ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde bolo, tam bolo, bola ráz jedna šumná, nízunká borovica. Stála na vŕšku uprosred lesa, a mala veľmi príjemné bývanie. Slniečko svietilo na ňu, povetria mala do sýtosti, a okolo nej rôstlo mnoho väčších družiek, borovíc i jedlí. Malá borovica priala si veľmi, aby bola väčšou. Netešilo ju teplé slniečko a čerstvý vozduch, nestarala sa o dietky dedinčanov, ktoré prechádzaly sa okolo nej a štebotaly, keď prišly do hája na jahody. Niekedy prišly deťúrence k nej s plnými hrnčoky, alebo maly jahody na steblách ponavliekané; i posadily sa vedľa nízkej borovice a hovorievaly:

„Pozrite len, aká je pekná, maličká!“

A to nechcela borovica ani očuť.

Na druhý rok bola o jedon vrúbik väčšia, a o rok na to ešte o jedon; lebo na boroviciach možno vždy podľa vrúbkov poznať, koľko rokov už rastú.

„Oj, kebych bola už tak veľkým stromom, ako sú tie ostatnie!“ vzdýchavala si borovica; „i môhla by som konáre svoje rozšíriť a korunkou pozierať do ďalekého sveta! Vtáčkovia staväli by na mojích haluzach svoje hniezda, a keby vetor vial, ukláňala bych sa po pánsky, ako tie ostatnie!“

A tak netešily ju lúče slnečné, ani vtáčky, ani zory na oblohe nebeskej, ktoré stávaly nad ňou ráno i večer.

Keď prišla zima, a sňah ležal zôkol a leskol i blišťal sa, tu prichádzal často daktorý zajáčik a preskočil malú borovicu — a to bolo ešte k zlosti! — Ale dve zimy prešly, a na tretiu zimu bola už borovica tak veľká, že musel zajac okolo bežať.

„Oh, rôsť a vyrôsť, veľkou a dospelou byť — to je najkrajšie na tomto svete,“ myslela borovica.

V jaseň prichádzali vždy rubáči a zoťali niekoľko najväčších stromov. To dialo sa kažďučký rok, a malá borovica, ktorá pekne rúče rôstla, triasla sa strachom; lebo tie veľké, nádherné stromy padaly s veľkým praskotom na zem; haluze sa jím obsekaly, i boly potom nahé a štihlé, tak že neboly k poznaniu. I boly naložené na vôz, a kone ťahaly jích von z hája.

A kam jích viezli? Čo sa stalo s nimi?

Na jar, keď prileteli bociani a lastovičky, pýtala sa jích borovica:

„Či neviete kam jích viezli? Nestretli ste jích na svete?“

Milé lastovičky nevedely ničoho; bociaň ale zamyslel sa, pokýval hlavou a riekol:

„Áno, tuším, že som jích videl! Stretol som niekoľko nových lodí, keď tiahol som z Egypta; na lodiach bolo niekoľko nových sťažňov; mne sa zdá, že to boly ony, voňaly borovinou. Môžem ťa od ních pozdravovať; áno! tie sú hrdé! tie sú pyšné!“

„Oh! kebych už bola tak veľká, žebych i ja môhla plávať morom! A čo je vlastne to more a ako vyzerá?“

„Ach, to nedá sa ani vysloviť,“ odvetil bociaň a odletel. —

„Teš sa zo svojej mladosti!“ hovorily lúče slnečné; „teš sa z jarého zrostu, z mladistvého života, ktorý je v tebe!“

A vetríčok pobozkal borovicu, a rosa plakala slzičky, — no borovica nerozumela jím.

Keď bolo okolo Vianoc, zrúbané boly i tie najmenšie borové stromčoky, ktoré neboly ani tak veľké, ani neboly s borovicou rovného veku, ktorá nemala ani stania ani pokoja, len vždy chcela sa poberať preč. Tieto malé stromky — a boly to vždy tie najkrajšie — podržaly vždy svoje haluze; i boly na vôz naložené a z hája koňmo vezené.

