ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matúš Harvan sa zle vyspal. Od božieho rána počínal si ako blázon. Všetkým hádzal a dverami trieskal. Psa, ktorý po starom zvyku k nemu pribehol, surovo odkopnul. Mačku, ktorá vplietla sa mu medzi nohy a pradúc, obotierala sa lichotive okolo nich, nemilosrdne prišľapil, že bolestne zavrieskla. Na čeľaď kričal ako divý, hrešil a nadával, ba vyhrážal prepustením zo služby. Všetci mu vyhýbali, povrávajúc si o ňom, že má dnes búrku v kalendári.

So ženou nerozprával a na dcéru Johanku tak zlostne pozeral, že táto triasla sa strachom a utiahnuc sa do komôrky, srdečne si poplakala.

Nahnevaný otec vošiel ražno do izby, poobzeral sa a nevidiac tam Johanku, spýtal sa ohúrno ženy:

„Kde je tá naša princezná?“

„V komore,“ odpovedala táto.

„Zavolaj ju!“

Matka uposlúchla a hneď sa vrátila aj s dcérou. Obe boly strachom zmenené.

Harvan, pozerajúc prísno na dcéru, ohúrno kričal: „Zasa tu bol včera večer Jozef Javoriak — čo? Ty nezdarná naničhodnica! — Tak ty poslúchaš svojho otca? Či som ti to nezakázal? Dievča, nedráždi ma, lebo prisámbohu ťa zabijem.“ Pri tom točil nad ňou svojou silnou mozoľnou rukou.

„Mamička!“ vykríkla nastrašená dievčina a pritisla sa k matke.

„Matúš, pamätaj sa!“ okríkla žena nazlosteného muža. „To je tak moje dieťa ako tvoje, aj ja mám tu slovo a nedám dieťaťu šťastie kaziť. Jožko Javoriak je poriadny, statočný a pracovitý šuhaj.“

„Ty čuš a nekaz mi dievča!“ zakríkol ženu. „A ty — ty —“ Ohnal sa zaťatou päsťou. Rana, ktorá mala zasiahnuť dcéru, padla na matku. „Ježiši!“ vykríkla Johanka a sopnúc ruky pred rozzlosteným otcom, triasla sa na celom tele.

Harvanová otvorila dvere a riekla: „Johanka, choď von!“ Johanka s bôľnym plačom odišla.

Harvanová s trpkou výčitkou pozerala na muža a z očú vypadly jej horké slzy, keď riekla: „Dnes si ma prvýraz udrel — no ja ti to odpúšťam. Znesiem to za úbohé dievča.“

„Dobre som urobil, načo leješ olej do ohňa. Čo si hľadala, to si našla!“ reval rozsrdený Harvan, behal divo po izbe, zatínal pästi a bohorúhavé slová kliatby sypal z úst.

„Ba ty — ty, načo toto pokušenie začínaš? Dosiaľ ti bol Jožko dobrý, chválil si ho a bol si rád, že k nám chodí a zrazu ako čo by sa ti bol rozum obrátil, zakazuješ dievčaťu rozprávať s ním a nechceš o ňom ani čuť…“

„Nemôžem — nemôžem ináč — ja musím túto ich ľúbosť prekaziť.“

„Že musíš?“

„Musím a aj prekazím.“

„Ale prečo — hovor, prečo?“

„Katuša, ty dobre vieš, že som odsúdený, že za tricať dní musím zaplatiť päť tisíc korún. Keď ich nezaplatím, predajú nám všetko, čo máme a môžu ma ešte aj zavreť. Ja tie peniaze nemám a mať ich musím, nuž kde ich vziať? Napadlo mi, že naša Johanka musí sa vydať za boháča, ktorý by mi tie peniaze požičal alebo dal.“

„A tak teda, ty chceš dievča predať ako jalovicu? Nebojíš sa Boha a nehanbíš sa ľudí?!“

„Ináč neviem si pomôcť. Johanka tým nestratí, len vyhrá. Ja už takého mastného zaťa mám. Juro Šurina je dobrý človek a peňazí má ako pliev. Ten Johanku rád pojme za ženu a mne peniazmi vypomôže.“

„Blázniš človeče? Ty chceš úbohé dievča vydať za toho ryšavého, hrbatého starigána? Čert na ňom hrach mlátil a vyzerá ako opica. Ten by jej na roky mohol byť otcom…“

„Čo na tom, ako vyzerá, ale je bohatý a má dobré srdce, pri ňom nezažije biedy,“ odpovedal Harvan pokojnejšie.

