ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Robinson poprechodí ostrov a lámy si zaopatrí, ktoré sa mu milými a užitočnými súdruhami stanú.

Kapsu prehodiac cez plece, ozbrojený kamennou sekerou a loveckým bodákom, už zavčas rana sa vydal Robinson na cestu sebou vezmúc i slnečník, aby ho horúčosť netrápila. Keď na vrch brala došiel zkade sa pohnúť chcel na svoju cestu, videl, že slnce práve vtedy jako nejaká veľká lopta z mora vystupovalo. Rozličnej barvy vtáctvo vtedy už hore bolo a svoju ranniu pieseň prespevovalo. O jako sa tešil Robinson tomuto utešenému ránu! Takým obľahčeným, tak veselým sa cítil byť! — Slnce na oblohe nebeskej už dosť vysoko svietilo, ale Robinson posiaľ ešte nič takého nezazrel, čo by mu osožným bolo bývalo. Už dosť deľakú cestu prekonal, a keď slnce skoro kolmo svoje lúče púšťalo na zem, odhodlal sa, že si pri jednom vetvistom strome, kde i malý potôček tiekol, odpočinie. Nedeľako od toho miesta, kde sedel, zazrel jednu mimoriadnu bylinu; ktorá asi na 2-3 šúchy vysoká bola a medzi listami malé, zelené jablčka visely, keď niekoľko bylín vytrhol zo zemi veľké, žlté hrudky vyčnievať videl. Boly to zemiaky, ktoré tam divo riastly, ktoré v ten čas v Europe ešte nepoznali. On si i z tých zelených guliek jako i z tých žltých hrudkov nabral. Keď si zas pod košatý strom sadol z nich okúsil, veru také zlé sa mu byť zdali, že sa mu skoro zprotivili!

Chudák Robinson posiaľ sa len so „studenou kuchyňou“ uspokojiť musel, poneváč mu v západných krajoch tak veľmi upotrebujúci „oheň“ chyboval. — Navrátiac sa ku tomu miestu, kde si odpočíval, trápila ho tá myšlienka, ako by si zaopatril oheň, aby zas už od tak dávna neužité teplé jedlo okúsiť mohol. Ako tak sedel a rozmýšľal, zrazu ho od diaľky prichodiaci lomoz prerušil. V diaľke zazrel celé stádo bielej vlny zvery podobné ovcám, ktoré sa jako na barvu tak i na podobu docela týmto podobaly. Boly to lámy, ktoré sa ľahko skrotiť dajú a človeku práve tak sú osožné, jako europejské ovce. Bez všetkého strachu zvieratá tieto sa k Robinsonovi priblížily, čo v ňom tú myšlienku vzbudilo, aby sa z týchto zvierat jednoho, buď živého alebo zabitého, zmocnil. Rýchle sa schoval za hrubý strom a v ruke držiac kamennú sekeru čakal blížiace sa zvieratá. Jedna mladá láma až ku nemu prišla a on tak ju udrel sekerou, že hneď tam ležať ostala. Ale čože teraz urobí s ňou? Mäso, nemajúc ohňa si ani uvariť ani upiecť nemohol a tak len jej vlnastú kožku spotrebovať mohol a hneď si aj pomyslel, že si z kožky posteľ a nejakú hábu urobí. Teraz mu prišlo na rozum, čo on už ako dieťa bol počul, že diví ľudia oheň z trenia dvúch driev si spravia a toto skúsiť i on sa odhodlal. Zabitú lámu na plecia vezmúc stúpal domov. Do jaskyni prijdúc stiahol kožu z lámy, pozorlive ju v tôni vystrel a usušil; potom dve drevcia vzal a počal ich jedno o druhé trieť, že sa aj vypotil, ale veru oheň docieliť nemohol. Prečo že nie? Lebo on dve tvrdé drevcia vzal a nie suché a mäkké. Keď sa Robinson presvedčil, že jeho namáhanie oheň si zpraviť je darobné, celý umorený odhodil drevká a zriekol sa pôžitku mäsa, ktorému prv sa tak bol potešil. Neskoršie mu napadlo, že dávno už bol počul, ako divé národy si mäso umekšia, aby ho užiť mohly, a síce že si ho pod sedlo dajú, alebo skalou bijú, kým nezmäkne. To isté i on urobil, bil mäso skalou, kým nezmäklo a potom ho okúsil a hľa veru to dobré bolo, že sa mu i zazdalo.

