ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedela matička pri svojom dieťatku, i obávala sa, žeby jej môhlo zomreť. I bolo skutočne veľmi bľadé, vydychovalo si tak z hlboka, akoby sa mu malo srdiečko odtrhnúť; očká zavrely sa už, a mamička pozierala ešte smutnejšie na to maličké stvorenie.

Voľakto zaklopal na dvere, i vstúpila do izby chudobná, stará žena, zahalená v hunenú kabanicu, lebo ju oziabalo, a kabanica hreje dobre. Veď bola zima, len tak prašťalo; vonku pokryté bolo všetko ľadom a sňahom, a mrazivý vetor šľahal nemilosrdne do očú.

Stará žena triasla sa, zima ju drvila, len jej tak zuby hrkotaly; dieťa, ubožiatko, zadriemalo na chvíľočku, i odišla matka od neho, postavila hrnčok s vínom do kachlí, aby sa s ním starena zohriala, ktorá sedela zatiaľ a kolísala. I prisadla si k nej matička, a v slzách pozierala na svoje nemocné dieťa, ktoré tak z hlboka si vydýchovalo a ručenky svoje pozdvihovalo.

„Či myslíš, že vynde?“ prihovárala sa starene matka. „Snáď mi ho len dobrý Boh predsa nepovolá k sebe?“

A starenka — bola ta smrť sama — kývala hlavou tak podivne, čo by i dobré i zlé znamenalo. A biedna matka zklopila oči, z ktorých padaly jej slzy ako hrach; hlava jej bola veľmi ťažká, lebo tri dni a tri noci nezažmúrila ani oka. Teraz zadriemala, i to len na chvíľočku. Zrazu vyskočila, i triasla sa zimou ako osyka.

„Čo to?“ vykríkla zrazu a pozerala na všetky strany; — ale starena bola preč, a jej dieťatka kde nič, tu nič.

Ona vzala ho sebou.

V kúte visely hodiny, a svojím tyktak-tyktak dosvečovaly, že idú; zrazu vrzly a bác!… ťažké závažie sbehlo až k zemi, a hodiny ostaly ticho stáť.

Biedna mať vybehla na preddomie a volala na svoje dieťa.

Kde sa vzala, tu sa vzala, vonku vo sňahu sedela žena, v dlhých čiernych šatoch a hovorila:

„Smrť bola v tvojej izbe; videla som ju ztade utekať s tvojím dieťaťom. Beží rýchlejšie, než vetor, a čo raz vzala, to viac nevráti.“

„Povedz mi aspoň, v ktorú stranu utekala,“ prosila ju ubohá matka. „Ukáž mi cestu a ja ju najdem, čo i na konci sveta.“

„Cestu znám,“ odvetila žena v čiernych šatoch, „ale skôr, než ti ju ukážem, musíš zaspievať mi všetky piesne, ktorými uspávala si svoje dieťa. Načúvala som jich, lebo ľúbia sa mi. Ja som noc; videla som tvoje slzy, keď si tie piesne spievala.“

„Všetky, všetky ti zaspievam!“ riekla matka, nezdržuj ma, abych dohonila svoje dieťa.“

Ale noc sedela, akoby bola onemela. I sopiala matka ruky, spievala a plakala.

Bolo tu mnoho piesní, no viac sĺz, a tu hovorila noc:

„Iď v pravo, tamto do tej jedlovej hory; tade bežala smrť s tvojím dieťaťom.“

Ide, ide, kým ide; hlboko v lese boly krížne cesty, a biedna mať nevedela, ktorou cestou má sa obrátiť. Tu rôstol trnový ker, nemal ani lístočka, ani kvietka, len sňah a ľad visel na jeho halúzkach.

„Či nevidel si tadiaľto utekať smrť s mojím dieťaťom?“

„Videl,“ vetil kríčok, „no nepoviem ti skôr, kade išla, kým nezohreješ ma zaniadrami, na svojom srdci. Jaj, zmrznem!“

A matka túlila kríčok pevne ku svojej hrudi, aby sa zohrial; trne bodaly ju do tela, že krv tiekla jej cícerkom. Trnový ker začal pučať, rozvil zelené lístočky, i obsypal sa kvetom v chladnej, zimnej noci. Tak mu bolo teplo, na srdci zarmútenej matky. I ukázal jej pravú cestu.

