ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nikto na svete nevie toľko poviedok, ako pán uspávač; oj, ten vám vie veľmi krásne rozprávať!

Keď príde večer, a dietky sedia si pekne pri stole na stoličkách, vtenčas ukáže sa pán uspávač. Prichádza k nám hore po schodoch, no tak tíško, že ho ani neočuť, lebo chodí v punčochách; zľahka otvorí dvere do izby, a cvrk! nastrieka dietkam sladkého mlieka do očiek, máličko síce, no predsa toľko, že nemôžu zdržať svoje očká, aby sa nezavieraly; to on preto tak robí, aby ho nevidely. Potom tichúčko priblíži sa k ním, zľahučka zafúka im do tyla a od toho je potom ťažká hlava. Ozaj, ale to nebolí, lebo uspávač dobre smýšľa s dietkami a chce len to, aby boly ticho, a tak bývajú vtedy, keď sa uložia do postielky; musia byť tedy pokojné, aby im môhol rozprávať poviedky.

Keď už dietky spia, sadne si uspávač k postielke vedľa nich. Oblek na ňom je veľmi pekný; kabát má z hodbábu, no nemožno isto povedať, akej barvy, lebo leskne sa hneď zeleno, hneď červeno alebo modro, podľa toho, na ktorú stranu sa obráti. V každej ruke má dáždnik; jeden v pravej ruke, na ňomž je plno krásnych obrázkov namaľovano; ten rozostre nad hodnými dietkami, a týmto sníva sa potom celú noc o tých najkrajších poviedkach; no druhý dáždnik v ľavej ruke, na ktorom ničoho nevidno, postaví nad nezbedné deti, a ony spia potom tak hlúpo, že ráno, keď sa prebudia, nevedia ani to najmenšie, žeby sa im bolo niečo snívalo.

Čujme tedy, čo pán uspávač rozprával každý večer cez týždeň malému chlapcovi, ktorý sa volal Vratko; je to sedem rozprávok, lebo týždeň má sedem dní.

V pondelok

„A teraz očúvaj a dávaj pozor!“ riekol uspávač večer, keď Vratko ležal už v postielke; „teraz začnem všetko rozťahovať!“

A v tom okamihu stávaly sa všetky kvety v hlinených hrncoch veľkými stromy, ktoré svoje dlhé vetve rozťahovaly po povale a po stenách, takže celá izba vyzerala sťa dáky utešený letohrádok; všetky vetve boly plné kvetín, ktoré boly ešte krajšie nežli ruže, a tiež tak ľúbezne voňaly; a môhly sa i jiesť, a chutnaly lepšie, nežli zapravené! Ovocie lesklo sa sťa zlato, a buchty, ktoré tu boly, plné slaďunkých hrozienok, div že sa nepopráskaly! Bola to krása! Ale zaroveň ozval sa ohromný nárek v stolíku, kde ležaly Vratkove školské knižky.

„Čo to?“ tázal sa uspávač, a šiel k stolíku a vytiahol schránku; bola tu tabuľka, a v nej to len tak škriabalo a rýpalo, lebo falošná číslica zablúdila do napísaného tu úkolu, takže tabuľka bola by sa bez mála rozpadla; kamienok skákal a trhal sebou na niti, akoby bol býval chtivým psíčkom, ktorý chcel pomôcť úkolu, no nemôhol.

Lež i v písacom sošite Vratkovom bolo čuť nárek. Oh, bola to hrôza očúvať! Na každej strane po šírke stály veľké písmeny, a každá mala za sebou ešte niekoľko malých písmen; bola to predložka, a za ňou stálo opäť niekoľko písmen, ktoré nazdávaly sa, že vyzerajú tiež tak, a tieto napísal Vratko; ony však vyzeraly tak, akoby za čiary, ktoré boly tiahnuté pomocou lineála, boly popadaly, miesto toho, čo maly stáť, jak sa patrí.

„Pozrite, takto máte stáť!“ hovorila predložka; „takto pekne zahnuté v pravo so smelým ťahom do výšky!“

„Ach, my by sme tak rady stály,“ odvetily písmeny Vratkove, „ale nemôžeme, sme prislabé!“

„Tedy musíte užívať medicinu,“ riekol uspávač.

„Oj nie, my musíme sa ešte cvičiť!“ ozvaly sa písmeny, a postavily sa tak pekne, že bola radosť na ne sa pozreť.