„Kam sa tie asi podejú?“ pýtala sa borovica. „Veď nie sú ani tak veľké, ako ja; jedon zo stromčokov bol o mnoho menší! Prečo ponechávajú sa jím haluze? Kam idú?“ —

„To vieme my, čvrlik, čvrlik — čim, čim!“ čvrlikali vrabci. „Pozerali sme v meste do oblokov! I vieme, kam idú! Oj, tam dožijú sa najväčšej slávy a nádhery, ktorú si len možno mysleť! Pozerali sme do okien, a tam videli sme, ako boly postavené naprostred svetnice a okrášlené najkrajšími vecmi: pozlátenými orechmi, jablčkami, mädovníkmi, cukrovinkami, hračkami a mnohými svetielkami — čvrlik — čim, čim!“

„A potom —?“ pýtala sa borovica a triasla sa po všetkých haluzach; „a potom? čo stane sa potom?“

„No, viac nevideli sme! Niečo takého nedá sa s ničím — čim, čim — ani len porovnať!“

„Ach, či je to i mne súdené, aby som kráčala po tejto skvelej ceste?“ jasala borovica. „Veď je to o mnoho lepší život, než morom plávať! Ja zahyniem túžbou! Keby už len boly skôr tie Vianoce! Už som veľká a vyrostlá, ako ostatnie, čo boly predošlého roku ztadeto odvezené! — Oh, kebych bola už na voze. Jaj, kebych bola len čím skorej v tej teplej izbe v plnej kráse a nádhere! A potom —? Áno, potom nasledovať bude o mnoho lepšieho a krásnejšieho; veď prečo by nás tak ozdobovali, — daromne sa to iste nedeje! Musí nasledovať niečo skvostnejšieho, velikého — ? — Oh, ako sa trápim, ako sa súžim! Sama neviem, ako mi je!“

„Teš sa, že nás máš!“ hovoril vozduch a svetlo slnečné. „Teš sa zo svojej jarej mladosti!“ —

No borovica netešila sa a rôstla ďalej a ďalej. V lete, v zime bola zelená — tmavozelená.

Ľudia, ktorí ju zazreli, hovorili:

„To je pekný strom!“

A na Vianoce bola prvá zoťatá zo všetkých. Sekera zašla hlboko do tuku, a borovica padla so vzdychom na zem, cítila boľasť i omdlela. I nemôhla ani pomysleť na nastávajúce šťastie, lebo jej ťažko padlo, rozlúčiť sa s otčinou, s miestočkom, na ktorom bola vyrôstla. Veď nevedela, že viac neuzre svoje milé známe krovinky a kvietočky vôkol seba, ani snáď svojich vtáčkov. Lúčenie bolo dosť boľastné!

Prišla k sebe až vtedy, keď složili ju i s druhými stromkami vo dvore, a keď očula jednoho muža, ako hovorí:

„Táto je pekná, tú môžeme potrebovať!“

A teraz prišli dvaja sluhovia v prámovaných šatoch, i vniesli borovicu do veľkého nádherného teremu. Okolo na stenách visely obrazy, a vedľa kachlí stály pekné čínske nádoby s levami; boly tu stoličky, hodbabné pohovky, veľké stoly, plné kníh s obrázkami, a hračiek z niekoľko tisíc — aspoň tak hovorily dietky, ktoré sa s tými vecmi ihraly. A borovica bola postavená do veľkej, pieskom naplnenej nádoby; no nebolo ani poznať, že to bola hlinená nádoba, lebo bola oblepená zeleným papierom, a stála na širokom, pestrobarevnom koberci.

Ach, ako triasla sa naša milá borovica!

„Čo to bude ďalej so mnou?“

Sluhovia i slečinky ozdobovaly ju. Na halúzky zavesovaly siete, vystrihané z barvistého papieru, a každá sieť naplnená bola cukrovinami. Pozlátené orechy a jablká visely dolu, akoby boly na halúzkach vyrôstly. A viac, než sto bielych, modrých a červených sviečočiek bolo medzi to nastrkané. Panáčkovia a panenky vypchané, ktoré vyzeraly celkom ako ľudia — borovica dačo takého nevidela ešte nikdy — kolimbaly sa na halúzkach, a vysoko na vrcholci leskla sa hviezda z pozlátky.

To bola krása — nevídaná krása!

