ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po uliciah kráča starý pán, už hodne starý, 80 rokov ťaží jeho šíju. Kde kdo úctive ho pozdravuje a staručký pán na každého srdečne pohliadne, pokynie hlavou, potrasie rukou a snáď každého druhého človeka osloví. Dva razy zažartuje, raz sa pohorší nad politikou, raz má poznámku literárnu. Čo ste nikde nevideli, je to, že sa k nemu hrnú malé deti. Náš štyriročný Dušanko len ho zazrel, už beží mu naproti; iného si nepovšimne, nepozdraví, ale k starému pánovi beží a volá: „Ruku bozkávam.“ Tri-štyri deti stoja okolo neho, niedky šesť-desať. Starý pán má pri sebe čosi vábneho — hlboké vrecko a v ňom cukríky a mädovníky. Deti naťahujú ruky a pán podá každej rúčke cukrík, alebo mädovník. Vie všetky deti menovať; Dušanko, Janíčko, Ďuríčko, Hanička, Zuzička, Miluška… Stojí v sade, deti okolo neho a on, podeliac ich, žartuje s nimi. Miluška má boľačku na čele. „Hja, Miluška sa uhryzla do čela.“ Deti sa chichocú kričiac, že do čela nemožno sa uhryznúť. Janíčkovi vezme čiapku a ponúka mu svoj klobúk. Šebánkovi chlapci chodia sa učiť hudbe, jeden na husle, druhý na klavír; ten prvý je poriadny — nesie si husle so sebou, druhý je neporiadny — klavíru si nenesie.

Niekedy starý pán vysype z rukáva veršíky. Zazrúc silného chlapca zastaví sa a rýmuje:

Ťukne chlapca a ten sa vesele rozchichoce. Mädovník alebo cukrík zakončí rozhovor starého pána s chlapcom. Chudobného chlapca zavedie k pekárovi a kúpi mu rožtek.

Úkaz to milý. Kto miluje deti, aj cudzie deti, to je vždy človek srdca zlatého. Pozrite do očí starého pána! Kto viete si vážit takého pohľadu, kto mu rozumiete?

Vedz, milý, čitateľu, že to hovorím o veľkom básnikovi. Verše hore, to je len žarť; počuj opravdové jeho verše.

Slovenčina

Tak spieva Adolf Heyduk; 142 básní v jednej knihe a všetky sú o Slovensku. Kniha tá sa volá „Cymbál a husle“; mal by ju mať každý Slovák.

Básnik Heyduk mal jediné dieťa, krásnu Lidunku a keď mala štyri roky, zomrela mu. Pochovaná je na cintoríne v Písku a nad hrobom má nápis: „Lila Heydukova odletela v štvrtom lete.“ Ja každého Slováka, keď do Písku prijde, vediem na jej hrob. Niet v československom národe hrobu tak ospievaného. Čítajte „Zaváté listy“, čítajte!

To som vám vymenoval dve najlepšie knihy Heydukove, a to preto, aby ste ich čítali. Čítať a čítať, to pozdvihne Slovensko. Aj básne treba čítať.

Heyduk vždy mal deti rád. Keď bol mladým mužom, jedno krásne dievčatko hrávalo si v piesku pod jaseňom a básnik rád si s ním porozprával. Dievčatko doriastlo do vyššej dievčenskej školy a tam ho náš básnik učil kresliť. O krátky čas z dievčatka bola nevesta a žena básnikova aj matka Lidunkina. Keď bola Lidunka na svete, vtedy zvlášť mal básnik deti rád! Lidunka v kruhu detí a básnik nad nimi. A keď Boh povolal Lidunku medzi anjelov, básnikovi zastal hrob a tie — druhé deti. Chodí na hrob a tam smúti a plače, chodí k tým druhým deťom a tešiac sa s nimi vzpomína na svoju Lidunku.

Staručký básnik v sadoch Palackého a deti okolo neho. My na nich pozeráme z diaľky alebo z oblokov a myslíme si hrde: Ktoré druhé mesto má taký roztomilý obrázok?