ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Berlíne zanechali nás učitelia a my do vagóna dostali sme nového cestovateľa, ktorý na oslovenie Števovo odsekol mu: „Nem beszélek németül!“

— Aha! — zamrmlal Števo — náš krajan z Maďarorságu!

Nový cestovateľ zasadnul do kúta a čušal ako voš pod chrastou. Števo tlčúc obstojne maďarsky, pustil sa s ním do reči.

Maďar opýtal sa ho, či hovorí maďarsky.

— Hej, hej, baranom, de čak koziserú!^[2] — odpovedá Števo.

— Hova utaznyi a zúr?

— Amerikába!

Bol bych vám prial očúvať ten rozhovor, čo títo dvaja spolu viedli. Ja neviem, kde sa nabralo vo Števovi toľko vicu, čo s týmto Maďarom vyvádzal. Konečne stratil Maďar trpezlivosť a vynadal Števovi do bolondov. To ma namrzelo, tak som sa i ja do reči zastarel:

— Mindamellett — poviem mu — kogy titkárom tökéletesen nem beszél magyarul, de mégis többet tud, mint maga, atyafi! Môj tajomník nedá sa predať v troch rečiach, kdežto vás, atyafi, za hranicou Uhorska predali by hneď. Hľa tam doma u nás zaviedli takú politiku, aby uhorský občan nevedel žiadnu inú reč, iba maďarskú. A hľa jako nemúdre konajú. Sotvy že taký človek vystúpi von z krajiny, musí alebo čučať ako voš pod chrastou alebo predajú ho za deravý groš. Je to múdre? Povedzte! Čo by ste nedali za to, atyafi, keby ste sa teraz mohli shovoriť s Nemcom alebo Slovanom, keď niekam cestujete?

Maďar uznal, že je to chybná politika.

— Veru s maďarskou kultúrou nezajde človek ani len na záhumnia uhorskej krajiny! — doložil som ja, a potom ako sa svedčí na švagrov, v dobrej shode ďalej sme cestovali až po samý Hamburk.

Sotvy že sme z vagóna vystúpili a pôdu pod nohami pocítili, aj už obklopili nás tu na cestovateľov striehnúci policajti.

Medzi nami a nimi odohral sa tu tento spomenutia hodný prípad. Viedli nás do policajnej miestnosti cieľom revidovania našich passov a kufrov.

Policajný prefekt vyslúchal nás sám.

— Cestovatelia z Uhier! — zvolal hlasne — ráčte oddať vaše cestovné listy!

My samí prví sme ich oddali.

— Čo to čítam? — preriekol s podivením prefekt, vezmúc naše passy do rúk.

— Kam cestujete?

— Na ostrov Island! — riekol som pevným hlasom.

— Vy ste na bľúdnej ceste, pánovia! hovoril on. — Vaše passy sú vystavené na Insel Lisza a nie na Insel Island! Čo to má znamenať? — tázal sama ostro prefekt.

— To musí byť chyba v písme! — riekol som.

— Jako? Vysvetlite mi to! — naliehal úradník.

— Ináč nenie, ako že pisár, passy vystavujúci, pomýlil sa v písme a na miesto „Island“ napísal „Lisza“, ktorý ostrov leží v adriatickom mori.

Policajt krútil nedôverive hlavou.

— Už to mám, pane! — riekol som po krátkom rozmýšlaní — Teraz viem, čo je vo veci! Snaď vám je známo, že u nás v Uhrách toť nedávno spravili zákon, mocou ktorého idú staré mená miest, dedín, vrchov, potokov, honov, ostrovov atď. pomaďarčiť. Tak hádam dľa znenia tohoto zákona budú Maďari na budúce ostrov Island menovať „Lisza“. Ináč to nenie.

Týmto dôvodom policajt uspokojený podpísal pasy ku ďalšej ceste, ale nedôverujúc nám ešte úplne, dal sa prekutávať naše kufre. Nič podozrelého nenaleznúc, tázal sa:

— Za jakým cieľom cestujete na Island?

— Ideme ta navštíviť našu starú známu Madame Mors, — odpovedal som.

— Čo že povedáte? — tázal sa znovu policajt. — Teda madame Mors by na Islande bývať mala?

— To s istotou známe! — odpovedal som.

— Onú paniu predtým ja tiež poznal som — prehovoril policajt, — ku nej pútajú ma rozpomienky z mojej mladosti. Pánovia! jestli paniu tú tam skutočne naleznete, prosím, sdelte mi to svojím časom! Ráčte jej od prefekta hamburkskej policie Morsa vyriadiť pozdrav.

— Máme-li jej vyriadiť i pozvanie od vás, aby vás čím skôr navštívila? — tázal som sa ho.

A milý prefekt nevediac vlastne koho my pod menom Madame Mors rozumieme, uspokojený s nami, prepustil nás blahosklonne, ba ešte hneď i poradil nám znamenitú morskú loď, ktorá by nás do Edinburku preplaviť mala.

Prepustení vyšli sme do prístavu vyhľadať onú loď, ktorá by nás ďalej expedírovala. A našli sme ju hneď. Dobre je to mať i v cudzom svete priaznivcov.