„Dnes večer,“ hovorili všetci, „dnes večer — bude tento stromčok žiariť!“

„Oh,“ myslela borovica, „keby sa len čim skôr zmrklo! Či budú už skoro svetlá rozžaté? A čo bude potom? Či prídu všetky stromy z hája, aby ma videly? A či priletia vrabci k obloku, aby ma obdivovali? Či budem tu rôsť a či budem v zime i v lete ozdobená?“

Slovom, naša roztomilá borovica smýšľala dosť krásne; no nedočkavosť jej zapríčinila, že dostala bolenie do vrúbkov, a také bolenie je borovici tak boľastné, ako nám ľuďom bolenie hlavy.

Sviečky sa rozžaly. Aký to lesk! Aká to krása! Borovica triasla sa od radosti na všetkých halúzkach, tak že jedna sviečočka padla a zapálila papierovú sieť. Všetko by bolo zhorelo v plameni.

„Chráň nás Bože!“ vykríkly slečinky, a hneď zahasily plameň. I nesmela sa borovica ani pohnúť! Oh, bola to hrôza! Bála sa, aby niečo nestratila zo svojich nádher. Celkom omámená stála tu vo svojej kráse. A hľa, dvere do svetnice sa otvorily — a množstvo dietok pribehlo dnu, akoby chcely celý strom obrať. Starší ľudia kráčali vážnejšie. Dietky boly zarazené — ale len na okamženie, i pokrikovaly opäť radostne, že rozliehalo sa to ďaleko; poskakovaly okolo borovice, — a darčok za darčokom bol odtrhnutý.

„Čo to robia?“ myslela borovica. „Čo to bude?“

A sviečočky horely, dohorievaly až k halúzkam, a keď dohorievaly, boly zhasínané, i bolo deťuškám dovoleno, aby obtrhaly milú našu borovicu. Ach, ako hrnuly sa k nej, ako ju kmásaly, že ubohej len tak halúzky prašťaly. Keby nebola bývala za vrchovčok so zlatou hviezdou o strop pripevnená, boly by ju iste na zem shodily.

Deťúrence tmolily sa okolo ubohej borovice so svojími hračkami, a nik nepozrel viac na ňu, jediná snáď stará varovkyňa, ktorá prišla a prezerala halúzky, aby zvedela, či nezabudli tam daktorú figu alebo jabĺčko.

„Dáku rozprávku — rozprávočku!“ volaly dietky a doviedly ku stromku malého, tučného starčoka v čiernom kabáte a s bielym ručníkom na krku. A ten sadol si pod stromčok.

„Tu sme pod zeleným krovom,“ hovoril, „a borovica môže očúvať s vami. Ale poviem vám len jednu poviedku. Či chcete očuť o Popelválovi a či o Zlatovláske, ktorú hodila Ježibaba okaličenú do mora a ktorá predsa prišla ku sláve a vydala sa za princa?“

„O Popelválovi!“ kričaly niektoré dietky.

„O Zlatovláske!“ volaly druhé.

A tu bolo kriku a volania! Len borovica mlčala i myslela:

„Čože, či sa i mne dačo ujde z tej poviedky? A či nič nebudem pri tom robiť?“

Blázonko, veď bola pri tom, a už urobila všetko, čo bolo jej povinnosťou!

A starčok s bielym ručníkom na krku vyprával o Zlatovláske, ako ju okaličenú Ježibaba hodila do mora, a predsa prišla ku sláve a vydala sa za princa.

A dietky tlieskaly rúčkama i volaly:

„Rozprávajte, rozprávajte ďalej!“

Chcely ešte očuť poviedku o Popelválovi, no starčok nerozprával viac.

Borovica stála celkom zamyslená a onemela: veď niečo takého nerozprávali ani vtáčkovia v lese.

„Ježibaba hodila okaličenú Zlatovlásku do mora, a predsa vydala sa za princa! Áno, tak sa to deje na svete!“ myslela borovica a verila, že je to všetko pravda, poneváč to starec rozprával, ktorý mal biely ručník okolo krku.

„Pravda, ktože to môže vedeť! Možno, že i mňa shodia dolu so svetnice, a dostanem za muža dákeho princa!“

I tešila sa už po predku, že na druhý deň bude zase ozdobená sviečočkami, zlatom, ovocím a inými nádherami.

„Zajtra budem sa triasť!“ dúmala ďalej, „a budem sa radovať zo svojej slávy. Zajtra očujem zase poviedku o Zlatovláske a snáď i o Popelválovi.“

A cez celú noc stála ticho; veď mala plnú hlavu myšlienok.

