ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Vždy, keď umre dobré dieťatko, prichádza anjel s neba na zem, berie do náručia mrtvé dieťa, rozvinie svoje veľké, biele krídla, poletuje ponad každým miestočkom, ktoré dieťa ľúbilo, natrhá plnú hrsť kvietočkov, i zanesie jích Pánu Bohu, aby u Neho krásnejšie prekvitaly, než na zemi. Boh pritisne kvietočik k Svojmu srdcu, ale ten kvietočik ktorý bol dieťaťu najmilším, pobozká, i dostane kvietočik hlások, i prespevuje vo večnej radosti s anjelikmi slávu Pánu na výsosti.“

Tak hovoril Boží anjel, keď niesol mrtvé dieťatko do neba, a dieťatko očúvalo ako vo sne, i oba vznášali sa ponad každučkým miestočkom, kde sa dieťatko driev hrávalo, a prišli i do zahradý, ktorá bola plná najkrásnejšieho kvieťa.

„Ktoré vezmeme sebou, aby sme ho v nebi zasadili?“ pýtal sa anjel.

A tu stál útly preľúbezný ružový kríčok, no zlostná ruka bola kríčok zlomila, a všetky halúzky, plné veľkých, napolo otvorených pukov, ležaly okolo zvädlé, uschnuté.

„Úbohý ružový kríčok!“ šopkalo dieťatko; „vezmi ho sebou, aby tam u Pána Boha odkvetal.“

Anjel vzal zlomený kríčok, pobozkal dieťa a to otvorilo napolo svoje očká. I natrhali ešte mnoho iných kvietkov, áno i opovrženú mačiu dlapku a poľnie sirôtky.

„Už máme dosť kvietkov,“ rieklo dieťa, a anjel pokýval hlavou, ale nevyletel ešte hore k nebesiam.

Bola noc a všade ticho. I nachádzali sa vo veľkom meste, vznášali sa nad úzkymi uliciami, kde ležaly veľké hromady slamy, popolu a smetí. Bol práve deň prenášania sa. Ležaly tu všeliaké črepy, onuce a iné nepotrebné veci, čo všetko nevyzeralo pekne.

A anjel ukázal dolu na niekoľko črepov z kvietniku a na hrudu zeme, vypadlú z rozbitého hrnčoka, ktorú držaly pospolu korienky veľkej uvädlej poľnej kvetinky, ktorá nemala ceny a preto vyhodená bola na ulicu.

„I tú vezmeme sebou!“ hovoril anjel. „Poviem ti prečo, kým budeme sa hore poberať.“

I leteli hore, a anjel rozprával:

„Tam dolu v úzkej uličke stojí dom a v nízkej jeho komôrke býval chorľavý chlapčok. Chorý bol od svôjho malička, a keď bol najzdravší, mohol sa len po barličkách po malej tmavej komôrke niekoľkoraz sem i ta poprechodiť: to bolo všetko. Niekdy — a to len letnieho času — dosiahovaly slnečné lúče až na prah pivničnej komôrky, a keď tam chudiačik chlapčok sedával, aby sa na slniečku ohrial, a ruku dal nad oči a videl červenú krv v nej prebiehajúcu, hneď hovorievalo sa; dnes bol chudiačik chlapčok o barličkách na prechádzke! — Krásny les a jeho nádherné zelené listie znal úbohý chlapčok len ztade, keď mu susedov syn doniesol prvú lipovú halúzku, a tú držiaval nad hlávkou; i zdalo sa mu, že sedí pod lipou, kde slniečko svieti a vtáčkovia milo prespevujú. Jednoho jarnieho dňa doniesol mu susedov synčok i poľnie kvietky, a medzi nimi bola i jedna s korienkami, a preto posadili ju do hrnčoka a postavili ju blízko postielky na oblôčik. A kvietok bol v šťastnú hodinu zasadený, i rástol, vyhnal vetvičky a kvitol každý milý Boží rok. I bol chlapcovi najkrajšou zahradôčkou, jeho malým pokladom na zemi; on ho polieval, opatroval a staral sa, aby ho každý slnečný lúč až do posledného, ktorý nízkym oblôčkom zabliskol, ožiaril; a kvietok zakorenil sa do jeho snov, lebo kvitol jemu, rozširoval len jemu svoju vôňu, a tešil oko jeho a k nemu obrátil chlapec očká svoje, keď povolal ho Pán Boh k Sebe… Jedon rok bol už v nebi; celý rok stál kvietok na obloku zabudnutý, uvädlý a suchý, a preto bol pri prenášaní sa z komôrky vyhodený do smetí na ulicu. A to je ten kvietok, úbohý suchý kvietok, ktorý vzali sme sebou lebo kvietok ten zpôsobil viac radostí, než najkrajšie kvety v kráľovej zahrade.“

„Ale zkade to všetko vieš?“ pýtalo sa dieťa, ktoré anjel unášal do neba.

„Áno, viem to!“ hovoril anjel. „Veď ja sám som ten chlapec o barličkách a svoj kvietok znám dobre.“

A dieťa otvorilo očičky a dívalo sa do prekrásnej, prívetivej tváre anjelovej, a v tom istom okamžení boli už v nebi, kde prebýva nekonečná radosť a večné blahoslavenstvo.

A Boh láskavo privinul dieťatko k Svôjmu srdcu a obdaroval ho krídielkama, aké mal anjel, a oba viedli sa za ruky a kráčali k ostatním anjelom.

A Boh pritisol všetky donesené kvety k Svôjmu srdcu, no pobozkal i ubohý, uschlý poľní kvietok; i dostal hlas a spieval s anjelmi, ktorí vznášali sa vôkol, niektorí bližšie, iní ďalej a ďalej, až do nekonečna. A všetci spievali a velebili Boha — malí, veľkí, dobré, požehnané dieťatko a znovu oživený kvietok, ktorý keď uschol, ležal hodený na zemi, vo smeťach v úzkej, tmavej uličke.