ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niet utešenejšieho kúpeľa nad Železné, tam pod Magurou v Nižných Tatrách. Lúka a cez ňu tečie jarček. Kol lúky les, ktorý sa zdvíha vyššie a vyššie vo veniec vrchov; a za prvým vencom vypína sa druhý, o hodne vyšší. Si to vo výške tisíc metrov, vrchy a lesy nemajú konca.

Prichádza sem hlavne spoločnost slovenská a tá v jedálni obsadzuje veľké prostredné stoly. Ale je tu tiež spoločnosť, ktorá hovorí štátnou rečou maďarskou a malá spoločnosť židov, ktori hovoria po nemecky.

V slovenskej spoločnosti je najváženejšou osobou Kolesár, profesor na štátňom gymnaziume v Levoči, muž veľký a silný, už trošku sohnutý. Ale ten nesedí za veľkými prostrednými stolmi, no za malými bočným, s rodinou svojou a maďarskou učiteľkou, dcérou starého kollegu. So ženou a detmi hovorí po slovensky, pekne tíško a len toľko, čo musí byť; so slečnou učiteľkou v reči štátnej, pekne nahlas a smele. Čitáreň mal v húštine, kde ho nikto neuzrel čítať — „Národnie Noviny“.

Raz ho prišiel navštíviť mladší brat, vesnický učiteľ a s ním bola veľká starosť. Bol chýrečný spevák, barytonista. Keď vypil niekoľko deci vína, odkašlal a spustil. „Pásol Janko tri voly u hája“ bola obyčajne prvá. Pri tom sa kýval, o chvíľu dával takt, len tak ukazováčkom, potom celou rukou, o chvíľu oboma, až strhol do spevu celú spoločnosť. Do slovenských zamiešal tiež české. „Tak, hľa, v Rokycanoch, tak, hľa, v Rokycanoch pomalúčku tancujú“. Kýval sa, kýval, ruky nadnášal — už i ostatní spievajú, musia…

Niet pochyby, že by sa aj v Železnom pustili po večeri do spevu a nešťastie by bolo hotové. Preto Kolesár odišiel s ním na noc do blízkej vesnice Magurky. Druhý deň zas. A keď tretieho dňa mladší brat domov neodchádzal, starší prišiel na myšlienku, zaviesť ho odpoľudnia na Maguru, najvyšší vrch v druhom venci hor, aby sa tam dosyta vyspieval a po večeri dal pokoj. S Kolesármi šli na Maguru aj najbližší priatelia, medzi nimí dvaja mladí Česi.

Magura je v najvyššej časti holá, iba ju tu a tam kosodrevina odieva. Už s bokov je rozhľad náramný, ale praví turisti si nekazia požitok, nerozhľadajú sa, vyčkávajúc, kým budú na špici vrchu. Prvý tam bol profesor Kolesár, bárs zo všetkých najstarší. Ako by vztýčil zástavu na dobytý zámok. „Tatry!“ zvolal víťazne. Tatry boly v jasu, rozsochatý Kriváň vojevodil; je ich vidieť aj zdola, z kúpeľa, ale s Magury časť väčšiu, od Kriváňa po Gerlach, od úpatia po končiar.

„Raj, slovenský raj!“ zvolal uveličený Kolesár.

„Raj, ale nie slovenský,“ vravel ktosi.

„Čože, slovenský, náš!“ rozhorlil sa profesor, „verím pevne v budúcnosť Slovákov.“

A tu sa spoločnosť rozdelila: jedni veria pevne, druhí neveria…

Kolesár rozhliadol sa kolkolom, zašiel za kosodrevinu i bralo nahliadnuť, jestli tam nie je niekto ukrytý, potom sa postavil na najvyšší bod vrchu a jal sa celkom po profesorsky prednášať:

„Mne dáva vieru to dvoje: Náš ľuď bojí sa Boha a usilovne pracuje.“ Potom rozvinul theoriu o parazitismu (príživníctve) a práci. Práca vraj zachováva telesnú zdatnosť, práca nutí myslieť, práca zoskromňuje požiadavky. Z prírody aj dejín dokazoval, že príživníci čiže paraziti upadajú a vymierajú…

„Ja myslím,“ skočil do reči Kolesár mladší, „že sa národ udržuje spevom.“

„Dočkaj!“ prísne napomenul starší.

„Pokiaľ má národ pesničky, potiaľ má reč,“ dôrazne dodává mladší.

„Dočkaj, až dohovorím. Vidz kokoticu…“

„Áno, ako dusí ďatelinu…“

„Ale konce jej sú smutné — kto chcete byť kokoticou?“

Všetci prejavili hnus; príživníctvo je najbiednejší stav ľudský. „Zemani, zemani!“ kričali skoro všetci.

Kolesár bol s filozofickou prednáškou hotový; sostúpil s kathédry a obrátiac sa k dvom mladým Čechom ukazoval im vrchy ďaleké i blízke. Videli Babiu Horu, na juhu Poľanu a Sitno. „A kde je Praha?“ spýtal sa Čech. Kolesár ukázal k západu a malúčko posunul ruku k severu: „Tam je Praha.“ A Česi dodali: „Zlatá, stovežatá, slovanská!“ Všetci sa zahľadeli a zamyslili, ako by opravdu matičku Prahu mali na očiach.