Na druhý deň ráno prišiel sluha a slúžka do svetnice.

„Aha, teraz ma budú zase nádherami ozdobovať!“

Ale tí vyvliekli našu milú borovicu pekne krásne z teremu po schodoch, hore na pôdu, a tam postavili ju do tmavého kúta, kde nikdy ani to Božie slniečko nezasvietilo.

„Čo to má znamenať?“ divila sa borovica. „Čo tu mám robiť? Čo tu mám vyčkávať?“

A podoprela sa o múr, dúmala a premýšľala ďalej.

A mala k tomu dosť času, lebo uplynulo niekoľko dní a nocí a nik neprichádzal hore: a keď i prišiel niekto, prišiel len preto, aby posadil k nej niekoľko škrýň. I bola zakrytá, a môhlo sa mysleť, že zabudli na ňu docela.

„Vonku je zima!“ mudrovala borovica. „Zem je tvrdá a sňahom pokrytá, ľudia nemôžu ma ešte zasadiť; preto budem tu iste až do jari, ako v opatere. Ako je to všetko dobre premyslené! Tí ľudia sú predsa dobrí!… Len keby tu nebolo tak tma a tak hrozne clivo! Aspoň keby dobehol sem niektorý zajáček! Tam von v háji bolo tak ľúbezne, keď sňah vôkol ležal a keď zajáci poskakovali okolo; áno i keď preskočil ma niektorý. Ale vtedy nemôhla som ho vystáť. Tu mi je až hrôza clivo!“

„Pišť, pišť!“ ohlásila sa zrazu malá myška a vybehla z diery; a za ňou vyšla druhá. I ovoniavaly borovicu a poskakovaly po jej haluzách.

„To je ukrutná zima,“ hovorily myšky; ináč bolo by tu ľúbezne, pravda, stará matka borovica?“

„Nie som stará!“ odsekla borovica. „Sú ešte i staršie, o mnoho staršie, než som ja.“

„Ako si sem prišla?“ pýtaly sa myšky ďalej. „Rozprávaj nám, ak vieš niečo?“

„Boly totiž veľmi zvedavé.

„Hovor nám o najkrajšom mieste na svete! Bola si už v komore, kde leží syr na policiach a údenina visí s povaly, kde tancuje sa po masti, kam chudé vchádzame a tučné vychádzame!“

„Neznám to miesto!“ odpovedala borovica. „Ale znám háj, kde slnko svieti a vtáci spievajú.“

I vypravovala všetko o svojej mladosti a čiperné myšky nikdy neočuly ešte niečo podobného, i načúvaly, že nezpúšťaly z nej ani očú. A konečne riekly:

„Mnoho si už videla a zkúsila. Oh akou si bola šťastnou!“

„Ja?“ hovorila borovica a rozmýšľala o tom, čo sama rozprávala. „Áno, skutočne boly to krásne dni!“

A potom rozprávala o štedrom večere, kde bola ozdobená toľkými nádherami.

„Oh!“ vykríkly myšky, „akou šťastnou si bola, ty stará borovica!“

„Nie som tak starou,“ mrzela sa borovica, „len tejto zimy prišla som z lesa. Len v zroste opozdila som sa.“

„Ako zajímavo vieš rozprávať!“ hovorily myšky, a druhej noci prišly k nej a doviedly sebou ešte štyri iné, aby i tieto očuly borovicu rozprávať; a čím viac táto vypravovala, tým viac rozpomínala sa na svoju minulosť a myslela:

„Boly to krásne dni! A ony sa asnáď ešte vráťa. Zlatovlásku hodila Ježibaba do mora, a predsa, vydala sa za princa!“

I vzpomnela si na malého nízkeho dubčoka, ktorý tam v háji rástol; ten bol pre borovicu akoby súdený, opravdivý krásny princ.

„A kto je to, tá Zlatovláska?“ dopytovaly sa myšky.

A borovica rozprávala celú povesť o Zlatovláske. Dobre zapamätala si každé slovíčko, a naším malým myškám tak zaľúbila sa táto poviedka, žeby od radosti boly vyskočily až na konár borovice.

