ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na úvrší za dedinou stál malý domček s maľovanými okenicami a tulipánovými okrasami kolo dvier i okien. Svojou malebnosťou pripomínal medový domček z detskej rozprávky. Pod oknami bola malá záhradka s úzkym prúteným plotom, pod ktorým kolo celej záhradky vinul sa venec červených pivoniek, ktoré práve na Turice najbohatším množstvom kvetov vykvitly.

Driečna Anička, ktorá v domčeku so starou matkou žila, milovala kvety a zvlášte pivonky, ony boly jej najdôvernejšími priateľkami, bo očuly všetko, čo si so švárnym Janíčkom na lavičke pod oknami pri mesiačiku rozprávala, očuly tie krásne slová lásky a vernosti, videly tie nepočetné sladké bozky a nič neprezradily. „Maľovaný Janko“, tak ho volaly dievčence v dedine, už či preto, že si ich nevšímal, a či preto, že sa voždy najparádnejšie nosieval zpomedzi všetkých mládencov — chodieval každý večer k driečnej Aničke a šťastie mladej lásky prekvitalo v záhradke medzi pivonkami.

*

Nastala svetová vojna. Janík musel medzi prvými narukovať.

Bolo žiaľne lúčenie. Všetky dané sľuby obnovily a potvrdily sa vrelými bozkami pri poslednom: „S Bohom!“

Janko často písaval a Anička, odpisujúc mu, modlila sa za jeho skorý a šťastný návrat.

No, modlitba nepomáhala, Janík sa nevracal, bo hrozná vojna zúrila ďalej voždy väčším besom.

Listy dochádzaly zriedkavejšie, až konečne prestaly dochodiť. Už trikrát pivonky vykvitly, čo Janík nepísal.

Zrazu rozniesol sa desný chýr, že v tuhom boji na ruských hraniciach padol.

Kto pochopí a opíše bôľ milujúceho srdca švárnej Aničky? Chodila ako vo sne, zronená, zničená. Hviezdy krásnych nádejí na skvelú budúcnosť pri boku jeho, jedna po druhej zhasínaly, pred ňou stlala sa temná noc…

Plakala dňom i nocou… Horkými slzami kropila svoje pivonky, ktoré už štvrtý raz vykvitly, odkedy o Jankovi nič nevie. Tieto, rozkolísané vetríkom, kývaly hlávkami, jako by jej rozumely a s ňou smútily…

I rodičia Jankovi div žiaľom nezošaleli, keď očuli, že ich podarený syn padol. Ľúto im bolo, že mu život strpčovali, keď mu bránili chodiť k Aničke. Koľké mrzutosti boly preto v rodine! Banujú, radi by to napraviť, ale nedá sa… už je on tam na božom práve…

Pivonky odkvitly… Prešlo veselé leto a keď nastala jeseň, Anička pochovala svoju drahú matku, ktorá už druhý rok chorľavela…

Ostala sama opustená vo svojom domčeku, a pri vyšívaní, ktorým sa živila, spomínavala zašlé šťastné chvíle, Janka i mamičku. Smutno, clivo bolo jej ubolenej duši, či pracovala v izbe a či vyšla von do prírody, všade jesenná smutná nálada.

Vietor tesklivo fičal, kmásal ožlklé listie stromov, zanášal ho do kvetinovej záhradky Aničkinej a na okná jej domku. Vtáci, po ktorých posielala svojmu Janíkovi pozdrav do ďalekého sveta, odleteli…

Anička cítila sa byť úplne opustenou. Jedinou potechou bola jej modlitba a celou úlevou slzy.

Pohrúžená v práci, nezbadala, že do izby dakto vošiel. Až keď pred ňou stála pyšná a prísna gazdina z Horného dvora, matka Jankova, zľakla sa, až ňou trhlo.

„Neľakaj sa, dievka moja, neprichádzam k tebe čo dávna nepriateľka, ale prichodím dnes k tebe čo matka toho, ktorého sme obe milovaly a obe ztratily,“ dodala s plačom.

