ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na ostrove tomto, pod samým polárnym kruhom (obratníkom) a pod 65° severnej výšky ležiacom, ešte sotvy kráčala noha Slovákova. Mne a Števovi dostalo sa prvým toho šťastia a sotvy tiež aj dakedy ešte bude po ňom stúpať noha slovenského človeka, ak len ten nejaký náš drotárik sem niekedy ešte nezablúdi.

Nalezali sme sa v hlavnom meste Islandu, v tak zvanom Reykjavíku.

Kto z vás, milí čitatelia, bol niekedy v Liptove na Boci, ten si bude môcť utvoriť obraz a predstavu tohoto mesta, bo velice zanáša sa na túto podholskú našu osadu. Vstúpiac do mesta, vyhľadali sme po samom predku nejaký poriadnejší hostinec a nalezli sme ho pod menom ku „mrožovi“. V ňom složili sme sa a s naším driečným kapitáňom ku poriadnemu „oldomášu“ zasadli. V ten čas ushovorili sme sa s ním, že nás po niekoľko dňovom tu pobyte zpiatky na svoju loď príjme a odveze.

Tu mali sme šťastie videť a pozorovať domorodých obyvateľov Islandu in originali. Predstavte si nášho olejkára, kolomazníka a budete mať verný obraz pravého Islanďana, do tuleňovej, vlčej, medvedej, hltúnovej a baranej koži vtiesneného územčitého človeka. Ináč v ničom neideme haniť statočných týchto ľudí, ktorí proti nám cudzincom veľkú ochotu a zaujatosť prejavovali a v mnohom nám na výdatnej pomoci boli.

Po náležitom oddychu dali sme sa so Števom do práce.

Pred nami ležala dobrých 18 míl dlhá cesta, ktorú mali sme vykonať pešky, aby dostali sme sa k úpätiu ohňom *** vrchu Hekly. Po železnici to vykonať bolo by hračkou, ale na myšlienku stavania železnice páni Dánovia, ktorým tento ostrov patrí, ešte neskoro príjdu. Števovi dúpkom vlasy hore vstávaly, keď si pomyslel, že asi tak dlhú cestu pešky má vykonať, ako je z Baňskej Bystrice do Pešti, v dosť tuhej zime a v sňahu po kolená, ba po pás. — Už sa len nestrachuj toľko! posmeloval som ho. — Každej veci spôsob.

I začali sme jednať; dľa návodu, ktorý som od znalcov obdržal, zariadil som expedíciu z Reykjaviku až na úpätie Hekly nasledovne.

Zadovážil som znamenité, z veľrybej kosti shotovené sánky.

Na ne uložil som našu batožinu; kufríky a zásobu potravných článkov na 14 dní. Pre seba a Števa zaopatril som teplé kožúšky, kapce zo sobej kože a umele shotovené krpy. Zaopatril som dobré pušky a muníciu. Na sánky pripevnil som dobrú svieteľňu s reflektorovým sklom. Tam uložil som dlhé drúčky a plachty ku sriadeniu stanu. Potom kuchyňské náradie ku vareniu potravy a malý samovar na čaj. Umiestil som na sánky dostatočnú zásobu potravín a nápojov. A ešte mnohé iné veci.

Keď celý náklad na sánkach umiestený bol, zadovážil som si dvoch výborných islandských psov, jako ťahúnov, poneváč tu iného ťahavého zvierata k dostaniu neni. Psi títo nám na našej výprave velmi znamenité služby preukazovali.

A keď všetko k odchodu hotové bolo, riekol som Števovi:

— Amice, priahaj!

— Ako to len dirigovať túto psiu equipážu? — posmešne vetil Števo.

— Nevysmievaj sa, Števo! — riekol som. — Keby si sa bol súčastnil s naším výtečným dr. Emilom Hoľubom na jeho stredoafrickej výprave, nuž by si tam bol priahal kravy. To neni nič k smiechu. Aký kraj, taký záprah. V Indii priahajú slonov, v Egypte ťavy, v Krupine somárov a v Haťapáci — svine.

