ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Statočnosť krásna ctnosť, hodnejšia nad zlato. Vychovala som vás, deti moje, v poctivosti, úfam, že sa na vás hanby nedožijem. Otec váš, Boh mu daj nebe, bol bohabojný, statočný človek, zostaňte aj vy statočnými i keď odídete z domu medzi cudzí ľud. Pamätajte si, že vec nespravedlivo nadobudnutá nie je nikdy požehnaná a ponecháva človekovi iba hriech a výčitky svedomia. Som síce chudobná, ale statočnosť je mojím bohatstvom, práca mojou potechou, a Boh mojou nádejou. Toho sa aj vy držte!“ Tak hovorievala vdova Božniaková svojim deťom, synovi a dcére, s ktorými sa dosť natrápila, kým ich vychovala, bo keď jej muž zomrel, ostala v biede a len z výrobku nádeníckej práce ich živila a zachovala. No, keď deti vyrástly, Janko išiel slúžiť a Anička umelým národným vyšívaním pekný peniaz vyrobila a tak podporovaly dobré deti nezdravistú matku.

Božniaková vstávajúc, líhajúc, ďakovala Bohu, že má také podarené a statočné deti.

Janíka na statku, kde slúžil, mali veľmi radi, bol pilným, statočným a svedomitým. No najradšej ho mala sivooká Veronka, sestra mladej gazdiny. I Jankovi sa oči na ňu usmievaly a bol šťastným, keď mohol s ňou dajaký žartík vykonať.

*

U Havlíkov, kde Janík slúžil, chceli kúpiť voly do jarnej roboty. Mladý gazda chystal sa do mesta na lichvací jarmok. Ráno včaššie vstal a keď sa obriadil, zaraňajkoval si, vošiel do komory, aby si potrebné peniaze z truhly vzal.

Hľadá a hľadá peniaze, ale tých tam nebolo. Prestrašený bežal k žene, pýtajúc sa, kam dala peniaze?

„V truhle sú, tam, kde vždy bývajú,“ odvetila žena.

„Nie sú tam, prehľadal som celú truhlu.“

Išli oba do komory, povykladali všetko z truhly von, ale peňazí tam nebolo.

„Ktosi nás o ne olúpil!“ zvolala zúfale gazdiná a zdeseno pozerala do prázdnej truhly.

„Ale kto? Cudzí tu nik nebol.“

„To máš pravdu, to musel byť len domáci zlodej, ktorý vedel, v ktorej truhle sú peniaze.“

„Kto to však mohol byť? Janík je statočný šuhaj. Za celý čas, čo je u nás, nevzal ani haliera. Slúžka odišla pred týždňom a nová ešte v komore nebola,“ rozumoval Havlík.

Čím viac Havlíkovci o ztrate peňazí premýšľali, tým viac nabývali presvedčenia, že nik iný nemohol peniaze vziať, iba Janík.

„Chce sa ženiť, peňazí nemá, pomohol si, ako vedel,“ tvrdila gazdina a gazda dosviedčal.

Prepustili ho zo služby bez toho, že by mu príčinu boli povedali.

So zarmúteným srdcom oznámil matke, že dostal výpoveď. Božniaková hneď bežala k Havlíkom, aby sa o príčine dozvedela, ale ani jej nedali vysvetlenia, len vyhýbavými odpoveďami ju odpravili.

Krušný pocit rozhostil sa u Božniakov, ale ešte väčší bôľ vzrastal v srdci driečnej Veronky na statku Havlíkovom. Dňom, nocou plakávala a líčka jej nápadne obledaly. Žiaľ srdce zožiera…

Vypukla svetová vojna a na ňu museli všetci mládenci, medzi nimi i Janík Božniakov. Úbohej matke ani oči neosýchaly.

Vojna už štvrtý rok zúrila divým besom, mnoho synov nášho slovenského národa vykrvácalo na bojišti za tú našu zlatú svobodu.

Janík nič nepíše… Či azda aj on padol? „Áno, padol — padol chudák!“ povrávalo sa po celej dedine. Jedni ho ľutovali, druhí povrávali, že to trest za hriech, ktorý u Havlíkov spáchal, tretí tvrdili, že dobre tak, bo podozrenie krádeže by i tak po celý život na ňom lpelo, hoci ho Havlíkovci nežalovali, netrestali…

Úbohá matka to všetko musela očúvať a srdce jej pri tom krvácalo. Jedinú úlevu nadchádzala v modlitbe.

