ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večierkom po pohrebe svojej ženy sedel Ondrej Voziar pri malom oblôčku a nemo pozeral von do prírody. Jeho malá dcérka bavila sa bábikou, ktorú si z hadnričiek umele urobila. Zrazu vrzly dvere a do izby vošla Hana, tetka nebohej. Doniesla Mariške kus chleba, namazaného lekvárom, pohladkala jej žltasté vlásky a hodiac opovržlivý, hnevný pohľad na Ondra, odišla bez slova, len čo za dvermi utrela si horké slzy a zašomrala čosi. Ondrej Voziar cítil jej zlostný pohľad, hoci sa neobzrel, a porozumel jej šomraniu. Mariška pochutnávala si na chlebíku. Bola by rada dala otcovi odkusnúť, ale sa bála, že by ju okríkol, ako to nebohej mame robieval. Tak prešiel celý večer v nemej mlčanlivosti. Marišku konečne sen ovládal, svalila sa na posteľ a zaspala. Voziar sedel dlho do noci v ťažkých dumách.

Druhý deň bol úplne podobný predošlému. Teta Hana doniesla v určitú dobu jedenie Mariške, pohladkala ju, preriekla niekoľko láskavých slov k nej a Voziara premerala pohľadom výčitôk.

Keď sa zvečerilo, došiel krstný otec Mariškin a začal: „No, čo ty sedíš na jednom mieste, jako mních pod pecou?“

„Nuž, sedím,“ odvetil tupo Ondro.

„Ale by si nemal sedeť, lež pracovať by si mal do únavy, že by si dieťa vyživiť mohol. Bez roboty plno psoty.“

„Daj mi pokoj! Nemám vôľu pracovať, ani žiť!“

„To nie je tak. Keď si už ju zmárnil, nuž aspoň o dieťa sa staraj!“

„Matúš!“ skríkol divo Ondrej a zaťatými päsťami hnal sa proti kmotrovi.

Mariška prestrašená odskočila do kúta a začala plakať.

„Neplač, dievča! Mal by si pracovať, aby malo čo jesť. Pekný otec, hanbi sa!“

„Ale už sa aj ber, lebo bude zle!“

Kmotor odišiel. Ondrej rozsrdene hľadel za ním, potom išiel k Mariške, vzal ju za ruku, pohladkal jej žlté vlásky a láskave tíšil:

„Neplač, anjel môj, a neboj sa, ja ti nič neurobím, ja ti nikdy neublížim. Rozumieš? Nikdy!“

„A nezabiješ ma, jako mamu?“ pýtalo sa nevinne dieťa.

Ondro zmeravel. Pustil ruku dieťaťa, odstúpil na krok a pýtal sa zdeseno:

„Kto ti povedal, že som mamu zabil?“

„Tetka Hana.“

Ondro sa hrozne rozčulil. Chodil po izbe, trel si ruky, zatínal päste, klial na zlostnú Hanu, sľubujúc, že ju vyhodí, až najbližšie dojde, že ju zavolá pred súd. Lapil si hlavu a trhal si vlasy… Vonku sa stmievalo a v izbe všetko dostávalo príšernú podobu. Voziar ako by sa bol zrazu spamätal, šiel za dievčaťom, prisadol k nemu na lavicu pod pec, vzal mu malú rúčku do svojich rúk a pýtal sa:

„Mariška, a ty to veríš, čo tetka Hana povedala?“

„No, veľmi neverím, lebo nebohá mamička hovorievala, že tetka Hana len vtedy pravdu povie, keď sa pomýli.“

„Áno, ona lže, cigáni. Ja som mame nechcel ublížiť, veru Bože, nechcel…“ Lapil sa za hlavu, zakryl tvár a plakal.

„Neplač! Prečo plačeš? Ja som ti nič zlého neurobila…“ Objala jednou rúčkou otca, druhou odtisla mozoľovité ruky s tvári.