„No, teraz nemôžem žiadnu poviedku rozprávať!“ riekol uspávač; „musím tie písmenky cvičiť. Jedna dve — jedna dve!“ a tak zvičil písmenky až sa zatáčaly v pravo, a nestály ani koľmo, ani v ľavo naklonené, lež ako treba, ako to chcela predložka.

Uspávač odišiel, a keď sa Vratko ráno prebudil, a pozrel na svoje písmeny, boly zas tak slabé a nakrivené, akoby boly popadaly za čiary.

V útorok

Keď už Vratko odpočíval vo svojej postielke, dotknul sa uspávač svojím strieborným čarovným prútkom všetkého, čo bolo v izbe, a všetok nábytok začal hneď hovoriť, no každý hovoril len o sebe, jedine pľuvák mlčal, lebo ho hnevalo, že všetko je tak samoľubé, len o sebe hovoriť, len na seba mysleť, a žiadneho ohľadu nebrať na neho, ktorý stál tu v kútiku tak zahaňbeno a dal na seba pľuvať.

Nad pohovkou visel veľký obraz v pozlátenom ráme, predstavujúci utešený kraj; bolo vidno na ňom veľké, staré už stromy, kvietočká v tráve a širokú rieku, ktorá tiekla okolo veľkého lesa, kde stálo na brehu množstvo hradov, a popri týchto odtekala rieka ďaleko do šíreho mora.

Uspávač dotknul sa svojím čarovným prútom obrazu, a hneď začali na ňom vtáci spievať, stromy pohybovať sa lahodným vetríčkom, a oblaky plávaly v diaľny priestor; ba možno bolo videť i skutočný tieň, ktorý vrhaly na celý kraj.

Teraz zdvíhol uspávač malého Vratka až k rámu, a postavil ho v krásny tento kraj, do vysokej trávy, kde chlapec ostal chvíľku stáť; slniečko svietilo naň cez koruny stromov. Potom zameril k rieke a sadol si do pekného člnka, ktorý tu bol priviazaný; čln zabarvený bol na červeno a bielo, plachty na ňom leskly sa, sťa striebro, a šesť labutí so zlatými obrúčky na krku a s trblietajúcimi modrými hviezdičkami na hlave, ťahalo čln okolo zelenajúcich sa lesov, kde stromy rozprávaly si o zbojníkoch a strygách, kvietočká o malých lstivých škriatkoch, áno i o tom, čo im rýchly motýľ v letku tajne bol pošepkal.

Najkrajšie ryby, pokryté striebornými a zlatými šupinami, plávaly za člnom; áno niekedy od radosti i podskočily si nad vodu, takže voda na povrchu tvorila veľké kolá; červení a modrí vtáci, malí i veľkí lietali vo dvoch dlhých radoch za Vratkom; mušky tancovaly nad vodou a chrústi bzučali: „bzum, bzum, bzum!“ Každý chcel Vratkovi niečo povedať, lebo každý vedel toho veľa.

Ach, bola to utešená plavba! Stály tu husté a tmavé listy, ktoré mihom premenily sa v najskvostnejšiu zahradu, plnú kvetín a ožiarenú leskom slnečným; tamto stálo zas mnoho veľkých hradov zo skla a z mramoru; na balkonoch stály princezny, malé, utešené to devušky, ktoré Vratko dobre znal, veď neraz hral sa s nimi na skovánku a slepú babu. Každá naťahovala po ňom rúčku, držiac v nej srdiečko z cukru, tak krásne, aké len máloktorá cukrárka predávala; a Vratko uchopil polovičku srdiečka, ako sa tadiaľ s člnom plavil; no princezna pevne držala srdiečko, a tak ušla sa každému len polovica, — jej tá menšia a Vratkovi vždy oná väčšia. Pred každým hradom stálo niekoľko princov na stráži; títo šermovali spolu svojími zlatými mečmi, len tak lietaly z nich hrozienka a cínoví vojáci: i bolo poznať, že sú to skutoční princovia!

