ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Pán Ježiš Kristus vstal z mrtvých — Alleluja — chváľme Boha, Boha svojho!“ spieval zbožne mohutný chorál ľudu, idúceho počas Vzkriesenia v procesii okolo kostola vo Višnovciach.

Zo slávnostného chorálu nápadne vynikal silný, zvučný hlas Pavla Mikuľu, najváženejšieho to občana, ktorý s roka na rok nosieval pri Vkriesení sochu z mŕtvych vstalého Krista Pána.

On konal tento výkon rád, tešiac sa od jedných veľkonočných sviatkov po druhé a konal ho s vážnou pobožnosťou a dôstojnosťou. — Tešil sa pri tom ešte i na to, že bude si môcť od srdca, z hĺbky duše zaspievať radostné „Alleluja“. On sám v živote zažil málo radosti…

Pavel Mikuľa bol statočný, poctivý človek, ale čo platí v dnešných dňoch statočnosť a poctivosť, kde sa hodnosť ľudská dľa peňazí a majetku meria?

On mal síce pekné, rozsiahle hospodárstvo, ktoré mu otec zanechal, ale zadĺžené a dlhy robia dlhy. Hoci Mikuľa so svojou pracovitou ženou a dvacaťročnou dcérou robili, hlušili od svitu do mrku, aby sa zbavil toho upíra, ktorý nielen krv, ale aj špiky vyberá z jeho majetku, nemohol prísť k želanému úspechu.

Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, a ono zaľahlo celou svojou tiažou na statočného Mikuľu. Kruto mu bolo pozerať, ako jedno nešťastie za druhým križuje mu jeho zámery. Jedného leta udrelo sucho, druhého dažde zničily úrodu, tretieho prišiel o tri najkrajšie kusy dobytka a keď konečne myslel, že miera zkúšok božích je už dovŕšená, zapálil si jeho blízky súsed — žid — z vypočítavosti drevený dom a oheň — podporovaný silným vetrom — zničil i jeho staviská.

Mikuľa bol zničený. Staviská musel pokryť, a čím kryť, čím hradiť s tým spojené výlohy? Novými dlhmi… Poistné nezaokryje ani polovicu výloh a to ostatné kde vziať?… Urobiť nový dlh? — Kto dlhy robí, sám seba zlobí. — A kto aj čo požičia na zadĺžený majetok? — Tak hútal Mikuľa a meravel pri myšlienke, že stojí nad priepasťou záhuby, do ktorej aj svoju dobrú ženu a jediné dieťa, poslušnú Evušku, razom strhne. Tmelo sa mu pri tom pred očima, hlava oťažela a na prsiach ani čoby mal kusisko olova… pridúšalo ho. — Spávať nemohol, jesť mu nechutilo, ba ani len tá fajka mu nebola k vôli. Chodil zadumaný — opustený, pripravujúc sa na hrozný konec…

Žena, tá pobožná dobrá duša, ho tešila, aby nezúfal, že Pán Boh i vezme i dá a že On má ešte viac ako rozdal. — No, ani to nepomohlo. Čušal, hľadiac meravo do kúta izby…

„Veď keby sme boli aspoň dačo lepšieho užili, ale robota do úmoru, starosti, trápenie bolo naším údelom,“ ozval sa po trápnej chvíli a hlas sa mu triasol, ani čo by mu duša plakala.

„Poručeno Pánu Bohu! Za robotu si neťažkaj, veď ona nám bola potešením a trápenie i starosť po ľuďoch chodí. Netráp sa už toľko, Paľko môj, veď Pán Boh čo i dopustí, ale neopustí.“

„Keď človek o všetko príde, zavadzia svetu i sebe… lepšie by bolo… nežiť…“ riekol temným hlasom, akoby sám sebe.

„Paľko, nerúhaj sa Bohu!“ zvolala ustrašená žena. „Ešte si o všetko neprišiel a v poslednom okamihu môže prísť pomoc, ktorá nás ratuje.“

Mikuľa bol natoľko rozhorčený, že ženine slová útechy sa mu protivily. Vyšiel von, sadol pod lipu na lavičku a pozerajúc upreno do zeme, šomral:

„Ona čerta vie, čo to znamená, keď všetcia veritelia vypovedajú razom úver, hrozia žalobou — predajom…“ Z ťažkých myšlienok vyrušil ho súsed krčmár:

„Čo tak premýšľate, súsedko, čo sa už toľko mučíte darobnými starosťami, keď máte v dome vzácny poklad, aký nik iný v obci nemá, ktorým si môžete ľahko pomôcť.“