„No, to si raz navždy vyhoď hlavy. Z tej reži nebude múka. Na to ja neprivolím, aby sa mi dievča tak zahrdúsilo. To ani Pán Boh nedopustí.“

„Ba veru privolíš, aj privoliť musíš, bo vec je už dohovorená. V sobotu pôjdeme ohlášky zapísať.“

„Matúš, pamätaj, že v manželstvo Pán Boh spája ľudí vzájomnou láskou a kde tejto niet, tam je život pomýlený — blud — — — tma. A takýto život malo by mať moje jediné dieťa? Nie. — Nie — nikdy!“ S plačom vyšla z izby.

„Katuša! Pomysli si: verejná dražba — žalár!“ volal za ženou zúfalý Harvan, zaklial a sklesnúc bezvládne na lavicu, vytreštenýma očima hľadel do zeme…

*

Ťažký boj trval u Harvanov za celé dva týždne.

Matka s dcérou vzdorovaly nátlaku a hrozbám otcovým, bránily sa celou silou, zbraňami prosieb — sĺz a nárekov.

To však nič nepomohlo. Otec ostal neúprosným, stojac pevne na prevedení svojej nezlomnej vôle, a zvíťazil.

Úbohá Johanka musela sa obetovať.

Lúčenie s Jožkom bolo smutné a bolestné. Tento síce pochopil celú vec. On jej otcovi peniazmi pomôcť nemohol, bol chudobný. Johanku tešil a ubezpečoval, že on sa ženiť nebude, do smrti bude len ju milovať a že kedykoľvek by nejakú pomoc od neho potrebovala, môže smelo na ňu počítať.

Johanke išlo srdce puknúť bôľom pri poslednom: „S Bohom!“

Šurina vymohol si dispenzáciu — zaplatil a mal všetky tri ohlášky jednu nedeľu.

Johanka stála jako biela socha pri hrbatom Šurinovi, ktorého celou dušou nenávidela, pred oltárom celá zmeravená, že ani nevedela, čo kňaz hovorí. Telom bola sobášu prítomná, lež duch jej blúdil strateným rajom zašlej lásky…

Bol to zvláštny manželský pár. Najkrajšie dievča v dedine pri boku najškaredšieho muža nielen v dedine, lež na celom okolí.

Johanku každý ľutoval. Šurinu vysmievali, že si ženu za päť tisíc kúpil a Harvana kliali, že lakomec lakomý jediné svoje dieťa predal.

Bolo to rečí v celej dedine, až Šurinu dopálily, že všetko, čo mal, predal židovi a presťahoval sa so svojou švárnou ženou do mesta.

Toto jeho jednanie nenarobilo mnoho hluku, bo veď ryšavého Šurinu všetci v obci poznali čo podivína. Johanka neprotivila sa jeho počínaniu, ba myslela, že bude lepšie, keď odídu ta, kde ich nik nepozná. Tu stretajú sa so samým posmechom — hanbou a žiaľom. Pri lúčení spýtala sa jej matka, či nebojí sa ísť do cudzieho mesta. Odpovedala: „Mne je, mamička, už teraz i moja rodná vieska cudzou, tak ako aj to mesto. Život môj je zničený, srdce mi je bôľom rozorvané a duša žiaľom otrávená. Mňa nemá viac čo na svete tešiť ani tu, ani v meste“ —

Ani sa veľmi neodoberali a odišli.

*

Prešly tri roky. Fašiangový utorok chýli sa k polnoci. Dážď so snehom, hnaný vetrom, šľahá do okien a múrov domov. Počasie škaredé, že nie je hodno psa vyhnať z domu.

V odľahlej úzkej uličke, v ktorej len niekoľko starých, ošumelých domov, biednych barakov a skladíšť stojí, je dosiaľ osvetlená, otvorená krčma.

Drsný smiech, hulákanie, škrekľavý spev a zasa tu i tu ťažké preklínanie nesie sa z krčmy a ruší ticho tmavej uličky. Tu a tam čuť kroky jednotlivca alebo pravidelný chod strážnika, ale ináč je tu nemo a tma…

Z krčmy padá svetlo na proti stojaci dom. Je to vysoké, staré, porúchané stavanie na spadnutie. Pred týmto domom leží na ceste hromada rozbitého domáceho náradia, slamník, perina, kolíska — stôl a pár kúskov akýchsi šiat a či handier na daždi, ktorý neustáva padať.