„Ha, Praha má kúzlo!“ zvolal profesor a chcel niečo vážneho povedať. Ale mladší brat jal sa s rozhodnosťou spievať „Kde domov můj?“ Taktoval oboma rukama chtiac všetkých ku spevu strhnúť a skutočne už už všetci spievajú krásnú českú pieseň na utešenej hore slovenskej. Kde domov můj? Chviľka dojemná…

Stárnucí profesor mal slzy v očiach; po piesni pobozkal oboch mladých Čechov a hoci o štvrť storošia mladší, pobratil sa s nimi. Držiac si oboch za ruky rečnil ďalej s profesorskou vážnosťou. „To je klam, veľký klam, že je Slovensko chudobné, bohaté je, veľmi bohaté, len že poklady jeho sú skryté.“ Ukázal na blízky vrch Salatýn a tvrdil, že tají v sebe nedočrpateľné poklady mramoru, vôbec Slovensko má množstvo mramoru. Potom ukazoval, kde sa dobýva uhlie; Handlová, Hradec pri Prievidzi, Zlaté Moravce, Šalgotarjan a i. Potom sa obrátil ku stolici Gemerskej a Spišskej. „Ha, tam je železa! Už teraz spracuje sa na Slovensku ročne za štyridsať millionov korún železa!“ Potom ukázal na Kremnicu a Štiavnicu, kde je zlato a striebro. Prehliadnite slovenské lesy, porátajte vodniu silu riek a potokov… ha, bohaté je Slovensko, bohaté.“

Obrátil sa v tú stranu, kde pozerali pri piesni „Kde domov můj?“ a hovoril: „Bratia, Slovákom je treba tamtej osvety, rozumejte: českej osvety; až tá k nám plným prúdom zavanie, otvoria sa poklady zeme našej…“

„Večný optimista,“ vravel ktosi.

„Hana tomu, kto neverí!“ rozkríkol sa Kolesár.

„Spievať, spievať, rečí už bolo dosť!“ hlásil sa Kolesár mladší a začal: „Pásol Janko tri voly u hája!“ Spieval sólove, druhí ho sprevádzali zatvorenými ústami; šesť slok vyspieval takt dávajúc a krescendo i dekrescendo rukami znázorňujúc. Ptomo prišla: „Cieže je to jarné žitko?“ ktorú melodiu považoval básnik Kollár za najkrajšiu zo slovenských. Koncertným číslom bola mladšiemu Kolesárovi pieseň:

Zajímavá je svojou melodiou pieseň:

Nechybela „Nitra milá!“, nechybela „Nad Tatrou sa blýska.“

„Ožijú, ožijú!“ zvolal do piesne profesor.

„Žije, žije!“ volal víťazne Kolesár starší.

Nech nie je zatajené, že nadšený spevák Kolesár pozná aj piesne husítske. Naostatek zaspieval, na najvyšší bod vrchu sa postavivši, hlasom mocným: „Kdož jste boží bojovníci a zákona jeho…“

Pieseň pôsobila na všetkých…

„Boží bojovníci! Bola to sila! Celý svet pred nimi prchal,“ zahorlil hrde profesor. Potom zatíchol a kývajúc hlavou dodal: „A my sme samý strach — — samý — strach…“ Priznal sa, že každého rána, keď sa prebudí a nad osudom národa sa zamyslí, potichúčky si zaplače a tak si uľahčí.

„Ja si zaspievam: Hrom a peklo, marné vaše…“ skočil do reči brat mladší.

„Aj ja, pri svojom plači, úfam sa a pevne verím,“ bránil sa profesor a vydmul prsia.

Ešte raz sa s vrcholu Magury rozhliadli…

*

Spevák ochraptel, z čoho sa tešil brat starší úfajúc sa, že nebude potrebný spievať po večeri.

Výlet všetkých pekne naladil, všetci mali vedomie, aké býva po veľkom národňom činu. Len jeden Čech si zamudroval: „Pánovia, bol to pekný výlet, nie práca.“

Po večeri vesele rozprávali a poháriky vína mizely chytrejšie ako inokedy. Kolesár mladší stále ešte myslel na svoje sóla a s chuťou zapíjal. „Nech pije, len keď nespieva,“ myslil si profesor sediac za malým bočným stolom. Ale čert nikdy nespí. V tom okamihu spevák odkašlal a spustil chrapľavým hlasom resolutne: „Hej, Slováci, ešte…“

„Už je to von! Zle je, zle!“

Profesor ako divý utiekol zo sálu, bežal do nočnej tmy nevediac kde. Behal po lúke, aj do hory zašiel — beda, beda! Celú noc nespal. Takú pieseň spieval brat štátneho profesora, ktorý jie maďarský chlieb, ňou vyzradil ducha rodiny, zle bude, zle…

*

To se stalo pred tridsatimi rokmi.

Profesor Kolesár žil potom ešte dvadsať rokov. Na smrtelnej posteli vzpomienal vraj tiež na výlet na Maguru a na svoju reč. Hodinu pred smrťou šeptom vravel rodinke svojej: „Ja verím, verím; veď národ môj drží sa Boha, usilovne pracuje a už aj česká osveta k nám prúdi — ja verím!“