Konvalinky

Päť hráškov sedelo v jednom struku. Všetky boly zelené, i struk bol zelený, a preto domnievaly sa hrášky, že celý svet je zelený — a s tým uspokojily sa.

Struk dorôstal, a hrášky rôstly tiež; i ubytovaly sa v ňom dľa okolností, a posadaly si pekne do radu, jedon vedľa druhého.

Slniečko svietilo i zohrievalo struk; dážď zmýval ho z prachu, a že bol priehľadný, bolo v ňom milo a príjemno bývať; lebo mal svetla dosť vo dne, a temna v noci, ako sa i patrí, a milé hrášky, ktoré tu sedely, stávaly sa každým dňom väčšími, ale zároveň zamyslenými, lebo nemaly čo robiť.

„Nuž, či tu stále musíme trčať?“ hovoril jedon z ních. „Len aby sme tým ustavičným sedením neztvrdli; mne sa tak zdá, akoby vonku bolo celkom ináč; mám o tom akési tušenie.“

Od tých čias uplynulo niekoľko týždňov; hrášky ožlkly.

„Celý svet je žltý!“ a podľa svôjho rozumu maly pravdu.

Zrazu pocítili silné škubnutie struku. A v skutku struk bol odtrhnutý, prišiel do ľudských rúk i vkĺzol do vačku kabáta, a síce vo spoločnosti iných, plných strukov! —

„Teraz čo chvíľa otvoria sa nám dvere!“ hovorili, a práve na to čakali.

„Rád bych vedel, ktorý z nás privedie to najďalej!“ hovoril najväčší z nich. „Áno, to dokáže sa hneď!“

„Nech sa stane, čo má byť,“ hovoril najmenší.

Lup! — a struk sa rozpukol, a všetkých päť hráškov vykotúľalo sa na Božie svetlo. Tu ležaly v rukách dieťaťa: malý chlapčok držal jích na dlani a hovoril, že sú veľmi príhodné do jeho drevennej pušky, a hneď dal jedon do nej a vystrelil.

„Teraz letím do ďalekého sveta! Chyťte ma, keď môžete!“

„Ja,“ — hovoril druhý — „ja poletím rovno do slnka, tam bude to zaiste krajšie vyzerať, ako v struku; to bude príhodné miesto pre mňa!“ A už ho tu nebolo.

„My vmestíme sa kamkoľvek,“ hovorili oba najbližší, „a predsa pokotúľame sa v pred!“ I kotúľali sa síce zprvu po dlážke, než dostaly sa do pušky, no prišli ta predsa. „My dokážeme najviac!“

„Nech sa stane, čo má byť!“ hovoril posledný, keď z pušky vyletel, a letel dohora na brvno malej komôrky pod oblokom, tam padol do priehradky, machom a mäkkou zemou vystlanej; a mach objal ho — i ležal tu hrášok zajatý síce, no nie zabudnutý od svojho Tvorcu.

„Veď stane sa, čo má byť!“ myslel si hrášok.

V komôrke bývala chudobná žena, a tá vychádzala cez deň von, pece vymetať, drevo na drobné kúsky štiepať a iné ťažké práce konať, lebo bola silná a pritom usilovná, lež pritom všetkom ostávala chudobnou.

Doma v komôrke ležala na posteli jej jediná dcéruška, ktorá už celý rok ležala nemocná, i zdalo sa jej, že nemôže ani ožiť ani zomreť.

„Ona iste pôjde za svojím bračekom,“ hovorievala jej mamička. „Mala som dvoje detí, i nebolo mi možné, starať sa o obe; no Pán Boh rozdelil sa so mnou a jedno povolal k Sebe; teraz rada bych podržať si aspoň to druhé, veď ho mám tak rada, ale On snáď chce mať oboje, a vezme mi i to druhé!“

No nemocné dievča ostávalo tam, kde bolo, trpezlive a ticho ležalo celý deň, pokým matka von z domu zháňala sa za zárobkom.

Nastalo jaro. Zavčas rána, keď mamička hodlala ísť po práci, slniečko tak milo svietilo cez malý oblôčik a vrhalo lúče svoje až na dlážku a nemocné dievča pozrelo na nízky oblôčik.

„Čo je to tam také zelené, čo za oblokom sem i ta nakukuje a vetor ním kníše?“

A matka poodišla k obloku a napolo ho otvorila.

„Ach,“ hovorila, „to je malý hrášok, ktorý sa tu ujal a vyhnal zelené lístočky. Ako sa len môhol sem dostať, do tejto malej priehradky? Je to malá zahradôčka, i môžeš sa ňou potešiť!“

I pristavila postieľku nemocného dievčaťa bližšie k obloku, aby môhla videť pučiaci hrášok, a matka šla po svojej práci.

„Mamička, ja budem zase zdravá!“ hovorilo večer malé dievčatko. „Slniečko svietilo nám dnes tak krásne a teplo, a malý hrášok darí sa tak výborne, a tak i ja zase budem rôsť a vstanem, abych mohla si výjsť na krásne úslnie.“

„Daj to milý Boh!“ vzdýchla mamička, no neverila tomu, že stane sa tak. I podoprela drievkom vyrôstajúcu rastlinku, ktorá budila v dieťati tieto utešené myšlienky, pripevnila niť hore k obloku, aby sa mal hrášok čoho zachytiť, a aby ho vetor nesklonil. A keď to všetko vykonala, bolo videť, ako zmáha sa hrášok každým dňom.

„V skutku, hrášok bude kvitnúť!“ hovorila raz mamička, a len teraz vzbudila sa v nej nádej, ba viera, že jej nemocná dcéruška opäť vyzdravie. I zbadala tiež, že v poslednom čase milované jej dieťa vyzerá lepšie, že je o mnoho živšie, ba že od niekoľkých dní ráno sama sadne si na postielku, a jasnejším očkom ziera na svoju zahradôčku, pozostávajúcu z jedinkého hrášku.

O týždeň vydržalo dievčatko už celú hodinu mimo postielky, a celá natešená sedela na teplom slniečku. Oblok bol otvorený a pred ním stála v plnom kvete bieločervená kvetinka. Dievčatko sohlo sa k nej a nežne pobozkalo útle lístočky. Tento deň bol dievčatku i mamičke sviatočným dňom.

„Milostivý Boh zasadil kvetinku túto a dal jej vyrôsť tebe, požehnané dieťa, mne k novej radosti!“ hovorila potešená matka, i usmievala sa na kvetinku, akoby bola bývala dobrým, z neba soslaným anjelom. —

Ale čo stalo sa s ostatnými hráškami, čo boly v tom jednom struku? — Ten, čo letel do ďalekého sveta, a čo volal: „Chyťte ma, keď môžete?“ padol do žliabku pod strechou, i dostal sa do žalúdka holubovho; dvaja druhí leňochovia nepriviedli to ďalej, i tých prehĺtli holubi; tedy predsa boli k niečomu užitoční; no ten štvrtý, čo chcel rovno do slnka leteť — ten padol pod odkvap, a tam ležal v hnijúcej vode niekoľko týždňov, až dobre napuchol.

„Teraz budem tučný!“ hovoril hrášok sám ku sebe, „a potom sa rozpuknem; ďalej nepriviedol to ani jedon z mojích bratov. Ja som najznamenitejší z piatich v jednom struku.“

A dievčatko z prízemnej komôrky vyšlo s matkou k svätému obrazu, vzdávalo vrelé vďaky Hospodinu za dobrý hrášok, a ružový kvet zdravia opäť zaleskol sa na jej plných líčkach.