— Seno, slama! Stúpaj! — zvolal Števo na ťahúnov a sánky sa pohly.

Vyučení na to psi nás úplne uspokojili.

S puškou na pleci sprevádzal som povoz, keď sme sa juhovýchodným smerom z mesta pohli. A môžem riecť, že to šlo veselo po zamrznutej sňahovej hladine ako po masle. Tu i tam cestou vyskytovaly sa nízke kružiny skorúcha a borievky a celé plochy islandského machu. Jediným ukazovatelom smeru cesty bola nám malá mappa.

K našemu šťastiu panovaly pekné, jasné slnečné dni, ktoré nám cestu zpríjemňovaly. Za mestom na výšine, odkiaľ predné končiare sopky Hekly slobodným okom videť sa daly, prišiel Števo do rozmarnej vôle. Počal si spievať, veselo pokrikoval na ťahúnov, ktorých Dunčom a Belkom nazval.

Prvý deň cesty ubýval nám pomály, poneváč cesta počala sa dvíhať do pohoria. Koncom prvého dňa octli sme sa u brehu rozsiahleho, ale z poli zamrznutého jazierka, na jehož brehu zazreli sme skromné príbytky ľudské. U brehu potôčka zastavili sme. — Števo pustil sa hneď do složenia stanu, pod ktorý sme sa uchýlili. Potom prikročilo sa ku pripraveniu večere. Zo zásoby nakŕmili sa psi a my tiež chutnali sme si na chutnej rybacej praženine a zaliali sme to čajom. Po večeri zapálil Števo svietelňu, vystrčil ju na drúk a pochytiac svoju malú píšťalu, začal si na nej notiť podtatranské dumky. Ja zapálil som si na fajku a dumal o dialnej domovine. Slovák vzdaj Bohu vďaku, že ťa nestvoril islanďanom, samojedom, laplanďanom, eskymákom alebo čučkom, a nepoložil do tohoto opusteného mrtvého kraja sveta. O! doista nie si ty ten najposlednejší národ na svete! Po výjdení mesiaca nastalo hrobové ticho, len z diaľnych kružín dal sa časom očuť brechot polárnej líšky — a tiež i zavíjanie islandskéko divokého vlka. Ale snaď tuhým svetlom horiacej laterny nastrašený, neukázal sa v blízkosti našej žiadon nočný hosť.

Ráno po prvej, pod stanom pretrávenej noci, pobrali sme sa ďalej. Z výšiny, ktorú sme rýchle dosiahli, shliadli sme v dialke potokom pretekanej doline rozkladať sa domky a chalupy osadliska Skalhot. Zbudivše na seba pozornosť obyvateľov tohoto osadliska, boli sme od nich vľúdne prijatí. Otázavše sa na ďaľšiu cestu ku pohoriu Hekly vedúcu, podivili sa obyvatelia títo nemálo nad naším podujatím. Poradili nám držať sa smerom na osadu Skardh, na rieke Thjors ležiacu, do ktorého mesta sme večerom toho dňa dorazili.

Rozložiac stan, prenocovali sme pod ním.

Posiaľ žiadna prekážka nenamanula sa nám ku ďalšiemu pochodu, preto i rázne stúpali sme ďalej.

Teraz už patrne viedla nás cesta na výšiny, predbežné to pahorky pohoria Hekly.

Ďalekohľadom shliadli sme vrchol toho ohňometného vrchu.

Ďalšou cestou sňahu pribývalo, že sme počali viaznúť — v tomto položení veľmi dobrú službu preukázaly nám islandské krpy, držiace nás na povrchu siahotlstého sňahu, bez jejichž pomoci, by sme sa boli v roklách a závejoch lebo zamárnili alebo ani na piaď ďalej nepohli. I psom bolo ťahanie už ťažšie, ale oni vytrvali, veď islandský pes v sňahu nachádza sa v svojom elemente.

