ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Istý chlapec bol sa raz nachladil, lebo vybehol z domu bosýma vlhkýma nohama; a každý čudoval sa tomu, že sa nachladil, lebo bolo za dlhší čas sucho. Matka vyzliekla mu šaty, uložila ho do postielky, a prinesúc samovar, uvarila svôjmu synkovi čašku bazového čaju, aby sa vypotil. Práve v tú chvíľu vošiel do svetlice veselý starý pán, ktorý býval v tom istom dome, hore na poschodí; nemal on ani manželky, ani dietok, no zato mal dietky veľmi rád, a rozprával jim rozličné rozprávky a poviedky o tom, čo dialo sa kedysi za starých dôb, a o rozmanitých dobrodružstvách. Vedel tak krásne rozprávať, že milo ho bolo očúvať.

„Teraz vypiješ svôj čaj,“ riekla matka, „a možno, že čuješ dáku rozprávku.“

„Len kebych vedel dačo nového,“ riekol na to starúšek, vľúdne sa usmievajúc. „A prečo má chlapčok mokré nohy?“ tázal sa matky, a tá odvetila na to:

„Prečo má mokré nohy, ani sama neviem.“

„Rozprávajte dáku poviedku!“ prosil ho chlapec.

„Keď mi povieš, jak hlboký je žliabok v uličke, ktorou chodievaš do školy, očuješ peknú poviedku, no skôr musím tamto vedeť.“

„Nuž, hlboký je až po kolená,“ riekol chlapec, „a potom musím ísť hlbokou dierou.“

„Vidíš! Od toho máš mokré nohy,“ riekol k nemu starúšek. „Teraz mal bych ti síce rozprávať poviedku, no, bohužiaľ, nemôže mi žiadna prísť na um.“

„Ale veď si Vy hneď dáku vymyslíte!“ odvetil chlapec. „Mamička mi hovorieva, že zo všetkého, čo vidíte, viete spraviť poviedku.“

„Možno, syn môj; ale čo je po takých rozprávkach a poviedkach? Dobré rozprávky a poviedky dostavia sa samé a zaklopú u mňa, hovoriac: Tu nás máte!“

„A skoro už zaklopú?“ pýtal sa chlapec, a matka usmievajúc sa, dávala bazové listie do konvice a liala naň vriacu vodu.

„Prosím vás, rozprávajte dačo!“ dal sa chlapec do prosenia.

„Len keby sa mi poviedka ozvala sama!“ riekol starúšek. „Lebo poviedky bývajú vzácnymi návštevy a prichádzajú k nám, len keď sa jim ľúbi… Počkaj! Tu prichádza jedna! Čuješ ju? teraz je v konvici na čaj.“

Chlapec hodil okom po konvici, ktorej vrchnák bol sa zdvihol. Bazové listie a bielunký kvet ukázaly sa a vyrôstajúc z tenkého sitka, rozkladaly sa na všetky strany, šírily sa a zrôstaly. Konečne bol z nich bazový strom, ktorý svojimi rameny siahal až k posteli a odhrňoval záclony, pri ňom visiace. Kolom postele bol samý bazový kvet, samá vôňa. A v prostriedku stromu sedela starenka v zelených šatoch s podivnými kvetmi, tak veľkými, ako bazový kvet. Ťažko bolo rozoznať, či boly šaty z dákej tkaniny alebo zo skutočných listov a kvetín.

„Ako sa volá oná pani?“ tázal sa chlapec.

„Áno, áno, ako sa volá!“ dal mu starúšek za odpoveď. „Gréci a Rimania nazývali ju Dryadou,^[2] no ľud náš na predmestí dal jej lepšie meno; nazýva ju bazovou mamičkou. Len sa jej dobre prizri, dívaj sa na bazový strom, a pekne očúvaj!“

„Práve taký bazový strom je i na predmestí v kúte malého, skromného dvorca. Jednoho dňa, keď slniečko jasne svietilo, sedel pod stromom starý, vekom sošlý námorník, a vedľa neho sedela jeho manželka, tiež veľmi stará žena. On bol už pradedkom a ona prababičkou, a mali mať onedlho zlatú svadbu; no nevedeli, v ktorý deň pred päťdesiatmi rokmi mali sobáš. Bazová mamička sedela na strome a usmievala sa tak veselo, ako oba starí manželia. „Ja viem,“ riekla, „ktorý deň mali ste svadbu;“ no dedko a babička neočuli to, preto že rozprávali si o svojich mladých rokoch.

