ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po druhý kráť vnikli sme do jaskyni odhodlane preskúmať ju až nakraj možnosti.

— My, pravdu rečeno — spomnel Števo — sme podobní tým podzemským krticiam, ktoré sa len vždy pod zemou šťúrajú…

— Neznáš, že matka zem v útrobách svojich skrýva mnohé, posiaľ neobjavené tajnosti a vo vnútornostiach svojich rodí ten magnet, ktorý hýba svetom: zlato, striebro, drahokamene atď?

— Veď keby sme len raz našli v týchto podzemných dierach nejaký poklad, že by sme si s tým pomôcť mohli, tak ku príkladu: za kotál dukátov, tvrdých toliarov, alebo diamantov aspoň ako husacie vajcia veľkých, nuž by sa potom človek ochotnejšie štúral popod tú zem.

V podobnom rozhovore vnikali sme hlbšie a hlbšie do jaskyne, v ktorej však po živom tvore ani stopy nebolo.

Nezadlho prišli sme na rozcestie; chodba jaskyni delila sa na dvoje.

— Teraz kam? — tázal som sa Števa.

— Ja radím podať sa na pravo — riekol Števo — lebo to je vždy šťastlivejšia strana. Aj ten lotor na pravej strane ukrižovaný bol spasený.

— Nech bude po tvojom! — riekol som a pustili sme sa na pravo. Ale na pár krokov chôdze spozorovali sme, že sme u konca chodby.

— Finis huius sphaelei! — hlásil som smutne.

Pozorne pátrali sme po ďalšej chodbe, ale na darmo.

— Čo teraz robiť?

Števo mrdol fúzom.

Daremná naša cesta a všetko ustávanie.

Stáli sme tu bez všetkej rady.

V tom prišlo mi na um, že kedysi starobylí černokňažníci otvárali skaly a bralá, poklady v sebe skrývajúce, mocou istého kúzlodejného hesla, ktoré mi tiež sišlo na um.

Števo predbehnul ma, rieknúc:

— Keby som tu teraz mal môj „zemský kľúč“, pomocou ktorého sa skaly otvárajú a poklady zo zeme vyberajú, nuž by hneď spomoženo bolo. Pomocou jeho oproboval by som otvoriť i túto jaskyňu, či ona v sebe niečo tajného neukrýva. Môj „zemský kľúč“ však je doma.

— Počkaj Števo! pokúsim sa o to ja mocou starobylého kúzedelného hesla.

— Vy? — podivil sa Števo nad mojimi slovmi.

V ten čas mohutným hlasom zvolal som:

— Sesám, otvor sa!

V tom okamžení slyšali sme ohromný podzemský ruch, až striasol sa celý vrch. Začuli sme vrzgot, a škrípanie jakoby otvárajúcej sa brány — a hľa! pred nami otvorila sa skala.

Jasnosť zaslepila naše oči…

A keď sme sa rozhľadeli, shliadli sme pred sebou stáť martiálnu postavu jednoho vojína s britkým mečom v ruke.

— Nešťastliví opovážlivci! — zvolal vojín tasiac meč. — Vám je tu koniec!

V prvom okamžení, vidiac hrozivú postavu vojína, hneď rozpamätal som sa na to, že pred nami stojaca postava muža je Vojan, komorník kráľovnej Smrti.

— Nie že tak zhurta, pane Vojane! — hlásil som proti napádateľovi. — Nepoznáte-li nás? My sme: X. Y. Perohryz a tento tu môj famulus Števo Vrždialik, vaši starí známi, však znáte odkiaľ?…

Vojan priblíživší sa k nám, sklonil meč ku zemi.

— A — á á, pardon! meine Herren! — riekol. — Skutočne vy ste to? Servus, vítajte! Kde ste sa tu vzali?

— Prišli sme navštíviť kráľovnú Smrť, jako sme sa jej boli pred pár rokmi sľúbili, — riekol som.

— Richtig! Viem sa na to rozpamätať. No, však vás i tetka často spomínala, — vetil Vojan.

— Teššík! nech sa vám ľúbi vkročiť do bydliska kráľovny!

Potom podajúc nám ruky, jasným koridorom viedol nás do residencii.

Týmto činom boli sme u nášho, toľkou štrapáciou a ťažkostiami vydobytého cieľa.

Komorník Smrti Vojan uviedol nás do predsieni, ktorej steny z bieleho mramoru vyložené boly. Všetko náradie tu bolo z bieleho cararského mramoru. Na stene visel härb (cimer) Smrti: veľký obraz predstavujúci kosu a zlomenú, shasínajúcu sviecu.

— Složte sa, pánovia! — hlásil Vojan. — Ja zatým ohlásim vás u kráľovnej, ona iste teraz si podriemkáva…!

Poodišiel stranou a my za ten čas složili sme zo seba naše pušky a svieteľňu do kúta, a boli by sme sa i preobliekli, ale naše kufre a batožina nalezala sa vonku z jaskyni na sánkach, pri nichž psi strážili.

O malú dobu dal sa videť Vojan opäť.

— Očakáva vás! — riekol ukazujúc nám bočné dvere, ktorými sme mali vnísť ku Smrti.

— Poďme.

Po zaklopaní a hlasnom „voľno“ vstúpili sme do kabinetu kráľovny Smrti.

