ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde bolo, tam bolo, bol raz jedon císar, a ten veľmi obľuboval nové nádherné šatstvo, tak že si ho prečasto kupoval, a všetky peniaze vydával len za to, aby môhol byť pekne oblečený. Staral sa o svoje vojsko, a mal obľúbenie v divadlách, koňských dostihoch a prechádzkach len preto, aby sa vždy ukázal v dákom novom obleku. Na každú denniu hodinu mal iný oblek; a keď hovorilo sa o daktorom panovníkovi, že je na sneme, o tomto císarovi hovorievalo sa, že je v šatnici!

V jeho sídeľnom meste bol živý ruch a veselý život. Každý deň prichádzalo ta množstvo cudzincov.

A jednoho dňa prišli ta i dvaja šibali, ktorí vydávali sa za tkáčov, i roztrúsovali o sebe chýr, že znajú tkať tkaniny veľmi krásne, aké si len kto zažiada. Hovorili, že jejích tkaniny majú veľmi krásne barvy, a vzorky a šaty majú tú vlastnosť, že tomu človekovi stávajú sa neviditeľnými, kto buď čo úradník, nenie na svojom mieste, alebo kto je veľmi hlúpy.

„Boly že by to za divotvorné šaty,“ mienil císar, „keby jích mal na sebe; rozoznával bych hlúpych od učených, i vedel bych, kto nenie schopným úradníkom v mojej krajine! Áno, áno, takú tkaninu musím si zaopatriť!“

A dal obom šibalom na závdavok mnoho peňazí, aby sa hneď dali do tkania.

Cudzinci postavili hneď svoje krosná a robili, akoby tkali; no na člnku nebolo ani nitky, ačkoľvek vybrali si ten najtenší hodbáb a za prácu dostali, čo závdavok, mnoho a mnoho zlata. Hodbáb predali, a utržené peniaze strčili do vačku, no za prázdnymi krosnami tkali ustavične neskoro do noci.

„Rád bych vedel,“ hovoril císar sám ku sebe, „koľko metrov už natkali!“

Ale pomysliac si na to, že len múdry človek alebo úradník, spôsobný vo svojom úrade, môže videť, čo je natkané, nechcel sa sám o tom presvedčiť, i umienil si, že pošle ku tkáčom najprv niekoho iného, než by sám pozrel, ako tkajú. Celé mesto vedelo, aké podivné vlastnosti má táto tkanina, a každý chce zvedeť, či je jeho sused hlúpy alebo nespôsobný a ťarbavý.

„Pošlem ku tkáčovi svojho starého, poctivého ministra,“ hovoril císar pre seba, „ten najlepšie bude vedeť posúdiť jejich tkaninu, je muž rozumný, a neznám nikoho, kto lepšie zastával by svoj úrad!“

I šiel tedy poctivý, starušký minister do izby, kde oba šibali za krosnami sedeli a tkali.

„Pomáhaj Pán Boh!“ hovoril minister. „Ale, veď nevidím nič,“ riekol sám k sebe.

No nepovedal o tom nikomu nič.

Oba šibali žiadali ho, aby bližšie pristúpiť ráčil ku krosnám. I pýtali sa ho, či je vzorka pekná, a či sú barvy krásne, a ukazovali mu prázdne krosná. Chudák, starý minister pretieral si oči, a ak pozerá, tak pozerá na milé krosná, ale kde nič, tu nič, nebolo na krosnách ničoho, nebolo ani nitky.

„Pane Bože na nebi!“ myslel si minister, „snáď som len predsa nie hlupákom! To bych si nebol myslel; no musím mlčať o tom. Alebo bol bych snáď neschopným úradníkom? Bože uchovaj! Nepoviem, že som nič nevidel!“

„Nuž, pane, či nič nehovoríte?“ opýtal sa ho jedon z týchto tkáčov.

„O, to je divotvorná, veľmi krásna tkanina!“ odvetil starušký minister, dívajúc sa cez svoje okuliare na krosná. „Krásna vzorka, krásne barvy! Teší ma veľmi, že môžem podať zprávu cisárovi, ak veľmi páči sa mi tá tkanina!“

„Teší nás veľmi,“ hovorili oba šibali, udávajúc mená bariev a popisujúc vzácne vzorky veľmi výmluvne.

Starý minister dával pozor, aby i on mohol to cisárovi rozprávať, čo i učinil.

Po tejto návšteve žiadali šibali ešte viac peňazí, o mnoho viac hodbábu a zlata, predstierajúc, že to všetko potrebujú ku svojej práci. Čo dostali, schovali si a nekúpili ani nitky ku tkaniu, i tkali ďalej na prázdnych krosnách.

O krátky čas poslal k ním císar iného poctivého úradníka, aby presvedčil sa, ako ďaleko pokročilo už dielo, a či sú s ním už hotoví. Vyslaný úradník pochodil práve tak, ako starušký minister. Díval sa, díval, no na prázdnych krosnách nevidel ničoho, preto že na nich nebolo ani nitky.

„Či je krásna tá tkanina?“ pýtali sa ho oba šibali, a vysvetlovali krásu vzoriek, ktorých tam nebolo.

