ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Očúvajte!

V dedinke, hneď pri ceste stojí letník, ktorý ste už zaiste i vy videli. Pred ním je malá kvetnička, okolo nej stojí týčkový plot, a na každej týčke sedí zelená hlavička.

Vedľa plôtku, blízo priekopy, na krásnom trávničku rôstla sedmikráska, a slniečko svietilo na ňu i sohrievalo ju tak laskavo, ako množstvo utešených kvetiniek v zahrade rostnúcich, a preto sedmikráska každú hodinku milo zrôstala.

Jednoho rána bola v plnom kvete, a bielunké lúpenky otáčaly jej žltú hlavičku, sťa slnečné lúče nádherné, zlaté slnko.

Sedmikráska nepomyslela si ani, žeby si ju na trávničku v samote kvitnúcu niekto všimnul; i tešila sa a obrátila sa k slniečku, a zierala do jeho jasnej tváre a načúvala malého škovránka, ktorý vysoko nad ňou sa vznášajúc, nôtil si utešené pieseňky.

Sedmikráska cítila sa šťastnou, ako na sviatok nanebevzatia Panny Marie. Ale vtedy nebola nedeľa, ani sviatok, bol všedný deň; dietky z dediny boly vo škole, a kým sa tam učily, sediac na tvrdých laviciach, sedmikráska sedela na svojom stebielci, sťaby na zelenom stĺpku, a učila sa od jasného slniečka a od svôjho okolia poznávať nekonečnú dobrotu a laskavosť Božiu. I zdalo sa jej, že vtáčik o všetkom tom, čo ona cíti, spieva ľúbezné a srozumiteľné pieseňky. I pozierala s úctou na tohto šťastného vtáčka, ktorý tak utešene vedel spievať a bystro lietať. No nermútila sa nad tým, že jej toho nenie dopriano, i šopkala si tichúčko: „Veď mám zrak i sluch a vetríčok ma bozkáva — ó, aké to bohatstvo!“

V zahrade bolo mnoho vzácnych a hrdo vypínajúcich sa kvetín, ktoré tým väčšmi pichaly, čím menej vône vydávaly. Pivoňky nadúvaly sa, aby boly väčšie než ruže, — no veľkosť nemáva často velikej ceny. Tulipány, čo do barvy, boly najkrajšie; a súce toho povedomia, stály tu rovno sťa sviece, aby jích každý lepšie videl. Nevšímaly si drobuškú sedmikrásku pred plotom, no ona tým dychtivejšie zierala na ne a tíško si povrávala: „To je krása! to je nádhera kvetín! Dozaista sletí k nim daktorý vtáčik, aby jích navštívil. Aká som šťastná, že stojím tu na blízku a dívam sa na tú krásu!“

A v tom ozval sa škovránok: „Crli, vrli — škvír,“ a vznášal sa nie nad pivoňkami, ani nad tulipánmi, lež nad trávničkom, nad sedmikráskou, ktorá sa od radosti tak zľakla, že ani nevedela, čo myslí.

Škovránok skákal po trávničku a spieval: „O, aká mäkkušká je tá trávička, aká utešená tu kvetinka, má zlaté srdiečko a striebrom sa odieva!“ Žlté srdiečko v sedmikráske zdalo sa mu byť zlatom, a lupenky okolo neho jasným skvejúcim sa striebrom.

Sedmikráska bola celá šťastná — tak šťastná, žeby jej to nik nebol uveril. Škovránok ju pobozkal svojím zobáčikom, zaspieval jej ľúbeznú pieseňku, a potom vzniesol sa vysoko do vzduchu. Sedmikráska bola akoby omámená, a len za dlhú chvíľu opäť sa zotavila. Rumencom sťaby poliata, no v srdci svojom potešená, pozerala do zahrady na kvetiny, ktoré dobre videly, akej cti a šťastia dostalo sa sedmikráske. I videly, ako tešila sa tomu, ale pichaly ešte väčšmi, než predtým, a zvlášte tulipány pírily sa veľmi a od hnevu nevedely, čo majú robiť; pivoňky zase nadúvaly svoje červené tváre, a stály tu, sťa tvrdohlávky, — a Boh dobre učinil, že nemôhly vydať zo seba ani slovíčka; bola by sedmikráska očula krásne reči!

A kvietočko zpozorovalo to, že nie sú práve v ružovom rozmare, i ľutovalo jích veľmi.

Práve vtedy prišlo do zahrady dievčatko s veľkým ostrým nožom, a prikročiac k záhonku, uriezalo tulipánok za tulipánkom.

„Ach!“ vzdýchala sedmikráska, „to je hrôza! to je ukrutnosť! Už je po ních!“

A dievčatko odišlo s tulipánmi zo zahrady.

Sedmikráska bola teraz rada, že je vonku pred plotom na trávniku, a že je skromným kvietkom; i ďakovala za to Pánu Bohu.

Slniečko zapadalo a ona, složiac svoje lístočky, usnula a celú noc snívala o slniečku a o krásnom škovránkovi.