Po dokonaní tejto práce priblížila sa noc a Robinson celý unavený odobral sa na odpočinok. Ale sotva niekoľko hodín spal, zobudilo ho hrozné hrmenie. Celý ustrašený vyskočil z mäkého lúžka a chcel von vínsť, aby pozrel na nebo; ale veru leják ho nazpak prinútil sa vrátiť a tam v jaskyni musel prečkať víchricu. Jedno za druhým nasledujúce blískanie, hromobitie a hrmenie prinútilo ho až do najzadnejšej čiastky jaskyne sa utiahnuť. Strach a hrúza ho pojala, bál sa veľmi a tam sa modlil. Asi za pol hodiny sedel tam, zrazu v blízkosti jeho sa zablisklo, udrelo a hrozný treskot počul. Robinson stratil pamäť a keď po niekoľkých okamžíkoch k sebe prišiel, vybehol von, aby sa presvedčil, čo sa stalo. Prijdúc pred jaskyňu presvedčil sa, že už dážď neprší, ale veľký strom pri jaskyni sa nachodiaci, plameňom horí. Hrom udrel do neho a ho dolámal. Jako oheň zazrel zabudol i na strach, ten ho hneď pominul a keď zazrel, že dolná čiastka stromu, na ktorú si bol pripevnil jeho povrazový rebrík, nehorí, nie je dolámaná, rýchle sa vydriapal na strom, odlomil z neho horiaci konár a utekal s ním dnu do jaskyne, aby si tam oheň spraviť mohol. Radosť jeho bezhraničná bola, že ho Boh milostivý obdaroval ohňom, z vrúcneho srdca ďakoval Bohu dobrotivému za tento dar, ktorý svoju ruku v jeho ťažkom a zúfalom stave mu podal a takto mu pomohol. — Od včera mu ešte kus mäsa ostalo, to si na končité drevo zapchol a nad ohňom upiekol. Potom vyhľadal to miesto, kde zemiaky našiel, nabral si z nich koľko len mohol, a na kraj ohňa ich pokládol. Po krátkom čase s radosťou sa presvedčil, že tieto hrudky, keď sa upečú, sú veľmi chutné.

Na oheň sa vždy dívajúc, ktorý Pán Boh tak nevdojak mu z neba poslal, vzdor tomu, že tak osamelý bol, predsa šťastným sa cítil byť. Hlavnou starosťou jeho bolo, aby mu teraz oheň nezhasnul a i hneď vyhrabal zem zpod jednej skaly, ta oheň vložil, aby mu oheň ani dážď pod skalou nezahasil, ale tenže tá skala, lebo dosť veľká bola, ochránila. Pod kameňom našiel hlinu, tou vymazal dieru pod skalou a tak si oheň chránil a s času na čas a zvlášte večer, keď šiel spať niekoľko kusov dreva naň položil a tak si udržiaval oheň. — Od tohto času tak cítil, že život jeho celkom iný obrat vzal; teraz si už aj teplé jedlo shotoviť mohol, za ktorým už tak dávno dychtil. — Mnohé plány mu napádaly v jeho trápnom živote, jakoby si polepšil los jeho života, jakoby si jeho veci mohol zväčšiť, aby sa tak netrápil, jako doposiaľ. Po prvé pomyslel na kuchyňu; a chcel si riad zadovážiť; potom ale nemalú ba najväčšiu starosť mu zapríčinilo zaopatrenie si potravy na zimu. Z tej príčiny si pomyslel, že si on živú lámu chytí, tú skrotí aby sa cez zimu mliekom preživiť mohol.

Urobil z povrazu sídlo a šiel ku potoku kde po prvý raz zazrel lámy a tam čakal ich príchod. Tam na postriežke dlho nestál a už mnoho lám ta prišlo a ku nemu sa blížilo. Robinson sa skryl za jeden hrubý peň, aby ho zvieratá nevidely a nezbadaly. Už z delaka si vybral jednu a sotva že tá ku nemu došla, zahodil jej sídlo okolo krku. Chytené zviera na šťastie bola stará láma s dvoma mladýma a mladé, keď videly, že sa ich matke nič nestalo, pekne za ňou šly. Robinson hladkal mladé a starú lámu a tieto netrhajúc sa pomaly šly za ním. Domov prijdúc priviazal starú ku stromu a pre ne ako maštal útulu urobil. Tešil sa Robinson na druhý deň ešte tým viac, keď spozoroval, že mladé od neho neodskacujú, ale sa ťahajú za trávou, ktorú im podával. Stará zprvu bojazlivá bola, lebo ešte neskrotla, ale po uplynutí nekoľkých mesiacov už ju ani ku stromu nebolo treba priviazať, natoľko skrotla, že mu i ruky lízala, keď jej zelené vetve podával. Všetky tri lámy ho i do jaskyne nasledovaly a k jeho nohám si lahly, keď sa on na odpočinok uložil. Za tento čas on i viac lám chytil, kožky usušil, mäso buď zaudil, alebo iné morskou vodou zasolil. Neskoršie i o tom sa presvedčil, že si on jeho jedlo vodou soliť nemusí, ale že je na ostrove aj suchá soľ. — A síce po jednej hroznej víchrici, ktorá vlny ďaleko na breh zahnala, tam na brehu sa nachodiace hlbšie miesta naplnila. Slnce vodu vyparilo a tam na dne videl bielu usadlinu a to nebolo inšie, jako soľ, ačpráve táto i trocha horkú chuť mala. Zasolené mäso nakládol do 3-4 šúchy dlhého korýtka veľkej morskej korytnačky, ktorú na brehu mora bol našiel a z ktorej mäso mu veľmi dobre chutnalo.