O chvíľku plavil sa Vratko lesmi, potom veľkými dvoranami, a opäť stredom dákeho mesta; plavil sa i jemu známou ulicou, kde bydlela jeho bývalá varovkyňa, ktorá nosievala ho na rukách, kým bol ešte celkom malým chlapčekom, a tá bola k nemu vždy veľmi dobrá. Varovkyňa zakývala na neho a spievala svoju starú uspávanku:

A všetci vtáčkovia spievali s ňou, kvetinky tancovaly v oblokoch, a Vratko naťahoval po svojej varovkyni ruky, — a v tom sa zobudil. Bolo už biele ráno.

V stredu

Ale je to dnes za dážď! Vratko môhol ho i vo sne očuť; a keď uspávač otvoril oblok, siahala už voda až po okenice; pred domom bolo už celé jazero, a na ňom stála utešená loď celkom blízko.

„Chceš sa plaviť so mnou, Vratko?“ pýtal sa uspávač. „Tej noci pôjdeme do cudzích krajín a ráno budeme už zase doma.“

A Vratko pekne oblečený, razom octnul sa na krásnej lodi; čas bol príjemný, a oni plavili sa uliciami, zahnuli okolo kostola, a tu rozprestieralo sa širé, divoké more. Plavili sa tak dlho, že viac nebolo videť už ani kúska zeme; no zato videli veľký kŕdeľ bociaňov, čo prichádzali z Vratkovej otčiny a tiahli do teplých krajín; jedon bociaň letel za druhým, a leteli už veľmi dlho a ďaleko, náramne ďaleko! Jedon z nich taký bol unavený, že ho už sotva vládaly niesť jeho krídla; bol on najposlednejší v rade, a o chvíľku zaostal hodný kus nazadku; konečne klesal s rozopätýma krídlama vždy nižšie a nižšie; učinil ešte niekoľko pohybov svojími peruťami, no to mu nepomôhlo; už zavadil o sťažeň lode i zišiel po plachte dolu, a hop! už stál na palube.

Tu vzal ho jedon mladý lodník do náručia, a postavil ho do velikej posady medzi sliepky, kačky a morky; chudák, bociaň, stál tu celý zdesený v kruhu tejto drúbeže.

„Podívajme sa na toho chlapa!“ riekly sliepky.

A kohút nafúkoval sa, čo len môhol, a pýtal sa ho, čo je za jeden? A kačky táckajúc sa z boka na bok, kvákaly: „Kač, kač!“

A bociaň rozprával o horúcej Afrike, o pyramidách a o pštrosovi, ako tento sťa dáky divý tátoš precvála širokú step; no kačky nerozumely tomu, čo rozprával, a jedna obrátila sa k druhej reknúc: „No, pravda i ty si tej mienky, čo ja, že to akýsi hlúpy panák?“

„Pravdaže, to veľký truľo!“ riekol kohút, a zatriasol ostrohama.

Bociaň umlkol a dumal o svojej Afrike.

„Ten má utešené, tenké nohy!“ prehodil kohút ďalej; „ba koľko asi stojí meter takých?“

„Ka, ka, ka, kvak!“ zašvandrkovaly kačky; no bociaň staval sa, akoby ničoho nebol očul.

„Čo sa nesmeješ?“ riekol mluvka kohút ďalej; či to nebolo dosť vtipné? Alebo bola to snáď pre teba vysoká reč! Aj, aj, on chce byť len sám pre seba, ten moriak! Nuž buďme tedy len pre seba veselí, kykyriky-y!“ dodal ešte na koniec svojej reči, a kačky zakvákaly: „Kač, kač, kač?“ a sliepky zaspievaly: „Kot-kot-kot-kot kotkodák!“ Jedna totiž chcela zniesť vajce, a nemôhla.

A vskutku bola to hrôza načúvať, akí boli všetci veselí!

Keď prišiel Vratko ku kurencu, otvoril dvierka, zavolal na bociaňa, a tento vyskočil von na palubu. Bol si už trochu odpočinul, i kýval hlavou, akoby Vratkovi ďakoval; v tom rozprestrel svoje perute a už vznášal sa vo výške a letel za svojou družinou do ďalekých končin — do teplých krajín. Sliepky v kurenci kotkodákaly, kačky kvákaly a kohút očervenel na hlave sťa Turek.

„Zajtra posekáme vás do knedlí!“ riekol Vratko, a sliepky zarazily sa, no v tom prebudil sa Vratko — a ležal na svojej malej postielke. Bola to predsa čudná plavba, akú mu bol uspávač tej noci pripravil.

