ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráznym krokom, sťaby vo válečnom pochode, kráčal polnou cestou jedon voják. Na chrbte mal torbu a po boku paloš; práve vracal sa z vojny a ubieral sa domov. Na ceste stretol sa so starou strygou. Bola špatná ako noc, a spodnia pera visela jej ces bradu až na prse.

„Dobrý večer vojáčku!“ prihovorila sa mu. „Máš pekný palaš; a aká to veliká torba! Tys skutočným vojákom! I máš mať toľko peňazí, koľko si len žiadaš.“

„Ďakujem ti, babo!“ vetil voják.

„Či vidíš tamten veliký strom?“ tázala sa stryga, ukazujúc prstom na strom, ktorý stál neďaleko nich pri ceste. „Znútra je celý dutý. Vydriap sa až na vrchol stromu, najdeš tam do neho dieru, a tou môžeš sa hlboko spustiť dolu. Okolo pásu priviažem ti povraz, aby som ťa môhla vytiahnuť, keď zavoláš na mňa.“

„A čo mám v tom strome robiť?“ tázal sa voják.

„Pôjdeš ta pre peniaze!“ hovorila stryga. „Kadenáhle spustíš sa v strome až k jeho koreňu, prídeš do vysokej a dlhej chodby, kde horí tisíce a tisíce svetiel: uvidíš tam troje dverí, a kľúčom v nich môžeš jich otvoriť. Keď vkročíš do prvej komory, uzreš tam na podľahe velikú truhlu a na nej psa, s očíma ako dve plamenné gule; no ty neboj sa ho! Dám ti svoju tabličkovanú zásteru; tú prestreš na podlahu a potom chytíš psa, a posadíš ho na zásteru; zatým otvoríš truhlu a naberieš si peňazí, koľko len budeš chceť. Sú tam samé medennáky. Jestli zachce sa ti i strieborných peňazí, zajdi do druhej komory, sedí tam na truhle pes, s veľkýma okáľama ako dve ohnivé kolá; lež ty sa ho nič neboj. Polož ho na zásteru, a naber si strieborniakov, koľko len chceš. A keby zažiadalo sa ti zlato, môžeš ho mať toľko, koľko len unesieš, ale musíš ísť i do tretej komory. Pes, ktorí sedí tam na truhle, má dve oči tak veliké, ako skvejúca sa báň na okrúhlej väži. Pes ten je hrozný, ale nestrachuj sa pred ním! Posaď ho na zásteru, a neurobí ti nič. Potom naber si zlata, koľko ti ľúbo.“

„Ej, to by bolo pre mňa!“ hovoril voják. „Ale čo ti dám z toho, babo? Myslím, že i ty chceš mať z toho niečo?“

„Ani babky nechcem,“ odvetila stryga, „len dones mi ztadiaľ starý kremeň, ktorý tam moja babička bola zabudla, keď bola tam poslední raz.“

„Daj mi tedy povraz okolo pásu,“ hovoril voják.

„Tu máš povraz!“ riekla stryga, „a tu moju tabličkovanú zásterku.“

Voják vyliezol na strom a spustil sa dolu dierou, a o chvíľku octnul sa na velikánskej, dlhej chodbe, o ktorej rozprávala mu stryga a v ktorej horelo tisíce a tisíce svetiel. I šiel ďalej a otvoril dvere prvej komory. Hu! hu! Sedel tam pes na truhle s veľkýma okáľama, sťa dve plamenné gule, a strašne nima točil. „Oj, veď si ty znamenitý šuhaj!“ lichotil voják psovi, posadil ho na zásteru, ktorú bol prestrel na dlážku, a nabral si medennákov plné vačky, a zatvoriv truhlu, posadil na ňu psa, a šiel do druhej komory. Kýho čerta! sedel tu na truhle pes s veľkýma očima, sťa dve ohnivé kolá.

„No len nehľaď tak divoko na mňa,“ oslovil ho voják, „bolely by ťa oči.“ I posadil psa na zásteru; ale keď zočil veľké hromady strieborniakov, vyhádzal z vačkov medennáky, a naplnil i svoju torbu samým striebrom.

