ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najbohatší gazda v Jahodníku Pavel Ondrás a chudobný domkár Matúš Jandák boli dobrými súsedmi, hoci pyšný Ondrás vždy s vysoka na skromného Jandáka pozeral. Snášali sa veľmi dobre, že ani raz nedorozumenia alebo sporu medzi nimi nebolo. A ich deti, jediný syn Ondrásov Janko a jediná dcéra Jandákova Veronka, snášali sa ešte lepšie, než ich otcovia. A niet divu! Už od útleho detstva spolu rástli, spolu sa hrávali, spolu do školy i do kostola chodievali, spolu tie najkrajšie chvíle svojho mladého veku trávievali. A keď dospeli, z detského priateľstva vyvinula sa čistá, vrelá láska.

Rodičia Veronkini, znajúc dobre pyšného súseda, bránili tejto láske, bo vedeli, že by boháč Ondrás nikdy nedovolil synovi pojať za manželku chudobnú Veronku, ktorá okrem tej chalúpky po ich smrti, dvoch pracovitých rúk a tej krásy ničoho nemá.

Keď však neskôr videli, že starý Ondrás nekladie odpor tejto známosti, že Jankovi nebráni k ním chodiť, že sa chutne smeje na veselých žartoch týchto dvoch zaľúbencov, nechali lásku týchto dvoch mladých ľudí rásť v úplnej voľnosti.

A láska táto rástla a prekvitala v celej kráse mladého šťastia a blaženosti s roka na rok.

Zrazu sa však zatemnila obloha nad láskou a šťastím Janka a Veronky.

Starý Ondrás kúpil na verejnej dražbe pekný sedliacky statok s novým murovaným stavaním, na ktorý chcel Janka osadiť. Pravda, bez gazdiny by tam nič nebol spravil a preto nariadil otec, že sa musí čím skôr oženiť.

Janko s radosťou bežal do súsedov zvestovať vôľu otcovu.

No, radosť táto zmenila sa v žiaľ, keď starý Ondrás povedal Janíkovi, že si žiada, aby pojal Marišku Vavríkovú za ženu, ktorá má bezmála tak veľký majetok ako on a je driečna, robotná a poriadna.

„Tatko, vy preca viete, že milujem súsedových Veronku, milujem ju od detstva a ona miluje mňa. Nikdy ste proti tejto našej láske ničoho nenamietali a teraz chcete, aby som inú pojal za ženu.“

„Tým, že som nič nenamietal proti tomu, že si sa s Veronou bavil, nemienil som, že by ona mala byť u nás gazdinou. To by tak chýbalo, že by si nám do rodiny takú žobrotu dotiahol,“ riekol s opovržením otec.

„Tatko, Veronka nie je žiadna žobrota, má dve pilné, pracovité ruky a tie sú viac hodné než peniaze, je pekná, poctivá, pobožná a —“

„No, proti Mariši Vavríkovej nemôžeš tiež nič namietať, aj tá je pekná ani ruža, je pracovitá, poriadna, hospodársky vychovaná a má majetok, veď je jediná dcéra jako aj ty jediný syn. Keď sa soberiete, budete prvými boháčmi na celom okolí.“

„Bohatstvo neblaží, keď niet pri ňom lásky a spokojnosti, horšie je od chudoby,“ nadhodil Janko.

„Láska sa vyvinie neskôr a tam je spokojnosť, kde je hojnosť. Ja som to už všetko s jej otcom ujednal, nuž neokúňaj sa, ale maj sa k Mariši, kým ti ju iný neuchytí,“ riekol a odišiel.

Janko poznal otca, vedel, že je muž z kameňa a vôľu má z ocele. Čo si raz umieni, to aj prevedie.

S ťažkým srdcom išiel do súsedov požalovať sa. Títo dobrí, tichého srdca ľudia ho prosili, aby si nekazil šťastie, aby splnil vôľu otcovu. Bez povolenia a požehnania jeho by sa i tak nemohli sobrať.

„Ja budem spokojná a blažená, keď budem videť, ako si ty šťastný,“ riekla Veronka so slzami v očiach.

„Ja žiadnu inú nechcem, len teba!“ zvolal Janko a pritisknúc ju s láskou k sebe, bozkával jej mladistvé ústa, nádejne šeptajúc: „Otec len preca raz povolí!“ Ale starý Ondrás, ktorého v dedine a na okolí aj „starým čudákom“ nazývali, nepovolil, a súsedom, no zvlášte Veronke naodkazoval mnoho nepekných, urážlivých vecí.

Veronka, aby vyhla pyšnému Ondrásovi, odišla z dediny slúžiť do mesta. Tam však jej zdraviu neslúžilo. Bledla, chradnula až uľahla… Bola vyše pol roka v nemocnici, až ju konečne doviezli na smrť chorú domov… Ľudia povrávali, že sa utrápila.

Janko celý čas vzdoroval vôli otcovej, neženil sa. Veronku častejšie navštívil v meste a keď domov došla, každým dňom bol viackrát u nej, tešil ju…

Keď cítila, že sa musí so svojím mladým životom rozlúčiť, dala zavolať Janka a hladkajúc mu ruku slabým hlasom riekla: „Urob mi to, Janíčko, k vôli, vezmi si Marišku, ona je dobrá, poriadna a otec tvoj to chce…“

„Ale to nie si ty…“ plakal Janko.