Keď sa ráno prebudila, rozložila opäť svoje lúpenky, i rozťahovala jích, sťa bielunké ramienka, a načúvala opäť ľúbezný spev škovránka. Ubohý speváčik spieval pieseň smutnú, lebo veselú nemôhol spievať, súc v klietke uväznený, ktorá visela pod oblôčkom. Škovránok spieval, ako príjemno je to byť na tej Božej svobode, sadať v poli v zelenom žitku a poletovať si na čerstvom a lahodnom vzduchu! Nuž akože môhol škovránok vesele spievať, keď sedel uväznený v úzkej klietke!

Sedmikráska bola by mu rada pomôhla na svobodu, ale nevedela ako. I zapúdila z mysle všetky myšlienky o kráse, ktorá zračila okolo nej, zabudla na jasné slniečko, zabudla sama na sebä, na svoje zlaté srdiečko, na biele ramienka, a stále mala na mysli chyteného a uväzneného škovránka, no pomôcť mu nemohla.

Nenazdajky vyšli dvaja chlapci zo zahrady a jedon z nich držal v ruke nôž, práve tak veľký a ostrý, ako bol nôž, pod ktorým zahynuly i tulipány. Chlapci kráčali rovno k sedmikráske, ktorá nemala ani poňatia o tom, čo zamýšľali chlapci.

„Tu vyrežeme pre škovránka čerstvý trávniček,“ hovoril starší chlapec; i začal vyrezávať z trávnika malý štvorhran práve na tom mieste, kde stála sedmikráska — v prostriedku toho štvorhranu.

„Ale vytrhni to kvietko!“ ozval sa mladší chlapec, a sedmikráska trnula úzkosťou; lebo keby ju boli vytrhli, bola by zomrela. A ona nechcela ešte umreť.

„Ale, nechaj ju tak!“ hovoril starší chlapec, „pozri, ako tu pekne stojí!“ A sedmikráska ostala na žive, i dostala sa s vyrezaným trávničkom do klietky ku škovránkovi.

Ubohý škovránok nariekal hlasno za svojou stratenou svobodou, a od žalosti trepotal krídielkama a vrážal hlávkou do drôtenej klietky. Sedmikráska bola by ho rada potešila, ale od veľkej ľútosti nemôhla ani hlásku zo seba vydať. Tak súžili sa oba, škovránok i sedmikráska, až do poludnia.

„Niet tu ani kvapky vody!“ hovoril smutno škovránok; „všetci odišli a na mňa zabudli. Mám hrdielce suché, akoby spálené, a cítim v sebe mráz i plameň, a ťažký vozduch dusí ma tu! Ach, tuším, že dokonám tuná, a na veky opustím teplé úslnie, čerstvú, vonnú trávičku a ten krásny svet, ono zázračné dielo Pánovo!“

Takto nariekajúc, vrážal zobáčikom do studeného trávničku, aby sa zotavil, a zazrev sedmikrásku, naklonil sa k nej a pobozkal ju rieknuc: „Ubohá kvetinka! Príde ti tu so mnou zahynúť! Dali mi teba a tento zelený trávničok za celý krásny svet. Každá trávinka má mi nahradiť zelený háj a každý tvoj lúpenok to množstvo vonného kvieťa! Vy oba pripomínate mi, čo som stratil!“

„Kto poteší ubohého škovránka, keď ja zvädnem?“ pripomínala si sedmikráska, ktorá nemôhla ni jedinkým lístočkom svojím pohnúť; no vôňa, pochodiaca z jej tielka, bola v tú chvíľu o mnoho silnejšia, než inokedy býva v tomto kvietku. Škovránok, trápený hrozným smädom, pocítil síce tú vôňu, no od bolesti trhajúc zelenú trávičku, ani krídielkom nedotkol sa ubohej sedmikrásky.

Bol už večer, a ešte dosiaľ neprichádzal nikto, kto priniesol by ubohému vtáčkovi kvapku vody. I rozopäl krídielka, zatrepotal nima krčovite, a zapisknúc od bolestí, naklonil hlávku ku sedmikráske, a srdiečko jeho, biedou i túžbou zronené, puklo.

Sedmikráska nemôhla od žalosti ani usnúť, a bôľom strápená, klonila sa k zemi.

Ráno prišli chlapci, a vidiac škovránka mrtvého ležať na trávničku, dali sa do plaču, plakali usedavo a so slzami v očiach vykopali hrobčok, a nastlali doň lísťa a kvieťa. Mrtvého škovránka vložili do peknej červenej škatulky a vystrojili mu kráľovský pohrab.

Ubohý škovránok! Pokým bol živý a spieval, zabúdali naň, dali ho, čo väzňa do klietky, kde musel znášať hlad i smäd, a teraz ronili nad ním slzy a oslavovali ho!

Suchý trávničok so sedmikráskou vyhodili na cestu, a nevzpomneli si nikdy viac na chúderku, kvetinku, ktorá cítila najväčšiu sústrasť k ubohému vtáčkovi a chcela mu poskytnúť útechy.