Potom nazrel i do tretej komory. Hrôza bola sa ta podívať! Na truhle sedel tam pes, a mal okále tak veľké, sťa skvejúca sa báň na okruhlej väži, a tie točily sa ešte prudkejšie, než mlýnske kolo.

„Dobrý večer!“ hovoril voják, snímajúc s hlavy čiapku, lebo takého psa nevidel ešte nikdy. Hľadiac naň chvíľu, pomyslel si: „A teraz už toho dosť!“ I posadil psa na zem, na prestretú zásteru, a otvoril truhlu. Svätí a svätice Božie! Bolo tam zlata! Bol by zaň kúpil celé kráľovstvo, a cukrového, cínových vojáčkov, lobied, bičíkov a pekných koníkov, koľko jích len je na svete. I vyhádzal zpät z vačkov všetky strieborniaky, a nabral si do ních i do torby, do čiapky i do čížiem toľko zlata, že sotva vládal kročiť. Psa posadil zase na truhlu, trieskol dvermi a zakričal tak silno, až rozliehalo sa to dutým stromom:

„Babo! vytiahni ma hore!“

„Máš kremeň?“ tázala sa stryga.

„Eh, do čerta!“ riekol voják, „na ten som celkom zabudol.“ I vrátil sa nazpät a vzal kremeň. Stryga vytiahla ho zo stromu, a on stál tu opäť na poľnej ceste, majúc plné vačky, čižmy, torbu i čiapku samého zlata.

„A čo zamýšľaš s týmto kremeňom?“ tázal sa jej voják.

„Čo ťa do toho?“ odvetila stryga; „ty máš peniaze, a mne daj kremeň!“

„Trci-frci!“ vetil voják. „Hovor, čo zamýšľaš s ním, lebo vytasím paloš, a hlava poletí ti k mojím nohám!“

„Nepoviem!“ odvetila stryga, a voják vytasil paloš a odťal jej hlavu, ktorá mu pri nohách ostala ležať. On ale sviazal všetky peniaze do zástery, vzal batoh na chrbát, kremeň skoval do vačku, a ubieral sa ďalej rovnou cestou do mesta.

Mesto bolo krásne, a voják vyhľadal si najkrajší hostinec a chcel mať najkrajšie izby a najlepšie jiedla, lebo bol teraz už boháčom, a peňazí mal až nazbyt. Sluha, ktorý mu čistil čižmy, čudoval sa tomu, že taký bohatý pán má také špatné a staré čižmy; nuž a prečo sa mal teraz diviť? veď voják dosiaľ nemôhol si kúpiť nových čižiem. No na druhý deň mal už voják novú obuv i pekný nový oblek, a bol z neho vzácny pán. Ihneď rozprávali mu o všetkých pamätnosťach mesta, i o kráľovi a o jeho dcére, o utešenej princezne.

„A kde by som ju mohol videť?“ pýtal sa voják.

„Býva vo veľkom medennom hrade, ohradenom vysokými hradbami a baštami. Len sám kráľ smie ku nej prísť, lebo bolo predpovedano, že dostane za muža sprostého vojáka, a toho nechce kráľ ku sebe pripustiť.“

„Raz bych predsa rád videl princeznu,“ myslel si voják; ale ani mysle, žeby bol môhol dostať k tomu povolenie. Ostatne, bol veselej mysle; chodil do divadla, jazdieval do záhrady, ležiacej pri hrade a dával almužnu chudobným a preukazoval biednym ľuďom veľké dobrodenia, lebo vedel, ako ťažko padne to človekovi, keď nemá ani babky vo vačku. Teraz ale stal sa boháčom. Mal pekné šaty a mnoho priateľov, ktorí denne hovorievali mu, že je znamenitým mužom a skutočným šľachticom; a reči tieto páčily sa mu.

Poneváč ale stále vydával mnoho peňazí a príjmov nemal žiadnych, ostaly mu napokon len dva groše, i musel zanechať utešené izby, v ktorých dosiaľ býval a najal si izbičku v prízemí a čistil si sám a plácal si svoje šaty a zašíval si diery hrubou ihlou. Priatelia jeho opustili ho, lebo ku jeho bytu bolo ďaleko.

