ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Padací most Hlohovského hradiska spustil sa s veľkým rachotom práve vtedy, keď raňajšia zora ohlasovala východ slnka. Dupot konských kopýt na mostniciach oznamoval, že z hradiska vychádzajú jazdci. Boli traja. I pri slabom svite bolo možno rozoznať, že z jazdcov len dvaja sú vo výzbroji. Tretí, odetý do hrubého čierneho habitu, opásaný remeňom, na nohách sandále a holohlavý, divne sa vynímal pri dvoch vyzbrojených. Ale aj výzbroje boly veľmi rozdielne. Jedon z jazdcov mal krúžkovitý pancier, očividne orientálnej výroby, prepásaný hrubým remenným opaskom, vybíjaným striebornými plieškami rozličného tvaru a lesknúcimi sa v rannej zore. S opasku mu visel dlhý, obojstranný ostrý meč v kožennej pošve, s rukoväťou, ozdobenou striebrom. Pod rukoväťou, rovno s čepelom, bola záštita, dávajúca meču podobu kríža. Hlavu mal pokrytú železnou prilbou, vykutou z jedného kusu plechu. Zpod prilby splývaly dlhé, ako uhol čierne vlasy až na ramená. Z prilby vyčnievalo sokolie pero. Otužilá tvár, s čiernou, na krátko pristrihnutou bradou a fúzami, prezrádzala odhodlanosť, bojovnosť, ba akoby aj surovosť. Len v hlbokých očiach zračila sa akási mäkkosť. Tu zaiste výchova a prostredie života miernily dravosť prírody.

Jazdec na ľavom rameni vodorovne držal dlhú kopiju, s hrotom listovitého tvaru. Plecia mal zahalené plášťom, ktorým ranný vetrík len slabo povieval, keďže cez plecia šikovne prehodený luk a tulec so šípami pevne pridržiaval plášť na jazdcovom chrbte. Výzbroj tohoto jazdca bola dokonalá a prezrádzala zámožnosť bojovníka.

Druhý jazdec bol oveľa chudobnejšie vyzbrojený. Namiesto panciera mal po kolená siahajúcu suknicu, prepásanú širokým opaskom. Prsia mal chránené kožennými lupienkami, sošitými na spôsob rybích šupín. Zpoza opasku vytŕčala rukoväť vojenného noža. Po boku namiesto meča opálal sa mu striebrom vybíjaný topor, uprostred guľatý nodus s otvorom pre toporisko, z ktorého na jednu stranu otváralo sa široko do trojhranu ostrie, kým na druhej strane vyčnieval obuch. Ostatnia výzbroj tohoto druhého jazdca, kopija, plášť, luk, tulec so šípami podobaly sa výzbroji prvého, len kopija bola kratšia, očividome staršieho pôvodu. Namiesto prilby na hlave mal kožušinovú čapicu s orlím perom. Vlasy a fúzy mal plavé. Tvár s dlhou jazvou na pravom líci a oči prezrádzaly surovú, ničím nemiernenú bojovnosť.

Jazdci pomaly schádzali z hradiska svatom do údolia, v ktorom medzi stromami len kde-tu zablyskla sa čistá hladina Váhu. Strmou, najkratšou cestou zamierili k rieke, aby hore tokom rieky pokračovali neurovnanou cestou, tiahnúcou po brehu Váhu.

Ponáhľajú sa do Trenčianskeho hradu, aby mocnému hradnému pánovi, županovi Vencelínovi odovzdali, posolstvo Bystrislava, prepošta nitrianskej kapituly a pána Nitrianskeho hradu. Odkazy niesol otec Andrej-Svorad, mních Zoborského kláštora. Sprevádzal ho Bogoboj, veliteľ vojenskej posádky Nitrianskeho hradu. Túto jeho hodnosť prezrádzala jeho bohatá výzbroj. Pán Hlohovského hradiska, Konec, poslal s nimi aj jedného zo svojich bojovníkov, Stradoslava, aby pred trenčianskym županom prisvedčil, že aj Konec pripojuje sa k Bystrislavovmu posolstvu a súhlasí s ním.

Jazdci sišli k brehu na cestu, vydupanú konskými kopytami a kolesami kár. Cesta miestami zabiehala i do koryta Váhu. Bolo leto a tak kraje koryta rieky boly suché. Cesta bola hodne široká. Jazdci pohodlne mohli ísť v jednom rade. Aby zahnali dlhú chvíľu, rozhovorili sa.

Bogoboj ozval sa prvý:

— Otče, či aj hrdý trenčiansky župan, Vencelín, tak ochotne pridá sa k nášmu pánovi, Bystrislavovi, ako hlohovský župan, Konec?

— Dúfam, že hej. Veď ináčej nebol by prijal posolstvo, ktorým ma poveril náš pán, — odpovedal mních.

— Daj, Bože, aby tak bolo, — vzdychol si Bogoboj.

— Bude. Vnútorný hlas mi šepká, že iste bude. Vencelín je rozumný a svoj ľud miluje. On pochopí, že výdobytky nášho kniežaťa, šľachetného Rastislava, a dedictvo našich svätých otcov, Cyrila a Metoda, možno zachrániť len tak, keď zrobí, čo žiada od neho náš pán, Bystrislav. Vencelín je hrdý, to je pravda, ale, ako rozumný človek, nahliadne, že pripojením sa k dielu svoje panstvo neztratí, ba upevní si ho tým.

Bez slova, ba s akýmsi výrazom neporozumenia na tvárí počúval tento rozhovor tretí jazdec, Stradoslav. Bogoboj spýtal sa i jeho:

— Aká je tvoja mienka, Stradoslav?

Tohoto otázka stihla nečakane. Zmiatol sa, potom však s vrodenou úprimnosťou prostého muža odpovedal:

— Ja o veci nemôžem usudzovať. Veď vlastne ani neviem, o akom dedictve to hovorí dobrý otec Andrej-Svorad. Počul som síce o kedysi veľkom našom kniežati, Rastislavovi, aj o svätých otcoch, Cyrilovi a Metodovi, počul som aj to, že veľké veci vykonali pre naších predkov, ale viacej neviem o tomto.

— A nedivte sa tomu, — pokračoval o chvíľu, akoby na ospravedlnenie. — Ešte ako malý chlapec bol som prijal svätý krst na Devíne. Bolo to v čase, keď veľký župan Poznan začal budovať na Dunaji poniže starého Devína nový, veľký hrad. Môj život od mladosti plynul v bojoch a na divých honbách na turov alebo divých kancov. Zaiste ste počuli, že župan Poznan je dobrým, ba vychýreným bojovníkom a lovcom. Zunoval som ten hlučný život na jeho hrade. So tri roky uplynuly, čo som prešiel do služieb nášho pána v Hlohovskom hradisku.

— Nedivím sa tomu, syn môj, — hovoril ticho a vážne mních, otec Andrej-Svorad, — že nepoznáš dostatočne nauku Pána nášho, Ježiša Krista. Naši praotcovia prijali krst od kňazov, ktorých reči nerozumeli. Preto ich aj nazvali Nemcami. Navonok boli kresťania, v duši a srdci však i naďalej ostali pohanmi. Aj ich život bol pohanský. Dobre to vycítil náš Bohom nadaný knieža, Rastislav. On chcel, aby jeho ľud bol nielen navonok kresťanský, ale aby bol v Kristovej viere dostatočne vyučený, a aby podľa nej aj žil. Preto rozhodol sa povolať učiteľov, ktorí by ľud vyučovali v našej, srozumiteľnej reči. Rím, ku ktorému sa najprv obrátil, nemal takých. Poslal im ich potom cisár z Byzanca. Boli to svätí otcovia, Cyril a Metod. Títo vyučovali našich otcov a pretvorili ich na kresťanov nielen navonok, ale i v duši. Ba od apoštolského v Ríme vymôhli si dovolenie omšu svätú a iné bohoslužby konať v našej reči. Naši otcovia tešili sa tomu veľmi. Temer všetky naše kmene staly sa opravdivými vyznávačmi nášho Spasiteľa, Ježiša Krista. Pohanstvo skoro celkom vymizlo. Ale žiaľ, — vzdychol si muž Boží zhlboka, — radosť našich otcov netrvala dlho. Už nástupca dobrého Rastislava, synovec a zhubca jeho, po sláve bažiaci Svätopluk, zničil veľké dielo Rastislavovo, vybudované za pomoci svätých otcov, Cyrila a Metoda. Svätopluk, aby si naklonil Nemcov, po smrti Metodovej vyhnal jeho učeníkov z vlasti. Odvtedy našská bohoslužba udržala sa len v kláštoroch, u nás na Zobore, na Vyšehrade, aj na Nitrianskom hrade, v kostole, ktorý vybudoval náš knieža Pribina a ktorý bol prvým kresťanským kostolom u nás. Náš pán, Bystislav, so svojou kapitulou silne sa pridŕža podania otcov. Nerozvážny, ba pomýlený skutok Svätoplukov mal veľmi zlé následky. Tento jeho mýlny krok hodne prispel i k zániku našej slobodnej otčiny, ktorú Mojmír a Rastislav za veľkých obetí vybudovali. Teraz tieto zlé následky treba nám, nakoľko možno, napraviť. Preto ideme s posolstvom i k mocnému Vencelínovi. Tebe, syn môj, Bogoboj, je to známo, a ty, syn môj, Stradoslav, to počuješ hneď, len čo dôjdeme na mocné Trenčianske hradisko. Najsmutnejším následkom pomýleného kroku Svätoplukovho je zaiste to, že odvtedy kresťanstvo u nás upadá. Niet dostatok kňazov, ktorí by ľud dobre vyučovali. I ty, syn môj, Stradoslav, si obeťou toho. Preto som povedal, že nie div, keď Kristovu nauku dostatočne nepoznáš. Ale tento nedostatok musíš sa usilovať odstrániť, nahradiť.

— Otče, milerád tak urobím, len aby som mal príležitosť, — odpovedal skromne Stradoslav.

— Pravdu máš, otče, — ozval sa Bogoboj, — že kresťanstvo upadá. Ba povráva sa, že ľudia kde-tu vracajú sa k pohanstvu.

— Hej, i keď veľmi málo, ale nájdu sa takí nešťastlivci, najmä v horách, — odpovedal Andrej-Svorad. — V údoliach niet takých blúznivcov, lebo prísny zákon, ktorý každému, kto sa verejne a tvrdošijne pridŕža pohanstva, ba aj tomu, kto o takomto vie a neprezradí ho, hrozí trestom smrti, odstrašuje ľudí od pohanstva.

— Na hone v Bielych Karpatoch, v údolí Myjavy, navštívili sme vladykov, o ktorých župan Poznan hovorí, že sú v tajnosti pohani. Zkusoval som ich. Naoko nás síce vľúdne prijali, ale z očú som im aj ja, nezkúsený, vyčítal nenávisť, ktorú som si nevedel vysvetliť. Župan Poznan vysvetľoval túto nenávisť ich pohanstvu, — poznamenal Stradoslav.

— Aj o pánovi Tematýna, hľa, sa to povráva, — povedal Bogoboj a zraky všetkých obrátily sa na pravo, kde na vysokom vrchu vypínal sa hrad menších rozmerov.

— Pochybujem o tom, — odpovedal otec Andrej-Svorad, — veď i nedávno bol v Nitre, navštívil náš kláštor a pobožne sa zúčastnil všetkých služieb Božích.

— Never mu, otče, to je stará líška, v ktorej sa ťažko vyznať, — bránil svoju mienku Bogoboj.

— Nesúď, synku, — mierne napomínal otec Andrej-Svorad, — aby si nebol sám súdený, ako nám to povedal Spasiteľ.

Potom mních rozhovoril sa o kresťanských ctnostiach, najmä však o láske k ľuďom, ako to učil slovom a ešte väčšmi príkladom Syn Boží. Slová mníchove plynuly ako potôčik z horského pramienka. Oba bojovníci lpeli na jeho ústach a prijímali jeho slová ako žížnivý občerstvujúci nápoj. Najmä Stradoslav. Bolo to preň všetko nové. Rehoľníkove slová porovnával v prostej mysli svojej s dovtedajším svojím životom, stráveným v divých bojoch a hlučných hostinách. Nijako si to nevedel srovnať, no, jednako veľmi ho to zaujímalo a za svet nebol by premeškal čo i slovíčko zo vzácneho ponaučenia. Preto veľmi ho mrzelo, že široká dosiaľ cesta začala sa úžiť. Viedla totižto popod strmú skalu, vybiehajúcu až do samého Váhu, tak že bystré vlny myly jej úpätie. Museli sa preboriť cez plytké riečište. Bogoboj išiel prvý, mních za ním a Stradoslav zavieral rad. Otec zamĺkol. Keď prebrodili riečište a zasa vyšli na cestu, akosi mimovoľne obzreli sa nazad na vyčnievajúcu skalu.

— Tá skala je akoby stvorená na hradisko, — poznamenal Stradoslav.

— Aj bol tam hrad, Beckovom ho menoval okolitý ľud, — poučoval Bogoboj Stradoslava. — Asi pred dvoma rokmi vypálil ho až do základov mocný pán trenčiansky, Vencelín. Tak potrestal vraj pána hradu, menom Becha, ktorý sa verejne priznával k pohanstvu. Hľa, ešte vidieť spálené trámy na temeni skaly, Becha od toho času niet. Ľud všeličo povráva o ňom. Niektorí hovoria, že ho vraj čerti za živa do pekla vzali. Ja tomu však neverím. Skôr sa mi zdá byť pravdivou tá zvesť, ktorá hovorí, že vrhol sa vraj so skaly do Váhu, keď videl zničený svoj hrad. Sú i takí, čo tvrdia, že Vencelínoví bojovníci bo hodili do rieky, aby tam biedne zahynul. Jeho služobníctvo potom, keď prijalo krst, Vencelín prijal na milosť a zaradil medzi svoje služobníctvo na Trenčianskom hrade.

Pozornosť jazdcov vzbudil zrazu neočakávaný zjav: Na druhej strane Váhu, priamo oproti Beckovskému hradu, na vrchu, zvanom Stráž, vyšľahly jedon za druhým tri plamene. Prekvapený otec Andrej-Svorad zvolal:

— Čo to má znamenať?

— Otče, — odpovedal s úsmevom Bogoboj, — dosiaľ si nás ty poučoval o veciach náboženských, toto však je vec vojenná, o ktorej ťa zas ja poučím. Tam je prvá stráž Vencelínovho hradu na pravej strane Váhu. Čochvíľa príde nám do cesty takáto stráž i na tejto, ľavej strane Váhu. Hen tá rozostavená je tam preto, lebo s toho vŕšku vidieť všetky okolité hrady: Hlohovec, Tematýn, Trenčín a, kým stál, i Beckov. Tie tri plamene boly znamením pre stráž tu na ľavom brehu Váhu, ako i pre Trenčiansky hrad, že sa približujeme, a keďže boly tri, to znamená, že ideme s priateľským úmyslom.

Otec Andrej-Svorad sa zamyslel. O chvíľu sa ozval:

— Tu pri Stráži majú byť kdesi dve, teraz už opustené, osady: Bohuslavice a Haluzice.

— Sú, — povedal Stradoslav, — chodil som už tadiaľ s terajším mojím pánom.

— Vidíte, naši pohanskí ešte predkovia tam prinášali po prvom jarnom zahrmení obete: v Bohuslaviciach Paromovi a Veles-turovi a v Haluziciach Vesne za hojnú úrodu zemskú a za požehnanie na statku. Pôsobením sv. otcov, Cyrila a Metoda, zanikly tie osady. Daj Bože, aby nikdy viacej neožily. Počúvam, že Vencelín na haluzickom vŕšku, ktorý opanúva celé okolie, chce vystavať kresťanský chrám.

V tom cesta odbočila od riečišťa do hustého lesa. Otec Svorad zatíchol, lebo z húšťavy lesa ozvalo sa zlovestné vytie, ktoré po malých prestávkach opakovalo sa vždy silnejšie na znak, že sa približuje.

— To sú vlci, — poznamenal Bogoboj a už aj siahal po luku, aby ho sňal.

— Nie vlci, Bogoboj, — odpovedal Stradoslav akosi hanblivo, akoby sa bál poučovať takého rytiera, ako Bogoboj, — to je len jedon vlk. Ale musí to byť pekný kúsok.

— A odkiaľ to vieš? — spýtal sa Bogoboj.

— Po vytí. Mám v tom už dobré zkúsenosti.

A skutočne: v tom sa už aj vynoril z húšťavy statný vlk. Stradoslav bleskurýchle sňal luk, namieril, a vlk, hrozne zarevúc, trafený do hlavy, roztiahol sa po ceste.

Keď došli k nemu, Bogoboj nevedel zatajiť svoj obdiv:

— Pravdu máš, Stradoslav, je to pekný kus.

Stradoslav vytiahol zpoza pása vojenný nôž, pristúpil ku kŕčovite sa svíjajúcemu vlkovi, aby ho dokľal a kožu odral. Bogoboj, zbadajúc jeho úmysel, povedal:

— Nechaj, Stradoslav. Dlho by sme sa s tým bavili. Pred západom slnka musíme byť na Trenčianskom hrade.

Otec Andrej-Svorad mĺčky počúval rozhovor bojovníkov a hľadel na medzitým skapatého už vlka. Na jeho tvári odrážal sa úžas: čo, keby takáto beštia napadla bezbranného človeka. Bogoboj, akoby bol vyčítal jeho myšlienky, lebo povedal:

— Otče, keď je s nami strelec, akým je Stradoslav, nemusíme sa báť ničoho. Ani čerta, — dodal po chvíli.

— Nespomínaj zlého ducha, synu, — odpovedal otec Andrej-Svorad vyčítave, ale aj láskave. — Ináčej proti zlému duchu ja mám oveľa lepšiu zbraň, ako je bystré oko a istá ruka Stradoslavova.

A ukážuc na striebornú schránku, visiacu na jeho hrudi, dodal:

— Tu sú sväté ostatky, ktoré náš pán Bystrislav, už dávnejšie bol sľúbil mocnému Vencelínovi a teraz mu ich posiela.

Bogoboj sa prežehnal. Stradoslav akoby v nedorozumení hľadel naň, ale za jeho príkladom aj on tak zrobil. On totižto nepochopoval dostatočne tú veľkú úctu k relikviám, ktorá v tej dobe opanúvala srdcia uvedomelých kresťanov.

V tom pri zákrute cesty, v diaľke asi na vystrelenie luku, zazreli pred sebou vežu z mocných drevených trámov.

— To je prvá stráž Trenčianskeho hradu na tejto strane Váhu, — poznamenal Bogoboj. — Tu nebolo súceho vŕšku, a preto vystavali tú vežu. Je tu malá posádka a celú osadu pomenovali po tej veži Turňou.

A hľa: už im aj išli v ústrety traja silní chlapi surového zovňajšku, odetí do bielych halien a ozbrojení jednoduchou zbraňou. Akosi nedôverive prizerali sa na prichádzajúcich a preto otec Andrej-Svorad milé ich oslovil:

— Nebojte sa, sme dobrí ľudia a prichádzame s dobrým úmyslom.

Oslovení bez slova kývli na znak, že môžu ísť. Ich počínanie otcovi Andrej-Svoradovi sa nepozdávalo, a Bogoboj, akoby na ich ospravedlnenie, poznamenal:

— Celý život trávia tu, uprostred pustých lesov, nedivte sa teda, otče, že ich mravy sú surové. — Čoskoro sme pri cieli, — dodal ešte.

A skutočne: pri najbližšom zákrute cesty pred zrakmi našich jazdcov objavily sa mocné hradby Trenčianskeho hradu.

Jazdci zatíchli. Nevedieť, či pre únavu po prekonanej ceste, alebo či pred obavou, vzniklou pri myšlienke: ako ich asi privítajú v hrdom sídle mocného Vencelína?

Tíško a bez prekážky prešli prvým a druhým valom. Cesta stúpala hore príkrym brehom. Konečne zastali pred mocnou bránou hrdého Trenčianskeho hradu.

Bogoboj mocným hlasom zavolal:

— Hej, stráž!

Hneď na to, akoby na odpoveď, zarinčaly ťažké reťaze. Padací most sa spustil, a silná, železným plechom okutá brána sa otvorila.

Naši jazdci, obkľúčení strážou, zastali na prvom nádvorí hradu. S poschodovej budovy vyšiel kastelán a uvítal prišlých. Pri kastelánskej budove boly dielne kolárov, kováčov a iných remeselníkov. V úzadí nádvoria maštale pre kravy, najmä však pre oslíkov. Prístup na Trenčiansky hrad totižto bol ťažký, nebolo poriadnej cesty a preto všetky potreby na hrade vynášali pomocou oslov. I pitnú vodu vo veľkých temľovoch takto si obstarávali. Preto nie div, že mocný pán Trenčianskeho hradu mal zvláštnu osadu, kde dochovával tieto pre jeho hrad prepotrebné zvieratá. Osada ležala hneď pod hradom na druhom brehu Váhu. Menovala sa Somárovce a o dochovávanie týchto trpezlivých dobytčiat pečoval starý Kosenec i jeho driečny syn, ktorého, keďže pri jeho narodení matka zomrela, otec pomenoval Trudom. Starý Kosenec bol jedným z bývalých služobníkov Bechových. Zpočiatku, zaiste pre svoju zádumčivá povahu, nepožíval dôvery svojho nového pána, neskoršie však, Vencelín, vidiac, že si svoju povinnosť svedomité koná, obľúbil si ho. Ba jeho bodrého syna, Truda, často poveroval dôležitými a dôvernými službami. I teraz po stráži a kastelánovi Trud bol prvý, ktorý prišlých uvítal. S akousi hrdosťou im ukazoval všetko drevené, ale rozsiahle budovy prvého nádvoria hradu.

Takto prešli cez druhú hradná bránu na druhé nádvorie hradu. Ak rozsiahlosť budov už na prvom nádvorí vzbudzovala obdiv našich jazdcov, tým väčšmi to obdivovali na druhom nádvorí. Tam totižto práve uprostred vypínala sa mohútna hlavná budova hradná. Bola dvojposchodová, tehlanovitého pôdorysu s polkruhovitým zakončením k východu. Dve poschodia boly z kameňa a tretie, s pavlačmi, z dreva. Najmä mocná kamenná stavba budila obdiv Bogoboja a Stradoslava. Keď to otec Andrcj-Svorad zbadal, poznamenal:

— Základy budovy sú z rímskych časov. Mocný Vencelín len ďalej budoval na nich.

V tom už aj vkročili do budovy. Prížemie slúžilo vlastne za skladište zbraní. Bogoboj a Stradoslav div oči nenechali na množstve mečov, kopií, štítov, lukov, poukladaných v radoch dľa druhu zbrane. Ešte väčšmi sa prekvapili, keď zbadali množstvo kamenných gúľ, veľkých prakov a rozličných vrhajúcich nástrojov.

Po skladišti zbraní nasledovalo skladište potravín, hlavne zbožia, a niekoho ručných mlynov. Odtiaľto viedlo schodište do vrchných poschodí. Schody boly také vysoké, že i silný chlap len s námahou vystupoval po ních. Vnišli do dvoranskej siene, kde sa schádzali služobníctvo i vojaci, aby vypočuli rozkazy pána hradu. Pováľa siene bola trámová. Okolo stien stály kamenné lavice, na ktorých sedelo niekoľko dvoranínov, potichu sa rozprávajúcich medzi sebou. Keď naši jazdci vkročili, sprevádzaní Trudom, zraky všetkých obrátily sa na nich. Bogoboj a Stradoslav nevšímali si veľmi týchto pohľadov, lebo hneď ich upútal milý zjav dvojice driečnych diev, sediacich pri veľkom, teraz pravda chladnom krbe. Jedna priadla, druhé vyšívala. Ruky dievčiny s vyšívaním klesly do lona, keď jej zrak zablúdil na prišlých cudzincov. Potom s istým výrazom hrdosti zahľadela sa na peknú postavu Bogobojovu. Druhá dievčina skromne sklopila oči a priadla ďalej. I Bogoboj sa zahľadel na hrdý zjav dievčaťa. Tvár mala bledú, bielu, nos orličí a oči čierne, hlboké. Ako uhoľ čierne boly aj jej vlasy. K čelu ich pritláčal diadém, pásik z jemne pletených strieborných prúžkov. Jej bohaté čierne kadere ináčej voľne splývaly dolu v štyroch vrkočoch, po oboch stranách po dvoch. Do vrkočov mala vpletené remienky a krúžky, a na konci vrkočov krúžky, takzvané závesné kruhy. Zpomedzi vrkočov vykukávaly veľké, strieborné, strapcovité naušnice gréckej výroby, a na jej hrudi skvel sa koralový náhrdelník z perál s lunovými, polmesiačkovitými závesmi. Odetá bola do čistobielej suknice z ľanu, pozapínanej od hrdla až po pás striebornými sponkami, ktoré boly zdobené rytými ozdobami zvieracími. V drieku pripevňoval suknicu kožený pás s ozdobnou sponou. S pliec devy splýval plášť z čierneho zamatu červeným obrúbeného, pod bradou sopnutého emailovanou sponkou. Odev a celý vonkajší zjav dievčaťa prezrádzal vznešenosť rodu a bohatstvo. Pravou protivou bola jej družka. V podstate aj táto mala taký istý odev, ale ozdoby na ňom boly veľmi chudobné. Namiesto diadému mala jednoduchú tkanú čelenku, ozdobenú striebornými a bronzovými prúžkami rozličného tvaru. Jej náhrdelník bol zo sklenených perál. Na ňom visel jednoduchý strieborný krížik východného tvaru. Plášť mala z hrubého, doma utkaného súkna. Tvár okruhlá, zdravej farby a vlasy plavé. Popri tamtej bola ako poľná fialka pri umele vypestovanej nádhernej ruži.

Trud, zbadajúc Bogobojov a Stradoslavov záujem a pekný zjav dvojice dievčat, povedal:

— To je Danica, jediná dcéra pána hradu, a jej družka Božeta, sirota po nebohom dvoranínovi.

Otec Andrej-Svorad chcel zamieriť k ním, ale Božeta ho predbehla. Chytila družku za ruku, pristúpili k otcovi a kľaknúc si, prosili o požehnanie.

Muž Boží požehnal dievčatá a pochválil ich pracovitosť.

Trud medzitým čosi pošepnul Božete. Tá sa zapýrila a vyčítave pohliadla na Truda. Otec Andrej-Svorad, keď sa práve odvracal, aby išiel ďalej, zbadal tento výjav. Ale na východnej strane sieni otvorily sa už široké vráta, a v nich, na prahu kaplnky sv. Mikuláša, objavil sa otec Ján-Svätoboj. Treba poznamenať, že na tejto strane dvoranská sieň končila sa kaplnkou. Tam bola umiestená zaiste preto, aby obyvatelia hradu pri službách Božích mohli zaujať miesta v sieni, ktorá po otvorení vrát kaplnky tvorila s touto akoby jednu miestnosť. Na prahu kaplnky stojáci otec Ján-Svätoboj bol mníchom zo zoborského kláštora. Opát Filip na žiadosť Vencelína bol ho poslal na Trenčiansky hrad za hradného kňaza. S otcom Andrejom-Svoradom poznali sa ešte z kláštora. Preto s otvoreným náručím ho vítal ako brata:

— Pokoj Pánov a požehnanie Jeho s tebou, brat môj, — zvolal a nežne ho objal.

— I s dušou tvojou a všetkých obyvateľov príbytku tohoto, — odpovedal otec Andrej-Svorad.

Potom pristúpil k oltáru a kľaknúc si, hodnú chvíľu sa modlil. V miestnosti zavládlo ticho, akoby všetci boli nasledovali príklad pobožného muža Božieho.

Keď otec Andrej-Svorad vstal, obzrel sa po kaplnke. Jeho zrak najprv spočinul na veľkom kríži nad oltárom, vykladanom polodrahokammi; ametystom a jaspisom. Pod krížom bol nápis, hlásajúci, že v kríži je uschovaná čiastočka z kríža Kristovho. Oltár bol ozdobený sochou sv. Mikuláša, jednoduchou síce, ale pestrofarebný. Podobne jednoduché boly i freská na stenách: zprava akýsi výjav zo Zjavenia sv. Jána, zľava udalosť zo života sv. Mikuláša, ako hádže chudobným mešec cez okno. To bola celá výzdoba hradnej kaplnky. Otec Andrej-Svorad a jeho spoločníci vyslovili svoje uznanie a išli ďalej. Cez úzku a tmavú chodbu prišli do rytierskej sieni. Bola hodne menšia, ako dvoranská sieň, ale oveľa nádhernejšia. Jej steny obložené boly vkusným dreveným šalovaním. Povaľa bola kazetová, pestrofarebná a vo výplňkoch ozdobená pozlátenými hviezdičkami. Okolo stien stály silné kamenné lavice, prikryté medvedími a vlčími kožušinami. Pri stene práve proti vchodu stála mocná skriňa. Glagolský nápis na nej prezrádzal jej obsah: „Chráň Bože poklad tento a potrestaj, kto by kradmou rukou siahal naň.“ Priamo pred skriňou na veľkej stolici sedel pán hradu, pyšný Vencelín. Okolo neho na prístenných laviciach sedeli asi desiati vážni mužovia. Boli to vladykovia z okolia. Až na dvoch boli to mužovia starší, s dlhými vlasmi a bradami. Bolo vidieť, že čakali už na príchod nitrianskeho posolstva. Zaiste prišli na pozvanie pána hradu, aby mu poslúžili radou, lebo on veľký význam pripisoval tomuto posolstvu.

Za našími jazdcami do siene vkĺzli sa Danica a Božeta, i Trud. Tamtie skromne utiahly sa do kútika pri vchode, zvedavé čakajúc, čo sa bude diať. Trud nepozorovane tisol sa za posolstvom, keď ono na čele s otcom Andrejom-Svoradom kráčalo až k samému pánovi hradu.

Kým sa posolstvo úctive klaňalo, Trud stal si k skrini, obsahujúcej hradné poklady, aby zo svojho úkrytu sledoval každé slovo posolstva a odpovede župana i vladykov naň.

— Mocný Vencelín, pán Trenčianskeho hradu, — začal vzpriamený otec Andrej-Svorad, keď v siení všetok šum utíchol, — náš pán, Bystrislav, prepošt kapituly nitrianskej a pán hradu toho istého mena, pozdravuje ťa a na znak svojej náklonnosti a priateľstva k tebe, posiela ti tieto dary.

Otec Andrej-Svorad položil na to k nohám Vencelínovým na schodky známu nám už striebornú schránku, a vytiahnuc z habitu objemnú knihu, položil ju k schránke.

— Toto je, — pokračoval Andrej-Svorad ukazujúc na schránku, — relikvia, ktorú ti, mocný Vencelín, pán náš už dávnejšie bol sľúbil. Kniha obsahuje omše sväté, ako ich boli konali naši sv. apoštolovia, Cyril a Metod. Náš pán v Nitre bol totižto počul, že mocný vládca najslávnejšieho a prvého hradu v Trenčíne počúva latinské služby Božie len preto, lebo na jeho hrade niet knihy s našskou liturgiou.

Vencelín blahosklonne sa usmial po týchto slovách. Na jeho tvári zračila spokojnosť. Nevedieť, či pochvala z úst otca Andreja-Svorada a či dary sa mu zapáčily väčšmi. — Kývnul svojmu dvornému kňazovi, otcovi Jánovi-Svätobojovi, aby prinesené dary odniesol.

— Ale, — pokračoval otec Andrej-Svorad, keď jeho spolubrat bol už odniesol prinesené dary, — musím nahradiť, čo som zameškal hneď na začiatku. Musím ti, pán môj, najmocnejší zo všetkých županov, dokázať, že naše posolstvo je od nitrianskeho prepošta, a že to, čo ti poviem, je jeho odkazom.

Na to podal Vencelínovi veľký drahocenný prsteň so slovami:

— Tu je prsteň môjho pána na dôkaz, že sme jeho posolstvom.

— Vďaka ti, otče! — odpovedal nedbale Vencelín. — Váš príchod mi bol vopred oznámený a preto nepochybujem o vašej pravdomluvnosti.

No, podávaný mu prsteň jednako vzal, zaiste preto, aby ho porovnal so svojím, ktorý medzitým sňal so svojej ruky. Po chvíli svoj prsteň položil pred seba na stôl, kým druhý vrátil otcovi Andrejovi-Svoradovi.

Otec Andrej-Svorad podaný mu prsteň pečlive schoval v záhyboch svojho habitu a pokračoval:

— Pán môj, Bystrislav, teší sa nádejou, že ty, mocný Vencelín, súhlasíš s ním v tej mienke, že naše kmene, keď už pre nešťastnú politiku kedysi mocného panovníka Svätopluka ztratily svoju samostatnosť, všemožne musia sa usilovať o to, aby si medzi súsednými národmi zabezpečily také postavenie, aké ich slobodomilovnosti a starootcovským podaniam najlepšie zodpovie. Nikto nepochybuje o tom, že náš pád zavinil Svätopluk, keď odchýlil sa od smerníc, ktoré vyznačili mocný knieža Rastislav a jeho pomocník, otec Metod, ako jediné a osvedčené prostriedky proti panovačnosti západných súsedov, Nemcov. Aby som otvorenejšie hovoril, bola to našská liturgia v našskej reči, bola to nedotknuteľnosť práv pohlavárov kmeňov, čiže županov, a napokon bol to zákonník, ktorý vypracoval otec Metod na základe svojich v Byzanci nadobudnutých zkúseností.

— Tak je! — ozvalo sa niekoľko mužných hlasov z radu vladykov, sediacich na laviciach pri stenách.

— Predovšetkým však, šľachetný Vencelín, a vy, míli vladykovia, — pokračoval otec Andrej-Svorad, — musíme hľadieť medzi našimi kmeňmi utvrdiť a zovšeobecniť Kristovo učenie tak čisto, ako nám ho podávali naši otcovia, svätí bratia, Cyril a Metod. Zvláštne je to, ale pravdivé. Odklonom od Metodovho dedictva začalo u nás upadať kresťanstvo. Ba kde-tu sú aj pokusy o návrat k starému pohanstvu. A že tieto pokusy nemôžu vykázať väčšie, značnejšie úspechy, to môžeme ďakovať len vžitým prísnym zákonom a vernosti veľkej väčšiny našich županov a vladykov, ktorí i v krušných časoch zachovali vernosť dedictvu, ktoré nám zanechal svätý otec Metod. Ale akože zabezpečíme na večné veky kresťanstvo u našich kmeňov? Keď sa spojíme so súsednými kmeňmi, ktoré práve tak túžia po kresťanstve, ako my. Keď budeme mať okolo seba súsedov samých pohanov, márne sú naše snahy: pohanstvo zdvihne svoju ohyzdnú hlavu, o ktorej sme si mysleli, že je celkom mŕtva, aj u nás. Na kohože sa teda obrátiť? Na severo-západ, na mocnom hrade Pražskom sedí Boleslav, ale tento, ako aj jeho predkovia, vyjmúc svätého Václava, ktorého práve pohanská zloba pozbavila života, všetkým iným sa preslávil, len práve horlivosťou za kresťanstvo nie! Tam by sme teda márne hľadali ochranu pre kresťanské smýšľanie! Na severo-východ sídlia bratia Poľania. Majú mocného panovníka, tiež Boleslavom ho zovú, a pre jeho hrdinskosť menujú ho Chrabrým! Mocný tento panovník pochvaly hodnou horlivosťou ujal sa aj rozširovania Kristovho učenia medzi svojími súkmeňovcami, ale dľa mienky môjho pána, Bystrislava, aj u tohoto zčiastky pre veľkú vzdialenosť a zčiastky pre tú okolnosť, že u Poľanov kresťanstvo je ešte útle, nové, tiež by sme nenašli to, čo hľadáme. Naproti tomu blízo nás, v bezprostrednom súsedstve na juh, vyrastá mocná ríša, zosobnená v panovníkovi veľkého hradu Ostrihomu, Vajkovi-Štefanovi. Tento ozaj apoštolsky sa stará o pokresťanenie svojich súkmeňovcov, tak že túto jeho horlivosť nemohol neuznať ani Apoštolský v Ríme, Sylvester, ktorý mu na znak uznania poslal kráľovskú korunu, zhotovenú pôvodne pre Boleslava Chrabrého.

— Ale ako tu už býva, veľká horlivosť Vajka-Štefana vyvolala odpor. Mnohí zarytí pohani, jeho súkmeňovci, povstali proti nemu. Nebolo to nebezpečné, kým len roztratení jedinci chytali zbrane proti kresťanskému dielu a za staré pohanské zvyky otcov. S tými si mocný Vajk-Štefan poradil. Ale v poslednom čase proti kresťanskému dielu Vajka-Štefana pripravuje sa sústredený útok, ktorý môže dielo zničiť. Nesmieme zabudnúť, že ak u týchto naších južných súsedov zvíťazí pohanstvo, to aj u nás znamená, i keď nie úplné víťazstvo, ale iste posilnenie pohanstva. A tu som, mocný Vencelín a hrdinskí vladykovia, u cieľa nášho posolstva. Náš pán, prepošt Bystrislav, mieni, že naši župani a vladykovia musia, pomôcť Vajkovi-Štefanovi proti jeho úhlavnému nepriateľovi, ináč proti jeho príbuznému, Kupovi, ktorý stojí na čele pohanského pohybu, a za Dunajom, v Šumadii sústreďuje vojská. To vám odkazuje prepošt Bystrislav a čaká vašu odpoveď, šľachetný Vencelín a milí vladykovia!

Slová otca Andreja-Svorada medzi prítomnými vyvolaly hlboký dojem. V sieni zavládlo hrobové ticho. Všetci sa zamysleli. Najväčšmi azda Vencelín. Tichosť prvý prerušil on. Všetci napnute pozorovali, čo odpovie.

— Otče, — ozval sa konečne vážne, pomaly kladúc slovo za slovom, — ja dôvody tvoje a tvojho pána, ktorého si vysoko vážim, uznávam. Je pravda, že pohanstvo v poslednom čase opovážlive dvíha svoju hlavu. Temer každý rok musím potrestať niektorého vladyku pre podporovanie pohanstva. Asi dva roky sú tomu, čo som tak musel urobiť s Bechom a minulý rok zas musel som pozbaviť hodnosti vladyku Tuchyna, vladyku to mocného rodu Tuchýnov, tam pod Vršatcom. Namiesto neho za vladyku ustanovil som Krstu, Tuchýnovho synovca, muža síce mladého, ale hodného a šikovného, ktorého čoskoro poznáš, veď je tu. Počúvam, že starý Tuchýn sa s dcérou utiahol kdesi v prepadlískách Vršatca, a tam ako žrec shromažďuje okolo seba po kraji roztrúsených tajných pohanov. Tak je, Krsto?

— Tak! mocný župan, — odpovedal tento. — Ale úfam, že nebude dlho tak. Vysliedime ho a vykúrime z jeho tajného brlohu.

Postranný pozorovateľ bol by mohol spozorovať, že pri skrini stojaci Trud sa pri týchto slovách zmiatol a mimovoľne hlbšie sa utiahol za skriňu, aby jeho zmätok nezbadali.

— Keď sa veci takto majú, — pokračoval župan Vencelín, — uznávam, že prispelo by k úplnému vykoreneniu pohanstva u nás, keby ono bolo vyhubené aj u našich súsedov, súkmeňovcov Vajka-Štefana. A bolo by našou povinnosťou pomáhať mu v rozširovaní kresťanstva. Ale mám obavy. Či tento mocný panovník nesiahne potom na naše županské práva, či si nás nebude chcieť celkom podmaniť?

— Nie, Vencelín, — odpovedal rozhodne otec Andrej-Svorad. — Môj pán, Bystrislav, má zabezpečené, že panovník Vajk-Štefan nikdy nesiahne na naše práva. Ba podporovať bude dedictvo Metodovo, našskú, nám srozumiteľnú bohoslužbu. Županských práv nielenže nedotkne sa, ale toto u nás vžité ustanovenie rozšíri aj medzi svojími súkmeňovcami. Podobne zrobí aj so zákonníkom otca Metoda.

— To je chvályhodné, — povedal Vencelín, — nám však treba o tomto všetkom uvažovať. Čo myslíte, vladykovia? Povedzte mužne svoju mienku, preto som vás svolal.

Prvý ujal sa slova známy nám už vladyka, Krsto.

— Mocný župan, a vy, bratia! Čo máme dlho uvažovať? Vec je jasná. Sme kresťania a preto musíme sa brániť proti modloslužobníkom, ako to robili slávni naši predkovia. Preto, ak chceme pohanov u nás celkom premôcť, musíme pomôcť panovníkovi Vajkovi-Štefanovi v jeho boji proti tamojším pohanom. Do zbrane sa teda, bratia, hore sa do Ostrihomu! Spojme sa s vojskom Vajka-Štefana, a spoločnými silami tiahnime na odbojného Kupu!

— Tak je! tak je! — znelo z mnohých hrdiel.

— Pekná je tvoja oduševnenosť, Krsto, ale priohnivý si, ako tvoja medovina, — poznamenal žartovne Vencelín.

Bola to narážka na to, že kmeň Tuchýnov mal na široko-ďaleko známu povesť dorábateľa výbornej medoviny, ktorá prichádzala nielen na stoly županov, ale i panovníkov.

— Nie je to také ľahké, ako si to mlaďoch Krsto myslí, — ozval sa vladyka Jaroboj, pohlavár Mitícov zpod Inovca, prízvukujúc slovo mlaďoch s odtienkom posmešku. Bol to starší muž tvrdého, odvážneho srdca. Jeho tvár prezrádzala, že je veľkým milovníkom lovu. A skutočne: bol chýrnym poľovníkom, najmä na medveďov a turov, ktorých bolo v tom čase v lesoch Inovca hojne.

— Neverím, — pokračoval po malej prestávke, — žeby nám prospelo, keby sme pomáhali cudzincom. Pre cudzích si prsty páliť nebudem.

— Jaroboj! — prerušil ho v reči Vencelín. — Počul som o tebe, že si v úzkom priateľstve s tematýnskym vladykom, o ktorom nie bez podkladu hovoria, že tajne podporuje pohanov.

Bogoboj pri týchto slovách významne pozrel na otca Andreja-Svoroda, akoby bol chcel povedať:

— Vidíš, otče, pravdu som povedal.

Z očú Vencelína, ale i Jaroboja, sálaly zlovestné, ohnivé pohľady, veštiace búrku. V tom však Vencelín, spamätujúc sa, aspoň na čas chcel odvrátiť alebo utíšiť výbuch tejto búrky a preto tichším hlasom pokračoval:

— Dosiaľ som tomu nechcel veriť, ale tvoje terajšie slová moju dôveru v tebe otriasajú. Vzpamätaj sa a zanechaj priateľstvo, ktoré tvoj úctyhodný vek len poškvrňuje.

Varovné, priateľské slová veľkého župana, Vencelína rozzúrily vladyku, ktorý zlostne vybuchol:

— Načo si nás svolal? Žiadal si, aby sme otvorene povedali svoju mienku, čo som aj zrobil. Nuž čože žiadaš ešte odo mňa? Ja ani proti domácim ani proti cudzím pohanom, ako ich vy menujete, nepôjdem!

— Pôjdeš! — ak sa tak usnesieme, — zvolal prudko Vencelín a tvár mu od hnevu očervenela. — Ak nepôjdeš po dobrotky, pôjdeš po zlotky, alebo nebudeš viacej vladykom! — dodal ešte župan hromovým hlasom a päsťou udrel na stôl.

Prsteň na stole pri tomto údere skotúľal sa na zem, priamo k nohám Truda, stojáceho pri skrini. Nikto to nezbadal, len Trud. Nohou posunul trošku prsteň pod skriňu a v nestreženej chvíľke nikým nepozorovaný, prsteň zdvihol a trasúcou sa rukou schoval do svojho odevu. Mohol to zrobiť tým ľahšie, že po posledných slovách Vencelínových vo dvorane nastal zmätok. Vladykovia povstávali a so zaťatými päsťami a hrozbami rútili sa na Jaroboja.

— Nesmie byť viacej vladykom!

— Teraz ukázal svoju pravú tvár!

— Podporuje pohanov!

Takéto a podobné výbuchy hnevu ozývaly sa sieňou a padaly na hlavu odbojného Jaroboja. Tento, vidiac hroziace mu nebezpečie, zaťal zuby a sršiac hnevom, vyšiel von, hlučne buchnúc dvermi.

— Veď ja ťa skrotím! — pohrozil Vencelín odchádzajúcemu.

Trvalo hodnú chvíľu, kým sa rozbúrené mysli utíšily. Potom už porada konala sa spokojne a čoskoro skončila sa.

Jednomyseľne usniesli sa na tom, že na pomoc panovníkovi Štefanovi pôjdu. Vyzvú aj ostatných županov a vladykov, aby sa k nim pripojili. Ihneď aj vystrojili dve posolstvá k dvom najvýznamnejším županom: k Poznanovi na Devín a Prokujovi do Liptova. Prokuj bol naklonený Poľanom a ich kniežaťu Boleslavovi Chrabrému. Preto posolstvo tomuto sveril vážnym, opatrným mužom, ktorí zaručovali úspech posolstva. Do tohoto posolstva hlásil sa i vladyka Krsto, zaiste i preto, aby videl kus sveta. Ale Vencelín nevyhovel jeho žiadosti, dobre vediac, že Krsto svojou prudkou, zápalistou povahou mohol by veci škodiť. Za vodcu tohoto posolstva ustanovili Ljepotica, lietavského vladyku, muža neobyčajne vážneho a rozumného, osobného priateľa Prokujovho. S ním išiel i zkúsený Bogoboj a otec Ján-Svätoboj. Otec Andrej-Svorad ostal, lebo on poverený bol len posolstvom k županovi Vencelínovi. Prisľúbil však, že otca Jána-Svätoboja za jeho neprítomnosti vďačne zastúpi.

K Poznanovi vyslali Krstu, ku ktorému sa pridružil Stradoslav, keďže bol na Devínskom hrade dobre známy.

Keď už všetko zariadili, otvorily sa dvere rytierskej siene, vedúce do súsednej dvorany, kde na stoloch pripravené bolo množstvo rozličných jedál a v hlinených džbánoch víno a medovina. Vencelín srdečne zval hostí na bohatú hostinu.

Shromaždení vladykovia a bojovníci posadali si okolo stolov. Len otec Andrej-Svorad tíško ostal stáť pri dverách. Vyčkal, kým sa Vencelín priblížil, potom pristúpil k nemu a skromne ho oslovil:

— Mocný župan, moje poverenie k tebe už skončilo, mal by som však ešte maľučkú osobnú prosbu. S radosťou som prijal posolstvo k tebe nielen preto, aby som poslúžil verejnému dobru, ale i preto, aby sa mi splnila dávna moja túžba. Počul som, že na tvojom území žije šľachetný mladý muž, pustovník Beňadik, človek svätého života. Tohoto by som chcel vyhľadať.

— Ochotne ti pomôžem, otče, — mile odpovedal Vencelín. — Beňadik je sirota po mojom vernom dvoranínovi. Jeho vnučka, tiež sirota, tu žije na mojom hrade. Pred chvíľou videl som ju v spoločnosti mojej Danice.

Obzrel sa a jeho zrak čoskoro stretol sa so zrakom Božety. Kývnul jej.

Pristúpila so sklopenými očami.

— Božeta, dcéra moja, — oslovil ju, — otec Andrej-Svorad rád by navštívil tvojho ujčoka, Beňadíka. Zajtra za rána zavedieš ho k nemu. A aby ti nebolo cestou nazad smutno, aj Trud pôjde s vami. Zaiste pôjde vďačne, — dodal žartovne.

Dievka sa zapýrila a oči ešte väčmi sklopila. Možno i preto, aby skryla rumenec na tvári.

Neodpovedala. Len kývnutím hlavy prisvedčila, že rozkaz svojho pána vyplní.

— Nie je to ďaleko, — povedal Vencelín, obrátiac sa k otcovi Andrejovi-Svoradovi. — Je na Skalke, hneď tu za Váhom, práve oproti nášmu hradu.

Otec Andrej-Svorad poďakoval sa a odišiel na odpočinok.

Poodišla i Božeta. Sotva zrobila niekoľko krokov, pristúpil k nej Trud, ktorý vypočul, čo hovoril Vencelín. So žiariacou tvárou ju oslovil:

— Božeta, drahá Božeta! Aký vďačný som nášmu pánovi, že mi dáva príležitosť byť s tebou.

— Dobre, Trud, — odpovedala Božeta vážne, — môžeš ma odprevadiť, ale len pod tou podmienkou, ak sa pridrúžíš k nám i cestou ta, keď pôjdem s velebným otcom.

— Božeta, — hovoril smutne Trud, — vieš, že najradšie som sám s tebou, ale keď si to želáš, splním, čo žiadaš.

— Nezabudni na svoj sľub, — povedala deva. Pohrozila ešte prstom a jej driečna postava čochvíľa zmizla v šere chodby.

Trud sbehol dolu schodmi a prejdúc prvým i druhým nádvorím hradu, vyšiel hlavnou bránou.

Bola čarokrásna letná noc. Nebo jasné, ako oko, a posiate miliardami hviezd. Mesiac majestátne plával po trblietavej oblohe. Jeho tvár akoby sa usmievala. Možno obdivoval krásy Považia. A starý, krivoľaký Váh za jeho obdiv zavďačil sa mu tým, že jasné jeho zrkadlo odrážalo usmiatu tvár mesiaca.

Trud zamyslene zastal.

— Ó! Bohovia! — vzdychol si. — Ako sa to len skončí? Bojím sa, že ztratím Božetu. Drahá, prečo si taká tvrdohlavá. Bohovia predkov našich, nedajte sa zahanbiť! Vybojujte víťazstvo sebe i mne!

Naľakane sa poobzeral, či ho niekto nepočul, lebo posledné slová vyslovil hlasne.

Zbytočná bola jeho obava. Hlboké ticho noci panovalo všade.

Rýchlym krokom kráčal dolu.

Príduc k brehu Váhu, prekliesnil si cestu cez husté vŕby, skočil do malého člnka, z lipy vytesaného, a ako strela preletel dravým prúdom rieky. S druhého brehu pohliadol ešte na hrad, ktorý sa akosi víťazne rysoval v pološerej noci. Len niekoľko okien bolo osvetlených.

— Tam, tam sa teraz veselia, pripíjajú na svoje víťazstvo a na našu — záhubu. A vyvolená srdca môjho je v ich tábore. Kruto ma trestajú bohovia preto, že z obavy o život zaprel som ich a dal som sa pokrstiť. Ale prisahám, že svoju vinu napravím!

Vykročil a poponáhľal sa k úhľadnému domku, stojácemu na návrší. Menšia Šopa a maštaľ tvorily s domkom pekný celok. Dvoje osvetlených okien išlo mu v ústrety v tmavej noci.

— Otec je ešte hore, — pomyslel si.

Keď Trud vkročil, privítal ho zvedavý, skúmavý pohľad starca s dlhou šedivou bradou. Syn verne a dopodrobna rozpovedal otcovi, čo toho dňa zkúsil.

Starec sa zamyslel.

Po dlhšej chvíli smutne sa ozval:

— Stroja nám záhubu. Ešte dobre, že sú to len prípravy. Až sa niečo určitejšieho dozvieme, musíme upovedomiť naších. Ale či nám to pomôže? Nás je málo, sme roztratení a ich je mnoho! Netrestajte nás, ó bohovia, a neposielajte na nás besov.

Vzal čriepok, nabral doň z pozostatkov večere, i neveľký džbánok s medovinou a vyšiel pred dvere. Čriepok s jedlom pozorne položil na zem a polial medovinou.

— Skoro by som zabudol — zvolal Trud, keď sa otec do príbytku vrátil. — Pozrite! — dodal, pyšne ukazujúc prsteň župana Vencelína.

Starec prekvapene vzal do ruky prsteň a obzeral ho.

— Skry ho dobre! — povedal o chvíľu, vracajúc synovi prsteň. — Zíde sa ti!

Potom zahasil kahančok. Možno, že v tom istom čase zhasly svetlá i v oblokoch Trenčianskeho hradu. Mesiac zapadol a nad Považím rozhostila sa hustá tma, aby čoskoro ustúpila jasnému, krajšiemu dňu.