Tento bol celý úplne z čierneho mramoru vystavaný.

Ona sedela v kresle.

— Humillimus servus…! — hlásil som od dverí.

— Ach, ach! Vítam vás Perohryzu, vítam! Pekne vítam Števko! — vetila chripľavo.

— Kráľovná! — oslovil som ju znove. — S týmto vyplnili sme sľub, daný vám svojho času!

— Gratias, ďakujem! Teším sa! — riekla.

Pristúpiac ku nej, stisol som jej ruku a Števo bozkal.

— Teším sa z vášho príchodu. Verte, že mi je tu otupne. Dúfam ale, že povyrazím sa vo vašej spoločnosti veselou besedou. Ale — riekla — jako ste len sem potrafili? Však pred vami sem ešte žiadon smrtedlník nohou nevkročil?

— Hia! kráľovno! — vetil som. — Keď človek chce, prekoná i tie najväčšie ťažkosti. Váš predzvestovateľ: dominus Kuvík, doviedol nás na pravú cestu, kde vás hľadať máme.

— Nuž teda složte sa! — ponúkla nás Smrť.

— Odpusťte kráľovná, — riekol som — že nezachovali sme etiketu, jako sa svedčí predstaviť sa pred kráľovnou. Dovoľte, nech složíme tento islandský kostým!

— Spravte si, ako vám ľúbo, milí moji. Zariaďte sa tak, ako doma. Lež vráťte sa skoro!

S tým zanechali sme Smrť v kabinete a vyšli sa riadne obliecť a poriadky s povozom učiniť.

Števo hneď sa vybral dopraviť batožinu z vonku do vnútra a poriadok zaviesť so psami.

Ja za ten čas zostal som s Vojanom sám.

Komorník zaviedol ma do bočnej sieni červeným mramorom vyloženej, rieknúc, že táto nám bude hospodou počas návštevy. O chvíľu doniesol Števo kufre a my trochu sa obriadiac, obliekli sme sa do čiernych šiat.

Psov a sánky vtiahli sme do jaskyne, kde obidvoje bolo v bezpečnosti.

*

Slušne sriadení a Vojanom, ktorý sa tiež bol do generálskej uniformy hodil, doprevadení, opätne vstúpili sme do kabinetu Smrti. Našli sme ju ozdobenú.

Mala na sebe dlhý, biely aksamietový plášť, lemovaný hermelínom a na hlave kučmu s kokardou (umrlčou hlavou).

— Posadajte pánovia a diškurujme! — riekla poukazujúc nám miesta v kreslách.

— Kráľovná! — oslovil som ju — vedený priateľským pocitom oproti vašej osobe, zavďačujem sa vám s týmto skromným podarúnkom, pochádzajúcim zo slovenského kraja — a postavil som pred ňu na stôl za fľašu „valódi“ bošiackej borovičky.

A Števo hlásil za mnou:

— Majúc ohľad na vaše staré a už reparované zuby, ja vďačím sa vám geletkou „Liptovskej bryndze“.

— Ďakujem vám za dary a prekvapenie! — riekla Smrť a v tom mrkla na Vojana, ktorý porozumejúc, čo chce, hneď vyňal z kredenca poháričky a ponalieval.

— Na vaše zdravie, kráľovno! štrngnul som.

— Na moje, na tvoje, na naše, na vaše, karáčoni tri mariáše! — štrngnúc toastovala Smrť.

— Vivat! — zvolal Vojan.

— Éljen! — dodal Števo.

A bolo očuť štrng a glg!

— Finom, ad animam! — riekla Smrť a hneď si naliala za druhý.

Rozhovor teraz točil sa o našom cestovaní na ostrov a vystálych pri tom ťažkostiach. Smrť a Vojan obdivovali našu smelosť a po každom sdelení niektorého toho výkonu zavznelo veselé éljen a štrngot pohárkov. Po chvíli riekol som:

— Dovolíte, Kráľovno, obzreť si a obdivovať zariadenie vašeho kabinetu a pamätihodné predmety v ňom?

— Dignetur, rogo! — riekla, bo za každým, keď si trošku glgla, zabehoval jej jazyk do latiny.

Stál tu kvadrob, v ktorom držala svoje šaty: pľachty a nočné čepce. Na škryni stála veľká vypchatá sova, symbol to tmy a pieskové hodiny.

— Takúto mašinu, — ukazujúc na hodiny riekol Števo, — máme i my doma. Naša pani používajú ju pri varení vajec na tvrdo alebo na mäkko.

Kosa vysela na kline.

Števo zkusoval jej ostrie.

— Tupá, stará je, — riekol — zišlo by sa ju nakovať.

— Kráľovná! — oslovil som ju. — Prečo nezadovážite si novú kosu? Práve teraz oznamujú v novinách nové výborné kosy pod menom „Kosy Svätého Antona“.

— Nemám o ních vedomia! — riekla ona.

— Vari čo sv. Anton s nimi kosieval? — tázal sa Vojan.

— Hia, to niečo obzvláštneho — riekol som. — Hovoria o tých nových kosách, že keď ju kosec ráno naostrí, kosa sama do samého večera kosí na pretrhnutie. To by vám bola!

— Nuž teda zaopatrite mi jednu! — riekla.

