ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do kupé III. triedy vstúpil mladý muž a pozdravil slovensky: „Moja úcta!“ hoci vedel, že mu na taký pozdrav nikto neodpovie. „Moja úcta!“ ozval sa divčenský hlas a mladý muž zahliadol aj milý pohľad slečny neobyčajne krásnej. Usadol na lávku proti nej. „Nenazdál som sa, že mi kto odpovie slovensky,“ riekol tiše, vďačne pozerajúc na mestskú slečnu utešene vystrojenú.

Oba si uvedomili, že sú jednoho cítenia národného. Šohaj, sediac kosom krok od slečny, poposadol teraz priamo proti nej. Vyzeral pokojne, ale tajil sa v ňom dych. Pozeral na ideál vysnenej dievčenskej krásy. Posiaľ k žiadnej panne neprilipnul pravou láskou, bo čo ich po Prahe a malých mestách, po mlýnoch a kaštieloch uzrel, žiadna nebola tak utešená, aby vyhovela jeho ideálu, aby zachvela jeho srdcom. Až tu naraz vo vlaku v Košiciach uzrel krásku, aká može byť len jedna na svete. To nebola milá príhoda, to bolo zjavenie.

Ovládol sa a pokojne sa predstavil: „Som právnik Rezek z Prahy.“

„Ja som Mašínová z Košíc, rod náš pochádza z Úval od Prahy.“

„Z Úval? To mňa zaujíma, odtiaľ bola moja stará mama.“

„A odtiaľ môj dedo. Do Košíc prišiel za riaditeľa chóru, aj môj otec je tu riaditeľom chóru.“

Vlak sa pohnul.

Slečna pripomenula, že Košice majú kus českých dejín. Ján Jiskra z Brandýsa počal si podmaňovat Slovenska od Košíc. Tady niekde na tých poliach bolo rozložené vojsko husítske a dobylo Košíc, ktoré potom boly sídlom Jiskrovým a vojenskej vlády jeho.

Po bitve belohorskej uchýlil sa sem Matyáš z Thurnu.

Rezek cítil sa už byť so slečnou tak ďaleko soznámený, že jej hľadel úprimne v tvár. Zahľadel sa do čela; bolo pekne vyklenuté, biele a hladké, bez jedinej vrásky. Len pri zamyslení urobila sa jej vráska medzi očima troška sa privierajúcima. Obočie bolo jemne nakreslené a riasy tmavé a dlhé. Oči barnavé — ale na ich výraz nestačí ani básnik, ani maliar; duša čistá hľadela z nich. Ústa malé a pery ako čerešeň v žiari slnka. Na rtoch ulipnul Rezkov zrak a dušou zachvela tajná túžba…

Ešte nevidel jej úsmevu. V tom dievča pri protejšom obloku chytalo muchu; pláclo na sklo, ale mucha preč — slečna sa usmiala… „Nenie nič nad dievčenskú krásu,“ riekol si v tom okamihu Rezek. Videl Tatry, ich plesá, ráztoky a vodopády, videl obrazárne, muzeumá, videl grófske zahrady, a predsa si s istotou opätoval: „Nieto ničoho nad krásu dievčenskú.“

V Obyšoviciach, kde pristupujú ľudia od Prešova, vstúpil do kupé invalida o drevenej nohe, ešte mladý, tvári peknej.

„Nešťastný človek,“ vzdychol tiše Rezek. —

„Kto vie; možná, že je spokojný, veď šťastie je duševné.“

Rezka zarazilo, že také nežné dievča necíti nešťastie invalidovo. Udivene na ňu hľadel, ale ona nedbajúc takého pohľadu rozprávala plynne, že čítala o Jedličkovom ústave na Vyšehrade, kde sú invalidia bez údov a deti žobráci a že by si žiadala byť učiteľkou v takom ústave…

„Čomu by ste tam chcela učiť?“ zvedave skočil do reči Rezek.

„Učila by som ich zabúdať na telesné vady, učila by som ich nemysleť na telo, zduševnila by som ich, až by pochopili, že šťastie nenie ani na mise, ani v poháru, ani v hodvábu, ani v zlatých šperkoch, ani na kresle ministerskom, ani na tróne, šťastie je v tom a len v tom, čo krásneho rodí duša, šťastie je duševné.“

Rezek tajil dych. Ešte nepochopil jasne, ale tušil, že slečna vyrozpráva nieči veľkého. Univerzita mu nepovedela, čo počul od mladej dievky v kupé III. triedy. Nevedel, čo odpovedieť — čušal.

