ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Robinson sa s navrátenými divochami do boja pustí, tých premôže, pri ktorej príležitosti Piatok otca nájde, ktorého divosi za obeť si boli určili.

Keď si Robinson a Piatok s pomocou z usadlej lode oslobodenými nástrojmi bývanie na ostrove z dňa na deň príjemnejším urobili, s novou silou a pilnosťou sa oddali do robenie člnku; majúc úmysel, že nájdu rodisko Piatkovo a z jeho rodákov cieľom zaľudnatenia ostrova sem viac z ních doplavia.

„Človek mieni — Pán Boh mení!“ Aby Piatok na pečenku korytnačku najsť mohol, jednoho rána sa ponáhľal Piatok na breh. Zrazu v diaľke jeho bystré oko dosť velký počet člnkov zbadalo, ktoré rovno k ostrovu sa plavily. Strach ho zaujal a zanechajúc najdenú korytnačku behom sa navrátil domov, kde vec túto hneď svojmu pánovi oznámil. Tento vyšiel na vrch, sebou vzal i ďalekohlad z lodi oslobodený a díval sa cez ten do diaľky skrze Piatka určenej. Sostrachoval sa i on, keď Piatkove predpokladanie za isté uznal. Spolu 8 člnkov narátal a jestli v každom po 5 ľudí sedelo i vtedy 40-ti by boli bývali oproti dvom a tak by veru oni premožení ľahko byť mohli. Robinson pritom všetkom neztratil duchaprítomnosť a takto myslel: s použitím dobrých ochraňujúcich nástrojov, tichou a oddanou myslou, keď Pán Boh chce, aj malý premôže veľkého; a zato k smelosti napomínal Piatka, ktorý pravda dosť smelý bol inokedy, teraz sa ale veru bál. Prv obidvaja na kolená padli a detinskou dúverou prosili od Boha pomoc a podporu. Po dokončení modlitby zdvihol sa Robinson a zpýtal sa jeho milého Piatka: či bude s ním držať a či ho bude verne podporovať? Táto otázka urazila verného sluhu a so zaslzavenými očami takto odpovedal: „Oh, pane, pane! Ako že by som sa ja oddialil od teba, ako že by ja pri tebe verne nestál! Veď tvoje je moje všetko, moje telo, duša a môj celý život. I zomrieť som hotový za teba! Oh pane, môj drahý, dobrý pane!“ Po tomto ujistení porobil Robinson k odporovaniu a k oproti sa postaveniu všetky potrebné prípravy. Že divosi len zato prišli na ostrov, aby svoju hroznú hostinu požili, to bolo isté, o tom sa pochybovať nedalo. A tak Robinson mal ten úmysel, že on tie obete z ich pazúrov oslobodí a práve zato sa k najväčšiemu podiveniu Piatka k napadnutiu strojil. Všetky k ťahaniu ťarchy priučené lámy pristrojil a pred delo zo šiancu spustené zapriahol. Iné pištolámi, flintámi obťažil, potom obidvaja si priviazali meče, opatrili sa guľkámi a prachom, ktoré do košov nakladúc tiež na lámy položili. Takto ozbrojení pustili sa oproti nepriateľovi o mnoho silnejšiemu, prv ale zámok svoj všade dobre pozatvárali.

Robinson si ustálil plán a ten sdelil i Piatkovi. Potom tak blízko sa chcel dostať k divochom ako len bolo možno, aby sa na nich potom nespozorovane vrhnúť mohol a ich napadol. — Dostanúc sa na určité miesto, pomocou ďalekohladu zbadal Robinson, že celá spoločnosť v kruhu sedí a kosti obhrýza na znak toho, že už volakto v obeť padol; druhá obeť, jedon Europejčan sviazaný ležal na zemi a v tráplivých myšlienkach sa nachodiac očakával hroznú smrť. — Zrazu vypálilo delo tak, že guľa nedelako divochov dotkla sa homočnatej pôdy a do nej hlbokú brázdu vryla. Jakoby hrom bol medzi nich udrel, celá spoločnosť s hrozným výkrikom sa prevalila.