Bol večer i nemal svetla, lebo nebol v stave kúpiť si ani lojovej sviečky. V tom vzpomnel si na kremeň, ktorý bol z dutého stromu doniesol. I vzal ho do ruky a zakresal, až iskry sršaly. Tu otvorily sa dvere do korán a pred ním stál pes s veľkýma očima, sťa dve plamenné gule, a prehovoril k nemu:

„Čo rozkážete, pane?“

„Kýho čerta!“ zvolal voják, „to je akýsi znamenitý kremeň; teraz môžem mať všetko, čokoľvek si zažiadam. Dones mi niečo peňazí!“ a pes v tom okamžení odbehol a o chvíľku doniesol v pysku ťažké vrecko, plné medennákov.

Voják tešil sa tomu, že má taký znamenitý kremeň. Keď zakresal ním raz, pribehol pes s medennáky; keď zakresal dvaráz, pribehol pes so strieborniakmi, a keď zakresal triráz, hneď objavil sa pes so zlatom.

Od tých čias netrpel žiadnej biedy, i presťahoval sa do nádherného bytu, dal si zhotoviť nový oblek, a všetci jeho starí priatelia vedeli opäť o ňom; chodievali k nemu a považoval ho za znamenitého muža.

I pomyslel si jedonráz: „Predsa zdá sa mi to byť nápadným, že nemožno mi videť krásnu princeznu. Je vraj nesmierne krásna; aspoň všetci rozprávajú tak o nej, trebárs nevidel ju nikto. Ale čo je z toho, keď sedáva zatvorená v medennom hrade, ktorý obtočený je ohromnými hradbami a vysokými baštami! Nuž či je to vecou docela nemožnou? Kde je môj kremeň?“ I zakresal, a v tom okamžení pribehol pes s veľkýma okáľama, sťa dve plamenné gule.

„Už je síce pôl noci,“ hovoril voják, „no predsa rád bych videl princeznu — aspoň na chvíľočku!“

Pes vybehol zo dverí a vojak ani sa nenazdal, keď pes vrátil sa s princeznou, ktorá sedela mu na chrbáte. Spala a bola tak prelestná, že ju každý za skutočnú princeznu musel považovať. Voják nemôhol odolať svojej žiadosti, i pobozkal ju. Inu, bol voják, ako každý voják!

Zatým odbehol pes a unášal krásnu princeznú zpät na chrbáte. Ráno, pri raňajkách rozprávala princezna kráľovi a kráľovnej, že mala tej noci veľmi podivný sen; snívalo sa jej o psovi a o vojákovi, že sedela na psovi a prišla ku vojákovi, a ten že ju pobozkal.

„To je zvláštny sen,“ hovorila kráľovná, a preto musela jedna z dvorných dám stále strážiť princeznu, aby dávala pozor, či vskutku máva takéto sny, alebo vôbec čo a ako deje sa to.

Vojáka opäť zmocnila sa túžba: videť krásnu princeznú. Pes pribehol v noci do hradu, vzal princeznu na chrbát a bežal s ňou, čo najrýchlejšie. Ale dvorná dáma zbadala to zavčasu, i obula si nachytro ľahké črievičky a utekala za nimi; a akonáhle vbehol pes do vysokého domu, myslela si: „Aha! už viem, kde je to?“ i urobila kriedou kríž na dverách a vrátila sa domov. Sotvaže uložila sa na lôžko, vrátil sa pes i s princeznou. I zbadal hneď, že na dome, v ktorom býval voják, je nakreslený kriedou kríž na dverách. I neotálal dlho, a porobil kriedou kríže na všetkých domoch mesta.

Ráno prišiel ta kráľ i s kráľovnou a s dvornou dámou vo spoločnosti všetkých dvoraninov podívať sa, kde princezna minulej noci meškala.

„Aha! tu je to!“ riekol kráľ, vidiac na prvých dverách kriedou urobený kríž.

„Pochybujem, žeby to tu bolo, drahý mužu môj!“ hovorila kráľovna, vidiac i na druhých dverách biely kríž. —

„A tu je tiež kríž — a tamto tiež!“ hovorili keď videli, že všetky dvere v meste poznačené sú tým istým znakom; i nahliadli, že všetko ďalšie pátranie bolo by zbytočným.