Išla ďalej, hľadala svoje dieťa; i prišla k veľkému jazeru, a tu nenašla ani jednej lodičky. Jazero nebolo ani celkom zamrznuté, aby matku udržalo, ani tak plytké, aby ho môhla prebrodiť, a na druhú stranu musela sa dostať, aby vyhľadala svoje dieťa. I ľahla si na zem, a chcela vypiť jazero; ale pre jednoho človiečka bolo to nemožným; no biedna matka myslela, žeby sa môhol zázrak stať.

„Nie, neide to!“ ozvalo sa jazero. „Lepšie bude, keď sa pojednáme. Rado sbieram perly, a tvoje oči sú tie najčistejšie, ktoré som dosiaľ videlo. Keď mi jích vyplačeš, preveziem ťa ku veľkej zahrade, kde býva a ošetruje tam kvietky a stromy; tieto sú ľudskými životy.“

„Ó všetko, všetko obetujem, len abych môhla sa dostať k môjmu dieťaťu,“ odvetila plačúca matička, ktorá plakala teraz ešte väčšmi. A oči jej padly na dno jazera, i boly z nich dve perličky.

Dobre lebo nebárs; jazero vyzdvihlo matku, ktorá akoby v loďke sedela, a prenieslo ju na druhý breh, kde stál veličizný, podivný dom. Nevedelo sa, či je to vrch s lesom a jaskyňami, alebo skutočné stavänie; ale úbohá matka nemôhla ho videť, lebo mala oči vyklané.

„Kde najdem smrť, čo odniesla mi dieťa?“ pýtala sa sama seba.

„Ešte neprišla sem!“ ohlásila sa stará ženička, hrobárka, ktorá dávala pozor na veľkú rastlinárňu smrti. „Ale ako si sem prišla; veď sem ani vtáčik nedoletí? Kto ti pomôhol?“

„Dobrý Boh!“ odpovedala matka. „On je milosrdný, a milosrdnou budeš i ty. Kde najdem svoje dieťa?“

„Neznám ho,“ hovorila ženička, „oj ty nevidíš! — Mnoho kvietkov a stromov uschlo dnešnej noci; smrť príde čo chvíľa a presadí jích. Snáď vieš, že každý človek má strom lebo kvetinku svôjho života. Vyzierajú ako iné rostliny, len že jím bije srdce, a detské srdiečko tiež bije! Zapamätaj si to, asnáď poznáš bijúce srdce svôjho dieťaťa. Ale čo mi dáš, keď ti poviem, čo máš ešte ďalej robiť?“

„Nemám ja úbohá stvora ničoho viac,“ odpovedala zarmútená matka, „no chcem za tebou kráčať i na koniec sveta.“

„Nemám tam čo robiť,“ riekla ženička; „ale vieš čo, daj mi svoje dlhé čierne vlasy, o ktorých vieš iste, že sú krásne, a mne sa ľúbia. Dám ti za ne svoje šedivé; to je predsa aspoň niečo.“

„A nič iného nežiadaš?“ pýtala sa matka. „S radosťou ti jích dám!“

I dala starene svoje krásne, čierne vlasy za jej šedivé.

I šly do veľkej rastlinárny smrti, kde kvety a stromy podivne rôstly medzi sebou, niektoré čerstvé, iné chorľavé. Na mnohých plazili sa vodní slimáci, a čierni raci zavesovali sa pevne na pňoch. Každý strom a každá kvetinka mala svoje meno, lebo každá bola životom ľudským, ktorý bol buď na Slovensku, buď v Číne; jedným slovom, boli tu z celého sveta.

Zarmútená matka zohýňala sa ku všetkým útlym kvetinkám a načúvala, ako jím srdiečka bijú, a medzi millionami poznala srdiečko svojho dieťatka.

