ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Robinson pretrpel zas stroskotanie lode, ale jedna vlna ho na breh vyhodí.

Z jeho úkrytu ho na druhý deň hlad vyhnal, bez toho ale, aby vedel ako ho náčelník príme. Ale veru toto bol priateľský človek, pravda, pokarhal ho, ale ho i za lodného pomocníka prijal. — Kupecká loď do Brazilie, v Poludnej Amerike, plávala a cestou touto i popri ostrove Teneriffa prešla. Štvrtého dňa všetkych cestovateľov jedna krásna udalosť na palubu vylúdila, z kade množstvo lietajúcich rýb vidieť mohli. — Tieto ryby zdvihnúc sa ponad vodu ich dosť veľkými plutvami asi na 40-50 krokov letely a potom zas do mora vpadly; barva týchto rýb bola celkom biela, lesklá jako striebro. — Príjemnejšiu cestu si Robinson ani nemohol priať, lebo veď každý deň niečo nového spozoroval. — Ale po 14. dňoch hrozná búra povstala, všetky ich plachty zničila a sťažne dolámala. Za šesť dní a šesť nocí zúrila búra a loď vlny buď vysoko hore, buď zas dolu metala. Následkom búrky sa smer ich cesty celkom premenil a ani náčelník ani kormidelník nevedeli, kde sa nachodia. Z rána siedmeho dňa suchú zem zazreli, ktorej sa všetci veľmi zaradovali a každý s radosťou na palubu utekal. — Ale ich nádej náhle hrozný a nenadalý úder zničil, následkom ktorého všetci sem a tam popadali. Loď sa udrela do skaliska a zničená po niekoľkých okamihoch tonúť počala.

Na šťastie Robinson s niekoľkými matrózami na predku lode stál, kde ochranný člnok bol pripevnený. Tento odviazali a tí, ktorí na blízku boli si do neho posadali, a veslovali celou silou, aby čím skôr od lode sa oddialili, lebo s utonutím lode povstalé vlny im smrťou hrozili. Pokazená loď utonula a s ňou všetko, čo sa na lodi nachodilo. S náhlym tonutím lode ohromné vlny povstaly, a tieto v krátkom čase i člnok dosiahly. Ľudia v ňom sa nachodiaci už sa ochránenými cítili byť, ale veru vždy a vždy sa blížiace vlny dosiahly člnok a tento prevrhly. Všetci v člnku sa nachodiaci ľudia do mora padli a tam studený a mokrý hrob našli; jedine Robinsona jedna z tých vln, ktoré smrť mnohých zapríčinili — chytila, niesla ho a na breh vyhodila. Kŕčovite chytil sa dosky, ktorá sa mu do ruky dostala a celé svoje sily napnúc usiloval sa ta k tejže vytiahnuť. Bez seba ležal na brehu mora. Keď po dlhšom čase k sebe prišiel, sotva že sa vedel rozpamätať na minulosť, tak sa mu zdalo, jako by sa z nepokojného sna zobudil. Keď šiel hore brehom zazrel v diaľke z utonulej lodi hlavný sťažeň, ktorý bol síce zlomený, ale predsa z neho jedna čiastka z mora vyčnievala. Nebol to tedy sen, ale bola to strašná istota a pomaly-pomaličky prišlo mu na um, rozpomenul sa na utrpené boľasti, trápenie a na ztroskotanie lode. So zaslzavenýma očima pozrel k nebu, padnúc na kolená vzdával ďaky milosti Všemohúceho Hospodina, že ho tak divne ochránil.

Po vrúcnej modlitbe o jeho terajšom stave rozmýšľať začal, jakoby tu živý byť mohol a s čím tu svoj život udrží. Kdekoľvek pozrel, videl stromy a kríky, ale nikde ľudského kroku, šľapaje. Jeho opustenosť mu zas vytisla slzy z očí. Kde že má hľadať ochranu pred divými zverami? Kdeže strávi noc? Zazrel veľký konáristý strom a pomyslel si, že na tom noc prečká. Na tomto chcejúc teda noc stráviť, vydriapal sa naň, sadnúc si medzi konáre, pomodlil sa a odporúčajúc sa do lásky a rúk Hospodinových, zas len rozmýšľať počal o jeho stave. Nezadlho ale sen prikvačil oči jeho, tie sa zavrely a on zaspal. Lenže nebol to oživujúci sen, ale len trápna noc, lebo hrozné sny mal, takže v tých všetky udalosti zas prežil ba i do rodičovského domu ho priviedly. Videl matku, jako ona ruky ku nemu vystiera a jakoby ju počul hovoriť, jakoby počul jej požehnané slová: „Ale či ešte ani teraz nejdeš? Či už nechceš byť mojím milým dieťaťom?“ — „Ó áno, drahá moja matka!“ vykríkol on vo sne a spadol zo stromu. Na šťastie nebol vysoko a pod ním hustá tráva riastla, tu spadol a sa neporanil, ani veľmi neudrel. A zas sa vydriapal hore, ale tentoraz už dlho nemohol zaspať, sen neprišiel na oči jeho, až neskoro predsa zaspal.