— Jaj, iba tucet sa z nich môže objednať — poznamenal som — po jednej nedajú…!

Šli sme ďalej.

Tu na stene visel ohromne veľký obraz. Nič iného nebolo na ňom videť, len čirú červenú farbu.

— Čo to za podivný exemplár? — tázal som sa.

— Hádajte! — riekla Smrť.

— Vospustlá čmáranina štetkou!

— Oho, kérem alášan? — vetila ona. — Táto maľba predstavuje červené more po prejdení Izraelitov cezeň.

— Kráľ Faraon a Egypťani s vojskom kde sú?

— Všetci sú zatopení v ňom, tak že ani jednoho videť neni! — vysvetlila mi Smrť.

— Kto to maľoval? — pýtam sa.

— Jedon nemecký maliar menom Fest.

— Mýlite sa, pani! — rieknem. — Feszty je maďarský maliar — ten samý, čo maľoval obraz Arpádov „honfoglaláš“ pre peštiansku výstavu.

Smrť ustavične si glgala.

Ideme ďalej.

Tu cvakaly na stene ohromné hodiny podivného ústroja. Ukazovaly roky, mesiace, dni, východ a západ slnca, štvrte mesiaca, zatmenie slnca i luny, premeny počasia, dážď, vietor, mráz, sňah, hrmavicu, blískanie; krem toho i počet v každej hodine narodivších a zomierajúcich ľudí. Kukučka hlásila hodiny a hraly: Rákóciho marš.

— Ale velice podivno mi prichodí — riekol som ku Smrti, — že vás, Kráľovno, tu samotnú nalezáme. Kam podeli sa vaši dvoraninovia?

— Rozlezli sa po svete! — odpovedala. — Každý po svojej práci.

— Morana šla na žatvu ta kdesi do Indie, na brehy Gangesu, a jako slyším, dobre sa jej vodí. Hlad štúra sa tam voľade u vás v Uhrách na Dolnej zemi v Báčke a Torontále. Difteritis a Angína podobne potulujú sa tam po Alfölde. Influenca ale navštivuje tu i tam veľkopanské domy.

— Pravda je! — dosvedčil som. — Kišasoňka Influenca teraz navštívila i arcikňažnu Štefániu vo Viedni.

— Iba Vojan sa drží doma! — riekla.

— My sme počuli, že pán Vojan skoro má stúpiť do penzie.

— Hoho! Čo to hovoríte? — ozval sa on. — Ja do penzie? Azt kikérem magamnak!

— Nuž a či neviete, čo sa u nás koná? — vetím.

— Čo takého? — tázala sa Smrť.

— U nás v Uhrách, — začal som rozprávať — toť nedávno sišlo sa pár maďarských pánov (aj ženy boly medzi nimi) a utvorili spolok „ligu večného mieru“, čili inými slovy spolok, ktorého cieľom má byť: prekaziť každú možnú válku v Europe, aby tak národy europské až do súdneho dňa blaho pokoja a kultúry i všeho blahobytu nepokalene užívať mohli.

— Hahaha! — rozrehotal sa Vojan. — Počujete, tetko! na jakú myšlienku prišli páni Maďari, títo kultúrträgeri stredoevropskí?

— Nevetni való dolog! — doložila Smrť.

— Nerozumiem tej politike, — mluvil ďalej Vojan. — Pred malým krátkym časom štrngali páni Maďari šabličkami, chceli dať revanš Rusovi za 48. rok, a hľa teraz zase zasadzujú sa za večný mier. No mňa neprekabátia. Ja pozrel som im dobre do kariet. Preto žiadajú si večný mier, aby pri pokoji i na ďalej mohli rozširovať svoju kultúru medzi Nemaďarov, aby v pokoji mohli užívať ovocie svojich námah. Boja sa vojny, lebo šípia, že by oni ľahko dostali výprask. Vederemo!

Opodial stálo fortepiano.

— Jako sa menuje fortepiano po slovensky? — tázala sa Smrť.

— „Prstotisková hrmotná truhlica“ — ozval sa Števo.

— Nie tak! — rečiem ja.

— Teda jako? — tázala sa Smrť.

— Furtom pi Jano!

— Excellenter! — zvolala Smrť. A potom vyzvala ma, aby som niečo zahral na klavíre.

Vojan v ten čas šuškal mi do ucha, abych nehral ani čardáš ani polku, lebo že tetka, keď trochu oblízne, hneď je hotová…

Poslúchnuc vyzvanie Smrti, zasadnul som ku klavíru a prebehnul som po ňom prstami. Bol to výborný inštrument.

— Jakú vám?

— Ktorú chcete!

— Poslyšte jednu pohrabnú, ktorá ja doma ľuďom na pohraboch spievám.

— Nedbám!

Spustil som.

— Niečo veselšieho! — riekla. — Ale, ľaľať, Števko! Tys’ predsa tiež muzikant! Ukiaž, čo vieš. Hoľa, hoľa, haj, haj! — zvolala tlieskajúc si rukami.

Borovička začala účinkovať.

Števo nechcel žiadosť Smrti odoprieť, ačkoľvek len dvoma prstami znal po klavíre preberať, však zasadol k nemu a riekol:

— Veselú vám?

— Hej, hej! poriadnu… maďar nótát!

