ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Naše slovenské kraje bývaly od dávna javišťom čulých, pestrých volieb.

Nevoľno, ťažko a dusno bývalo u nás pred voľbami i po voľbách za maďarskej vlády. Akási trápna skľúčenosť svierala človeka, ktorý nestranným, a či nadstranným okom pozeral na celý ten beh volebného ruchu, ktorý zaplavoval naše kraje ako horľavá láva a vnikal do každého kúta našej starej otcovizne, takou silou, že robil ovzdušie, v ktorom sme žili, napnutým, dusivým, neraz neznesiteľným…

Ktože by sa nepamätal na živé volebné kortešačky, pri ktorých sa guľášom, vínom, pálenkou, muzikou a tancom tak zručno a hlučno narábalo? Ktože by si nespomenul na to hrozné terorizovanie, utláčanie a prenasledovanie ľudu, ktoré slúžnovci a notári pred voľbami, pri voľbách a po voľbách prevádzali? Išlo to tak ďaleko, že už každý hladoš, každý uličník a učeň cítil sa kompetentným bez trestu prenasledovať, tupiť a hanobiť každého Slováka, ktorý sa nedal guľášom, vínom a pálenkou zakúpiť, ale dľa svojho presvedčenia, vedomia a svedomia oddal hlas tomu mužovi, o ktorom vedel, že bude dôstojne a svedomite svoj vážny úkol konať, že bude práva ľudu hájiť a o blaho a rozkvet kraja pečovať; o ktorom bol presvedčený, že je mužom spravedlivým, šľachetným, mužom pevného charakteru, ktorého dar nesvedie a hrozba neskloní.

Z takýchto volieb vyvinoval sa celý manéver surovostí, rozbrojov, treníc, hriechov a znemožňovania ľudu slovenského, ktorý vlastne je podstatou národa slovenského…

Hoj, beda tomu štátu, v ktorom mravnosť klesá… narušená, podlomená hynie; ten štát spechá k chorobnému rozkladu a k istej záhube…

Volebné rozbroje, mrzutosti a hriechy rozvadily neraz celé okolie. No nešarapatily len medzi občianstvom, ale aj medzi rodinami, ba i v domácnostiach narobily mnoho zla. Pri takýchto voľbách udaly sa často aj veselé scény, z ktorých jednu dovoľujem si pripomenúť.

*

U Závorov mávali často búrku v kalendári, ale počas volieb z nej ani nevychádzali. Gazda prišiel každý večer otrúlený domov a gazdinú to na vidličky bralo. Slovo do slova vyvolalo hrmavicu, v ktorej neraz aj dosť silno udrelo.

Ona vytýkala mužovi, že radšej mohla krky zlomiť, ako za neho ísť a on pevne tvrdil, že kým bol svobodným, na čerta neveril, ale odkedy sa oženil, už v čerta verí a mohol sa radšej obesiť, ako si mal takého hada na krky uviazať. Takto si u Závorov lásku navzájom vyznávali a z toho sa zvadili aj pobili. V celej dedine len o nich rozprávali.

Nastaly konečne voľby. Čas radosti a veselosti pre kamarátov z mokrej štvrti. Guľáš sa varil z barana, z prasaťa, z vola, z koňa, kde komu čo uhynulo — upotrebilo sa, že guľášom rozvoniaval celý kraj. Pálené sa meralo zdarma a že by tuhšie bolo a lepšie účinkovalo, močil v ňom šikovný Šlojmo tabak, liadok a jedovaté lulky. Tabak a cigáry dávali zadarmo a tí páni veľkomožní, ktorí inokedy na úbohého sedliaka vrieskali ohúrno ako na psa, pri voľbách sa úplne zmenili, objímali sa s ním a bozkávali, hoci mal aj halenu a krpce, ktoré im predtým smrdely. Také divy a zázraky robily predtým voľby za maďarského režimu.

Boly to zlaté časy pre Mateja Závoru, ktorý, čo obratný korteš sa tak načastoval, že nevládal na nohách stáť. Bolo po voľbe. Už všetci kamaráti Závorovi odišli a on ešte v krčme za stolom spal a sníval o tej celej sláve. Zrazu sa prebral a zívnul na široko, pretieral ospalé oči a vidiac, že jeho kamaráti odišli, pobral sa za nimi pešo. So spevom, výskaním a éljenovaním prišiel na pol cesty, posilňujúc sa tou čertovicou, ktorú so sebou vo fľaši niesol. Ďalej nevládal, nohy mu vypovedaly a hlava ťahala ho k zemi. Tackajúc sa, padol do zákopy a zaspal.

Išiel tade z tej istej dediny mäsiar s vozom, na ktorom viezol vykrmeného brava, poznal Závoru a chcejúc milosrdný skutok urobiť, horko-ťažko vyteperil opilca na voz a zaviezol ho domov. Až v dedine prebral sa na polo Závora a očujúc pred krčmou muziku, neostal nečinným, ale jednou rukou objímajúc brava, druhou máchal v povetrí, kričiac, čo mu hrdlo stačilo: Iljén, nech žije náš pán ablegát! — Všetci, čo to videli, srdečne sa smiali a veselá mládež pustila sa za vozom a bežala až k domu, kde Závora býval a kde ho složili.

Závora oprel sa pod oknom o múr a spieval:

Závorovú už jed rozdúval, keď to očula a spustila celý lejak nadávok, preklínania, keď spitý muž do izby vstúpil.

„Aha, závidíš mi, ty opica, že som sa zadarmo najedol a napil. Hahaha, však načože je volencia, aby páni platili a žid meral,“ odpovedal Závora. „Komu česť, tomu česť, poctivosť každému, ale večnému bou prissám, nech ma nik nebantuje! — Čo ja komu robím? — Ja idem svojou cestou a pánaboha chválim, a čo koho do toho, keď si ja vypijem, však svoje neprepijem.“

Pod oknami a pred domom strhnul sa smiech veselého zástupu. Toto už Závorovú popudilo k opravdovej zlosti a rajndlicu, ktorú práve umývala, hodila aj s vodou mužovi do hlavy. Závora pochytil hrnec so stola a vrátil žene pôžičku. Z toho sa strhla pekelná pračka, že museli ísť súsedia brániť. Trvalo to dosť dlho, až komusi napadla múdra pomoc, vopchal sa do otvoreného okna a plným hrdlom kričal: „Horí! — Horí! —“

To pomohlo. Svárliví manželia nechali okamžite pračku a rozcuchaní, rozorvaní bežali na dvor, pozerajúc na strechy, kde horí.

Nesmierny smiech strhol sa v zástupe ľudu a zahanbení Závorovci bežali pred smiechom domov a bolo ticho, plameň hnevu zhasol.

No, na Závoru pokrikovala veselá mládež kedykoľvek ho opitého zazrela: „Horí vám, horí!“