ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola raz mocná kráľovna a v jej zahradách kvitly celý rok, na jar i v jaseni, v lete i v zime tie najkrásnejšie kvetiny. No zo všetkých kvetín boly jej najmilšie ruže, a preto dochovávala v záhradách svojích najrozmanitejšie odrudy ruží. Bol tam voňavý šíp — divá ruža; bola tam i najkrajšia južná ruža — ruža stolistá. Okolo hradieb rôstly zôkol-vôkol krásne kry, ktoré objímaly a otáčaly stĺpy a vinuly sa po krásnych oblokoch, áno i po predsieni hradu a po teremoch kráľovských, dosiahujúc vysoké stropy kde v barve, v podobe a vôni storáz sa zmenily.

No v nádherných teremoch hradu sídlil žiaľ a smútok, lebo kráľovná, skľúčená ťažkou nemocou, dýchala ťažko na svojej posteli, a lekári hovorili, že blíži sa už jej poslednia hodinka. No najmúdrejší z nich ohlásil sa, hovoriac:

„Znám ešte jedon liek na svete, ktorý zachráni nám kráľovnú. Doneste najkrajšiu ružu sveta, ktorá je obrazom najčistejšej a najväčšej lásky; keď uvidí kráľovna túto ružu, vyzdravie.“

A ľud rozličného veku z celého okolia ubieral sa na hrad, a mladé i staré donášalo ta najkrajšie ruže, ktoré vyrôstly v jejich záhradách; no neboly to ruže, ktoré by maly v sebe moc, kráľovne život zachovať. Také ruže rostú a kvitnú len v zahrade lásky, a ztadiaľ maly prísť.

Ale zo všetkých tých ruží, čo tam kvitly, nebola ani jedna obrazom najčistejšej a najväčšej lásky. — Básnici svojimi spevy zvelebovali najkrajšiu ružu sveta, a každý menoval inú. I boli vyslaní poslovia do všetkých krajov celého kráľovstva ku všetkým, láskou plápolajúcim srdciam, ku každému, nech si on bol akéhokoľvek stavu a veku.

„Dosiaľ nevyslovil nikto meno pravej rúže,“ hovoril ctihodný starček, „dosiaľ nikto neukázal miesto, kde tá ruža v plnej svojej kráse rozkvitla. Nenie to ruža z rakve Kornea a Julie, ktorá večne naplňovať bude báje a piesne; nenie to ruža, ktorá vypučila na krvavom hrote Winkelrudovom z posvätnej krve, vyvierajúcej zo srdca nesmrteľného bohatiera, ktorý umiera za národ a vlasť, trebárs niet sladšej smrti, niet ruže červenšej nad krv, za národ a vlasť vyliatu. Nenie to ani ona divotvorná kvetina, ktorej pestovateľ v tichej svojej izbietke venuje každý okamih svojho života, a pre ktorú v dlhých nociach bez spánku v obeť prináša i svoje zdravie a celú svoju bytnosť: nenie to čarovná ruža vedy.“

„Ja viem,“ zvolala šťastná matka, držiac v náručí útle svoje dieťa, „ja viem, kde možno nájsť najkrajšiu ružu sveta, ktorá je živým obrazom najčistejšej a najväčšej lásky na svete!“ a pristupivše k lôžku nemocnej kráľovny, hovorila: „Tá ruža kvitne na líčku môjho milovaného dieťaťa, keď spánkom posilnené otvára svoje očká na mňa, i usmieva sa s celou svojou láskou.“

„Ružička tato je krásna,“ hovoril ctihodný starček, „no jesto na svete ešte krajšia ruža.“

„Ano, áno! je ešte o mnoho krajšia ruža,“ hovorila druhá pani. „Videla som ju; krásnejšej a jasnejšej ruže niet nikde na svete. Videla som ju na tvári kráľovnej; kráľovna složila s hlavy korunu a, čo matka, držiac v náručí svoje nemocné dieťa, prebdela celú noc vo vrúcnych modlitbách k Bohu, aby zachránil jej dieťa, v modlitbách, ktoré v hodine nebezpečia jedine matka vykonať môže.“

„Posvätná a čarovná svojou mocou je táto biela ruža, ruža zármutku, bôľu a strastí,“ hovoril ctihodný starček; „no nenie to tá pravá, ktorá zachránila by našu kráľovnu!“

„Najkrajšiu ružu sveta videl som dnes pri oltári Pána,“ hovoril nábožný, staručký kňaz. „Bola jasná, ako tvár anjela. Malé devušky šly ku stolu Pána, aby obnovily smlúvu s Hospodinom, — na tváričkách červeňaly sa jím a bladly ružičky. Bolo medzi nimi malé dievčatko, a zieralo hore k Bohu tým najčistejším a najmilostnejším okom duše svojej, plnej neviny a lásky: bolo ono obrazom najčistejšej a najväčšej lásky na svete.“

„Požehnaná buď takáto láska,“ vetil opäť staručký kmeť, „no dosiaľ nikto z vás nevyslovil meno najkrajšej ruže sveta.“

V tom vstúpil do izby chlapčok, i zameril hneď k lôžku nemocnej kráľovny; bol to jej synčok. Potok jasných sĺz kanul mu z očiek po kvetúcich líčkach. V ruke držal otvorenú velikú knihu, v baršúni viazanú a striebrom okutú.

„Mamička!“ hovoril, „ó, čuj len, čo som čítal!“

A chlapča posadilo sa ku posteli nemocnej matky, a čítalo jej o tom, ktorý na kríži smrť podstúpil, aby spasil ľudstvo a veškeré budúce pokolenie. — „Väčšej lásky nieto na svete!“ —

Ružová žiar poliala tvár kráľovnej, jej oči nabývaly živosti a jasnosti, lebo zbadala, ako z listov knihy vykvitala najkrajšia ruža sveta, nesmrteľná kvetina, ktorá vypučila z krve Spasiteľa nášho na kríži.

„Vidím ju!“ zvolala plná nadšenia a blaženosti. „Nikdy neumre a bude žiť na veky ten, kto spatril ružu túto — najkrásnejšiu ružu sveta!“