— Počúvajte:

Počas hry a spevu počala Smrť dupkať nohou, ale Štefan rýchle prestal.

— Bene! — zatlieskajúc rukami zvolala Smrť.

— Vojane! — obrátiac sa k nemu riekla: — Zaveď hosťov do jedálne. Je čas k obedu. Sú lační! Nech sa lúbi, pánovia!

Bočné dvere sa otvorily a div divúci. Skvele pripravený stôl s výbornými jedlami. Sklenica pri sklenici. Pečienky, cukroviny, ovocina, likéry a cigary, kto to všetko porátal, čo sme pojedli a popili výborne sa traktujúc.

Pri obede sa diškurovalo. Kráľovná Smrť prejavila nám svoje prianie, aby sme u nej aspoň za 14 dní hosťmi zostali a ju z jej trudnomyseľnosti, ktorá ju často zachvacuje — našimi vtypmi a rozmarmi rozveselili.

Po obede ľahla si kráľovná Smrť trochu podriemkať, majúc to v obyčaji, my ale zapáliac si na viržinky, podali sme sa s Vojanom nazreť do jeho vojenského muzea.

*

Dobrotivý Tvorca veškerého živočíšstva utvoriac zvieratá a človeka, tam tým prvým udelil rozličného druhu zbraň: zuby, driapy, pazúry, rohy, kopytá, ba i jedovaté žihadlá, len človekovi, korune tvorov, neudelil žiadnu zvláštnu zbraň, bo myslel, že rozplemenivšie sa človečenstvo bude medzi sebou v láske a v svornosti nažívať na svete. Ale čo sa stalo.

Človek, koruna tvorov, rychle sa skazil, on stal sa tým krvonajžižnivejším tvorom medzi všemi.

Toho patrný dôkaz podalo nám Vojanovo múzeum.

Tu v ňom spatrili sme státisíce vražedelných sečných a palných nástrojov, počínajúc od kyja Kainovho až po najnovšie pušky manlicherky.

Tu ležaly všetky nástroje bojovné, ktoré vymyslel a shotovil rozum ľudský na zabíjanie a vraždenie zverov a seba od počiatku sveta až po naše časy.

Pri pohľade na tieto zbrane a mordárske nástroje zo všetkých časov, sa mi velmi zbridilo.

— Pozrite! toto všetko vymyslel duch a rozum ľudský ku vraždeniu samého seba. A ešte nenie koniec tomu. Ešte vždy novšie a novšie dokonalejšie zbrane povymýšlava človek ku hromadnému vraždeniu sa.

— Hanba ľudstvu! — riekol som. — Viem, že život náš pozemský nenie nič iného, len púhy boj o životnú existenciu. Na svete všetko mocnejšie slabšieho prevláda a ničí. A to je summa summarum pomýleného účelu človečenstva na zemi.

— Váš arsenál z ohľadu na to, Vojane, nemá pre nás žiadnej príťažlivosti, pôvabnosti, interesantnosti. Poďme preč!

*

Na večer po krátkej besede s kráľovnou, poliehali sme si spať. Bola to po mnohých dňoch zase pokojná noc.

Druhého dňa ráno po znamenitých raňajkách čakalo nás u hostiteľky našej znamenité prekvapenie, ktorého nás kráľovná Smrť účastnými učinila.

— Poďte, Prerohryzu! — riekla. — Ukážem vám moju kancelláriu.

Nasledovali sme ju v dlhej chodbe a zastanúc pred kamennou bránou štítom ozdobenou, otvorila ju.

Slnečná jasnosť oslepila naše oči…

Našli sme sa v neohraničenej miestnosti, v ktorej milióny sviec, v menších väčších hromadách nakopené, svetlo svoje na všetky strany vysielaly. Jedny z ních sa zapaľovaly, druhé hasly, jedny boly celé, iné do poli uhorené a tretie na samom vyhasnutí.

— To sú sviece ľudských životov všech národov a ľudstva celého sveta! — riekla Smrť.

— Aj životov našich? — tázal sa Števo.

— I vašich! — odpovedala ona.

— Ukážte nám, prosím, naše sviece! — mluvil znova.

— Majte strpenie! — riekla a postúpila ďalej.

My náležali sme sa jakoby v mori nesčítatelného množstva svetiel, a já vyznať musím, že som krásnejší ohňostroj od tohoto nevidel.

Na chvíľku postála Smrť a riekla:

— Sviece roztriedené sú dľa krajín a v nich obydlených národov. Tu hneď na kraji prvá je Europa a grupy sviec v oddieloch predstavujú jej krajiny — a národy.

— Ukážte nám našu krajinu! — požiadal som Smrť.

Zaviedla nás do prostred Europy ku jednomu oddielu.

— Tu ju máte! — riekla a zastala. — Rozdelená je na 10 menších-väčších oddielov. Každý pododdiel znamená jedon národ v Uhorsku žijúci. Sviece sú počet duší každého národa. Tu máte sviece Slovákov, Maďarov, Rusniakov, Rumunov, Horvátov, Srbov, Bulharov, Nemcov, Cigáňov a Židov.

— Kráľovná! — tážem sa jej. — Nevedela by ste povedať, koľko je týchto slovenských sviec?

— Hodne vyše troch milionov! — riekla ona.