„Pamätáš sa,“ hovoril starý námorník, „keď sme boli ešte deťmi, ako sme sa spolu bavievali? Bolo to na dvore, kde teraz sedíme. Sadili sme vetvičky do zeme, a robili z nich zahrádku.“

„Oj pamätám sa veľmi dobre,“ odvetila starenka. „Zasadené vetvičky polievali sme, a jedna z nich bola bazová vetvička. Tá zapustivše korienky, vyrôstla vo veľký strom, pod nimž teraz vo svojej vysokej starobe sedávame.“

„A tamto v kúte stávala kadička s vodou a po nej púšťal som papierové loďky. No neskôr vykonal som na iných loďach iné plavby.“

„Chodievali sme spolu do školy, aby sme sa dačomu naučili, a potom šli sme spolu k birmovaniu. Oba dali sme sa pritom do plaču, odpoludnia šli sme ku hradu na prechádzku, vystúpili sme na okruhlú väzu, zkadiaľ bol utešený výhľad na celé Dánsko a do celého sveta, a konečne šli sme sa podívať, ako sa kráľ i s kráľovnou prechádzajú v krásnych loďkách v prieplavoch zahrady.“

„Máš pravdu. No ja onedlho prechádzal som sa mnoho rokov na mori, na ďalekých, veľmi ďalekých cestách.“

„Veľmi často plakávala som za tebou,“ hovorila „i domnievala som sa, že si už stratený pre mňa, žes’ našiel hrob svôj dakde vo vlnách morských. Často prebdela som celé noci, zkúmajúc beh vetra na plechovom kohútku; kohútok otočil sa mnohoraz, no ty nevracal si sa. — Pamätám sa veľmi dobre, ako jedonraz dážď cícerkom lial sa. Vôz so smeťmi zastal pred domom, ja sniesla dolu smeti a ostala pred bránou. Hrozné počasie bolo vtedy! Stála som pred bránou domu, a v tom pristúpi ku mne listonoš, oddávajúc mi akýsi list. List bol od teba a vykonal ďaleké, ďaleké cesty, kým som ho dostala. Dychtive otvorila som list, usmiala sa a zaplakala, lebo som tomu bola veľmi rada, že môhla som sa dočítať, že si v tých krajinách, kde rostú kávové stromy. Tie krajiny musia byť vskutku požehnanými zemiami! Písal si mi ešte i o iných veciach, a ja videla to všetko v duchu svojom; dážď lial sa ustavične, a ja stála som tam až dosúď s prázdnym džberom pred bránou domu. A v tom objal ma ktosi kolo krku.“ —

„A tys’ mu dala poriadny výprask!“

„Veď som ja nevedela, že si to ty! Ty prišiel si práve tak rýchlo a neočakávane, ako tvoj list, a z teba stal sa švarný junák a až dosiaľ si driečny chlapík! Z vačku vykukoval ti žltý, hodbabný ručník a na hlave mal si lesklý klobúčik. Bože, bol to vtedy za nečas! A ako vyzeraly ulice!“

„A potom sobrali sme sa,“ riekol starý námorník.

„Pamätáš sa na to dobre?… a Pán Boh požehnal nám chlapčeka a potom Marienku, a Ďurka, a Petra, a Janka…“

„A oni vyrôstli a stali sa poriadnymi ľuďmi, ktorých má každý rád,“ riekla starenka.

„A jejich dietky tiež,“ dodal na to starý námorník. „To sú chlapci, ako repa!… Tak sa mi vidí, že svadba naša môhla byť asi v tom čase — “

„Áno, áno, dnešní deň je váš svadobný deň,“ prehodila bazová mamička, nastrkujúc hlavu medzi dedka a babičku, ktorí domnievali sa, že je to susedka, k nim sa tlačiaca. Hľadiac si do očú, držali sa za ruky. — O chvíľku pribehly deti a týchto detí dietky; lebo dobre vedely, že dnes je slavný deň zlatej svadby dedkovej i babičkinej. Už ráno predniesly jim svoje blahoželanie, no pradedko i prababička ani nepomysleli na to, lebo prichádzaly jim na myseľ iné veci, ktoré boli zažili za svojej mladosti. — Baz vydával silnú vôňu a zapadajúc slnko osviecovalo staručkých manželov. Pradedko i prababička boli až dosiaľ pri dobrom zdraví, a najmladšie vnučiatko skákalo a tancovalo okolo nich, tešiac sa veľmi, že dnes večer bude veľká hostina. Bazová mamička dívala sa zo stromu na nich, privolávajúc jim i s ostatnými: „Na zdar.“

„Ale, veď to neni poviedka,“ ozval sa chlapec, pilne načúvajúc.

„Tomu však musíš rozumeť,“ odpovedal starúšek.