„Vítam vás úctive, posaďte sa!“ V tom vstala, utrela fertuškou stolicu a podala starkej.

„Ďakujem. Akiste sa divíš, že som prišla. Mala som tej noci divný sen, ktorý ma sem doviedol. Videla som Janka na bojišti mŕtveho ležať, obsypaného kamením, ktoré som slzami kropila a studené ústa jeho vrelo bozkávala, robiac mu výčitky, prečo ma opustil. Zrazu začalo kamenie rudnúť, červenieť sa, až boly z neho samé pivonky, z ktorých červeň padala na bledú tvár môjho drahého syna, že zdalo sa mi, akoby ožíval. A skutočne otvoril oči a hľadiac prosebne na mňa, riekol: „Mamička drahá, neopúšťajte moju Aničku, pozrite, aké sú krásne jej pivonky a ako sladko sa mi v nich spí. Neopúšťajte ju, ja vám to stonásobne vynahradím, až sa domov vrátim.“ Ja chcela som to sľúbiť, ale už som ho nevidela — zmizol môjmu zraku, bo som sa prebudila.“ Tak riekla matka a plakala.

„Bol to pekný sen,“ zavzdychla Anička.

„Pekný, veru. Vôľu zomrelých máme plniť a preto som došla ťa k nám pozvať. Sedíš tu sama v chalupe ani zakliata princezna a u nás miesta i všetkého dosť. Zavri búdu a poď k nám do domu!“

„Ďakujem vám, tetka. Nie som opustená, Boh je pri mne. Nevedela by som toto miesto, plné blahých rozpomienok na neho, opustiť.“

„Teda neideš?“

„Nie, tetuška, nehnevajte sa, prosím vás, ale ja už len tu ostanem.“

„Dobre teda. Urob si, ako ti vôľa. Ja som svoje vykonala,“ riekla odmerane a vstala.

„Ďakujem vám za vašu láskavosť.“

„Ale sa na mňa viac nehneváš?“ opýtala sa akýmsi zmeneným, mäkkým hlasom.

„Ja som sa nikdy na vás, milá tetuška, nehnevala, ba ctila som si vás tak, ako som Janka milovala.“

„Bože mu buď milostivý! Boh mi ho dal, On mi ho vzal, buď meno Jeho pochválené!“ zavzdychla matka Jankova a odišla.

*

Pivonky zasa kvitly už šiesty raz, čo Janko odišiel. Práve na Turice šesť rokov, čo sa tieto dve milujúce duše rozlúčily.

Je sviatok. Anička nepracuje. Dopoludnia bola v kostole a popoludní otvorila maľovanú truhlu a povykladala z nej všetky dary a pamiatky, ktoré od Janka podostávala, na stôl, sadla na lavičku a po kúsku obzerala, pripomínajúc si každú maličkosť, ktorá sa k nemu viazala. Na ústach, ku ktorým jednotlivé predmety prikladala, javil sa blažený úsmev, hoci v očiach iskrily sa bôľne slzy.

Zrazu sa jej v obloku stmelo, pozrela a — vykríkla, bo zazrela v ňom Janka… Sotva sa spamätala, už stál pri nej. Radostne volajúc: „Anička moja!“ sovrel ju do náručia.

„Janko!“ šeptaly sladko jej ústa, ktoré však zasa hneď onemely vrelými bozkami šťastného shľadania sa…

Janko vrátil sa čo víťazný hrdina medzi ruskými legionármi-invalidmi s protézou, umelou nohou, ale to milencov nemýlilo v ich čistej láske, nekalilo ich utešené sny do skvelej budúcnosti. Boli šťastní…

Pivonky rozkvitaly šťastím znova okriatej lásky a blaženosťou spokojného manželstva, v ktorom si Janko s Aničkou celkom porozumeli a tak našli v ňom pozemský raj…