— Ale, ba ešte že čo?

— Snáď pochybujete o tom?

— Pochybujem! — riekol som. — Naša krajinská štatistika z r. 1890 udáva nás Slovákov na 1,800.000 duší, teda by aj týchto sviec len toľko byť malo.

— Myslite, Perohryzu, že sa ja v mojej svetovej matrike rodiacich sa a zomierajúcich ľudí riadiť budem dľa vašej maďarskej štatistiky, ktorú si tam dľa svojho kopyta sami robíte? Olyan nincs? Mýlite sa veľmi.

— Nuž ale u nás Maďarov s roka na rok tuho pribýva, kdežto Slovákov rapídne ubýva — poznamenal som.

— Tak je! — odvetila Smrť. — Fabricírovaných Maďarov pribýva, lež rodiacich sa ubýva. Ja však na takú umelú fabrikáciu (neprirodzenú mala riecť) národov nedám nič. Mne za vodítko a zákon slúži rodenie sa toho-ktorého národa. Ja nesmiem v ohľade tomto Boha klamať, koľko ktorý národ počituje duší, bárs vy tam doma z cela opačnú praktiku užívate. Ujisťujem vás, že slovenského plemena z roka na rok s velkým percentom pribýva.

— Teda naopak, jako sa u nás hovorí!

— Je to iba klam a mam sveta, čo v ohľade tomto u vás robia s tým zdanlivým sa množením Maďarov, ačkoľvek všetkými možnými spôsobmi usilujú sa kmen maďarský rozmnožiť. Ale skutočnej, prirodzenej pravde to nezodpovedá. Nedomnievajte sa, Perohryzu, že ja takému Slovákovi, ktorý zvrhne zo seba známku svojho pôvodu, svoju slovenskosť, svoj ráz, svoje slovenské meno — čili ináč povedano, ktorý sa zmaďarčí, preložím jeho životnú sviecu z oddielu slovenského do oddielu maďarského. Olyan nincs! Tá svieca ostane tam až do zhasnutia, kde bola zapálená. Takúto metamorfósis ľudská príroda netrpí. Znajte, a to viem, že aj dobre znáte, takejto premene v živote svojom podrobené sú len žaby a nie animalia mammalia. Ani veru žiadneho pomaďarčenébo židiska životnú sviecu nepreložím zo židovského obtajlunku do maďarského csoportu. Nix tralala! To by som tu mala pekný galimathias a chaos, ktorý by s čachrovaním tým povstal! Jako u mňa, správcu božích matrík, tak i u samého Boha platí ten nezrušitelný zákon: v ktorom národe, človeče, si sa narodil, toho synom (všetko jedno čo i pankhartom) ostaneš až do smrti!

— Nemôžem pochopiť — riekol som, — prečo by Slovák nemohol ostať Maďarom, keď naučí sa mluviť po maďarský a k tomu i svoje slovenské meno pomaďarčí?

— Riekla som vám, že to príroda, vnútorné sriadenie, pocit a svedomie človeka nestrpí. Taký človek v tomto páde stáva sa len „pomaďarčencom" a keď k tomu i jednaním svojím na odporné stanovisko si zastane proti cieľom národa, z ktorého pošiel, taký nosí meno „renegáta“ — (odrodilca).

— Abych vás lepšie a dôkladnejšie presvedčila o tej nezvratnej pravde, že metamorfosou prenárodnenia netrpí človek, dovediem vám i na iných prírodninách jasné dôkazy.

— Probujte a zkúste do koreňa alebo do byle tekvice štepiť krumple tým cieľom, aby ste tým činom dosiahli tak velkých zemiakov, ako tá Mautnerová 110 kilová tekvica, nuž či podarí sa vám to?

— Sotva! — riekol som.

— Mnohí vtáci jako: papúšok, škorec, sojka, kavka naučia sa vysloviť nekoľko slov mluvy ľudskej. Ku príkladu škorec očovského rechtora znal zretedelne vysloviť slová: „Jano budeš dohánu", „Mara daj mi chleba", a či už preto ten vták stal sa človekom?

— Rezbár pozláti kus lipového dreva pozlátkou tak verne, že nenie od pravého zlata vec tá ku rozoznatiu, a či ten kus dreva stal sa skutočne zlatom?

— Známosť cudzej reči a mluvy neučiní človeka členom toho národa, ktorému je tá reč vlastnou.

— Dľa chýru hovorí vraj váš arciknieža Jozef veľmi plynne cigánsku reč. Kto by na základe toho ale smel tvrdiť, že ten arciknieža je synom toho barnavého národa?

— Merofanti, správca rímskeho collegia mlúvil 72 rečí a predsa bol len Talianom, — dôvodila Smrť.

— Ja však jedon pád viem — pripomenul som, — a mám známosť, že podarilo sa takú proti prírodnú metamorfosu vykázať, a síce v jednom slovenskom mestečku. Tam prišli na tú myšlienku, zaštepiť zajaca, aby sa tým činom stal mohutnejším a ušľachtilejším zvieraťom. Jako to urobili, jako nie, to neviem, len to je isté, že z manipulácii tej uliahol sa skutočne štepený zajac.

— Somár! — zvolala Smrť a usmiala sa.