„Opýtame sa bazovej mamičky.“

„To nebola poviedka,“ riekla táto, „ale teraz príde. Z vecí a príbehov skutočných tvoria sa najkrajšie poviedky, ináč by môj šumný baz nebol môhol vyrôsť v tak mohutný strom.“ — Na to vzala bazová mamička chlapčeka z postielky, položila si ho do lôna, a bazové vetvičky skláňaly sa nad nimi, tak že zdalo sa, akoby boly sedely v hustom bazovom kroví: lístoček s najkrajším bielym kvetom vyletel s nimi do povetria; bazová mamička premenila sa mihom v najdriečnejšie dievčatko, ktoré malo na sebe zelené šatočky s bielymi kvetmi. Za niadrama mala bazovú kytku a jej čielko krášlil pekný bazový venčok. Mala veľké modré oči, a tak krásne, že milo bolo do ních sa podívať. Dievčatko a chlapčok boskali sa, — veď boli rovesníci a jednako veselej mysle. —

Držiac sa za ruky vyšli z krovia a zostali v peknej pridomovej zahrádke. Na čerstvom trávniku priviazaná bola ku kôlu otcova palica, a deťom zdalo sa, akoby palica bola živá. Akonáhle posadili sa na palicu, sťa na koňa, ihneď premenila sa hrča na palici v koňskú hlavu; dlhá hriva splývala jej zo šije, a z palice vyrôstly štyri štihlé koňské nohy. Koník bol statné a silné zviera a behal s nimi cvalom po trávniku. „Hopsa! hopsa! Pôjdeme do sveta!“ zvolal chlapec, „zaletíme do dvorca, kde sme vlani boli.“ A šli a jazdili po trávniku, a dievčatko, ktoré bolo predtým bazovou mamičkou, volalo: „Už sme na vonkove. Či vidíš tamto ten sedliacky dvorec, s tou velikou pekárňou, podobnou ohromnému vajcu, vyčnievajúcemu z múru! Bazové krovie zatieňuje ju svojimi vetviciami, a kohút vyhrabuje zo zeme zrnká sliepočkám. Ľaľa, ako pyšno nosí svôj hrebeň! — A už sme pri kostolíku na vŕšku a zôkol cintorínu sú duby, no jed on z nich už vyschnul. — Došli sme až ku vyhni, vnejž len tak lietajú iskry, a polonahí kováči klepú a kujú žeravé železo, len tak všade sršia iskry. — Poďme ďalej, ďalej, do pánskeho nádherného dvorca.“ A všetko, o čom v úzadí sediace dievčatko rozprávalo, letelo v skutočnosti popri nich, a chlapec videl to vlastnýma očima, ačkoľvek oba len po trávniku na palici jazdili.

Potom hrali sa na susedných zahradných cestičkách a robili si v piesku zahrádku. Dievčatko vyňalo si z vláskov bazovú kytočku a zasadilo ju do zahrádky, tak ako učinili to pred dávnymi rokmi pradedko a prababička na predmestí, keď boli ešte malí; baz zapustil korene a vyrôstol z neho veľký strom. Držiac sa za ruky, šli na prechádzku, ako pradedko a prababičkou, ale nie do hvezdárne alebo do kráľovskej zahrady. Dievčatko objalo chlapca kolo pásu, a leteli po celej vlasti. Bolo jaro, po ňom leto, po lete prišla jaseň a potom nastala zima. Tisíce obrázkov vznikalo v srdci a v oku chlapcovom a dievčatko spievalo neprestajne:

Na celej jazde, ktorú vykonali v povetrí, vydával baz tak ľúbeznú vôňu, že chlapec cítil síce vôňu ruží a bučiny, no vôňa bazu bola o mnoho silnejšia. I na srdci dievčaťa ležal bazový kvet, a chlapec sklonil naň svoju hlávku vo svojom ďalšom letku.

„Oj, ako je tu milo na jar!“ rieklo dievčatko, keď zastali v zelenej bučine, kde dookola kvitly utešené pestré kvietky. „O, bárs bolo by už jaro i v krásnych bučinách severu!“

„A ako je tu milo v lete!“ zvolalo dievčatko, keď šli popri starodávnom hrade, jehož červené múry a vysoké štíty odrážaly sa v tichej hladine hradnej zátoky, kde plávaly labute, nazierajúc do vysokého, stromoradia. Na poli vlnilo sa žito, sťa živé jazero, v priekopách usmievalo sa červené a žlté kvieťa a kroviny divého chmeľu. Večerom vychodil veľký, krásny mesiac a seno na zkosených lúkach vydávalo príjemnú vôňu. Ach, na to leto nezabudnem nikdy!“

„A ako milo býva tu v jaseni!“ rieklo opäť dievčatko, a modrá obloha zdala sa byť dvaraz tak vysokou, ako inokedy; lesy stály v pestrom odeve, červenom, žltom a zelenom; vyžly uháňaly a celé hajná divokého vtáctva poletovaly nad lesmi a pahorky, na ktorých červeňaly sa zvädlé koruny stromov. More bolo tmavomodré, a na ňom vialy biele plachty letiacich lodí. Na mlate sedely starenky a dietky okolo veľkého kotla, do ktorého trhaly chmeľ; mládež spievala, starenky rozprávaly si hrozné poviedky a dávne báje. Či môhlo byť niekde krajšie?