„Nie, nie, ty si môj anjelik, moje všetko, čo mám. No ľudia sú zlí a možno ti aj iní častejšie spomenú, čo tetka Hana. Aby si vedela im odporovať, vyrozprávam ti všetko, ako to bolo: My sme s nebohou mamou dobre nažívali, kým sa rodina do nás nemiešala. Ale hovorí sa, že kde rohatý nemôže, tam pošle diabol starú babu, a to bola tetka Hana. Táto nahovorila mame, jako dobre sa jej kamarátky povydávaly za boháčov, ako majú všetkého plné komory, aké parády vystrájajú a ona musí v tlačenici chodiť a nič neužije. Mama chcela mať to, čo jej kamarátky, a keď moje ruky nestačily a nevládaly toľko zarobiť, hoci som aj nocami zarábal, bola nespokojná a plakávala celé noci. Nastaly ťažké časy, bol som chorý, nemohol som robiť a bieda svalila sa na nás. Johanka, tvoja matka, bola dobrá žena, ale nevedela biedu znášať… Ach, a tej biedy je toľko na svete!… Mnohé ženy vedia biedu znášať, ešte sa aj usmievajú, tešia muža, vyhovárajú mu biedy života, osladzujú mu dni práce láskavým zaobchádzaním. Hoj, to sú dobré, zlaté ženy! Johanka nebola taká, bola netrpelivá, reptala, preklínala život, mňa aj teba, úbožiatko. Ach, keby bola len raz povedala: „Ondro, máme my to trápny život, ale neboj sa, s pomocou božou len akosi tú biedu prekonáme,“ ja by som bol pracoval ako blázon, ja by ju bol zveleboval ako sväticu, ja by som ju bol kvietím obsypal… ale ona, keď som narobený prišiel domov, uvítala ma s najhoršími výčitkami: „Ty si zmaril celý môj život, ty — ty… Prekliaty život, plný biedy pri takom žobrákovi! Nie je hodno žiť, najlepšie obesiť alebo utopiť sa.“ Hádzala zlostne všetkým, čo jej pod ruky došlo. Ja utekal som z domu do krčmy a lial do seba jed pálenčený, aby som zabudol, zaspal… Hoj, a miloval som Johanku, ó, Bože, ty vieš, že som ju miloval, miloval som ju viac, než zaslúžila.“

Sklonil hlavu a plakal.

„Máme sviečku?“ opýtal sa po malej prestávke.

„Máme kúsok z tej, čo pri maminej truhle horela.“

„Tú nezažíhaj! Jej svetlo tak smutno svieti. Prižni lampu.“

Mariška prižala malú olejovú lampenku a pritúlila sa znova k otcovi: „Rozprávajte, tatko, čo bolo ďalej?“

„Kamaráti, s ktorými som robieval, ma navádzali, aby som jazyčnú ženu raz nabil, že bude potom dobre. Ja nechcel jej ublížiť, za ten svet nie, a nedotknul som sa jej nikedy. Až raz, keď som prišiel z roboty domov a pýtal večeru, spustila na mňa celé litánie škaredých nádavôk a predložila mi na stôl prázdnu misu, že čo má, to že dá, ostatné že by som si išiel k židovi do krčmy pýtať…

Ja som sa nazlostil, praštil do nej misu a šiel do krčmy piť… Ráno som ju našiel na posteli mrtvú… Ľudia rozkríkli, že som ju zabil… Zavolali súdnu komisiu, ktorej lekár, keď mŕtvolu preskúmal, povedal, že ju žlč zaliala… Teraz vieš už všetko… Ty si naša dcéra, ty to musíš vedieť. Ľudia sú zlí, budú ti často predhadzovať, že ti matku otec zabil… že máš otca vraha… Nechaj ich tárať… Pán Boh vie, že som jej ublížiť nechcel. Ej, veru Bože, nechcel, veď som ju ľúbil — ľúbil úprimne a verne… tak ako ľúbim teba, anjelik môj drahý…“ Vzal jej bledú tváričku medzi mozoľovité dlane a zahľadel sa do jej modrých očú.

„Tie oči, tie krásne modré oči, jako to nebe, to máš po matke. I tie vlásky zlaté máš po nej. Mariška moja, ty si tak podatá na nebohú mamu, jako by som ju videl. Ach, a mal som ju tak rád, celým srdcom som ju miloval a ona… nechcela mi rozumieť… pohŕdala mojou láskou. Mariška, zažmúr tie oči, ony rozrývajú dávne rany srdca. Choď spať, dcérka moja, a zajtra bude lepšie… zajtra svietiť mi budú tvoje krásne oči na dráhu nového života, ktorý chcem len tebe zasvätiť… Áno, len k vôli tebe chcem a budem šialene pracovať, aby som ti zabezpečil ľahšie živobytie. A keď prídem unavený domov, privítaj ma s úsmevom, pohladkaj tú ťažkú, mozoľovitú ruku, poutieraj spotené čelo a tá tvoja láska dodá mi novej sily pracovať za blaho tvojich krásnych očú. Tie oči… to jej oči, jej… ktorú som tak verne miloval… Bože, daj jej ľahko duši!“