I#Vo štvrtok

„Či vieš, kam dnes pôjdeme?“ pýtal sa uspávač; „len sa neľakaj! Tu vidíš malú myšku!“ A pritom otvoril dlaň, kde to maličké zvieratko sedelo. „Prišla k tebe, aby ťa pozvala na svadbu. Tej noci chcú sa dve malé myšky zasnúbiť. Bývajú v sýpke pod podlahou: a to má byť veľmi krásne bývanie.“

„Ale ako dostanem sa ta myšou dierkou?“ tázal sa Vratko.

„O to sa ja postarám!“ riekol uspávač; „veď ťa ja hneď spravím malým!“ A v tom dotknul sa ho svojím čarovným prútkom, a Vratko stával sa vše menším a menším; napokon bol sotva väčší, ako prst.

„A teraz môžeš si vypožičať šiat od svôjho oloveného vojáčka; myslím, že ti budú práve dobré, a potom, veď svedčí sa, aby sa človek vo spoločnosti ukázal pekne oblečený!“

„Pravdaže!“ doložil Vratko, a hneď bol pristrojený, ako jeho olovený vojáčik.

„Nebol by ste tak laskavým, sadnúť si do náprstku svojej mamičky,“ riekla malá myška, a ja mala bych česť, vás ta doviesť.“

„Ach, slečinka, vy sama chcete sa tak ustávať!“ zvolal Vratko rozveselený, a tak išli na myšiu svadbu.

Najprv prišli pod podlahu do dlhej chodby, ktorá nebola nič väčšia, len čo môhli sa tadiaľ prepchať, a celá táto chodba osvetlená bola shnilým drevom.

„No, nevonia to tu výborne?“ tázala sa myška, ktorá ho ťahala. „Celá chodba vymazaná je oškvarkami! Nič nieto krajšieho na svete!“

Zatým prišli do velikej dvorany; v pravo stály tu všetky malé myšie dámy; i fintily a vrtily sebou, akoby jedna druhú mala za blázna. V ľavo stál zase rad myších pánov a paničov, ktorí hladili si fúzy svojími pazúrkami; v prostriedku dvorany vidno bolo svadobníkov, a tito stáli uprostred vyhlodaného kusa syra, a ustavične bozkávali sa pred všetkými; boli už šťastnými snúbenci, a mali mať onedlho svadbu.

Cudzích hosťov prichádzalo vždy viac a viac; jedna myš stála už tak blízo vedľa druhej, že môhla susedku svoju pokúsať. No snúbenci postavili sa medzi dvere, takže nemôhol nikto ani von, ani dnu. Dvorana bola ako chodba vymazaná oškvarkami, a to bola celá hostina; k tomu dával svrček koncert na svojích krídlach a napokon vidno bolo jedon hrášok, do nehož jedna myš z pokrevného priateľstva vykúsla mená mladoženíchov, totiž začiatočné písmeny. A to bolo to najkrajšie!

Všetky myši hovorily medzi sebou, že to bola svadba bohatá a veselie prevýborné.

Na to šiel Vratko opäť domov; bol skutočne vo vzácnej spoločnosti, no musel sa urobiť maličkým a vziať na seba vojanský oblek. Nuž akože ináč?

V piatok

„To bys’ ani neveril, koľko starých ľudí jesto na svete, čo želajú si, aby som k ním prišiel!“ hovoril uspávač. „Zvlášte takí ľudia, ktorí niečo zlého natropili.“ —

„Dobrý, milý uspávaču,“ hovorievajú mi; „nemôžeme ani oka zažmúriť, i prehadzujeme sa celú Božiu noc z boka na bok a vidíme pred sebou všetky svoje zlé skutky, ktoré sťa zlí duchovia sedia kolom nášho lôžka a oblievajú nás vrelou vodou; ó, príď a zažeň jich, aby sme mohli usnúť!“ A opäť len vzdýchajú: „My ti dobre zaplatíme; — dobrú noc — peniaze máš na okne!“ — „No ja nerobím to za plat,“ riekol uspávač.

„A čo počneme dnes?“ tázal sa Vratko.