„Aký poklad?“

„Máte preca driečnu, švárnu Evušku, ktorá na krásu a ctnosti páru na celom okolí nemá, treba jej nájsť bohatého muža a ste ratovaný.“

„Hm, ľahko sa to povie… A kdeže nájdem toho bohatého muža pre ňu?“

„Ten je už tu, netreba ho hľadať. U mňa čaká na vás Ján Boriš z Kamenného, rád by sa s vami porozprávať, či by mohol Evušku dostať za ženu. Súsedko, to by bola lutria, ten by vám všetky dlhy posplácal a ešte by mu zatoľko zostalo. To viete, že on bol od mladého veku v Amerike, kde mu šťastie prialo, že teraz má peňazí… nevie ani čo s nimi. Nuž, súsedko, majte sa k tomu a poďte!“

Mikuľovi začalo v chmúrnej mysli svitať… Išiel.

*

Pojednali sa… Mikuľa prisľúbil Borišovi, že mu dá dcéru za ženu — Evušky sa ani nepýtal, lebo bol zvyknutý ju voždy vo všetkom poslušnú vidieť. — Boriš sa zaviazal, že ešte pred veselím, ktoré má byť o tri týždne, všetky Mikuľove dlhy vyplatí. Záväzok urobili si pred svedkami a hneď naň aj oldomáš vypili…

Mikuľa prišiel, spievajúc, domov. Žena aj dcéra sa naľakaly, že azda od veľkých starostí o rozum prišiel, ale on celkom rozumne začal:

„Žena moja, ty si mala pravdu, že v poslednom okamžení môže prísť pomoc, ktorá nás ratuje. Pomoc prišla: bohatý zať. Hotujte veselie! O tri týždne staneš sa, Evuška, moja drahá dcéra, ženou Jána Boriša z Kamenného.“ Evuška obledla a plačúc, kľakla k nohám otcovým:

„Pre Boha vás prosím, nenúťte ma k tomuto mužovi.“

„Ach, pozrimeže sa… Čo by si mi mala ďakovať, že sa o teba starám, ty kladieš odpor. Prečo? Čo máš proti nemu?“

„Je on boháčom, ale aj skupáňom, človekom neprajným, zlým. Je suchotinárom v najväčšom stupni. Vyzerá, akoby duša doň len spávať chodila. Živá mŕtvola… Aký život mala by som pri ňom?“

„Ale pováž, že sme na mizine a on nás ratuje, bo ešte pred sobášom vyplatí všetky naše dlhy a lichvy nakúpi…“

„Ja budem dňom-nocou pracovať a vyživím vás, mamičku i seba, ale za Boriša nepôjdem, ani ísť nemôžem, bo som sa prisľúbila mlynárovie Petríkovi, ktorému otec ešte toho roku mlyn odovzdá. On je šuhaj statočný, dobrý, on vás i mamičku s láskou k sebe pojme.“

„Ty nezdarná nevďačnica! Či tak sa chceš odmeniť svojim rodičom? Ty chceš ma znova uvaliť do dlhov, do starostí a hanby? Ty chceš vidieť svojho otca, svoju matku v biede hladom umierať? Nestaneš-li sa ženou Borišovou, nehlás sa viac ku svojim rodičom! A vedz, že keby som ja alebo matka tvoja hladom umierali, od teba ani len skyvu chleba nechcem.“

„Ale, otecko — — —“

„Čuš! Nevolaj ma otcom! Človek myslí, že si chová dieťa, podporu a pomoc na svoje staré dni, a vychová si hada.“ Vyšiel von a zapleštil za sebou dvere, až sa obloky zatriasly.

Úbohá Evuška nevedela, čo počať v tejto hroznej chvíli. „Nezdarná, naničhodná nevďačnica… had,“ opakovala jako vo sne otcove slová. „Bože, to zneje jako kliatba!“ Prešla rukou tvár, oddýchla zhlboka a sklonila v myšlienkach svoju peknú hlávku, ako kvetinka, ktorú spálil mráz. V tom okamžení lúčila sa so svojimi ružovými sny, s Petríkom, so svojou láskou, svojím šťastím a blahom… Zrazu sa vzpriamila a išla von za otcom, ktorý stál pod lipou. Keď ju zazrel, zamračil sa. Ona pošla ku nemu a celkom vážne riekla:

„Otecko, až budete s Borišom, povedzte mu, že pôjdem zaň, kedy bude chceť.“

Otec zadivene pozeral na ňu: „Teda si si to rozmyslela?“

„Áno. Ja nechcem byť nezdarnou, naničhodnou nevďačnicou, ale chcem byť vašou poslušnou dcérou, ktorá je hotová za vás svoju krv, svoj život obetovať.“

Otec ju pochválil a každý šiel po svojej práci.

