Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Tibor Várnagy. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 12 | čitateľov |
Námorská loď Albatros plavila sa s nami severným smerom pozdlž západného brehu Škótska ku ostrôvkom Sanday a Fair, obydlených ryboloveckými rodinami.
Z tadeto podala sa smerom, severozápadným až nezadlho objavily sa pred nami obrysy osamelých ostrovov Shetlandu, Mainlandu a Fuoly.
— Vari cez Mailand vedie cesta na Island? — tázal sa ma Števo.
— Main-land, Števo môj! — opravil som ho. — Ostrov tejto skupeniny menovaný nemá s lombardským Mailandom nič spoločného.
Istého dňa tu na blízkych brehoch ostrovkov spozorovali sme množstvo rybárskych člnkov a s chytaním slanečkov zamestnaných ľudí. Bol to priaznivý lov, lebo veľké množstvo ich vyvážali na breh, kde ich pre obchod do súdkov zakladali.
— Pane kapitáne! — oslovil som Toma Duncana, práve s nami s paluby na lov slanečkov sa dívajúceho. — Uhádnite, ktorá morská ryba je najdlhšia?
Kapitán pousmejúc sa, počal hádať. I spomenul veľrybu, vorvaňa, plieskavicu, žraloka, kladivníka a iné — ale tú pravú práve neuhádnul.
Konečne vyzradil som mu, že najdlhšia morská ryba je: slaneček.
— Jako? — tázal sa.
— Pravda-li je, že tá ryba musí byť najdlhšou, ktorej hlava od chvosta najďalej sa nalezá.
Prisvedčil.
— No hľa! to je slaneček. Jeho hlava nalezá sa na brehoch norvéžskych ostrovov (keď mu ju odrežú) a jeho chvost nalezá sa tam niekde u nás alebo celkom až v Carihrade.
— Tak je! — prisvedčil kapitán a riekol: — Pane Perohryzu, táto vaša hádanka zaslúži jedon pohárčok araku!
A pozvajúc nás do svojej kajuty, pohostil nás s tým nápojom.
O jedon deň neskôr opäť nové skupeniny ostrovov uvideli sme na modrej hladine mora. Boly to Fär-öer-ské ostrovy.
Vytiahnúc mapu, dívam sa na ňu.
— Pozri Števo! — rieknem mu, — čítaj mená týchto ostrovov, čo na to povieš?
Števo čítal a následkom vrodenej bystrej mysle hneď mal vtyp na jazyku.
— Skoro by som myslel, že na nich Maďari bývajú.
— Prečo?
— Nuž veď majú maďarské názvy!
— Nepovedz dvaráz, lebo ináč neviem, či si ich nebudú jako svoju starú pravlasť reklamovať. Ale mne sa to ináč byť zdá. Počuj Števo! Strömö ponáša sa na naše — strmý. Viterö — veterný. Svinö — svíňavý. Bő ő — burý — búrlivý. Osterő — ostieravý. Syderő — zdierny, Kalö — Kalný…
— Čo myslíš?
Števo myslel, ale neriekol nič.
— Ja myslím, že ostrovy tieto za pradávnych časov baltickí (už vyhynuvší) Slovania objavili a slovanskými menami nazvali, ktoré však behom času norské národy zpotvorili.
— Bodaj, keď to nebolo tak! — dodal Števo.
Loď vbehla do prístavu osady Livershaven, ležiacej na ostrôvku Strömö a po krátkom odpočinku a vyriadení kupeckých záležitostí opäť vyplula na more ku konečnému cieľu svojej cesty ku Islandu.
— spisovateľ, národovec, autor poviedok s historickou tématikou a fantastických cestopisov Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam