ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Mariška, kedyže pôjdeš ku spovedi? Veľkonočná doba sa už končí, azda len nechceš ísť s tými, čo kone kradnú,“ osloví stará Drgáňová svoju nevestu, keď spolu obšívaly.

„Veď pôjdem, mamička.“

„No, Pána Boha neodkladaj, lebo odloží ťa Pán Boh. Kedysi bývala si prvá u spovedelnice.“

„Kedysi chodievali sme spolu, ale odkedy sa z tej nešťastnej vojny domov vrátil, ešte v kostole nebol, nie tak že by ku spovedi išiel.“

„Zkús to! Prehováraj ho!“

„Ach, Bože, mamička drahá, veď vidíte, že sa so mnou neshovára. Odkedy sa domov vrátil, ešte mi kúsok lásky neukázal. Sme muž a žena, žijeme pospolu a sme si cudzí, nadobro cudzí medzi sebou… On mi vyhýba a keď mi vyhnúť nemôže a zraky naše musia sa stretnúť, zamračí sa o pozre bokom. Ja neviem, čo sa s ním stalo. Ako by ho tá vojna bola prečarovala, tak sa zmenil,“ žalovala sa mladá driečna žena a horké slzy zalialy jej krásne modré oči.

„Badám to aj ja, badám dobre a bôľ sviera moje materské srdce, dušou mi búri nepokoj. Čo sa to len stalo? Už som sa ťa neraz chcela pýtať. I jeho som sa pýtala, čo je taký? Odpovedal mi, že mohol radšej na vojne padnúť, než sa mal domov vrátiť. Čo je to teda medzi vami?“

„Ja neviem… Ja som mu žiadnu príčinu k hnevu nezavdala. Čo som sa len namodlila za jeho šťastný návrat. Ako som ho túžobne očakávala a radostne vítala, keď došiel… A on? On mi ledva ruku podal…“ Trpké slzy zalialy jej ďalšie slová, až o chvíľu dodala: „Akože pôjdem ku spovedi, veď on mi neodpustí.“

„Odpýtaj ho, dievka moja, že by ti svedomie výčitky nerobilo a keď nám Pán Boh odpúšťa, čože by on neodpustil, len mu povedz, že ideš ku spovedi a uvidíš, čo ti povie,“ zavŕšila matka.

*

Na druhý deň, bola to práve nedeľa, sedel mladý Drgáň za stolom, opierajúc hlavu o dlaň, oči mal prižmúrené ako človek, ktorý zdriemnul, alebo hlboko sa zadumal.

Mladá gazdina, vyobliekaná do kostola, urovnávala čosi v šatni a stará Drgáňová varila v kuchyni raňajky.

Manželia mlčali. Za celý čas, čo spolu boli, slova nepreriekli. Zrazu pristúpila mladá Drgáňová k mužovi a riekla: „Idem ku svätej spovedi… Odpusti mi!“ Položila mu ruku na plece.

Manžel svraštil zamračené čelo a odvrátil sa.

Mladá žena padla na kolená, sklonila hlavu a zaplakala kŕčovite: „Odpusti mi!“

„Boh ti odpustí,“ precedil medzi zuby.

„A ty mi neodpustíš?“

„Boh ti odpustí,“ opakoval odmerano manžel.

Mladá žena vstala pomaly a so sklopenou hlavou ako hriešnica poberala sa ku dverám.

Muž sprevádzal ju napnutým pohľadom.

„Počkaj!“ zvolal.

Žena sa zachvela a zastavila krok.

„Poď blíže!“

Pošla.

„Ty chceš ísť ku svätej spovedi, chceš, aby ti Boh odpustil, keď ti ja odpustiť nemôžem. Hriešnica!“

„Čo mi nemôžeš odpustiť?“

„Tvoj ohavný hriech, tvoje ťažké previnenie, ktoré si proti mne spáchala.“

„Proti tebe? — Neviem o ničom.“

„Nevieš? Nepretváraj sa, ty falošná falošnica. Ja bojoval za vás v krutom boji, zápasil so životom a smrťou, aby som vydobyl slobodu, dňom-nocou na teba myslel, bo som ťa mal radšej ako svoj vlastný život a ty — ty —“

„No, čo ja?“

„Ty zhrešila si proti mojej láske, proti mojej vernosti a zaplietla si sa s mužom iným, akýmsi podliakom.“

„Ale ja? Krivdíš mi. Boh vie, že mi krivdíš.“

„Nedomáhaj sa Boha! Či nevideli ťa viackrát s akýmsi chlapom u kríža pod Hájom pri mesiačku v noci? Hovor, kto to bol a prepálim ho ako psa,“ skríkol nazlostený muž a kŕčovito chytil jej ruku.

„Nuž prepálil by si len svojho vlastného švagra, s ktorým som sa len z lásky k tebe tam schádzala. Keď matka tvoja bola na úmor chorá, ja nemohla sa od nej pohnúť a bieda nás morila, hlad nás trápil, aby som tvoju matku ratovala, požičala som si od švagra peniaze. Aby do domu, ani do dediny nemusel ísť, bo viem, že sú s mamičkou v hneve, nuž sišli sme sa u kríža pod Hájom. A to mi zazlievaš, preto sa na mňa hneváš? Hanbi sa, Paľko, to som si od teba nezaslúžila,“ riekla rozžialená žena a ľútostive zaplakala.

Muž mlčal… Zrazu vzal ženinu pravicu do svojich mozoľovitých rúk a mäkkým hlasom zvolal: „Mariška, môžeš mi odpustiť?“

Žena pozrela naň udivene svojimi uplakanými očami a zašeptala: „Ja tebe odpustiť? Ja?“

„Áno, ty, bo vidím, že krivdil som ti a svojou slepou žiarlivosťou otravoval som ti už toľké časy život. Odpustíš?“

„Zo srdca rada, ale aj ty musíš odpustiť.“ Láskyplne a dôverivo sa k nemu pritúlila a šeptala: „A nesmieš sa hnevať.“

„Upokoj sa! U nás nastane nový život. Hanbím sa, že som uveril babským klebetám a upodozrieval teba, anjel môj. No, dosť o tom.

Už sme si odpustili,“ riekol vážne a tíško hladil jej plavé vlasy.

„Áno, a ja môžem ísť s ľahkým srdcom ku svätej spovedi. Je už čas. S Bohom!“

„S Bohom, anjel môj!… Ale počkaj, ideme spolu, tak ako sme pred vojnou chodievali.“

„Paľko môj!“ zvolala radostne žena a hodila sa mu okolo hrdla.

Ešte jedno vrelé objatie, ešte jeden srdečný bozk — — —

Matka otvorila dvere a vidiac výjav srdečnej lásky manželskej, div nádobu s kávou nepustila z rúk.

„Mamička drahá, ideme k svätej spovedi, odpustite nám!“ zvolal radostne Paľko, ľúbajúc matke ruku, druhú bozkala jej nevesta.

„Nech vám Boh odpustí, deti moje, a zažene každú mrákavu s oblohy vašej lásky, vášho šťastia!“ žehnala oboch natešená mať a slová jej splývaly s hlaholom zvonov, volajúcich do chrámu Pána.

Manželia čo smierené deti ruka v ruke vychádzali z domu ku prísnej spovedi a duše ich boly samý jas, samá radosť, ako to krásne, veselé jaro v milej prírode.