ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo raz dvadsaťpäť vojáčkov, všetci boli rodní bratia, pochodiaci zo starej cínovej ližice. Boli priameho a udatného vzhľadu, a každý mal na ľavom ramene prevesenú pušku a jednaký oblek, červený a modrý. Vyzierali veľmi pekne. Keď vystúpili zo škatule na svet, neočuli iného, ako volať: „Ľaľa! cínoví vojáci!“

Takto volal na nich chlapčok a od radosti tlieskal rúčkama, že dostal na sviatky tak utešený dar; i postavil jích hneď na stôl. Jedon bol taký, ako druhý; iba jedon líšil sa od ostatních tým, že mal len jednu nohu, lebo pri jeho narodzení chýbalo už cínu zo starej ližice na tú druhú. No i na jednej nohe vedel stáť tak pevne ako ostatní jeho bratia na dvúch nohách. A práve príbehy tohoto jednonožca sú znamenité.

Na stole, na ktorom stálo toto cínové vojsko, bolo mnoho iných hračiek a medzi nimi bol najpeknejší papierový hrad — z lepenky. Cez vyrezané oblôčky vidno bolo do všetkých izieb a svetníc. Pred hradom stály v pekných riadkoch stromčoky okolo jazierka, po ktorom plávaly dve voskové labute. Všetky hračky boly veľmi pekné, ale najkrajšou z nich bola panenka, ktorá stála v otvorených dverách papierového hradu.

Panenka bola tiež z papieru a mala na sebe bielunkú sukničku a ces plecia modrú stužku, čo pláštik, a na tomto kúsok pozlátky, tak nazveľky, ako jej hlavička. Panenka stála tu s rozprestrenýma rúčkama, lebo bola výbornou tanečnicou, a mala jednu nôžku zdvihnutú tak, že ju cínový vojáčik o jednej nohe ani nezbadal, i domnieval sa, že i panenka je jednonohá.

„Ej, to by bola ženička pre mňa,“ pomyslel si; „no pre mňa je to slečinka trochu z vysokého rodu; ona býva v hrade, a ja v škatulke, a tam je nás päť a dvadsať mužov, tam nieto miesta pre ňu! Ale, nech sa robí, čo chce, predsa urobím si s ňou známosť!“

I vystrel sa ako bol široký a dlhý za tabatierku, ktorá ležala na stole. A z tohto svôjho úkrytu pohodlne môhol sa dívať na panenku, ktorá stála na jednej nohe, a predsa nestratila rovnováhu.

Keď bol večer uložení boli všetci vojáčkovia do škatule, a všetci domáci šli spať. A tu daly sa hračky do hrania; dievčatká hraly sa na „Hoja Ďunďu“ a „Heľušku“ a chlapci na vojákov. Keď to cínoví vojáčkovia očuli, počali sa hýbať v škatuli, lebo by sa boli i sami radi zahrali, no žiadon z ních nebol v stave ztrhnúť vrchnák škatule. Mlýnčok na lieskovce metal sebou sťa divý, a krieda s tužkou skákaly po tabuľke a robily taký hluk a šramot, že zobudil sa i kanárik, i dal sa do spevu. Kto nepohol sa z miesta, boli to: cínový vojáčik o jednej nohe a malá tanečnica.

Panenka dosiaľ stála na jednej nohe, i rozťahovala rúčky, a vojáčik nespúšťal s nej ani oka.

O chvíľu bilo dvanásť hodín; a tu otvorila sa znovu tabatierka — ale tabáku v nej nebolo — i vyskočil z nej čiernoodený malý chlapík.

„Vojáčku!“ hovoril chlapík, „chceš prísť o svôj zrak?“

Ale cínový vojáčik ani nehol sebou, akoby ani slova nebol očul.

„No, veď uvidíš zajtra ráno!“ vyhrážal sa mu chlapík.

Keď dietky ráno povstávaly, postavily vojáčka za oblok, a tu zrazu — či učinil to malý strygôň alebo silný vetor — otvoril sa oblok, a vojáčik padol dolu hlavou z tretieho poschodia na ulicu.

Bol to strašný výlet! Ubohý vojáčik sletel dolu hlavou, bodák vrazil sa mu do zeme, a on ostal stáť na čáku.

Slúžka a chlapec bežali ihneď na ulicu hľadať vojáčka; hľadali ho dlho no nemôhly ho najsť. Keby sa bol vojáčik ohlásil: tu som! boli by ho našli; no poneváč stál akoby na stráži, nesmel a nechcel kričať. V tom spustila sa veľká leja; kvapky padaly ako hrach veľké, a dva uličníci kráčali v tom dáždi okolo neho.

„Ľaľa!“ hovoril jedon z ních, „cínový voják — ten bude plávať!“

I zhotovili loďku z papieru, dali do nej vojáčka a pustili ho dolu odkvapom; sami však bežali vedľa odkvapu a smiali sa nahlas.

Cínovému vojáčkovi nebolo do smiechu. Dážďová voda hnala sa prúdom, lebo počalo sa ešte väčšmi liať. Papierová loďka zmetaná bola sem i ta, tak že cínový vojáčik dostal z toho závrat; ale netáckal sa predsa, hľadel rovno pred seba a držal pušku pevne v ľavej ruke.

