ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Blažej Javora a Matúš Sekera boli kedysi najlepší kamaráti v Húšťanoch. Spolu rástli, rovnako sa šatili, spolu k muzike chodievali, spolu narukovali, spolu u jedného pluku slúžili a sľubovali si, že sa razom oženia a budú spolu v priateľskej shode gazdovať cez celý život.

Čo sa však stalo? Oba nerozluční priatelia zamilovali sa do mlynárovej Johanky, čím ich priateľský pomer bol zrazu narušený, ba zkazený.

Johanka bola najkrajším dievčaťom v Húšťanoch a jedinou dcérou bohatého mlynára, nuž niet divu, že si pytači kľučku podávali.

Mlynár Múčka držal veľa na svoju peknú dcéru a vybral si zo všetkých mládencov Blažeja a Matúša čo najporiadnejších, z ktorých si Johanka jedného mala vyvoliť.

Ona bola viac Matúšovi naklonená, jeho čierne oči ohnivým pohľadom bodaly hlboko do jej milujúceho srdiečka, ale otec bol by mal radšej sivookého Blažeja za zaťa. No, mal svoju jedinú dcérku rád i nechcel jej žiaľ robiť a pristal na Matúša.

Už celá dedina vedela, že pekná, bohatá Johanka pôjde za Matúša Sekeru a mnohí šuhaji mu to šťastie závideli.

No, šťastie je jako tôňa, ustavične prchá. Matúš musel ísť do druhej župy vypomáhať v žatve strýkovi, ktorý nešťastne s voza padol a zlomil si nohu.

Neprítomnosť Matúšovu využil Blažej u Johanky vo svoj prospech a tak súco vedel sa jej zaliečať, že si ju úplne získal. Jej otec mu i tak žičil, nuž nebolo mu ťažko námluvy prispiešiť a kým sa Matúš domov navrátil, bola už Johanka čo mladá gazdina v jeho susedstve u Javorov.

Matúš div nezošalel, keď videl, čo mu jeho najlepší kamarát vykonal. Zanevrel zlosťou oproti falošnému priateľovi aj oproti nevernej Johanke a oženil sa z trucu ešte lepšie, pojmúc rychtárovu dcéru, Julku, za ženu, s ktorou dostal raz toľko, ako Blažej s Johankou.

Dvaja dobrí susedia, starodávni najlepší kamaráti, ostali zrazu najväčšími nepriateľmi. Toto nepriateľstvo pestovaly aj ženy a nebolo dňa, že by nebolo hádky bývalo medzi nimi. Raz pre sliepky, že vajcia zanášajú, raz pre husi, že priesadku pokynožily, raz pre čeľaď a zasa pre klebety, a to išlo jako v Otčenáši. U Sekerov nariekali, že mrcha súsed hotové nešťastie, a u Javorov bolo príslovím: „Neboj sa čerta, ale zlého súseda.“

Padala tam stále kosa na kameň. Do roka dostala každá rodina proroka. U Javorov mali syna Petríka a o tri dni dostali Sekerovci dcéru, ktorú pokrstili Petronelou a volali ju Petruškou. Javorová sa hnevala, že súsedi pokrstili si dievča po jej synovi, ani čo by sa ponúkali, a Sekerová hovorila, že Javorovci pokrstili syna po jej otcovi, rychtárovi, že azda chcú mať z neho kedysi rychtára.

Prešly roky a s nimi všetky možné žaloby, súdy, hnevy, zlosti, jaké len dvaja neprajní súsedia prežiť môžu.

V tomto nepohodlnom stave, nepriaznivom pomere, vyrástly aj ich deti, Petrík a Petruška. Na tieto však nevplývalo nepriateľstvo rodičov, ony sa milovaly ako brat so sestrou a čím im to rodičia viac zakazovali, čím ich pre lásku viac harúsili, trestali, tým stávala sa ona úprimnejšou, dôvernejšou a stálejšou, bo „kde srdce leží, ta aj oko beží“.

*

„Ticho! Viac ani slova o tom. To by som potreboval, že by si páni súsedi namýšľali, že sa chceme zalíškať, že lezieme ku krížu, že sa chceme udobriť… Ešteže čo? Nemáš dosť dievčeniec v dedine? Vyber si, jaká sa ti páči. Na majetok hľadeť nemusíš, však, ďakovať Bohu, máme, čo nám treba, ale tú súsedech princeznu si z hlavy raz navždy vyhoď. Tú ti nedovolím vziať,“ riekol Javora a odišiel z domu.

Petrík s uboleným srdcom šiel k matke, vyžaloval sa, ale tá ho slabo potešila: „Znáš dobre otca, že má vôľu zo železa, čo si raz zaumieni, toho sa aj drží.“

„No, keď mi otec nedovolí pojať Petrušku za ženu, inej si nežiadam a pôjdem do šíreho sveta, za ďaleké more, za strýkom do Ameriky,“ riekol rozrušený Peter.

„A tým by si čo vyhral? Netáraj hlúpe reči,“ okríkla ho mať.

„Hoj, vyhral, mamička moja, lebo Petruška by išla za mnou. Sľúbili sme si to dnes v kostole,“ odvetil určite Peter.

Tá istá komédia odohrávala sa v tom istom čase u Sekerov.

Kmotor Krašna s tetkou Vavričkovou došli do Sekerov spýtať sa, či by Janko Jelenský z majera nemohol prísť na priezory.

Sekerovci cítili sa byť týmto veľmi poctenými, uhostili jako najlepšie mohli kmotra aj tetku a odkázali, že by sa len páčilo, dom mu je kedykoľvek otvorený.