No kráľovna bola rozumná pani a vedela viac, než v koči sa voziť. I vzala zlaté nožničky, prestrihla hodbábne pramienka vzácnej tkaniny, a ušila z nej pekné vrecúško, a toto naplnila drobuškou krupicou a priviazala ho princezne na chrbát, keď spala, a urobila do vrecúška dierku, takže kamkoľvek princezna kročila, krupica sypala sa dierkou na cestu.

V nocí opäť pribehol pes po princeznu, vzal ju na chrbát a bežal s ňou k vojákovi, ktorý bol jej srdcom i dušou naklonený a rád by sa bol stal kráľovičom, aby si ju smel vziať. No pes nezbadal, že cesta od hradu až po oblok vojákov bola posýpaná krupicou.

Na druhý deň ráno poznali kráľ i kráľovna, kde jejich dcéra v noci bola; i rozkázali vojaka chytiť a do temnice vrhnúť. I sedel tu chudiak po tme a v úzkostiach, a onedlho oznámili mu: „Zajtra budú ťa vešať!“ Zpráva táto bola preň prehrozná, lebo neborák zabudol si v hostinci svoj — kremeň.

Už zavčas rána zpozoroval cez železné mreže oblôčka temnice, ako hrnú sa zástupy ľudu z mesta ku popravišťu, aby videli jeho odpravu; očul, ako víria bubny, i videl popred temnicu rýchlym krokom prichádzať celý pluk vojska. Ľudia z mesta bežali o zlomkrk, a medzi nimi bol i jedon ševcovský učeň v zástere a s deravými pantoflami. Bežal skokom, tak že jedna pantofla sošmikla sa mu s nohy a sletela mrežou okienka, kde uväznený bol voják, ktorý díval sa na zástupy ľudu.

„Hej, ševče!“ kričal vojak, „neutekaj tak, veď bezo mňa nevykonajú tam ničoho. Ale vieš ty čo? Bež chytro do môjho bytu a dones mi ztadiaľ môj kremeň; dostaneš štyri groše. Ale sa ponáhľaj, vezmi nohy na plecia!“

Učeň, chcejúc ľahkým spôsobom prísť ku štyrom grošom, bežal po kremeň, doniesol ho a podal vojakovi; a teraz očúvajte ďalej!

Za mestom vystavená bola vysoká šibenica; okolo nej stálo už vojsko a za ním tisíce a tisíce ľudstva. Kráľ a kráľovna sedeli na skvostnom tróne, práve naproti sudcom a radcom kráľovským.

Voják stál už na najvyššom stupni vysokého rebríku; ale keď chcel mu kat hodiť povraz na hrdlo, hovoril ešte, že nevinná žiadosť na smrť odsúdených skôr, ako podstúpili by trest smrti, nikdy nebýva oslyšaná, a on že praje si ešte jednu fajku tabáku, posledniu, ktorú na tomto svete bude fajčiť. Kráľ nechcel mu to odoprieť, a voják vytiahnuv svoj kremeň, zakresal raz — druhý raz — tretí raz, a v tom okamihu boli tu všetci traja psi, jedon s očima plamennýma ako dve gule, druhý s očima, ako dve ohnivé kolá a tretí s očima, ako dve skvejúce sa bane na okruhlej väži.

„Pomáhajte mi!“ zvolal vojak na psov, „aby ma nevešali!“ a psi vrhli sa na sudcov a radcov kráľovských, popadli toho za stehno, onoho za nos, a hádzali nimi vysoko do povetria, tak že každý, keď padol na zem, rozmľaždil sa na kašu.

„Mňa nechajte! To bych nerád!“ volal kráľ, ale najsilnejší pes pochytil kráľa a kráľovnu a šmaril nimi k tým druhým. Vojska zmocnil sa strach, a ľud vyvolával: „Vojáku! vojáku! Ty budeš naším kráľom a krásna princezna bude tvojou kráľovnou!“

I posadili vojáka do kráľovského koča, a keď odchádzal, skákali tí traja psi pred koňmi a ľud vyvolával: „Na zdar!“ Chlapci hvízdali na prstoch a vojsko vzdávalo mu poctu. Princezna z medenného zámku sadla si k nemu a stala sa kráľovnou, a tešila sa z toho veľmi. Svadba trvala celý týždeň, a psi sedeli pri stole a vyvaľovali okále s veľkým zadivením.