— A tak je to i s vami tam u vás, — hovorila ďalej. — Vás Slovákov chcú maďarskou kultúrou a mluvou preinačit (oni hovoria, že vraj vzdelať), ale nepamätajú na to. že krumpel do tekvice zalepený sa neujme a nedonesie žiadaného ovocia. Punktum — pauza!

— A tie naše sviece? — pripomenul Števo.

— Vám neukážem! — odpovedala rázne Smrť. — Nežiadajte odo mňa nemožnosť. Ja mám tiež môj reglement, dľa ktorého sa musím držať. Tajnosti božie sa vyzradiť nesmú. Buďte s tým uspokojení, čo som vám za reparáciu rebier a zubov slúbila, to som učinila.

Slovami Smrti museli sme sa uspokojiť a viac nežiadali sme od nej ukázanie nám našich životných sviec, chtiac vedeť a videť: koľko je z ních odhoreno.

Zanechajúc túto miestnosť, podali sme sa do obednej chyže: refektoria.

Pozadku idúci Števo nablížiac sa ku jednomu oddielu sviec, rýchle niekoľko z nich zafúkol — vyhasil.

Šťastie, že ho Smrť nezazrela.

— Števo! — rieknem tíško. — Nerob pletky. Nežartuj! Nestaraj sa do práva Smrti!

— A či oni už nevyhasili mnoho životov naším ľuďom? — ospravedlňoval sa Števo.

— Nechaj pomstu Bohu! — riekol som a šli sme jesť.

Po obede rozpriadol sa medzi Smrťou a mnou opäť nový rozhovor. Ona vyzvala ma, abych jej referoval jako to v Uhrách so Slovákmi veci stoja? Chtiac sa od Smrti ešte iných právd a rozsudkov nad naším bytím dozvedeť, poneváč pobadal som, že ona o existencii našej veľmi dobre je informovaná, umienil som si v tomto ohľade postaviť sa na stanovisko maďarsko šovinistické, nechajúc ju rozsudnú mienku vynášať o stave naších vecí v Uhrách.

— Veľmi dobre, Kráľovná! — odpovedal som na jej otázku. — Maďarorsák a jeho nemzet vyšvihnul sa od pár rokov na výšku europejskej kultúry a zaujal čestné miesto medzi vzdelanými národami zeme. Rýchlosťou elektriky pokračuje ešte dosiahnuť toho stupňa vzdelanosti, v čom ešte za inými národami pozaostal. Nemluvím s týmto, že všetko nápodobňuje po iných vzdelaných národoch, lež kultúra jeho je samorostlou. Maďarský štát, donesúc tak rýchle sám seba do poriadku, čili ináč rečeno, stanúc sa moderným, vzal si úlohu rozširovateľa kultúry a s tým spojeného blahobytu, na všetky strany medzi nemaďarskými národnosťami.

— Vari s tými miliardami dlžôb, čo narobil a dosiaľ robí, chce operovať, či so svojou mluvou, v ktorej má 10 percentov slov cudzích: Slovanských? Nevetni való dolog! — pravila Smrť s úsmevom.

— Ja chcem — mluvila ďalej Smrť, — aby ste mi objasnil položenie, v jakom sa váš národ v Uhrách nalezá?

— Ceľkom v stave správnom dľa zákona, — riekol som. — Noviny píšu, že toľkej kultúrnej a politickej sloboby, koľko jej Slováci v Maďarorságu majú a požívajú, nie je účastný žiadon národ v iných krajinách. — Vskutku, Slovákom ešte nikdy tak dobre nebolo, jako je v tejto dobe. Štát stavia im školy a tie opatruje s výbornými učiteľmi, vrúcnymi priateľmi toho ľudu, medzi ktorým účinkujú. Zakladá im opatrovne malých dietok, tak že až srdce klope radosťou nad pokrokom, ktorý ten malý podrost vo vzdelanosti činí. Minister sám na diete musel vyznať, že Slováci ohľadom školstva stoja na 2-hom mieste, kdežto Maďari na 3-ťom mieste sa nalezajú.

— Dľa tohoto povedaného teda súdim, — riekla Smrť, — že vám Slovákom je v Uhrách dobre, tak že vám už nič iného nechybí, len vtáčie mlieko. A tie učebné ústavy sú skutočne lievikami, po ktorých nalievajú do vaších hlúpych kotŕb silou-mocou vzdelanosť a dobré mravy. Závidím vám, Slováci!

— S tou ľudovou stranou jako to u vás stojí? — tázala sa Smrť.

— Ach! — vzdychol som. — Ľudová strana je frakcia na váhu nepadajúca, žiadon vliv na krajinské záležitosti nemajúca; od katolíckych kňazov zfanatisovaná, pokoj vlasti rušiaca, sanktionovaným zákonom sa protiviaca, s panslávmi koketírujúca a zapletená luza. A preto vláda zachádza s ňou jako s divou čvargou — nechajúc do nej štúrať bodákmi a strielať — jako na zajace.

— Ale preliata krev volá do neba o pomstu! — vetila Smrť.

— Tej pomsty sa u nás nikto nebojí!

— Socialistické hnutie čo znamená u vás? — tázala sa ma.

— Už je udusené, rozptýlené a pokorené. Maďar je majster na udusenie každého ruchu, pohybu, zbúry. Pár bodákov a výstrelov z pušiek donieslo socialistov maďarských ku rozumu, — riekol som.