Sotva však bol kmotor s tetkou za dverami, pustila sa Petruška do usedavého plaču, že ona o Jelenskom ani len očuť nechce, že ona sa už súsedech Petríkovi prisľúbila a jak jej za toho ísť nedovolia po dobrom, nuž pôjde zaň i proti ich vôli, po zlom.

Otec sa div zlosťou nezašiel a čo jako hrešil svojhlavú dcéru, táto svoje nepopustila, čo by sa bolo čo robilo. Matka prehovárala dcéru a tíšila otca, ale všetko nadarmo.

Deň u Sekerov skončil sa hnevom, ako dosiaľ nikdy.

Bolo treba, že by sa u súsedov navzájom dajaké pohoršenie strhlo, ktoré by tým mladým chuť k ženbe odobralo. Rozmýšľal Javora, premýšľal Sekera, ale ani jednému, ani druhému nič múdreho nenapadlo. No, prišlo to samo.

Celú noc padal sneh, ráno bola ponova. Javora, náruživý poľovník, šiel hneď zrána na čakanú a za dedinou postretla ho učiteľka i priala mu mnoho šťastia. Už vedel, že sa mu bude zle vodiť.

Sekera sa dozvedel, že Javora odišiel s flintou, vzal aj on svoju pukačku a šiel do poľa.

Javora nič nezastrelil a klial o dušu na učiteľku. Až keď sa domov poberal, na záhumní postrelil zajaca, ale ten skákal po troch nohách na Sekerovu roľu. V tom zahrmel výstrel a zajac sa prekotil.

Javora išiel pre zajaca a jako ho už chcel zdvihnúť, zahrmí naň Sekera, aby zajaca nechal, bo on ho zastrelil a zajac je jeho.

Sekera, hoci niesol dvoch zajacov, nechcel odstúpiť, už len preto, aby Javoru zahanbil, že nič nezastrelil. Slovo od slova vyvolalo svadu, a to tak tuhú, že aj deti do škriepky zamiešali.

„A nazdávaš sa, že by som dovolil, aby môj syn pojal tvoju dcéru za ženu? Oj, nie veru, už aj pre tohoto zajaca nie, že sa naň lakomíš, hoci už dvoch domov vlečieš,“ hovoril nahnevaný Javora.

„A nazdávaš sa, že by som ja tvojmu synovi svoju dcéru dal? Oj, mýliš sa! Už aj pre tohoto zajaca nie, bo vidím, čo si za človeka, strelíš zajacovi do lapky a prisaháš sa, že si ho zabil. Pre tvoju ranu bol by aj do druhého chotára zašiel, keby som mu nebol srdce prepálil. Ale ty si ledajaký človek, škriepnik, a jaký otec, taký syn,“ odvetil Sekera.

A tak to išlo ďalej. Trhali sa o spoločne zastreleného zajaca, až ho konečne ani jeden nechcel, nechali ho tam ležať a v hneve pobrali sa domov.

Celou cestou tvrdili, že jeden druhému dieťa nesverí, že ich deti nesmia sa sobrať.

Prišli do medzierky medzi Sekerovou a Javorovou stodolou. V Sekerovej stodole čosi šuchotalo. Sekera prezrel škulinou a poškriabal sa za uchom, robiac pri tom mrzutú tvár a premýšľal.

Zrazu sa obzre a volá na Javoru: „Blažej!“ kývnuc mu rukou. „Poď a pozri, čo sa tu robí.“

Javora pozrel dnu a hlúpo zahľadel sa na Sekeru. „No, to je pekná paráda. My sa prisaháme, že sa im sobrať nedáme — a oni sú už svoji, lížu sa jako mačiatka, až človekovi mäkko okolo srdca.“

„No, čo urobíme?“ pýtal sa Sekera.

„Čo urobíš? Choď pre zajaca, ktorého si zastrelil, škoda ho tam vranám nechať, a prepijeme ho deťom na oldomáš.“

„No, že si už raz rozumom pohol, ty zázrak, čo si sa ma natrápil za toľké roky!“

„Kto? Ja teba? Ba ty mňa, ty čudák starý! Koľké pravoty si mi na krky zavesil.“

„A ty pred koľké súdy si ma citoval?“

„A muselo to byť?“

„Nemuselo, pravda, že nemuselo, keby si mi nebol do kaše vliezol, pekný kamarát.“

„Ja tebe? Ba ty mne. Ja som sa s Johankou vláčil, keď ešte do školy chodila.“

„A mne ju obecali, sotva sa narodila. Keď moja nebohá mamička, Boh ich tam osláv, boli vo mlyne na krštení, už vtedy spomenuli: „Aké je to deco pekné, to musí byť mojou nevestou.““

„No, vieš, reči sa hovoria a chlieb sa jie. Čo sme si jeden druhému zle urobili, to sme si už odkajali a sám Pán Boh nechce, že by sme ďalej v hneve sotrvávali, láskou našich detí dal nám to na vedomie.“

„To máš pravdu. A keď sme si my pár pekných rokov nerozumným počínaním pokazili, nuž nekazme ho aspoň našim deťom.“

„Šťastím našich detí oživne staré naše priateľstvo!“

Dvaja starodávni priatelia a neskôr najúhlavnejší nepriatelia objali sa srdečne, ako by sa roky neboli videli.

Ešte toho večera slávily dve súsedné rodiny, ktoré za toľké roky v najväčšom nepriateľstve žily, smierenie a veselé prepitné svojich šťastných detí.

A kosa, ktorá za toľké roky v týchto dvoch rodinách narážala na kameň, zavesená na klinec, zahrdzavela.