ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nemocnici v Pardubiciach boli v zime r. 1916 medzi českými vojákmi dvaja Slováci, Ján Bodický z Likavky od Ružomberka a Pavel Lacko z Kokavy z gemerskej stolice. Bodický, keď sa ho česki vojáci spýtali, čo je, odpovedal, že Maďar a Lacko, že Uhor. Spolu títo dvaja hovorili maďarsky a českým vojákom odpovedali slovensky.

Českí vojáci, najviac z 28. pluku, boli národne uvedomelí a na Maďara a Uhra pozerali s úsmeškom. Zvlášte Blahout — Vašek mu vraveli — zo Strešovíc od Prahy, cvičiteľ Sokola na Hradčanoch, bol národovec nadšený. Bol smrtelne zranený šrapnelom, doktori vykonali na ňom veľkú operáciu v dutine bruchovej, posiaľ je smrteľne sinalý a nemoc jeho sa nelepší. Predsa je duševne rezký a viacej myslí na národ ako na seba. V noci len málo spí, tiež Bodický a Lacko mnoho nespia. Tito dvaja, keď nemôžu zaspať, pošeptmo sa modlia. Blahout jich počúva, zajíma ho rozdiel medzi češtinou a slovenštinou. Bodický sa modlí: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, priď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja jako v nebi, tak i na zemi…

Lacko sa modlí: Otče náš, jenž si na nebesích, posveť se méno tvé, prijď království tvé, buď vůle tvá jako v nebi, tak i na zemi… Je evanjelík, modlí sa rečou Kralickej biblie.

Ráno vraví Blahout Slovákom: „Poslouchal jsem vás v noci, když jste se modlili. To je vaše řeč, kterou se modlíte. Matky vás učily mluvit slovensky, to je vaše řeč. A je to řeč krásná, až vyzdravím, též se jí naučím.“

Oba počúvali neodporujúc.

Blahout pokračoval: „Matky vaše též v noci nespí, modlí se za vás. A jak se modlí, zdali maďarsky? Nestyďte se za řeč matek svých a otců svých. Cti otce svého a matku svou.“

Blahout hovoril ako kazateľ, až sa udýchal; počúvala ho celá izba, zvlášte druhovia slovenskí. Tým nasadil do duší črviačka, na matky svoje mysleli a na otcov, tí sa veru modlia slovensky a bibličtinou. Cti otca svojho i matku svoju, opakovali si v duchu.

Od tej doby hovorili chviľkami slovensky a slovenštinou pripomínali českým vojákom slovenské piesne. Jeden zdravejší počal notiť:

Bodický je od Váhu, z Likavky je k Váhu zajačí skok, roztúžil sa, spomenul si na vrch Mnich, na Čebrat, na Choč, na Kriváň, na Tatry. Veru je domovina jeho utešená, utešené sú aj piesne, Česi si jich notia, aj reč slovenská je utešená, Blahút, až vyzdraví, bude sa jej učiť, všetkým Čechom sa páči…

Iný tam v kútě izby spustil:

„Nedobre spievate,“ vravel Lacko Čechom.

„Nuž, zazpívejte vy sami,“ vraveli Česi.

A Slováci spievali ešte raz: Hej, topoľ, topoľ…

Spievali zdlhavo, ťahavo.

A hla, Čechom sa to páčilo, zatľapkali ako na koncerte.

V Bodickom sa čosi hnulo. Pozrel na Lacku a vraví: „Veru som aj ja Slovák… Aj ty?“

„Veru aj ja!“

Počuli to Česi a vzkríkli: „Výborně, sláva Slovákům!“

V celej izbe bola radosť, tej chviľky boli všetci zdraví.

Česi zvolali znova: „Sláva Slovákom!“

*

Blahoutovi po radostnej chvíli dostavila sa tým väčšia bolesť. Ale len sa mu trošku oblahčilo, už zase spomenul na národ. Raz poprosil doktora, aby mu požičal „Cymbál a husle,“ básne od Adolfa Heyduka. A doktor chytro bežal a priniesol tlstú knihu malého formátu. Blahout, ťažko dýchajúc, čítal:

Dočítal celú báseň, oddýchol si a začal novú:

Celá izba počúva. Slováci prvý raz v živote čujú chválu na Slovensko a na svoju reč — Česi im to povedeli.

Udýchčaný Blahout podal knihu druhovi zdravšiemu a ten čítal:

Ešte i tretí voják knihu uchopil a čítal ďalej. Izba bola plná poezie a radosti. Bodický a Lacko žiarili.

*

Blahoutovi bolo horšie a horšie. Doktor mu hladil ruku a povedal, že je potreba novej operácie…

Za deň odnášali ho na nosítkách z izby. Pohliadol na Slovákov a vravel jim tichým hlasom: „Až se navrátíte domů, říkejte všude: Slovák som a Čech môj brat!“

Všetci sa čudovali, že ešte v takej chvíli myslí na národ.

Za tri dni bol mrtvý…

Zatíchli a zaslzeli všetci, Slováci najviac. —