„Boh vás poteš!“ oslovil ju miestny farár, pravý ľudomil, keď prechádzajúc sa, našiel ju za dedinou pred krížom modliť sa. „Odovzdajte sa do vôle božej!“

„Môj syn, duchovný otče, preca padol? Je mrtvý?“ zvolala zdesená matka.

„Nepadol. On žije a o dva-tri dni budete ho mať doma, no ku práci je neschopný, bo ztratil vo vojne pravú ruku.“

„Môj úbohý, drahý syn! Moja opora na staré dni! Môj Janík je žobrákom na veky! Ach, tá vojna, ukrutná vojna, ako ohnivý šarkan preletela svetom a koľko biedy, nešťastia, žiaľu a sĺz zapríčinila všade táto hrozná pohroma. Ťažký trest boží nech stíha tých, ktorí ju zapríčinili!… Ach, Janko môj!… Janíčko môj, či preto som ťa vychovala, aby ťa na vojne ožobráčili?!“ plakala zúfale rozžialená mať.

„Nezúfajte, dobrá matko, ešte by to bolo horšie, keby bol syn váš padol. On sa vám vracia zdravý, a časom naučí sa aj len ľavou rukou pracovať. Horšie sú na tom Krivoňovci, ktorým vzali všetkých troch synov na vojnu a ani jeden sa im nevrátil. A čo úbohá Marúnka, nemá nič len trojo drobných detí a dve pracovité ruky, jej muž musel na frontu a teraz jej ho doviezli slepého, neduživého, práce neschopného. Nuž nie ste vy na tom o veľa lepšie?“ tešil Božniakovú dobrodušný kňaz.

„Ráčite mať pravdu, pán farár. Nebudem viac zúfať. Vďaka Najvyššiemu, že aspoň žije. Pán Boh dopustí, ale neopustí.“

*

Ján Božniak prišiel čo invalid bez pravej ruky domov. Matka i sestra vítaly ho srdečne a tešily úbohého ako vedely, keď nariekal, že čo si teraz okyptený počne.

… Mnohí mu radili, aby si kúpil vergel a tak sa živil. To však ešte väčší bôľ pôsobilo nešťastnému.

Smutné dni žila rodina Božniakova a sudba sveta zvyšovala trpkosť jej utrpenia, bo sa povrávalo, že ztrata ruky je trest boží za spáchanú krádež u Havlíkov. To bolelo, kruto bolelo statočných ľudí. No, bôľ svoj znechali na Boha a On skutočne aj pomohol.

Zrazu objavil sa v ich chudobnom príbytku bohatý Havlík a riekol: „Odpusti mi, Janko, že som ťa krádežou odcudzených peňazí upodozrieval a spôsobil ti tým trápne chvíle. Nevinnosť tvoja je už dokázaná. Spomenuté peniaze doniesol nám dnes pán farár, že mu ich ktosi pri spovedi odovzdal. Viac mi neriekol, bo viaže ho spovedná tajnosť. Odpusti mi, Janko, aj vy, dobrá tetka, že som vám ublížil.“

„Mileradi vám odpustíme,“ riekli oba razom.

„Teda preca trápilo kohosi zlé svedomie,“ zavzdychol Janík.

„Áno, ale tebe sa stala veľká krivda,“ riekol Havlík, „a preto ťa prosím, prijmi tie peniaze ako náhradu utrpenia na dobrom mene.“

Janík to prijať nechcel, ale Havlík neodstúpil od svojho a prosil ho, že by išiel s ním, že budú zasa spolu gazdovať na statku ako švagrovia, bo Veronku to nemýli v láske, že nemá ruky, ba práve naopak to ešte veľadí jej vernú lásku. — Janko s radosťou návrh prijal. Bola to odmena statočnosti, ktorou bolo pomožené celej rodine. Driečna Anička Božniaková vydala sa neskôr za tamojšieho zámožného mlynára. Všetci žili statočne a spokojne.