„Ja umieram a umrem spokojne, keď mi sľúbiš, že si Marišku vezmeš. Ja ju vidím rada, ona jediná zo všetkých gazdovských dievčat nebola pyšnou oproti mne chudobnej, neopovrhovala mnou, bola mi priateľkou. Ja budem Boha prosiť, aby ste šťastní boli,“ sopjala ruky a ťažko oddychovala.

Pre Boha, Veronka, neumieraj mi!“ volal zúfale nešťastný šuhaj.

„Sľub, že pojmeš — Marišku za — ženu!! — Je — to — závet — mojej — vernej — lásky. Sľub!“ Ďalšie slová zabránil jej suchý kašeľ, ktorý ju úplne zmoril.

„Sľubujem ti to, Veronka, ak budem žiť. Bez teba mi však nemožno žiť — nemožno“ — Nariekal žalostne. „Najradšej by som umrel s tebou.“

„Buď šťastný! — S Bohom! Bože —“ dych sa jej zatajil, hlava jej sklesla, dokonala v Jankovom náručí.

„Veronka, neumieraj, neopúšťaj ma!“ nariekal rozžialený mladík. Veronka ho viac nepočula.

*

Starý Ondrás, vidiac syna v hlbokom žiali, s bôľom v srdci, dlhú dobu o ženbe nehovoril, ale keď videl Janka spokojnejšieho, hneď začal.

„Vezmem si Marišu, urobím to nebohej Veronke po vôli. Ale najprv s ňou prehovorím,“ odpovedal vážno.

Otec bol spokojný.

Prišla nedeľa. Jankovi bolo dnes akosi clivo. Po službách božích zašiel na cinter ku hrobu Veronky, ktorý bol okrášlený čerstvými kvetinami. Pomodlil sa za nebohú, poplakal si a spomenul si na daný jej sľub. „Ešte dnes pôjdem do Vavríkov,“ opakoval si zpiatočnou cestou. A keď sa zvečerievalo, zašiel ta záhumním. V záhrade bola Mariška, v chládku pod jabloňou sedela, vila veniec a spievala:

Janko preskočil plot a pošiel k dievčine. „Pekne, veselo si spievaš, Mariška, rozveselilo sa mi srdce tvojou piesňou. Dobrý večer! A len sama?“

„Ako vidíš, sama. Vítaj! Je nedeľa, nuž sa zabávam, vijem venček na hrob Veronkin. Že si už raz k nám cestu našiel.“

„Musím, Mariška, musím už teraz aj k vám častejšie nazreť, len či ti to po vôli?“

„Prečo že by mi nebolo po vôli? Sadni si!“ Janko sadol k Mariške a dôverne prehovoril:

„To vieš, že môj otec chce, že by som sa oženil a pojal teba za ženu, ale aj to vieš, komu moje srdce prináleží.“

„Viem. Nebohej Veronke.“

„Áno, Veronke, no ona už na božej pravde a ja sa oženiť musím, otec nalieha na mňa, aby som si teba vzal a preto sa ťa idem spýtať, či by si chcela byť mojou ženou?“

Mariška so sklonenou hlavou očúvala.

„Možno, že by som ťa mohol mať rád, keby som nebol Veronku poznal. Ty sa mi zo všetkých dievčeniec v našej dedine najlepšie ľúbiš, ale to nie je láska…

No, keď budeš mojou ženou, to ti sľubujem, že ťa nikdy nezarmútim. Sľúbil som umierajúcej Veronke, že si ťa vezmem a sľub svoj chcem splniť. Teraz vieš všetko, rozmysli si to, Mariška.“ Vstal a chcel odísť.

„Počkaj, Janko! Ja som si už vopred všetko rozmyslela, bo som vedela, že prídeš. Ja ťa už ododávna rada vidím. No Veronke som ťa nezávidela, bo som chcela, aby si bol šťastný. Keď mala zomreť, žiadala si ma a keď som k nej došla, prosila ma, aby som ti bola dobrou, láskavou manželkou, aby som pečovala o tvoje šťastie. Sľúbila som jej to. Ja ťa rada vidím, ľúbim ťa úprimným srdcom a vynasnažím sa, aby som ti Veronku nahradila,“ hovorila s takou úprimnosťou a takým zápalom, že Janko dojatý ju obejmul, zvolajúc: „Ďakujem ti, Mariška! Ty jediná porozumieš môjmu srdcu. Dá Boh, že budeme jeden s druhým spokojní a spolu šťastní!“

*

Za tri nedele išli k sobášu. Vzdor tomu, že boli oba z najväčších statkov, z bohatstva, žiadali si len tiché, skromné veselie.

No, v kostole bolo celé obyvateľstvo. Keď vychádzali z kostola, pošeptla Mariška Jankovi: „Poďme sa pomodliť k Veronke!“ Išli. Hrob nebohej bol kvietím vyzdobený.

„To tvoja práca, ty anjelská duša!“

„To dôkaz vďaky,“ odvetila.

Mladí manželia kľakli ku hrobu a vrele sa modliac, dokázali, že splnili závet lásky.