Veľký hlad zobudil nešťastného človeka, keď sa slnce už dosť vysoko na oblohe nebeskej trblietalo. Sišiel so stromu a poobzeral sa či by niekde nejaké ovocie k jedeniu nenašiel. Bojac sa divých zvierat netrúfal si do stredu ostrova vnísť a práve z tej príčiny jeho hľadanie bolo bez výsledku. Nevdojak ruku do vrecka nohavíc vopchal a tam k jeho nemalej radosti kúštik cvíbaku našiel, ačpráve nebolo mu dosť k najedeniu, ale predsa dosť aby si hrozný hlad zahnal. S veľkou radosťou odhryzhul kúštik z neho, ale veru morská slaná voda ho celkom bezužitočným urobila, lebo keď do vody i on spadol tak sa cvíbak tiež tou slanou morskou vodou nassal. V zúfalstve nad tým, čo bude jesť, šiel k brehu a tam k jeho preveľkej radosti veľké množstvo ostríg našiel, ktorých on veľkú čiastku požil. Po najedení sa ostríg veľký smäd cítil. Kde že teraz nájde vodu? Chtiac-nechtiac, predsa len do vnútra ostrova sa pustiť musel, aby niekde občerstvujúci prameň našiel. Ozaj či najde? To mu veľkú starosť zapríčinilo, lebo veď veľký smäd ho trápil. S nevýslovnou bojazlivosťou šiel rovno k jednomu pahrbku, ktorý sa nieveľmi ďaleko od neho nachodil, a keď k nemu bližšie prišiel, zbadal, že je to skalisko, ktoré jako nejaká stena hore k nebu vyčnievalo. S nemalým obdivovaním tohože díval sa na jeho vrchol a sotva že sa priblížil viac k jednej strane tohto skaliska nejaký šuchot počul. Lepšie naslúchal a k veľkej jeho radosti počul žblunkanie prameňa, ktorý sa neďaleko skaliska príštil. Príjdúc k tomu, s veľkou radosťou si načieral z občerstvujúcej vody, kým len smäd jeho nezahasil.

Oslobodený od starosti kde vodu nájde vystúpil na vrchol dosť vysokého pahrbku. Keď už tam bol, poobzeral sa do okola a s veľkým strachom, ktorý v srdci jeho cítil, videl, že sa on na pustom ostrove nachodí, kde ani jedinkej živej duše krom neho sa nenachodí. Zazrel z tade na západ niekoľko ostrovčekov, ktoré z mora vyčnievaly a len asi na niekoľko míľ sa nachodili. — Pomyslel si, že veru je on od sveta odlúčený a že len snáď „divosi“ sú jeho susedia. Strach a hrúza ho pojala, keď mu prišla na um tá myšlienka, že oslobodenie z tadeto je ťažké, ba ho ani niet a že on tu bude musieť zomrieť.

Hlavnú starosť mu zapríčinilo, aby si miesto, kde by býval, hľadal. Zas sa vrátil k tej skale, v blízkosti ktorej sa prameň nachodil. Po opatrnejšom a väčšom skúmaní zazrel pri spodku skaliska malý otvor, neveľkú dieru, ktorú len zväčšiť musel, aby slobodný príchod ku skalisku si urobil. Ale ako, s čím, s ktorým nástrojom že to vykoná? Keď nič nemá! Táto otázka mu pokoja nedala. S holými rukami sa do tejto roboty pustiť nemohol, ačpráve skaly neboly pritvrdé, ba sypké. Tu mu na pamäť prišlo, že na brehu mora ostré kamene videl. Šiel tedy ku brehu a tam dosť veľký kameň, ktorý sa sekere podobal, našiel. Z predku bol tento kameň dosť široký a jako nejaký klin vyzeral; na druhom konci ale mal dieru, do ktorej len porisko bolo treba vopchať. Rýchle a s radosťou ponáhľal sa nazpak ku skalisku a hneď sa do roboty oddal. S veľkým namáhaním pošťastilo sa mu dva kamene odvaliť a z miesta odstrániť. Ale sa už zotmilo a Robinson bol prinútený zas na ten prvý nocľah, na strom medzi konáre sa utiahnuť.