— Vio Dunčo, vio Belko! — volal Števo pod chvíľou na ťahúnov.

Došli sme na planinu, hodne nad pahorky vyvýšenú, keď v tom spozorovali sme na viacej miestach vystupovať zo zeme hustý dým. V prvom okamžení domnieval som sa, že stojíme na sopečnatej pôde, medzi kráterami ohňometných sopiek. Ale tomu nebolo tak.

— Vráťme sa, zle ideme! — hlásil Števo pobadajúc zo zeme valiaci sa dým. — Ani nevieme, kedy hupneme do podzemského horúceho jazera!

— Nestrachuj sa! Len smele ďalej! — riekol som. — Dým vypúštajúce otvory nie sú sopečnaté krátery!

Psi tiež žiadon strach a neľúbosť neprejavovali, a preto rovno namierili sme k jednomu z tých miest, z ktorých dým vychádzal.

Teraz som bol na čistom s týmto zjavom.

— Števo, hľaď! tu pod zemou bývajú ľudia. Tu oni majú svoje bydliská. Hodno je, aby sme ich navštívili.

— A či nezedia nás za živa? — tázal sa Števo.

— Islanďani sú nie ľudožrúti! — rieknúc sberal som sa vniknúť do jednoho otvoru, z ktorého sa dým valil.

Nachýliac sa nad otvor, zapískal som na malej pišťalke.

Za okamženie ukázala sa v otvore človečia hlava.

Shliadnúci nás do kože zaodiaty chlap, vydal zo seba podivný výkrik. Keď som mu ale môj pobočný pluciarik ukázal, ostýchave vystúpil von a priblížil sa k nám.

Podávajúc mu ruku a druhou plúciar s rumom, presvedčil sa tuzemec, že s priateľským pocitom priblížili sme sa k ním.

— Hu! hu! — radostne vydal zo seba a napil sa.

Rukou dal mi na vedomie, abych vstúpil do podzemia.

— Števo, daj pozor na povoz! — riekol som, — kým sa ja budem tam dnu baviť.

A v tom už stúpal som po rebríku za domorodcom do jeho podzemného príbytku.

I naleznul som sa v okrúhlej, sklepenej miestnosti, jejž strop stlpami bol podopieraný. Uprostred podzemnej chyže nalezalo sa ohnisko, u neho kotlík a hrnce. Vôkol vatry sedelo viacej osôb, jedna druhej podobných, zamestnaných prácou. Jedni rezali kosť, druhí sošívali oblek z koží. V úzadí válaly sa ženy a deti. Podal som im kulač s nápojom a ten chodiac z ruky do ruky, bol skoro vyprázdnený. Nevediac s nimi hovoriť, porozumel som sa s nimi len po prstoch. Bola to rodina zverloviacich poľovníkov. Videl som tu zásobu kožušín, ktoré oni do Reykjaviku na trh zanášali. Po krátkom pobyte u nich vyšiel som von a ponúkal i Števa, aby nakúknul i on do podzemnej tej chyže. Ale Števo na žiadon pád nechcel tak učiniť.

Po krátkom nakrmení ťahúňov psov, pohli sme sa ďalej.

Sňahu pribývalo. My prichádzali sme do pustých, ľudmi viac neobydlených krajov. Tu i tam spozorovali sme stopy divej zveriny: líšok, vlkov, ba i severného hltúňa (gulo borealis) našemu medveďovi podobného zvieraťa.

— Budeme mať snáď šťastie si aj zapolovať, — rieknem Števovi a nemaluj čerta na stenu, lebo príde hneď sám, v tom do cesty z húštiny vyskočila nám polárna, sňahobiela líška, čenichajúc v povetrí ňucháčikom.

V tom okamžení ale trafená smrtiacim brokom z mojej pušky, zarila nosom do sňahu.

Števo poskočiac, doniesol ju a ja mal som znamenitú kožušinu.

Pomaly stúpali sme z výšiny na výšinu nalevkovitých polianok dávno už vyhorených sopiek.

