ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Robinson vyslobodí a na ostrov povynáša velké poklady zo ztroskaného šífu (lode) a pri ochránení týchto zatopenie mu hrozí, z ktorého ho Piatok šťastlive oslobodí.

Keď s plťou prv k ztroskotanej lodi s veľkým namáhaním sa dostali, poneváč prítok bol; tak naproti tomu ďalšie ich plťkovanie, poneváč teraz odtok nastal, tým ľahšie a chytrejšie bolo. Po bližšom preskúmaní presvedčil sa Robinson, že sa loď medzi dve skaliská zachytila a že ztade sa táto vyslobodiť nedá. Vydriapal sa najsamprv na palubu, Piatok ho nesmele nasledoval bojac sa, že „rohatý“ pán lode zas ho na zem srúti. Toto rohaté, divotvorné zviera ale, keď na palubu vyšli, vystreté ležalo, od hladu skoro že zdochlo. Robinson v ňom hneď kozu poznal, ktorá už od viac dní potravu nedostala, ba ani nápoja, keď jej ale oboje podali, hneď oživla; druhý obyvateľ lodi nezadlho tiež chvostom krútiac došiel, pekný, veľký pes! Nad týmto sa Robinson tiež smiloval, vzal si ho k sebe a zato pes naproti nemu vernosť a oddanosť preukázal. Ale keď loď poprezerali, tam viac živého ducha nenašli a z tam nájdených vecí čo len chceli si vzali. K veľkej radosti mu poslúžili tam nájdené nasledujúce veci, ktoré na plť nakládli: Rozličnú a mnohú zbraň, púšny prach a guľky, šable (meče) sekery, píly, kliešte, hámriky, klince, dlátka, mnohé a veľa pokrmu, potom mnoho iných vecí, viac súdkov vína, pálenky, čomu sa veru veľmi zaradovali. Všetky tieto veci Piatok obdivoval; lebo veď jemu neznámé boly, o ich cene, osohu ani pochopu nemal. Tieto veci tak rýchle, jako len mohli, na ostrov odviezli. — Medzi zachránenými pokladámi našli i háby rozličného druhu a síce peknú uniformu lodného náčelníka, jako i iné rozličné a i lodných pomocníkov jednoduchý kabát. Aby sa presvedčil, že aký dojem urobia háby náčelnícke na Piatka, — poneváč už druhý raz na loď isť neskoro bolo — tak tieto teraz odniesol ku jaskyni jako i meč k uniforme patriaci. Robinson svojmu vernému pomocníkovi inú robotu dal a on sa za ten čas do tých náčelníckych hábov obliekol, pripásal si meč, na hlavu položil klobúk a takto okrášlený rýchle pred Piatka stúpil. Piatka jakoby vipera bola uštipla, tak vyskočil, keď svojho pána zazrel, hlasne zkríkol a ušiel preč; a len keď Robinson svojho miláčka menom pomenoval, zastal, ale ani vtedy sa neopovážil pred svojho pána stúpiť. Robinson sa zasmial na počínaní si Piatka, lebo tento nechcel uveriť, že je to jeho milý pán, ale sa nazdal, že je to volakto iný. Robinson ho presvedčiť chcel s tým, že je on sám, že i Piatka obliekol do najkrajších matrózskych šiat; pravda, že sa oba smiali, ba najviac ale Piatok, ktorý sa ani dosť na sám seba nadívať nemohol, keď sa v jeho obleku do vody pozrel. Piatkovi tieto matrózske šaty dobrú službu konaly, veľmi dobre mu stály, ako by len na neho ušité boly bývaly a i jeho telo oproti štípaniu moskytov celkom ochránili.

Po preoblečení Robinson obznámil Piatka s tými mnohými nástrojámi, s ich užitočnosťou i ktoré ztade boli doniesli, a toto na chudáka divocha veľký dojem urobilo. Po vysvetlovaní nabil Robinson flintu, aby Piatok i účinok púšneho prachu spozoroval, vlastne aby sa tento s tým obznámil. — V istej dialke na konári sedel vtáčik, na tohto namieril Robinson. Potom spustil, výstrel buchol a vtáčik zastrelený spadol s konára, ale pri Robinsonovi s výkrikom „Tupan! Tupan!“ i Piatok spadol. Jako hromom udretý ležal bez seba Piatok na zemi a Robinson dosť trápenia mal, kým ho k pamäti priviedol. Naposledy, keď zas k sebe prišiel, Piatok ruky prositebne vystierajúc oproti Robinsonovi stál, tento tieže smejúc sa chytil a ujistil ho, že sa mu ani vtedy nič nestane, keď by on vystrelil. Toto Piatok pochopiť nemohol a na žiaden pád ho nahovoriť Robinson nemohol, aby on zbraň do ruky vzal a vystrelil. Aby naľakaného Piatka k potrebe neocenitedlnej zbrane privyknul, Robinson ešte viac výstrelov urobil, ale Piatok sa ešte len vždy toho hrozného výbuchu bál, pravda vždy menej a menej.

