ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Robinsona jedno hrozné zemetresenie velmi nastraší, lámy utratí, ale neskoršie ich zase nájde, taktiež i veľa hliny.

Poneváč Robinson sa už s pokrmom na dosť dlhý čas bol zaopatril (mal teraz už mäso, lámové mlieko, ostrigy, ryby, kókusové orechy a i potrebnú soľ), teraz sa k sriadeniu kuchyne vlastne v nej potrebných vecí prichytil. Neunavene kopal zem a vykopával kamene, až na 3 šúchy širokú, na 6 šúchov vysokú a práve tak dlhú jamu spravil, ktorá mu za kuchyňu slúžiť mala. Po práci unavený ľahnul si na odpočinok. Veľmi nespokojne spal asi do polnoci. Tak sa mu zdalo, jakoby mu nebezpečie hrozilo a keď zpred tohto by sa bol chcel ochrániť, na skalu vydriapať, nohy mu nezodpovedaly službe. Naposledy keď sa mu predsa podarilo hore sa dostať tam akoby mu čierne zviera cestu zastalo a akoby ho zas dolu srútiť chcelo. — A i v opravde pocítil rýchly a i boľastný úder, na čo on hlasne, strachom vykríknul a — sa zobudil!

Z mladých lám jedna ho kopla.

Namrzený chcel odohnať zviera, keď zrazu v jeho kolibe mimoriadnu svetlosť zbadá a i hučanie, ktoré jakoby búrenie sa vody bolo zapríčinilo. Keď s lúžka stal, hrozný blesk osvietil jeho jaskyňu, za ktorým náramné hrmenie nasledovalo, že Robinson skoro sebaprítomnosť stratil. Buchotu strašný huk sa ešte nepominul a on pod nohámi úder cítil, ktorý šuštenie a pukanie dnu v zemi nasledovalo, jakoby sto búrok bolo povstalo. Tam strašne zúrila búra, stromy s koreňami vytrhúvala, velikánske kamene sem a ta sa válaly a zúriace more až do dna rozmútila. Nezadlho cítil i druhý úder, jakoby ho zas volačo bolo strčilo a to veliké bralo, vo vnútre ktorého si Robinson s tak veľkým namáhaním útulok spravil, sa rozlomilo, roztrhlo a zem, kamene sa sem a ta válaly, hrnuly, že celej jaskyni zasypanie, zničenie hrozilo. Robinson nevedel, kde má utiecť, keď len nešťastie smrťou mu hrozilo. V tom zas zasvietila nad jeho hlavou tá mimoriadna červená žiara, ktorá sa raz stratila a zas tuhšie ukázala. Vetrom rozohnaté husté, čierne oblaky veľkou rýchlosťou sa hnaly po oblohe, žiara táto ich s času na čas osvietila jako i vlny mora, ktoré sa penily a na breh valily. Robinson celý nastrašený obzeral sa okolo seba, že čo zapríčinuje tento prírodný zjav a v diaľke videl vrch, z ktorého stredu hustý dym sa valil, z ktorého veľký oheň jako hromy sa k nebu vyzdvihoval, ba kamene a popol hore do povetria vyhadzovalo. Tento strašný prírodný zjav Robinsona celého nastrašil. Zemetrasenia a podzemný hluk ešte vždy trval, potom sa spustil veľký lejak, ktorý jakoby morom chcel celý ostrov urobiť. Robinson sa pred rozmnožujúcou sa vodou na strom utiahol, ale jeho krotké lámy voda sebou sobrala bez toho, aby ich bol mohol oslobodiť. Ich žalostné hlasy, ktoré sa v dialke celkom stratily, až k srdcu sa mu tisly a nad ztratením týchto trpké slzy vyronil. Asi za hodinu trval tento prenáramný lejak, zemetresenia prestalo, búra sa utíšila a zaoblačené nebo sa vyjasnilo. Po uplynutí asi štvrť hodiny voda do mora stiekla. Robinson sišiel zo stromu, k pňu sa oprel a smutným srdcom očakával ráno. Po vídení prvého papršleku pustil sa k svojmu domovu hľadať jaskyňu. Cesta jeho veru ta veľmi zlá bola, ale po nekoľkých hodinách sa ta dostal. Pred svoj príbytok prijdúc radosť a čudovanie slzy radosti mu vytisly, keď tam pred príbytkom svojím zazrel jeho verné lámy, ktoré bľačiac k nemu skákaly a neprestajne mu ruky, nohy a tvár lízaly. Voda ich práve k domovu zaniesla.