Psi, tu i tam začenichajúc stopu zveriny, prejavovali svoj pud, ale súc oštvernaní, nemohli sa za stopou rozbehnúť.

Konečne pred večerom dorazili sme do doliny plnej skalných roklí a jaskýň, pustých všeho života.

Tu ustanovili sme rozložiť náš stan a prenocovať.

A bola to pre nás jedna nespokojná a búrlivá noc.

Hneď z večera daly sa z blízkych a odľahlých roklí očuť hlasy: zavíjanie hladných šeliem: zlatookých vlkov.

Preto ustanovili sme stráž držať v noci.

Psov zavreli sme do stanu, aby nám ich vonku šelmy nepodrhly.

A jestli sa títo nepovolaní hostia dostavia, ustanovil som ich poriadne privítať.

Na možnosť nápadu vlkov ešte zavčasu upozornený, zaopatril som sa jedným prístrojom, z ktorého pomocou možno šelmy bez výstrelu z pušky na isto zničiť.

Pred Števom držal som ten prístroj v tajnosti, chtiac, aby sa on tým viac na jeho výkone podivil.

O malú dobu dal mi Števo pred stanom s puškou na stráži stojací vedeť, že smečka vlkov zavíjajúc blíži sa ku stanu.

— Počkaj, privítame ich hneď! — riekol som a vezmúc z kufra prostriedok kynoženia vlkov, vyšiel som von, čakajúc ich nápad.

Ten nedal dlho čakať na seba.

Pár hladných vlčkov približovalo sa ku stanu.

— Pozri Števo! — rieknem mu. — Týchto dotieravcov potraktujem týmito pilulami.

— Čo to máte?

— Pserhofferove pilule pre vyčistenie žalúdka vlkov.

V tom odvážlivý vlk priskočil na diaľku strelnej rany ku stanu. Zočiac ho, hodil som pred neho hrudku tuku (loja) vo velikosti slepačieho vajca.

Zaňuchajúc vlk loj, kvapne skočil a prehltnul hodenú mu újezď.

— Teraz pozoruj, Števo, čo bude vlk stvárať!

Skutočne. O malú chvíľu vyskočil vlk do výšky, ako by ho bolo nečo pichlo. Začal skákať, chrčať, zavíjať a sám seba hrýzť. Potom sa metal po zemi, čo spozorujúc jeho súdruhovia, pribehli a započali ho trhať a hrýzť.

V tom hodil som viac hrudiek vňadidla medzi vlkov.

Shltli ich chvátave.

O malú dobu opakovalo sa s ními to isté, čo s tým prvým.

Števo dal sa do rehotu.

— To je opravdový vlčí harmatanec! — riekol. — Zrádniky ich hádžu!

— No! už ste vy len za majstra, pane! riekol, žiadostivý súc čím skôr zvedeť tajnosť môjho výčinu.

— Pozri — upovedomil som Števa — tento kus loja, tuku. Vezme sa dovedna skrútená mocná struna (špirálka) z hodín, dá sa tak skrútená zamrznuť vo vode, aby ju ľad a zamrznutie dovedna držalo, potom obtočí sa zôkol lojom, tukom, aby to malo podobu vajca. Táto hrudka pohodí sa šelme. Vlk, hladný, nemohúc odolať pudu po žrádle, prehltne ju. Teplotou žaľúdka šelmy v pár okamženiach roztaje tuk i ľad, strunu dovedna stočenú držiaci, struna sa rozpne, zaryje do žalúdka šelmy, poraní a rozdrapí žalúdok a hrozný bôľ zapríčiní — až šelma od boľasti zahyne. Rozumieš tomu?

— Znamenitý vynález! — hlásil Števo.

Vlci trápení boľasťou, dali sa do hryzenia a drhnutia samých seba a behom noci ponaťahovali sa zdochnutí. Tu dali sa do ních zdraví jejích súdruhovia a hostili sa na nich.