Na rohu ulice blikoce ospale kalná svieteľňa, pod touto stojí nápadne bledá, mladá žena. Jej zúfalá tvár prezradzuje silný rozruch duše. Je to Johanka.

Oprená o múr chráni sa pred dažďom pod výklenkom odkvapovým. Pod vlniakom popelavej farby drží na ruke svoje polročné dieťa, tu i tu nadvihne premretými prstami cíp vlniaka, aby nazrela, či dieťa nemokne. Keď vidí, že to chúďa spokojne spí, zahľadí sa na hŕbu náradia a premýšľa o živote prešlých troch rokov, prežitých v meste…

Boly ony pre ňu dobou ťažkého utrpenia. Život bez všetkej radosti v samom trápení a starostiach. Jej muža, že bol hrbatý a špatného vzhľadu, nik do práce nevolal. Z dlhej chvíle vysedával v krčme a tam skamarátil sa so zlými tovaryšmi, ktorých bohom boly karty a fľaše. Celé týždne ho neuvidela.

Hotové peniaze sa takýmto poriadkom rýchlo míňaly. Čo neminul a nepremárnil on sám, to porozpožičiaval svojim pajtášom, až konečne sám nemal za čo piť a jesť. Bieda sadla na stôl a hrozila žobrotou.

Ona plakávala celé dni a noci, starajúc sa, čo a jako bude ďalej? A bolo vždy horšie a horšie… Keby aspoň mala niekoho, komu by sa mohla požalovať a tak svojmu stiesnenému srdcu uľahčiť. No nemala nikoho.

Dobrá jej matka zomrela na horúčku ešte toho roku, čo ona odišla z domu, a otca našli pred pol rokom v lese zabitého… Čo v dome bolo, pobral žid na dlhy…

A Jožko?… Očula, že dedil po krstnom otcovi veľký majetok, gazduje s tetkou, bo ženiť sa nechce… Zavzdychla si zhlboka… Vietor zahvižďal — zakvílil… Dieťa sa pohlo a zamrndžalo…

„Haji — haji!“ nôti utrápená mať, tisnúc svoj jediný poklad, svoju jedinú radosť, k srdcu.

Dieťa plače… Dala mu prsník, uzakrývala a dieťa sa utíšilo.

Dážď so snehom neprestáva padať a divý vietor hviždí a štípe mrazným chladom.

Johanka sa trasie na celom tele zimou. — Strnulýma, úzkostlivýma očima pozerá na hŕbu svojho náradia, ktoré jej nájomca vyhádzal na ulicu a ju vyhnal nemilosrdne i s dieťaťom do dážďu a zimy preto, že mu nezaplatili už štvrtý mesiac bytné. Keby aspoň vedela, kde je Juro? Už týždeň ho nevidela.

Z krčmy zaznieva stále ostrý, chechtavý smiech. Zrazu sa dvere otvorily, niekoľko opilcov vyšlo na ulicu a tackajúc sa s boka na bok, poberali sa s hulákaním a vresklavým spevom ďalej.

V krčme duní preklínanie, trieskanie päsťou o stôl a štrnkot skleníc, padlých na podlahu. V tom zareve basový hlas krčmára a hneď na to otvoria sa dvere a silný, svalnatý krčmár vyhodil posledného korheľa na ulicu a zamknul za sebou dvere.

Vyhodený muž padol celou váhou svojho tela do blata ku hromade náradia, narazil hlavou na polámanú kolísku a tam aj ostal bez pohnutia ležať.

Johanka poznala pri slabom svetle, padajúcom z okien krčmy, že to Juro, jej muž.

Zmeravela hanbou i hrôzou. Vytreštenýma očima pozerá na muža, ležiaceho bez vedomia v bahne, ktorého besné korheľstvo pozbavilo všetkého citu a ľudskej podoby. Vidí, jako pálenka vyteká mu z úst.

„Či žije? A či je mrtvý?“ napadlo jej, a keď lepšie pozrela naň, zbadala, že pri hlave má potok krvi… Zdesila sa… Chcela ísť k nemu, ale odpor, ktorý od počiatku cítila proti Šurinovi, vzrastal v opravdivý hnus, s ktorým odvrátila sa od neho —

Dieťa zaplakalo pod zpola premoknutým vlniakom. Johanka tisnúc ho vrelo ku svojmu pobúrenému, boľavému srdcu, šeptala trhano: „Ha—ji, ha—ji!“… Úzkostlivo a bojazlivo odchádzala v protivnú stranu a vôkol nej samá číra tma.

— — —