„Tu je!“ vykríkla i vystierala ruku nad malý modrý krokus,^[1] ktorý vädol a klonil sa na bok.

„Netýkaj sa kvetinky,“ napomínala ju starena, „ale staň si sem, a keď príde smrť — čakám ju každú chvíľu — nedaj jej vytrhnúť kvetinu, a vyhrážaj sa jej, že tak urobíš i s inými rostlinami, a ona bude sa báť; lebo bez dovolenia Pána Boha nesmie vytrhnúť žiadnu.“

O chvíľu zavialo čosi priestrannou svetnicou, a slepá matka cítila, že to prichádza smrť.

„Ako si sem prišla?“ pýtala sa prichodzia „A ako si mohla dobehnúť sem skôr, než ja?“

„Som matkou!“ odvetila tázaná.

„A smrť siahla svojou dlhou rukou po útlej kvetinke, ale matka držala ju pevne, a predsa bála sa, žeby sa smrť mohla dotknúť niektorého lístočka. I dýchla smrť na jej ruky, a matka cítila, že to bolo chladnejšie, než najstudenší vietor; i sklesly jej ruky.

„Nemôžeš predsa nič vykonať proti mne,“ hovorila smrť.

„Ale môže všemohúci Boh!“ odpovedala matka.

„Robím len to, čo On rozkáže,“ riekla smrť. „Som jeho zahradničkou. Beriem ztadeto všetky jeho kvetiny a stromy, ktoré presádzam do veľkej rajskej záhrady, do neznámej zeme; ale ako tam rostú a ako je tam vôbec, to ti nesmiem povedať.“

„Daj mi nazpäť moje dieťa!“ pravila matka s plačom. V tom pochytila obema rukama dve krásne kvetinky, ktoré rôstly vedľa seba, i riekla:

„Všetky tvoje kvietky ti vytrhám, som v zúfalstve.“

„Netykaj sa jích!“ napominala ju smrť: „Hovoríš, že si nešťastná, a teraz sama chceš nešťastnou učiniť inú matku!“

„Inú matku!?“ zvolala úbohá a pustila hneď obe kvetinky.

„Tu máš tvoje oči,“ hovorila smrť, „ulovila som jich v mori, svietily veľmi jasno, sťa perly. Nevedela som, že sú tvoje, vezmi si jich zpät, čistejšie sú, než predtým, a pozri do tejto studne. Pomenujem obe kvietky, ktoré chcela si odtrhnúť, a uvidíš vo studni celú jejich budúcnosť, celý jich ľudský život. Vidíš, čo si chcela zničiť!“

A matka hľadela do studne. I bolo videť blaženosť, ako jedna kvetinka bola požehnaním pre svet, ako šťastne a radostne žila. I videla tiež život druhej, a bola to bieda smutná a bedákanie.

„Oboje je vôľa Božia!“ riekla smrť.

„Ktorý kvietok je nešťastím a ktorý požehnaním?“ pýtala sa matka.

„To ti nepoviem,“ odpovedala smrť; „ale to môžeš vedeť, že jedna z tých kvetín bola tvojho dieťaťa; bol to jeho osúd, ktorý si videla, i jeho budúcnosť.“

Tu zkríkla preľaknutá matka:

„Ktorá bola môjho dieťaťa? Povedz mi; spas nevinnosť! Osvoboď dieťa od všetkej tej biedy; radšej si ho vezmi! Zanes ho do zeme Božej! Zabudni na moje prosby i na všetko, čo som hovorila a konala!“

„Nerozumiem ťa,“ hovorila smrť. „Či chceš svoje dieťa nazpät, alebo či mám ho odniesť do kraju, ktorý ty neznáš?“ —

I sopiala matka ruky, padla na kolená a modlila sa k Pánu Bohu:

„Nevyslyš ma, Pane, keď proti Tvojej vôli, ktorá je najlepšia, prosím. Nevyslyš ma! Nevyslyš.“

I sklonila hlavu svoju na prse.

A smrť išla s dieťaťom do neznámej zeme. —