„Oj, a ako milo býva tu i v zime!“ rieklo dievčatko, a stromy zôkol-vôkol posiate boly inovaťou, sťaby lesknúcim sa kryštálom; sňah vŕzgal pod nohama, ako nové čižmy, a z neba padala hviezdička za hviezdičkou. V sedliackej izbietke stál vianočný stromok a očakával dietky; na ňom a pod nim boly prichystané rozličné dárky a zôkol žiarila samá radosť. Husle zavznievaly, zlaté oriešky, jablká a perničky rozdávaly sa, a i najchudobnejšie dieťa zvolalo: O ako milo je to v zime.

A bolo krásne, milokrásne! Dievčatko ukazovalo chlapcovi všetku tú krásu, a baz dýchal vôňou, a červená zástavka s bielym krížom, pod ktorým starý námorník konal svoje cesty po mori, veselo povievala v povetrí. Chlapec stal sa mladíkom, ktorý mal odobrať do šíreho, ďalekého sveta, do južných krajín, kde rostú kávové stromy; dievčatko skôr, nežby bolo rozlúčilo sa s nim, odopälo s niader svojich bazovú kytku a dalo mu ju na pamiatku. Mladík pozorne vložil kvet do svojej modlitebnej knižky, a neskôr, kedykoľvek v cudzích krajinách vzal do rúk onú knižku, otvoril ju práve tam, kde napamiatku darovaný bazový kvet ležal, a čím ďalej hľadel naň, tým sviežši bol onen kvet. I zdalo sa mu, akoby bol pocítil vôňu severných lesov, ktorú dýchal, a medzi lístočkami bazového kvetu videl prelestné dievčatko s jasnomodrýma očkama, ako milo naňho ziera a šepká mu: „O, ako milo je tu na jar, v lete, v jaseni i v zime!“ a tisíce obrazov kmietalo jeho mysľou.

Tak uplynulo mnoho, mnoho rokov; z mladíka stal sa starček a sedel so starenkou, svojou milou manželkou, pod stromom. Držali sa za ruky, ako robievali to pradedko a prababička na predmestí, hovoriac si spolu o svojich mladých rokoch a o blízkej, nastávajúcej jim zlatej svadbe. Dievčatko s jasnomodrýma očima a s bazovým venčekom na hlave, sediac na strome, so zaľúbením prizeralo sa jim i rieklo: „Dnes je deň vašej zlatej svadby!“ A v tom utrhla dve kvietočká zo svôjho venčeka, a pobozkala jich; kvietky trblietaly sa, sťa striebro a zlato, a keď položila jich starčekovi a starenke na hlavu, premenily sa vo dve zlaté koruny. — A oba sedeli tam ako kráľ s kráľovnou medzi vonným kvietim, podobným bazovému kru, a starúšek rozprával starenke poviedku o bazovom kriku, ako to bol očul, keď bol ešte malým chlapcom. Obom zdalo sa, že v poviedke tej je mnoho skutočných príbehov z jejich života, a tie páčily sa jim najlepšie.

„Áno, tak je!“ rieklo dievčatko na strome. Daktorí volajú ma bazovou mamičkou, iní Dryadou, no ja volám sa vzpomienkou, sediac tu na strome, ktorý stále a stále rastie. Ja viem vzbudzovať vzpomienky i poviedky rozprávať. Ukáž mi, či máš ešte svôj bazový kvietok?“

A starček otvoril svoju modlitebnú knižku, a hľa! bazový kvet ležal tam ešte neporušený a tak svieži, akoby ho ta dnes boli vložili. Vzpomienka usmiala sa na starčeka a starenku, zlatými korunkami v dôvernej nálade v žiari večernej zory. Malé víčka sklopily sa jim a — rozprávke bol koniec.

Chlapec ležal v postielke, ani nevediac, či sa mu to snívalo, alebo mu to niekto rozprával. — Konvica na čaj stála ešte na stole, no baz nevyrôstal už z nej, a starušký pán, čo mu to rozprával, chystal sa k odchodu. —

„Oj, aká to utešená rozprávka!“ riekol chlapec. „Mamička, ja som bol v teplejších krajinách!“

„To ti verím, syn môj!“ odvetila matka; „kto vypije dve plné čašky bazového čaju, ľahko môže octnúť sa v teplých krajinách.“ I prikryla starostlive svôjho synáčka, aby sa zas nenachladil. „Ty si slaďunko spal, kým ja dotazovala som sa so starým pánom, či je to skutočný príbeh alebo len poviedka?“

„A kde je bazová mamička?“ tázal sa chlapec.

„Tá sedí v konvici na čaj,“ odpovedala matka, a tá i ostane tam.“