ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tešínske nádražie je zaujímavé. Stojí na slovanskej pôde, ale nemá ani jediného nápisu slovanského. V reštaurácii I. a II. triedy majú zvláštnu mapu, obrovskú, od stropu až po stoličky za stolom. Nemecko je označené farbou jasne žltou, mocnárstvo Rakúsko-Uhorské je tiež žlté, ale i v inom odtienu, Balkán je tiež žltý, Malá Azia, Palestýna a Egypt sú tiež žlté, ale zas v inom odtienu. Proti mape sedí cestujúci Čech. Pozerá, pozerá, krúti hlavou… až sa mu naraz vyjasní. „Prach a broky,“ povedá sám sebe, „to je tá velkonemecká idea. Posiaľ mi to nebolo jasné, človek musí vykonať slovanskú púť — z Moravy cez Sliezsko na Tatry, aby sa poučil, čo je velkonemecká idea. Áno, áno, Viliam bol v Malej Azii aj v Palestine.“ — „Čo si žiadate?“ spýtal sa hosťa číšnik, rozumie sa rečou nemeckou. „Nič, nič… veľkonemeckú ideu… nič, nič,“ odpovedá hosť.

Potom sa prechádza po perone vyčkávajúc vlak, ktorý o jednej hodine ide na Slovensko. „Tak, to je tá veľkonemecká idea,“ ešte si opakuje a krúti hlavou. Naraz si povšimne, že ho pozoruje jeden konduktor, že naň hľadí skoro priateľsky, srdečne. Zašiel na druhý konec peronu, obráti sa a konduktor zase tak vľúdne naň hľadí. A tak náš cestovateľ mieša v duši veľkonemeckú ideu a maďarského konduktora. „Nastúpiť!“ volá po nemecky vrátny. „Prosím, vašnosti, ráčte so mnou, tu je kupé pre nefajčiarov,“ vravel úctive onen konduktor nášmu cestovateľovi. „Tak, tak, sem si ráčte sadnúť,“ dodal vľúdne až do kupé cestujúceho doprovodiac a ponáhľal sa poslúžiť druhým. Český cestovatel temer už na veľkonemeckú ideu a na Viliama zabudol, tak ho zaujal vľúdny konduktor. Ten o chvíľu prišiel, aby preštikol lístok. Rozhliadol sa a poznavši, že v kupé sú toľko dve slovenské ženičky, už z Bohumína s ním idúce, nebál sa hovoriť po slovensky: „Či ma ráčite poznať?“ spýtal sa úctive českého cestujúceho. „Nepoznám a som veľmi zvedavý, kto ste a odkiaľ ma poznáte.“ „Poznám vás a ctím, i vaše knihy čítám a čo sa na vás navzpomienam…“ Už zas odskočil, lebo sa blížili stanici v Trínci. Stanicu trikrát po nemecky vyvolal a zas sa vrátil k českému spisovateľovi. Ale tentokráť prišiel so svojim kufríkom, čiernym a ošúchaným, a vytiahnuvši z neho päť českých kníh podával ich jednu po druhej českému cestovateľovi. Bola to „Babička“, „Kanturčice“, „Nevěsta z Tater“, „Vesnický román“, „Pandurek“. „To je niečo zvláštneho, maďarský konduktor vozí české knihy,“ myslil si cestujúci a už ani na veľkonemeckú ideu nevzpomnel; obrátil sa k ženičkám a podavši každej jednu knižku vravel: „Prijmite a nikomu nepovedzte, kto vám dal; až sa druhý raz sídeme, poviete mi, aké to bolo čitanie.“ A českému spisovateľovi pošuškal: „To mi posiela Československá jednota z Prahy. Stá českých kníh už som takto rozdal a nič sa mi nestalo, ja sa vlastne nikoho nebojím…“ A už bol zas pohotový vystúpiť a vyvolávať novú stanicu. „Jablunkau, Jablunkau, Jablunkau.“ Do kupé prisadly dve ženičky, tiež Slovenky, a o chvíľu prišiel i konduktor. „Až vyzviem, kto sú, dám im tie dve zbylé knižky,“ zašuškal spisovateľovi na prišlé ženičky ukázujúc.

„Už by som konečne rád vedel, kto ste a odkiaľ mňa poznáte?“

„To už je pätnásť rokov, čo sme sa ponajprv uvideli; ja som mal vtedy šestnásť rokov, nu, mladá tvár sa mení, vaša sa nezmenila. Vyučil som sa zámečníctvu v Místku, potom som bol tovaryšom v Tešíne; tam som sa soznámil s konduktormi, je ich tam sedem sto, sú to samí Slováci. A tí mi poradili, abych šiel za strojmajstra na železnicu; naučil som sa od nich po maďarsky, tak trochu, a šiel za strojmajstra. Potom mi pripadlo: Choď za konduktora, nebudeš tak zababraný. Urobil som zkúšku a som konduktorom. S Klímom^[12] sa poznám osobne, vo vlaku som sa mu predstavil, keď šiel na Slovensko a ushovorili sme sa, že mi bude posielat české knihy. Mňa otvorily hlavu knihy; ó, ja ich prečital, to ešte v Místku… i do Sokola som tam chodil…“ To už vyšli z jasku pod Jablunkovským priesmykom a bližili sa prvej slovenskej stanici; posledné slová riekol konduktor stojac a za kľuku držiac, keď mal spisovateľ na jazyku dôraznú otázku: „Už len mi povedzte, kto ste?“

„Csácza, Csácza, Csácza!“ tak vyvolával slovenskú Čacu, okresné mesto na Kysuciach, vo vlasti drotárov.