„Nie som hlupákom,“ myslel si poctivý cisársky úradník, „tak môj úrad nehodil by sa pre mňa, vlastne ja do svojho úradu! Bola že by to pekná vec, radšej budem o tom mlčať!“

I vychvaľoval dielo, ktoré nevidel, a s radosťou ujisťoval jích, aká krásna je tá tkanina, aká krásna je barva a aké prekrásne vzorky! A tak rozprával i cisárovi.

Celé mesto nehovorilo o inom, len o krásnom diele. I sám císar chcel ho videť, dokiaľ je tkanina na krosnách. I vyšiel zo svôjho palácu v sprievode mnohých výtečných mužov, medzi ktorými boli i oba poctiví starí úradníci. I vstúpil do dielne k obom šibalom, ktorí za prázdnymi krosnami neunavene tkali.

„Či nenie to znamenité dielo?“ ohlasovali sa oba poctiví úradníci. „Nech len ráči pozreť Vaša císarská jasnosť na vzorky a barvy!“

I domnievali sa, že ostatní vidia tkaninu, i ukazovali prstom na krásne krosná.

„Ako je to?“ myslel si císar, „veď ničoho nevidím! To je hrozné! Či som snáď hlupákom, alebo či neschopný som byť císarom? Nič hroznejšieho nemôhlo by byť pre mňa!“

„Oj, krása, krása!“ hovoril nahlas císar. Ja som úplne spokojný s dielom.“

I prisviedčal hlavou, a díval sa na prázdne krosná.

Nechcel povedať, že nevidí nič. A všetci, čo boli v císarskom sprievode, dívali sa, dívali, až oči vyvaľovali, no nevideli ničoho; ale predsa ohlasovali sa ku císarovi:

„Oj krása, krása!“ I radili císarovi, aby sa obliekol do nových nádherných šiat z tejto tkaniny počas veľkého, odbývať sa majúceho sprievodu.

„Aká to znamenitosť! Aká to krása a nádhera!“ ozývalo sa zo všetkých úst, a každému žiarila z tvári spokojnosť nad zdarilým tým dielom.

Císar sám ozdobil oboch šibalov záslužným krížom a vymenoval jich za svojích císarských dvorských najvyšších tkáčov.

Deň pred slavnosťou boli oba šibali až do druhého rána za svojími prázdnymi krosnami, a mali rozžatých sto voskovíc. I mali plné ruky práce, aby dohotoviť môhli nové cisárove šaty. Robili, akoby tkaninu snímali s krosien, tu zase rozťahovali ju, strihali veľkými nožniciami a šili.

„Chvála Bohu!“ zvolali razom: „Šaty sú hotové!“

Císar, sprevádzaný najvyššími hodnostármi, prišiel do dielne oboch šibalov, a títo pozdvihli do výšky ruky, akoby držali niečo, i zvolali:

„Hľa, to sú nohavice! Tu je kabát a tu plášť!“ a tak to išlo ďalej. „Šaty ľahké, sťa pavúčina! Človek nazdal by sa, že nemá nič na tele; no práve to najväčšmi zaujíma človeka!“

„Pravda, pravda!“ prisviedčalo všetko pánstvo, no nik z nich nevidel ani nitky.

„Vaša císarská milosť, ráčte sa dať vyzliecť,“ hovorili oba šibali, „aby sme vašu milosť môhli obliecť do nových šiat tamto pred tým veľkým zrkadlom.“

Císar vyzliekol sa celkom, a šibali postavili ho pred veľké zrkadlo a robili, akoby mu obliekali šatu za šatou, a císar obracal a krútil sa pred zrkadlom.

„Aj, aj! Ako krásne priliehajú! Ako utešene svedčia!“ volali všetci razom. „Aký to vkus! Aká krása bariev! Utešený to oblek!“

„Vonku čakajú už s baldachynom,“ hovoril najvyšší císarský obradník.

„Som hotový!“ riekol císar. „Ale povedzte, či svedčí mi tento oblek?“ I poobzieral sa ešte raz pred zrkadlom otáčajúc sa, akoby sa zo všetkých strán chcel videť.

Komorníci, majúc niesť povlek, siahali k zemi, akoby ho chceli zdvihnúť so zeme, a išli s pozdviženýma rukama, akoby niesli povlek, no nechceli nikomu vyzradiť, že nič nevidia, že nič nenesú.

Takto kráčal císar pod baldachynom v sprievode slavnom, a po uliciach bolo čuť volanie:

„Hviezdy nebeské! Aké čarokrásne sú tie nové cisárove šaty? Aký to nádherný plášť so skvostným povlekom! A ako krásne priliehajú mu šaty k telu!“

I nik nechcel uznať, že nič nevidí, aby nebol vyhlásený za hlupáka alebo za úradníka, neschopného k svôjmu úradu. Takého šťastia nemal dosiaľ žiadon oblek císarov.

„Ale veď nemá nič na sebe!“ ozvalo sa akési dieťatko.

„Bože na výsosťach! Či čujete, čo nevinnosť detská hovorí?!“ riekol otec toho dieťatka; i vyprával jedon druhému, čo povedalo dieťa.

„Ale veď nemá nič na sebe!“ zvolal napokon celý zástup.

Císara mrzelo to veľmi, lebo bola to skutočná pravda, o ktorej on dosiaľ pochyboval. No pomyslel si:

„Teraz musím už len takto dokončiť slavnosť!“

A komorníci išli za ním a robili, akoby niesli skvostný plášťový povlek, trebárs nebolo tam ani povleku ani plášťa!