V tom vbehla loďka pod vyčnievajúci kameň odkvapu, i zaviazla tam, sťaby pod nízkym sklepením mostu; a bola tam tma, ako v škatuli.

„Ale kam som sa to dostal?“ myslel si, „na môj pravdu, to mi ten strygôň musel vykonať! Len keby bola tu pri mne tá pekná panenka — potom bych sa nebál ani po tme.“

A v tom okamžení priplával k nemu vodní potkan, ktorý býval v diere pod mostom.

„Kde máš pas?“ tázal sa vojáka.

Ale cínový vojáčik mlčal a držal svoju pušku v ľavej ruke.

Loďka plavila sa ďalej a potkan plával za ňou a od zlosti ceril ostré zuby, i volal na plávajúce triesky a steblá:

„Držte ho! Nepúšťajte toho podvodníka, lebo nemá ani pasu!“

Voda rynula priekopou vždy prudšie a prudšie. Ako vyšla loďka z podmostia, opäť videl vojáčik Božie svetlo; ale v tom začul hrozný buchot, tak žeby sa bol i ten najsrdnatejší rek naľakal. S podmostia padol totiž kameň do vody, a za ním kus dreva. Takáto plavba je vojákovi tak nebezpečnou, ako lodiam a plavcom plavba na mori medzi úskalím. Nebezpečie bolo veľké; loďka uháňala sťa strela, až napokon dostala sa z priekopy do rieky; no vojáčik náš netratil zmužilosti.

Zrazu otočila sa loďka dvaráz, a voda hrnula sa do nej; i bolo sa čo obávať, že utonie, a cínový vojáčik s ňou. Tento bol už po krk vo vode; loďka sa roztrhla a tonula, a voda hnala sa vojáčkovi ponad hlavu. Ale i v tomto hroznom okamihu vzpomnel si na krásnu panenku, ktorá bola takou chýrnou tanečnicou, a ktorú už nikdy viac nemal uzrieť. A k ušiam jeho zavznieval smutný spev:

A cínový vojáčik utonul nadobre. I prišla veliká ryba, a prehĺtla ho. V pažeráku ryby bolo o mnoho tmavšie a preň o veľa hroznejšie než bolo vo tme pod kameňom, z priekopy vyčnievajúcim. No cínový vojáčik nestratil duchaprítomnosti, i ležal zmužilo v pažeráku ryby a držal pušku v ľavej ruke.

Ryba metala sebou sem i ta, metala sebou hrozne a dlho, až konečne utíšila sa. Letela, akoby ju bol blesk omráčil; i octla sa nad vodou, na bielom dni, a tu zakričal ktosi: „Cínový voják!“

Rybu totiž bol chytil rybár, i doniesol ju na trh a predal ju. Kuchárka, čo ju kúpila, doniesla ju do kuchyne, aby nastolila ju — čo pôstne jiedlo — svôjmu pánovi na obed.

Keď jej slúžka ostrým nožom prerezala brucho, a vytiahla ztade cínového vojáčka, zkríkla: „Ľaľa, cínový voják!“ i doniesla ho do svetnice, kde všetci divili sa tomuto chrabrému mužovi, že vykonal tak znamenitú plavbu, a že dostal sa až do žalúdka ryby. Ale cínový vojáčik nezakladal si mnoho na takej plavbe. Stál tu zmužilo na stole a držal pušku v ľavej ruke, no žiadon — ani on sám — nemôhol si to vysvetliť, akým spôsobom prišiel nazpäť do svetnice, kde pred časom za tabatierkou ležal. Videl tu opäť tie samé dietky, tie samé hračky na stole, i krásny papierový hrad s malou tanečnicou, ktorá stála tu na jednej nohe a druhú držala hore vyzdvíhnutú. Ešte dosiaľ nestratila rovnováhu, taká hodná osôbka to bola.

Cínový vojáčik bol tým nad mieru dojatý, bol by si rád zaplakal a veľké cínové slzy ronil, no na vojáka nesvedčí sa plakať. On díval sa na ňu a ona na neho, ale ani slovíčka si neprehovorili.

O chvíľu vzal jedon z chlapcov vojáčka, a hodil ho do pece. Nemal k tomu žiadnej príčiny, no zaiste zkúval to ten strygôň!

V peci stál cínový vojáčik ako na slnci; bolo mu strašné horko, ale nevedel od čoho, či od ohňa alebo od plamennej lásky k malej tanečnici. Barvy mu pustily, prečo? neviem, či na vykonanej strašnej plavbe alebo z hrozného pohnutia mysle. Rozplýval sa, ale nie radosťou, no pri tom všetkom stál tu zmužilo, držiac pušku v ľavej ruke.

V tom otvoria sa na peci dvierka a malá tanečnica letela do ohňa, práve cínovému vojáčkovi do náručia. Vetor bol ju ta zahnal, sťa ružové pierko, i chytila sa, zbĺkla plameňom a zhorela. Vojáčik sa rozlial a bola z neho guľôčka cínu.

Na druhý deň ráno vybierajúc slúžka z pece popol, našla tam gulôčku cínu v podobe zcvrklého srdiečka po chrabrom cínovom vojáčkovi; no po tanečnici nebolo už ani chýru!