— Nový vynález. Prírodným úderom zapríčinenú biedu, — nesvedomitosťou semitov spáchanú krivdu — a domácimi úradmi činené bezprávie u vás teda liečia a kurujú puškovým prachom a olovom? Noch nie dagewesen! — mluvila Smrť.

— Hilf, was helfen kann. Na ťažkú chorobu trpký liek! — poznamenal som.

— S maďarisáciou mien, čo to má byť za experiment u vás? — tázala sa Smrť.

— Je to celkom logičné, — vetil som. Krajina žiada, aby každý v Maďarorsáku narodený človek (aj bývajúci tu) považoval a cítil sa za Maďara, a tým nielen aby bol dľa srdca, ale i dľa svojho mena. To má právo od každého jednotlivca požadovať, lebo kto chce byť účastným maďarského blahobytu, kto chce jesť maďarský chlieb, piť maďarské víno a fajčiť maďarský dohán, ten nech je celý dokonalý Maďar. Kto s tým nesúhlasí, to neverí a nečiní, ten nenie vlastenec (hazafi) lež radnej zradca (áruló).

— Nevetni való dolog! — dodala Smrť.

— Absurdum!

— Práve nie! — rečiem. — Maďarisujúci sa človek vyberá a prisvojí si obyčajne historické meno slávnych maďarských rodín.

— Hahaha! — rozrehotala sa Smrť. — Dovoľte! Toť nedávno slyšala som, že si žid Kutenfinger pomaďarčil meno na Kutyafingi a Slovák Kolesár na Kelleszar. Vidíte jaká to ľúbozvučnosť!

Števo a Vojan rozrehotali sa na vývode Smrti až do rozpuknutia.

— Rada bych vedeť — mluvila ďalej — ako asi pomaďarizujú slovenské mená vrchov, miest a dedín? Ku pr. Kriváň, Šturec, Prašivá, Lupča, Zvolen, Senica, Trenčín, Trnava, Kremnica, Štiavnica, Lučenec atď.

— Súc vymenovaným členom maďarizačnej komisie — riekol som, — môžem vám maďarské znenie týchto menovaných vrchov a miest predložiť.

— To bych rada očuť! — hlásila Smrť.

— Poslyšte: nové mená dľa zákona maďarskej fonetiky budú znieť: Kriváň = Körevény, Šturec = Szotoróc, Prašivá = Parasin, Lupča = Lipcse, Zvolen — Zólyom, Trnava = Nagyszombat, Kremnica = Körmöczbánya, Štiavnica = Selmeczbánya, Lučenec = Lósáncz.

— Súc členom tej komissie — riekla Smrť — mali ste, Perohryzu, názvy tých vrchov a miest ešte lepšie zpotvoriť, tak že by jejich slovenský pôvod ani sám Lucifer viac nepoznal, a skrz to by ste bol zaslúžil dostať „medailu“ z podošvy starého krpca vyrezanú.

Tieto slová Smrti ma strašne pichly a a zahaňbily, ale neriekol som nič.

— Nechajme tie bláznivé huby, — riekla Smrť. — Radšej si poďme zapiť, abych nedostala koliku.

S týmto bol koniec našej dišputácie.

Vidiac, že bych ďalším rozberaním našich pomerov doviedol Smrť do zlej vôle alebo do nejakej nemoci, prestal som politizovať.

Lepšie bude pomýšlať na návrat do domu.

Druhého dňa naleznul som Števa zamestnaného v práci. V čas ráno dala ho zavolať Smrť a poprosila ho:

— Števko! poznám ťa, čo zručného ezermeštera (umelca) a domnievam sa, že mocou svojho umenia preukážeš mi jednu službu. V mojej kancelárii zjavilo sa od času veľmi mnoho myší, ktoré životné sviece ľudí nešeredne ohrýzajú a kazia. Nemám tu len jednu, aj to už stará mačku, ktorá ich už drhnúť nevládze a pasce na myši sú mi z väčšej čiastky tiež pokazené. Buď tak dobrý, poreparuj a do poriadku uveď tie pasce.

— Vďačne, kráľovno! — riekol on. — Veď je to moje remeslo.

— Budeš s tým mať veľkú zásluhu o dobro ľudstva!

Vstúpiac ku Smrti a slyšiac tú jej rozprávku, mimovoľne som sa usmial.

Smrť spozorujúca môj úsmev, riekla:

— Neposmievajte sa, Perohryzu! Ja vám pravím, že jedon biedny drotár, svetom putujúci, randličky, misky a hrnce chudobe za mizerný peniaz drotujúci, a ten riad znovu do stavu upotrebenia donášajúci, tisíc kráť väčšiu zásluhu má o dobro ľudu, nežli všetci vaši maďarskí básnici s jejich haldámi básní a spevov. Povážte len, jedon drotár väčší osoh chudobnému človeku učiní s tým, keď mu zadrotuje a pred úplnou zkázou zachráni tú jedinú a poslednú snáď misku a hrniec, z ktorého ten chudobný človek jedáva, nežli váš chýrečný básnik Petőfi, ktorý tisíce piesní naskladal. Probujte vziať jedon dobre drotovaný hrniec a jedon sväzok Petőfiho básní a ponúknite tie veci jednej gazdinej. Ozaj ktoré s tých dvoch vecí si ona radšej vyvolí a vezme. A hľa! tamten, čo ľudstvu osoží, hynie hladom; ten ale, čo ľud zabáva, je oslavovaný a stavajú sa mu pomníky. Vidíte prevrátený svet!