„Neviem, či budeš mať chuť i tejto noci ísť na veselie; je to svadba iného spôsobu, nežli tá včerajšia. Tvojej sestry veľká lútka, ktorá vyzerá ako mužský a pajácom sa nazýva, chce sa s druhou pannou sestrinou, s princeznou, zasnúbiť; krom toho je to deň jej narodzenia, i dúfa, že dostane veľmi mnoho darov.“

„Aha, tú ja poznám!“ riekol Vratko; „vždy, keď panny dostanú nové šaty, dovolí jim sestra sláviť narodzeniny alebo meniny, alebo odbavujú svadbu; stalo sa to už asi storáz.“

„Dobre, ale dnes bude to po stoprvýraz, čo budú odbývať veselie, a keď dosiahly sto a jedno, už je koniec! Preto bude tam všetko veľmi skvostné. Len pozri!“

A Vratko díval sa na stôl; stál tam papierový domok s osvetlenými obloky, a pred ním vonku stáli olovení vojaci pod zbraňou. Oba svadobníci sedeli zadumení vedľa seba, a mali k tomu i príčinu; sedeli na zemi a podopierali sa o podnožie stola. A uspávač, majúc na sebe oblečený čierny kabát babičkin, sobášil jich. Keď bolo po sobáši, všetko náradie v izbe krásnu pieseňku, ktorú bola pani tužka napísala, a tú spievali dľa taktu, ktorý dával tambor olovených vojákov:

A teraz dostávali dary; no čo bolo k jiedeniu, neprijímali ničoho; lebo mali dosť na svojej láske.

„Pôjdeme teraz do nášho letnieho bytu, alebo vydáme sa na cesty?“ pýtal sa mladý zať. I pozvali lastovičku, ktorá bola už mnoho precestovala, a starú sliepku, ktorá už päťraz vyliahla kuriatka, na poradu.

Lastovička rozprávala o teplých krajinách, kde sú vinné hroznny tak veľké a ťažké, že ker musia podopreť o pevný kôlik; kde je vozduch tak lahodný, a vrchy skvejú sa v tak krásnych barvách, aké na tunajších nikde nevidno.

„Ale kapustné hlávky tam nerastú riekla sliepka. „Cez leto bola som s celou svojou rodinou na poli; bola tam jama, kde môhly sme sa prechádzať a do chuti paprať! Krom toho maly sme svôj svobodný vchod do zahrady, plnej kapustných hlávok. Oh, tam bolo krásne! Nič nemôže byť príjemnejšieho na svete!“

„Ale jedna hlávka vyzerá práve tak, ako druhá,“ podotkla lastovička; „a potom býva tam často nepríjemné počasie.“

„Máte pravdu, milá pani — no na to sme už navykly!“ odvetila sliepka.

„Ale tu býva zima i mráz!“

„To je práve dobré na kapustu!“ vyhovárala sa sliepka. „Ostatne môžeme si zakúriť. A či nemaly sme dosť tepla pred štyrmi rokmi, takže sotva môhly sme dýchať? A potom nemáme tu tých jedovatých zvieratok, akých tam u vás plno a v lesoch žiadnych zbojníkov! A preto je každý darebákom, kto si myslí, že vlasť naša nenie tá najkrajšia! Taký skutočne nezaslúži, aby v nej býval.“ A nato dodala sliepka s plačom: „Ja tiež cestovala! Niesli ma v koši celých dvanásť míľ — na cestách nezakusí nik žiadnych radostí!“

„Áno, sliepka je múdra osoba!“ riekla mladá nevesta; ani ja nenachodím v tom rozkoše, vrchami laziť; tam musíš driapať sa hneď, dohora a hneď zas dolu. Ostaňme radnej tu!“

A pri tom ostali; lebo ráno, keď sa Vratko prebudil a pozrel na obe lútky, sedely ešte na dlážke a opieraly sa o podnožie stola.

V sobotu

„Dnes môhol by ste už rozprávať dáku poviedku,“ riekol malý Vratko, keď ho bol uspávač do spánku učičíkal.

„Dnes niet na to času,“ riekol uspaváč, a rozprestrel najkrajší svôj dáždnik nad ním. „Pozri sa na týchto Číňanov!“

A celý dáždnik podobal sa veľkému čínskemu tanieru s modrými mosty a malými na nich panákmi, ktorí tu stáli a kývali hlavami.