Nasledujúcej noci prišlo o mnoho viac myší, a v nedeľu i dvaja veľkí potkani; no týmto neľúbila sa povesť, a to zarmútilo čiperné myšky, lebo ani jím neľúbila sa už poviedka.

„Znáš len tú jednu poviedku?“ — tázali sa potkani.

„Len tú jednu,“ hovorila borovica, „ktorú očula som v najšťastnejší večer svojho života. Vtedy som to ani nechápala, akou šťastnou som bola!“

„To je biedna rozprávka! Či nevieš žiadnu o slanine alebo údenine? Žiadnu o komore?“

„Neviem,“ odpovedala borovica.

„Ďakujeme pekne!“ hovorili potkani opovržene a vrátili sa domov.

Ani myšky neprišly viac k nej, a len teraz vzdýchala borovica.

„Bolo to predsa príjemné, keď tu okolo mňa sedávaly tie čiperné myšky a načúvaly, keď som jím rozprávala. I to pominulo sa. No nezabudem na to nikdy, i radovať sa budem, až prídem opäť k sebe!“

A či sa to skoro stalo?

Áno; raz za rána prišli ľudia a počali na pôde sem a tam šramotiť. Škryne boly odstavené a borovica z kúta vytiahnutá. Hodili ju nešetrne na zem, a jedon sluha sniesol ju po schodoch dolu, keď svietil biely deň.

„Teraz začnem znovu žiť!“ myslela si borovica; zacítila čerstvý vzduch, i uzrela zase prvé slnečné lúče po tak dlhom čase — ležala na dvore. A to všetko dialo sa tak chytro, že nemala ani času, aby sa poobzerala.

Všetko zôkol vyzeralo premenené. Dvôr ležal pri zahrade, v ktorej všetko kvitlo. Ruže stály tu a rozosielaly ľúbeznú svoju vôňu až na dvôr, i nakukávaly dnu ponad zahradný múr. Lipy kvitly a lastovičky poletovaly okolo a volaly: „Čiryri, dobre sa nám darí!“ No na biednu borovicu ani nepozrely.

„Áno,“ myslela ona, „i mne sa bude zase všetko dobre dariť!“

A natešená rozložila svoje haluze na široko, ale ach! tie boly už suché a ožlklé, a ona ležala tu v kúte medzi smeťami a žihľavou. Hviezda z pozlátky sedela jej ešte na vrchovci a blišťala sa v lúčoch slnečných.

Na dvore hrali sa samopašní chlapci, tí, ktorí na Vianoce poskakovali okolo borovice a tak sa boli radovali. Jedon z tých najmenších pribehol a strhol tú hviezdu.

„Pozrite, čo našiel som ešte na tom ohyzdnom strome!“ hovoril, a stál si za haluze, ktoré prašťaly mu pod nohama.

A biedna borovica pozerala na všetku tú krásu kvietkov v zahrade, pozrela po sebe a priala si, aby bola radšej v tmavom kúte na pôde ukrytá. Rozpomínala sa na svoju jarú mladosť v háji, na rozkošný svätvečer a na čiperné myšky, ktoré tak rady načúvaly povesť o Zlatovláske.

„Koniec, koniec všetkému!“ hovoril ošarpaný stromčok. „Oj, prečo som sa neradovala, kým som môhla a smela! Koniec, koniec všetkému!“

A prišiel sluha a rozsekal borovicu na kúsky. Bola z nej pekná otiepka. I položili ju pod kotol, podpálili, a hneď horela bĺkom. A tu hlboko si vzdýchala, a každý jej vzdych bol ako rana z pušky. I pribehly deti, posadaly si okolo vatry, a keď očuly dáky vzdych, volaly: „Pif! paf! puf!“

No pri každej rane, ktorá bola hlbokým vzdychom, rozpomínala sa na jedon letní deň v lese, lebo na zimní čas, keď hviezdičky na oblohe jasno trblietaly; pripomenula si svätvečer a Zlatovlásku, jedinkú to poviedku, ktorú očula a rozprávať znala.

I zhorela a bola z nej hŕstka popola.

Dietky bavily sa v zahrade, a najmenšie z nich malo hviezdu na prsách, ktorú borovica v najšťastnejšej chvíľočke mala na vrcholci. Teraz už bol všetkému koniec, koniec bolo s borovicou, koniec i s touto poviedkou; koniec, koniec — a to býva s každou poviedkou!