Po denných prácach urobil Robinson veľký obed, ale tento už po europejsky s užívaním noža, vidličky a lyžice odbavil, na čom sa Piatok veľmi čudoval. Piatok sa tiež musel naučiť užívanie týchto nástrojov, ale tak nešikovne ich upotreboval, že sa od smiechu Robinson skoro pukol. Od vína a pečiva sa Piatok neodtiahol, ba s veľkou chuťou si ujedal. — S najvďačnejšou myslou oproti milosti božej — jakú Robinson ešte zriedka bol cítil v jeho živote — sa odobral na odpočinok, a do bieleho rána spal. — Po rannej modlitbe, ktorú teraz už spolu odbavovali a po raňajkách zas na plti k lodi veslovali, aby z tade zas niečo doniesli. Druhý náklad bolo delo, súdok púšného prachu a i dosť mnoho gúľ a poneváč už plť s dosť mnohým naložená bola, Robinson ale ešte rozličné kisne a kasničky so zlatom, drahými kameňami a inými drahocennosťami našiel, a tak sa nevedel odhodlať či už naložené veci složiť má a prv tieto drahocennosti na sucho vyniesť; ale: „čas sú peniaze“ si pomysliac a i stav lodi bol k obávaniu, odhodlal sa, že tento nálezok neskoršie oslobodí.

S veľkou prácou ale neunavene konanou sa i druhý deň minul. Robinson druhého dňa tretiu cestu vykonal k lodi a vtedy tu drahocenosti a v náčelníkovej svetlici nájdené všetky spisy zoberúc na suchú zem sa odobral. Za hodinu asi dvadsať ráz sem a ta veslovali a za tento čas najväčšiu a najdrahšiu čiastku na lodi najdených vecí oslobodili. Pri poslednej ceste, keď jednoduché kuchynské náradie nakládli, ale sa zaoneskorili, hrozná víchrica ich zastihla; tak strašný vetor povstal, že vlny jako domy vysoké hádzal, teraz následkom vlnenia z plti kus po kuse sa odtrhoval, tak že sa ledva na vode udržali. Dlho bojovali oproti vetru a vlnám ač hrozná vlna udrela sa do ich plti, že sa táto celá rozišla, náklad sa ponoril do mora a títo dvaja pltníci sa nazdali, že medzi vlnami nájdu svoj hrob. Piatok, ktorý chýrečný plavec bol, kým breh videl sa veru nebál, ale tým horšie bolo pre Robinsona. Tento hneď ztratil duchaprítomnosť a silu a s hrozným výkrikom ztratil sa medzi vlnámi. Piatok svojho pána vždy očámi nasledoval a keď jeho o pomoc volajúci hlas počul a jeho ponoriť sa videl, oproti sa postavil celou silou vlnám, ačpráve tiež už slabnul, predsa ho šťastne za ruku chytil a s ním s veľkým napnutím všetkých síl na breh sa dostal. — Robinson už bol zamdlený, keď ho Piatok na suchú zem položil; ale zato nezriekol sa nádeje, žeby on svojho pána nezkriesil a nepomohol mu, aby k životu prišiel a práve za to suchú hábu vzal, trel prse Robinsonove a všetko čo mohol a vedel, čo aj oprotivné bolo, niektoré urobil a vynasnažoval sa svojmu pánovi pomáhať až naposledy s radosťou pocítil, že jeho pán zas znaky života dáva a pomaly život vstupuje do jeho údov. Po uplynutí hodiny Robinson otvoril oči a sa vystrel, ba i vstal. S najväčšou radosťou a vrúcnym ďakovaním objal Robinson svojho spoločníka, ich objatie bolo dlhé a úprimné. Potom oba jako deti ďakovali milostivému Bohu za ich ochránenie. Jedon pohľad na loď ich presvedčil, že už aj loď podľahla strašnej víchrici, že sa tiež ponorila do mora.

Pomocou nástrojov z lodi oslobodených si teraz ich príbytok príhodnejšie a lepšie sriadili, ba i oproti napadnutiu divochov, ktorého sa tak hrozne báli, istejšie opevniť sa usilovali. Neunavene pracovali viac týždňov a si nielen svoj príbytok príhodnejším urobili, ba si ho i dobre opevnili a s tým i ich strach pred napadnutím skrze divochov sa umenšil. — Rozličné miesta si sriadili, kde kováčstvo, stolárstvo, murárstvo prevádzali, boli vojakmi a lovcami, ale zato v láske bratrskej žili. Čierny pes, ktorého z lode oslobodili im mnohé príjemné hodiny zapríčinil. Kozu — náčelníka ponoreného šífu (lodi) — si tiež sebou vzali a táto priateľstvo s lámami urobila.