„Celý svet musí sa na zajtra pripraviť a zchystať,“ riekol uspávač, „lebo zajtra je deň sviatočný, je nedeľa; musím podívať sa na kostolnú väžu, či sa zvony lesknú, aby malý čistý hlas. Zájdem i na pole, či vetor sohnal prach s trávy a kvetín; a čo je najväčšou prácou, chcem sňať z neba všetky hviezdy, abych jich očistil. Soberem jích do svojej zástery; každá z ních dostane číslo, a dierky, v ktorých tam na nebi väzia, musia mať tiež svoje čísla, abych jich poukladať môhol na patričné miesta, ináč nevisely by pevne a popadaly by jedna za druhou dolu.“

„Čujete, pane uspávaču!“ ozvala sa stará podobizeň, čo visela na stene a pod ktorou Vratko na lôžku odpočíval; „ja som Vratkov pradedo, i ďakujem vám, že tomuto chlapcovi poviedky rozprávate; no musíte mu rozprávať len to, čomu môže porozumeť! Hviezdy nemožno sňať dolu z neba, aby ste jich čistil! Hviezdy sú svety, akokoľvek naša zem, a práve to je na nich to zvláštne!“

„Ďakujem, starý pradedúško,“ odvetil uspávač; „ďakujem, ďakujem! Tys’ hlavou svojej rodiny, tys’ jej prahlavou: no ja som ešte starší, nežli ty! Som starý pohan. Rimania i Gréci nazývali ma bohom spánku! Chodieval som ku tým najvzácnejším rodinám, a chodievam ta až dosiaľ. Viem sa práve tak dobre rozprávať so sprostými, ako i s vzácnymi. A teraz rozprávaj si sám!“

„No, no, snáď človek nesmie ani svoju mienku povedať!“ mrmlal starý pradedo.

A Vratko sa prebudil.

V nedeľu

„Blahý, dobrý večer!“ ozval sa uspávač, vchádzajúc do dverí, a Vratko vyskočil a obrátil podobizeň pradedovu tvárou ku stene, aby nemôhol miešať sa do reči, ako včera.

„A teraz musíš mi rozprávať poviedky! o piatich v jednom struku, o stračej nôžke, o ihle s malým úškom, o loktibrade, o Černokňažníkovi, o —“

„Ah, ah, to by bolo trochu veľa naraz,“ riekol uspávač. „Vieš dobre, že ti radnej niečo ukazujem. Dnes ukážem ti svoju sestru; táto volá sa tiež uspávačom, no ona nechodí ku každému viac, ako jedonraz, a ku komu príde, toho vezme na svôjho koňa a rozpráva mu poviedky. Ona zná len dve; jedna je tak utešená, akú si nik na svete ani pomysleť nemôže, no druhá je tak strašná a hrozná, že nedá sa ani opísať.“

A v tom zdvihol uspávač malého Vratka k obloku a riekol: „Tamto vidíš moju sestru, druhého to uspávača; volá sa ináč i smrťou! Pozri, ona nenie tak hrozná, ako ju maľujú na obrazoch, len samá kosť a kosť! Oj nie, je to strieborná výšivka, čo má na sebe, plášť z čierneho atlasu visí jej s pliec a vlaje vetrom. Hoj, jak letí cvalom!“

A Vratko videl, ako uháňa tento uspávač a ako starých i mladých ľudí bere k sebe na koňa; jedných posadí na predok, druhých na zadok a ustavične vypytuje sa:

„No, ako stojí to s tvojou knihou života?“

„Dobre!“ ozvali sa všetci.

„No, ukážte, až sa podívam,“ riekla smrť; i musel jej každý ukázať svoju knihu. Tých, čo mali v nej napísané „výborne“, posadila na predok, a tí, čo mali zaznačené: „nie priam dobre“ alebo „nedostatočne“, museli usadiť sa do zadku a očúvať tú hroznú poviedku, takže pustili sa ihneď do plaču; chceli skočiť s koňa, no nemôhli, lebo boli akoby prikovaní k nemu.

„Ale smrť je predsa len krásny uspávač,“ riekol Vratko; „tej nemusíme sa báť!“

„Ani sa jej neboj!“ doložil uspávač. „Pričiň sa len, aby tvoja kniha života bola voždy dobrá — ba výborná!“

„No, to je už dobré naučenie!“ šomrala podobizeň starého pradeda. „Predsa to pomáha, keď človek môže prejaviť svoju mienku.“

A dedova podobizeň uspokojila sa.

A to je tá poviedka o uspávačovi; teraz nech rozpráva uspávač ešte iné!