Ale mnohí sa z nich nezadlho posbierali, hore stali, aby sa presvedčili, že zkade to pošlo to hrozné hrmenie a siahli po zbroji, tí druhí vrhli sa na bieleho človeka, aby ho zavraždili a dobré jedlo tam aby ani za svet nezabudli. Robinson teraz uchytil flintu a oslovil i Piatka, aby dobre mieril. Rýchle jedno za druhým oba na divochov strelili, ktorí vtedy na hrbe boli a už ôsmi v svojej krvi sa válali. Zmatok divochov sa opísať nedá; ale keď sa na nápadníkov hodiť strojili, Robinson piaty a šiesty výstrel jedno za druhým pustil na nich a s takým šťastným výsledkom, že sa počet nepriateľov vždy umenšoval. S tým obidvaja rýchle stúpali ta na nich s tým úmyslom aby sviazaného Europejčana oslobodili. Ešte jedon výstrel a cieľ bol dosiahnutý. Robinson rýchle rozrezal povrazy sviazaného, posilnil ho vínom a oslobodený hneď bez oslovenia zbraň pýtal, ktorú obratne oproti nepriateľom užíval. Tuhý a dlho trvanlivý bol boj; ale veru Robinsonove a jeho priateľov guľky o mnoho lepšie cieľu došly, žeby ďalšie zprotivenie sa divochom nejaký výsledok bolo pojistilo. Presvedčiac sa o tom s hrozným krikom všetci utiekli a v ich rozpakoch rovno do mora vbehli.

Medzitým jako kannibali v divom úteku sa do člnkov hádzali, tam dva člnky chcúc nechcúc nechali, ktoré Robinson hneď zaujal a poprezeral. V jednom z nich našiel tiež sviazaného négra, ktorý už skoro že dokonal.

Piatok ho v materinskej reči oslovil a ten troška otvoril oči ale od slabosti ich aj hneď zavrel. Jako blázon hodil sa Piatok na sviazaného a nesčíslnými bozky, znaky lásky ho obsypal. Robinson chcel vedieť príčinu Piatkovho sa držania; ale tento dlho od radosti ani slova prehovoriť nemohol ač naposledy vykríkol: „Môj otec, — toto je môj otec!“ a len teraz vedel pochopiť bezhraničnú radosť Piatkovu. Čím najskôr ho oslobodili od povrazov, napuchnuté čiastky tela mu vínom treli, trocha mu i do úst naliali, na čo tento pomaly-pomaly k sebe prišiel. Piatkov otec a i oslobodený Europejčan, ktorý ranený bol, tak slabí boli, že ich k domu zaniesť museli. — Ale pri opatrnom opatrovaní Robinsona a Piatka obidve oslobodené obete očividome zmocnievaly: keď celkom vyzdraveli, k sebe prišli porozprával Španielčan, že ako, kedy a kde do rúk ľudožrútov sa dostal; takto zvedel, že Španielčan bol na ztroskatanej lodi a na ostrov Piatkovho otca bol vyhodený, kde ho obyvatelia vďačne prijali a všetkým opatrili, len že neskoršie skrze húf divochov bol napadnutý, a tí ho sebou vzali a za obeť určili. Práve tak Robinsonovi poslúžil s vysvetlením o majitelovi tej lode, ktorá pri jeho ostrove usadla a z ktorej on si všetky veci, ktoré len odniesť mohli, doniesol. Toto vysvetlenie Robinsona veľmi uspokojilo lebo ufal sa, že oslobodené poklady predošlému majiteľovi vrátiť môže.

Robinson teraz ten návrh urobil, aby padlých divochov telá odpratali a ustálili sa na tom, že ich spália. — Piatkov otec nemile sa díval na toto konanie, lebo by veľmi vďačne bol dľa domáceho zvyku z jeho padlých nepriateľov nekoľko stehien požil; ale Piatok ho od toho odhovoril za príčinu dajúc, že by hneď utratil milosť jeho pánovu.

Piatkov otec dostal meno „Štvrtok“ a Robinson teraz ten návrh urobil, že poneváč teraz už dva člnky majú, aby dvaja odplávali na ostrov Štvrtkov a ztade Štvrtkovu rodinu a i istú čiastku z ich kmenu nahovorili, aby sa sem prestehovali, lebo veď že tento ostrov i dľa uznania Piatku a jeho otca je o mnoho väčší a úrodnejši, ako ich vlasť. Toto vyslanie dľa losovania na Štvrtku a Španielčana pripadlo. Títo dvaja odplávali, prv sa ale Piatok a jeho otec úprimne odobrali jedon od druhého v tej nádeji, že sa nezadlho zas uvidia.