ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Robinson si oblečie ním shotovené háby a do choroby upadne.

S príchodom jari i túžba jeho po svojich drahých a milovaných rodičoch sa zas vzbudila v jeho srdci. Touto túžbou hnaný neraz šiel na breh mora, kde so zaslzavenými očami hľadel do dialky na more, či nevidí nejakú loď, ktorá by ho ztadeto vzala a zas do rodičovského domu mu prísť pomohla. Ale jakokoľvek ho trápila táto myšlienka, vždy len po dlhom a bezvýslednom čakaní prinútený bol do jaskyne sa navrátiť, kde veru v plači obanoval jeho ľahkomyslnosť, ktorá ho od srdca jeho dobrých rodičov odtrhla. V tej nádeji, že aby loď, ktorá by snáď popri ostrove plávala, ho nepominula, odhodlal sa na brehu nejaký znak postaviť. K tomuto cieľu s jeho kamenou sekerou vykopal dosť vysoký strom, zakopal ho na brehu do zeme a na konec z jeho už roztrhanej košele jedon kus priviazal; tento vo vetre vejúci znak mal pritiahnuť pozornosť námorníkov z lodi snáď tade plávajúcej.

Práve tak, jako sa roztrhala Robinsonova košela i iné jeho háby podlahly zubu času, a už bez obuve len bosý bol prinútený chodiť a práce svoje konať. Nedostatok hábov tým citlivejšie cítil on teraz, lebo jako nastávala horúcejšia chvíľa, jako slnce čím horúcejšie pálilo dostavily sa tu na ostrove mnohé chrobáky, ktoré ho veľmi trápily. Boly to moskyty, ktoré pod horúcim podnebím sa zdržujú; prenasledovaly ho vo dne i v noci a s boľastným pichnutím veľkú bolasť a opuchlinu mu zapríčinily. Robinson bol prinútený oproti ním svoje holé telo jako len mohol zastreť. Z vysušených kožiek si obuv urobil, ktorú si on na nohy nemajúc cverny ani ihly iným spôsobom pripevnil. Na krajoch urobil diery ta vtiahol vlákna a tieto sviazal a tak si nohy ochránil pred štípaním moskytov. — Keď sa presvedčil, že mu to k osohu slúži, odhodlal sa z tej istej látky si kabát, nohavice a pokryv na hlavu urobiť. Shotovenie týchto predmetov ale veru viac dní trvalo.

Takto oblečený, s jeho zbraňou (kamenou sekerou, šípom, oblúkom a dlhým bodákom) ozbrojený šiel na breh mora a sa veru z chuti zasmial sám na sebe, keď svoju postavu vo vode mora zazrel!

Po nekoľkých dňoch Robinson v tele unavenosť, slabosť a v každom úde štichajúcu boľasť cítil, ba neskoršie tak veľké dávenie ho pojalo, že sa nebezpečnej choroby bál. Zima ho cez dlhší čas trápila, ba potom neskoršie veľká horúčosť, že ani hore vstať nemohol a nazdal sa, že sa už tá tak častokráte si žiadaná smrť priblíži. V tej nádeji ale i bol neskoršie, že snád jeho choroba predsa smrtedlná nebude, ačpráve veľmi slabý a v horúčosti bol, predsa opustil jeho mäkké lúžko a šiel suché konáre hľadať, aby takto oheň si od vyhasnutia ochránil. Na každý pád na tejto ceste zas prestydol a horúčosť ho ešte vo väčšej miere trápila natoľko, že v krátkom čase stratil duchaprítomnosť, zamdlel a keď neskoršie k sebe prišiel veru nevedel, že jak dlho trvalo jeho zamdlenie. Teraz páliaci smäd cítil a ačpráve pil vody dosť, ani najmenej sa neumenšil jeho smäd. Boľastne pozrel do neba, lebo on len ztade očakával pomoc. A teraz jeho slabý zrak spozoroval citron, ktorý nad jeho hlavou bol položený; pomaly sa zdvihol a ho vzal, šťavu tohto do jednej nádoby vytlačil a tú vodu potom pil, čím si aj pomaly smäd aspoň len umenšil. Tento nápoj nielen že mu smäd hasil, ale mu i chuť k jedeniu zapríčinil; a teraz chytil druhý citron, tohto šťavu na upečený zemiak vytlačil a tak ho zedol. — Nezadlho zas spadnul na lúžko a do dlhého, ale občerstvujúceho spánku upadol, po ktorom, jakoby znovu sa narodiac, sa zdvihol a pokúsil sa von vyjsť. — Teraz ako vyšiel, jakoby ho hrom bol udrel, zrútil sa nazad pred otvor jeho jaskyne, lebo veď s úžasom sa presvedčil, že mu oheň docela vyhasnul a teraz je zas taký chudobný, jako bol vtedy, keď ho tá milosrdná vlna na breh ostrova vyhodila.