Podivil som sa toľko filozofie naleznuť u Smrti.

Ešte jedon deň zdržujúc sa u kráľovnej, počali sme sa sberať ku odchodu. Nemalú starosť zapričinily nám opäť na zpiatočnej ceste vyskytnúť sa majúce prekážky a útrapy.

— Aby ste neriekli, — mluvila Smrť — že nemám s vami poľutovania pre útrapy a námahy na zpiatočnej ceste, a že by ste pamätovali na moju k vám blahosklonnosť, umienila som si vám v tomto ohľade pomôcť…

Neznal som na čo Smrť cieli, ale dôveroval som jej.

— Kráľovno! — oslovil som ju. — Za všetky nám preukázané dobrodenia, pohostinnosť, poučenie vám i v mene Števa srdečne ďakujem…

— Apropos! — pretrhla mi vďakovčinenie Smrť. — Chcem sa vám i na vzájom s niečím zavďačiť.

Otvorila svoju škryňu, vybrala z nej dva predmety a pokračovala.

— Vám, milý Perohryzu, poneváč sa i tak Perohryzom menujete a spolu i ľudovým spisovateľom ste, podarúvam toto čarodejné „pero“. Toto pero nikdy hrýzť, ani naprávať nemusíte; ono vám vždy dobre slúžiť bude. Okrem toho pero toto má tú vlastnosť, že píše polemicky — ostro, to jest takým štýlom, ktorý jedným ľuďom po srsti, druhým ale proti srsti (na rozpuknutia od jedu) slúžiť bude; že píše: humoristicky — smiešne, tak že sa nad tým, čo napíše, čitatelia od smiechu rozpukať môžu; že píše: satyricky — vtipno, orthograficky — správne; logicky — pravdomluvne; rhytmicky — do skladu; naproti nenapíše nikdy žiadnu historickú luhaninu a nedá sa nikomu použiť ku podpisu na falošnú zmenku (weksel).

A to vzácne pero dala mi Smrť do daru.

— Tebe ale, Števko, ktorého ťa znám ako tausendkünstlera, ezermeštera a doktora na tupé britvy, darúvam tento kúzelný nožík, ktorý má tú vlastnosť, že jakúkolvek vec z dreva budeš chcieť vyrezať, on ti to vykoná. Nikdy sa ti nezatupí, nikdy ťa do prsta neporeže. Čokoľvek s ním zaštepíš, to sa na isto ujme. Len sa varuj nožíkom tým štúriť niekomu pomedzi rebrá, lebo v tom by svoju kúzelnú moc ztratil.

A oddala mu ten nožík.

Dala pristrojiť hostinu, poslednú, na rozlúčku.

Po jiedle na cestu súc schystaní, od nej i od Vojana srdečne sa odoberúc, už sme mali odísť, keď v tom Smrť vytiahla zo škryni malú sklienku a po pár kvapák naliala každému z nás do pohárov vína, ktoré pre tak zvané „viaticum“ určené bolo.

Kázala nám vypiť, rieknúc:

— To vás posilní!

Vypili sme na dúšok — a odrazu na to tuho zaspali.

*

Precitnúc zo sna, v ktorom ktohovie ako dlho sme sa nachádzali, ja prvý otvorím oči a s veľkým podivením zvolám:

— Števo, kde sme?

Tento, zo sna vyburcovaný, učinil to isté čo ja.

Vyvalili sme oči jedon na druhého soznali sme, že nalezáme sa oba doma, každý na svojej posteli.

Odrazu domysleli sme sa, jako sa to mohlo stať.

Smrťou nám podaný kúzelný nápoj nás uspal a ona, vďaka jej za to, majúc s nami útrpnosť pre nastávajúce nám obtíže, útrapy a nebezpečenstvá na zpiatočnej ceste od Hekly po Reykjavik a morom domov, dala nás podivným spôsobom preniesť do nášho domova počas spánku našeho.

Števo vytrel oči a pátral hneď po zaviazadlách a batožine našej, a keď všetko to doma na svojom mieste — okrem saní a psov — našiel, bol nad tým veľmi potešený.

Siahol i do vačku a keď tam darovaný mu nožík naleznul, radostne zvolal:

— Viktoria in Švabenland!

Ja som sa neskôr pustil do opísania našej cesty na Island a deju návštevy kráľovnej Smrti, píšúc to, perse, tým darovaným od Smrti perom. Tu to máte, prečítali ste to. Nemám nič iného doložiť len toto:

— Brat Slovák! neboj sa Smrti, ona je tvoja priaznivá dobroprajkyňa. Ona ťa, keď tomu čas príde, prevedie z tohoto plačlivého údolia zeme, z tejto macošskej tvojej vlasti do blaženejšej ta, kde ťa viac nebude trápiť bieda a psota, kde ti viac exekútor nič nevezme, a kde sa ani maďarizovať viac nebudeš museť.

— S Bohom ostaň!