U Mikuľov po veselí bolo pekne jasno. — Mladý zať vyplatil ešte pred veselím všetky Mikuľove dlhy. Staviská dal znovu pokryť, opraviť, obieliť a ešte hŕbu peňazí dal Evuške uschovať.

No, tento pekný, tichý život netrval dlho, bo o krátky čas prišla za synom matka, stará Boriška, ktorá celú domácnosť v peklo premenila. Evuška nevedela jej v ničom ulahodiť. Trápila, mučila to úbohé stvorenie, jako len mohla. Na Mikuľu a jeho ženu pozerala s vysoka, pyšno, jako na žobrákov, ktorí sú z jej milosti živí. Dobrého pohľadu, ani prívetivého slova im nedala, že boli chudáci šťastní, keď im zať v záhrade osobitný domec postavil, kde si mohli voľno vydýchnuť.

Zrazu sa stala veľká zmena u Borišov. Už roky na suchú nemoc chorý mladý gazda sa v hore veľmi prestydol, ľahol si do postele a viac nevstal. Dostal rýchle súchotiny a za trinásť dní zomrel. Evuška opatrovala svojho manžela s láskou bezpríkladnou, ale márne bolo všetko. Proti smrti nieto lieku.

Bola teraz mladou, bohatou vdovou, bo muž jej poručil celý Mikuľovský majetok a matke svoj majetok v Kamennom. Táto sa ta hneď odsťahovala. Evuška si vzala rodičov k sebe a žili zasa šťastne pospolu.

Šťastie toto im však dlho netrvalo, lebo Evuška pochytila nemoc od muža, chradla, bledla, kašľala i krv pľula, a nebolo ani lekára, ani lieku, ktorý by jej bol mohol poskytnúť úľavy.

Raz prišiel Petrík s prosbou, aby už teraz splnila daný sľub. Ona sa naň milo pozrela a smutno riekla:

„Či nevidíš, že sa chystám na inú svadbu? Na svadbu smutnú a žalostnú…? Vädnem, hyniem, a nebude dlho trvať, čo prídeš na môj pohreb… Sľúb mi, Peterko, že prídeš a že sa pomodlíš na mojom hrobe!“

Petrík podal jej ruku a pohnutý k slzám, riekol: „Ach, Evuška, keby si za mňa bola išla, bolo by všetko ináč…“

„Darmo spomínať, Petrík môj, neboli sme si súdení… Nájdi si inú a ja modliť sa budem za teba i za tú, ktorá bude tvojou ženou, aby ste šťastnými boli…“

Petrík odišiel s bôľnym srdcom.

O štvrť roka prišiel zasa do Višnoviec na pohreb Evuškin.

Mikuľovci až teraz cítili tiažu hrozného osudu. Boli síce zbavení dlhov, ale pohodlný svoj život kúpili si draho, veľmi draho, za jedinú dcéru…

*

Boly zasa veľkonočné sviatky… Vo Višnovciach o Vzkriesení znel zasa slávnostný chorál zbožného ľudu, idúceho v procesii kolo kostola: „Alleluja!“

Starý Mikuľa i teraz niesol sochu z mŕtvych vstalého Krista Pána, ale hlas jeho nevynikal viac silou a zvučnosťou, lebo bol zlomený krutým bôľom a ťažkým žiaľom za svojou jedinou dcérou, Evuškou, ktorá sa jeho naliehaním obetovala za jeho otcovský majetok. Vo Višnovciach je cintorín na vŕšku za kostolom.

Keď sprievod zašiel za kostol, pozrel Mikula bôľnym pohľadom na hrob Evuškin, lež čo vidí? Na jej hrobe vzdušná biela postava dievčiny s venčokom na hlave, rozsýpa lístky a kvety… „To ona — Eva — Evuška čo družička, ako rozsypávala kvety pred velebnou Sviatosťou na procesiách…“ dúmal v sebe preľaknutý Mikula, pred očami sa mu tmelo, krutý bôľ mu svieral srdce i dušu, pot smrteľnej úzkosti vystupoval naň a trasúc sa na celom tele, oddal sochu svojmu kmotrovi, ktorý šiel vedľa neho, rieknuc: „Zle mi je — idem — domov…“

Ľudia pokračovali vo svojej pobožnosti a keď ju vybavili, idúc z kostola, našli na stupňoch chrámových ležať Pavla Mikuľu — mrtvého. Zavolaný lekár povedal, že ho mrtvica ranila.

Takto skončilo sa Mikuľovo posledné „Alleluja“.