Vrch Robinsonovho domu následkom zemetresenia sa z čiastky prerútil a kým množstvo kameňov odstránil za viac dní tenže upotrebovať nemohol. Keď si príbytok, kuchyňu a maštaľ pre lámy ponaprával, od vetru a dažďu, jako i od napadnutia nepriateľov opravil, prvá jeho starosť bola, aby sa na zimu potrebným pokrmom zaopatril. Ale zima, ktorej sa tak veľmi bál, len jako šesť týždňový dáždový čas trvala, toto on ale prv nevedel. V najbližšom čase chytal lámy, aby si ich mäso zasoliť mohol. Ba i o pokrm jeho štvornohých súdruhov sa musel postarať. Natrhal trávy, tú usušil a jako seno ju odložil, potom si nasbieral množstvo suchých konárov a popri príbytku naukladal, zemiaky kopal a s inými potravnými článkami do jamy v zemi vykopanej uložil. Strašný hosť, tá zima, ačpráve už november bol, sa ešte nedostavila, na čom sa Robinson veľmi divil. Koncom novembra jednoho rána prv bezoblačné nebo sa zaoblačilo a dážď sa pustil. Pravda bol by sa veru už zišiel viacdňový dážď, aby vyschnutú zem ovlažilo. Ale keď ani po 14 dňoch dážď neprestával a Robinson svoje obvyklé cesty konať nemohol, myslel na také zamestknanie, ktoré by on v jeho príbytku konať mohol. Takéto si aj našiel; z jaskyne vynesenú zem, ktorá dobrá hlina bola, pozorne očistil, homok a kamienky povyberal, potom ju pomiesil a z nej hrnce narobil, ktoré on pri ohni usušil a k odloženiu vecí ba i k vareniu upotrebiť mohol. Pravda, že mu toto hrnčiarstvo z prvu ťažko šlo, ale vidiac, že cieľu došiel, šťastným sa cítil byť.

Poneváč dážď len vždy trval, teraz si už inú prácu hľadal, lebo veď hrncov už dosť mal. Z vrby kožku nasvliekal, na vlákenká potrhal a sieť si z nich uplietol, ktorej veľký osoh vzal, lebo s ňou ryby lapať mohol. — V noci keď spať nemohol, premýšľal jakoby si zbraň shotovil, aby s ňou oddialiť mohol útoky oproti nemu snáď urobené. Čo aj pršalo, šiel do hory, aby si na šípy a obluk potrebné drevo vybral a domov doniesol. Obluk sohol z vrbového prúťa, a šípy špicato zakončil a na koniec koštialik z ryby pripevnil, na miesto struny vzal mocný povrážtek a natiahol strunu, oblúk sa sohol a — vypustil prvý výstrel, prvý šíp zo svojej zbrane. Na miesto prvého bodáka vyrezal bodák z tvrdého dreva a na tohto koniec končite naostrený kameň priviazal. — Takýmto zamestknaním a vynálezkámi asi šesť týždňov sa náš Robinson zamestknával. Jedného rána, keď sa prebudil a vyšiel von, videl zas krásné, bezoblačné nebe a keď zo dňa na deň slnce vždy lepšie a lepšie hrialo, presvedčil sa, že tieto pršky tu zimu zastupujú a že on s týmto tu nastupujúceho roku jar dožil.