpravu na severnú točňu podnikli, to už interessovalo celý vzdelaný svet, o tom už rozpísaly sa časopisy všetkých vzdelaných národov.

— Hej pane! — riekol kapitáň po krátkom rozmýšľaní — keď, ako vidím, vám sa tá výprava šťastne vydarila, prečo teraz neangažírujete sa isť vyhľadať toho ztrateného Andréa? S tým by ste nie len zemepisnej vede, ale i človečenstvu nemalú službu preukázal.

— Neidem predchytiť tú zásluhu slávy Francúzovi Govardovi, ktorý sa chystá na balóne isť vyhľadať ztrateného Andréa. Ja prajem tú slávu Francúzom. My avšak, Števo, viac na severnú točňu nepôjdeme.

— Ani za celý svet! — rozhodne riekol Števo. — Kto chce isť, nech ide zkúsiť, čo je psí tridsiatok!

Od tejto minuty obdivoval nás kapitáň Tom Duncan jako výtečných odvážlivcov a hneď za hodných uznal nás poctenia s jeho výborným arakom.

— Urrá! — ozval sa zrazu hlas strážnika na sťažni lode. — Island! Island!

Na ten hlas vybehli sme všetci na palubu.

V severnom smere zhliadli sme z morskej hladiny vystupovať biele striebrolesklé končiare islandských vrchov. Preutešené podívanie na toto panorama. Ohromne vysoké končiare sopečnatých vrchov islandských trblietaly sa svetlom slnca ožiarené pred očima našími. To cieľ cesty našej.

Loď Albatros blížila sa pomaly ku brehom Islandu.

Ďalekohľadom pozorovali sme obrysy ostrova a na brehoch jeho ležiace osadliská: Thykvibär, Portland a Dyrholár.

Tešiac sa na čím skoršie vystúpenie na breh ostrova, úfnosť naša nás však oklamala.

Loď náhle zmenila smer plavby, na miesto zakotvenia sa u brehu južného, podala sa plávať smerom západným. Cieľom plavby jej bolo hlavné mesto Islandu: Rejkjavík, ležiace na západnom brehu ostrova.

Museli sme sa uspokojiť a vyčakať, kým sa loď v prístave toho mesta zakotví. Plávajúc poblíž južného brehu ostrova, rozoznali sme neďaleko od brehu mora ležiaci sopečný vrch Heklu, ktorá bola konečným cieľom našej cesty. 1557 metrov do výšky čnejúci vrch, pokrytý večným sňahom, hrdo kráľoval tam nad sebe podobnými velikánmi — ako ohromná pyramída. Zanechajúc skoro stranou ležiaci malý ostrôvok Westmanaevjar, po pár hodinách plavby vbehla loď do prístavu mesta Reykjavik, a my nezadlho po tom pocítili sme pôdu ostrova Islandu pod našími nohami.