V Čači neprisadol do kupé nefajčiarov nikto. Spisovateľ si umienil, až zase konduktor vstúpi, že mu najskor musí povedeť, kto je. Ale konduktor dlho neprichádzal, v iných vozoch povinnosť svojú vykonávajúc. Naraz sa zjavil a už v dverách začal: „Hálek…, v Čaci bol lekárom dr Ivan Hálek, syn básnikov, a to s matkou. Čítal som Hájkove poviedky, o jee, sedlák Dolina jedná o drotároch, to sa mi tak páčilo. Já reku, podívaš sa na nich. Mel som oči zapálené — od sadzí, od vetru — šiel som k doktoru Hálkovi. Takový mladý, šumný muž, skromný, žiadny pán, môj život ho toľko zaujímal…, ako som sa v učňovskej škole doučil v čítaní, písaní a rátaní, ako som v Sokole prečítal na stá kníh…“

„I mňa to zaujíma; povedzte predsa, kto ste?…“

„Hneď, prosím — tiež starú paniu, vdovu po básníkovi, som uvidel, i s ňou prehovoril, o jee, dobrá pani, ale smutná, videlo sa mi. I mladú paniu doktor zavolal, vyrozprával jej môj život, ktorý ju zaujímal, inu, taká šumná pani — všetci mi ruku podali, o jee, pani veľmi šumná…“

Už zase stojí u dvier a vychádza z kupé skorej, kým spisovateľ môže zdôrazniť svoju otázku.

„Kiszuczaújhely!“ vyvolal trikráť a šibalsky se usmial na spisovateľa, akože mu maďarština ide z pľúc.

Konduktor vstúpil zase do spisovateľovho kupé, keď sa vlak blížil ke srúcaninám zámku Budatína. Ledva vkročivši vravel: „Tady válčil Hurban proti Maďarom, tu mu zasvištela guľka vedľa samej hlavy…; ale Budatín nevypálil Hurban, ale vojsko cisárske za jeho neprítomnosti… Hľaďte, to je Budatín…“

Spisovateľ uchopil konduktora za ruku: „Áno, Budatín, ale teď už mi povedzte, kto jste?“

Konduktor, muž mladý, zdravý a pekný ako panna, vzal spisovateľa za obe ruky. „Vzpomeňte na hubára na frýdeckom nádraží…“

„To ste vy?“ zvolal užaslý spisovateľ. Preletělo mu myslou, ako asi pred pättnástimi rokmi uvidel na frýdeckom nádraží mladíka zapustnutého, priamo divého.

„Pamätám sa, s akým úžasom ste na mňa vtedy pozrel, ako byste tak zanedbané stvorenie uvidel ponajprv.“

„To ste vy?“ znovu opakuje spisovateľ a v mysli vidí mladíka čakajúceho u kasy, čierneho ako uhoľ, s čelom až skoro k očam zarásteným a na tele čierne cáry, plachý, uľakaný, neodvažujúci sa na nikoho pohliadnúť…

„To som ja… Ten balíček kníh, čo ste mi vtedy dal, strhol so mňa cáry…“ Chcel pobozkať ruky, ktoré mu vtedy podaly kníhy; spisovateľ ruky utrhol a pobozkal poznaného priateľa na čelo. Rozlúčili sa, labo v Žiline končila toho dňa konduktorova služba. Spisovateľ si obnovil v mysli rozhovor s čiernym divochom na frýdeckom nádraží.

„Odkiaľ si?“

„Zpoza hor, až zo slovenskej strany.“

„Čo si tu robil?“

„Huby som predal na trhu v Místku.“

„Kde ideš?“

„Do Frýdlantu a potom pôjdem pešo.“

„V noci? A kedy dôjdeš domov?“

„K ránu.“

„Nechcel by si sa učiť remeslu, bárs tady v Místku?“

„Chcel.“

„A ktorému?“

„Bárs šlosiarstvu.“

„Dobre; prijdi zase o týždeň s hubami a prijdi i s otcom.“

Prišli.

Otrhaný hubár, zámečnícky učeň a žiak učňovskej školy, Sokol a pilný čítateľ, maďarský konduktor a apoštol českých kníh — zaujímavý životopis…