„Vravel ste, že ste právnik.“

„Áno.“

„Právnici sú samá logika, ja mám rada psychologov; rozumejte, od srdca k rozumu, od dieťaťa k mužovi.“

Rezek naozaj nerozumel, len šípil, že v krásnom tele slečninom je aj krásna duša. Bol vedľa nej malý, skromný, skoro sa bál prehovoriť.

Keď jachal vlak Spišom, zjavovaly sa vysoké vrchy. Niekto pri druhom obloku zvolal: „Tatry!“

Rezek priskočil k obloku a obracajúc sa za slečnou bol istý, že i ona pristúpi. Ale ona sedela na svojom miste, na strane opačnej ľavý lokeť o oblok opierajúc; toľko pohladla v stranu Tatier a vravela ľahostajne: „Vidím, vidím.“

Rezek sa vrátil k nej a pohliadol tu na ňu, tu na Tatry. „Nemáte zaľúbenia v kráse prírody?“ spýtal sa.

„Mám, ale nie také, aké vy. Raz pobídali Sokratesa íst do prírody a on namietol: „Čomu mňa možu naučiť stromy?“

Rezek si vysvetlil: „Kochá sa v krásnych myšlienkach, šťastie je duševné.“

Pod Tatrami slečna opät pripomenula kus českých dejín. R. 1433 tiahli tade husíti, kňaz Bedrich zo Strážnice ich viedol. Z Poľska prekročili Karpaty a keď jazda ich vrazila do Spiša, vojsko uhorské sa rozprchlo. Kežmarčania strachom opustili mesto a vydali ho so všetkým majetkom nepriateľom v korisť. Husíti táborskí po všetkých mestečkách spišských mnoho nakoristili a tade pod Tatrami a podľa Váhu uberali sa ako víťazi k západu, od Vrútok podľa rieky Turca k juhu ku Kremnici.

„Husíti pod Tatrami, zaujímavé,“ poznamenal Rezek. Cena slečnina stúpla, pozná historické podrobnosti, ktorých Rezek nepočul ani v oktáve. Na Tatry hľadel tentokráť so zachvením slabším. Cítil, že vyššie je krása dievčenská a snažil sa pochopiť filosofiu slečninu, že najvyššie je krása duše. Zprvu sa radoval z telesnej krásy svojej spoločnice, teraz sa počal koriť aj jej duši. Tam, kde je kráľova Lehota, kde splýva Biely Váh s Čiernym, kde tak tesne priliehajú grúne k Váhu, v tých čarovných miestoch pocítil Rezek mocne, že slečnu Mašínovú miluje… Chviľa veľká, šťastná… Spomenul si na obraz Švabinského: Splynutie duší a spýtal sa slečny, či ho pozná.

„Poznám, máme ho, krásny, utešený.“

„Mne vadí, že keď žena, ako biely anjel, mužovi svojmu nežne hlavu objíma a bozká, on, ceľkom ľahostajný, ani ruky nepriložil k jej pasu.“

„Nie, nie, nepochopil ste; to je splynutie duší, tu nie je nič telesného…“

„Ale to je manžel s manželkou,“ namietol Rezek.

„Je dvoje manželstvo; to druhé je manželstvo duší a to práve Švabinský pekne znázornil — sláva Švabinskému!“

Rezkova úcta k slečninej duši rástla. „Manželstvo duší — aké je to krásne, to mi ani univerzita nepovedela,“ myslil si.

Prešli Lipt. Sv. Mikuláš, Ružomberok a Vrútky. Za Vrútkami jachá vlak ku zrúcaninám Strečna a odtiaľ je skoro v Žiline. Čas utieka jako voda vo Váhu, podľa ktorého letí vlak. Slečna Mašínová ide len do Tešína, Rezek cez Bohumín do Prahy. Je čas, aby jej sveril, čím je duša preplnená. Pri zámku Budatíne slečna pripomenula, že tady bojovalo dobrovoľnícke vojsko Hurbanovo, v ktorom boli Slováci aj Česi, proti vojsku Košutovmu. Rezek počúval, prikyvoval zdvorile hlavou, ale v duši prežíval búru. Zrakom sveroval krásnej spoločnici najdrahšie svoje tajemstvo. Aj ona hľadela srdečne do dobráckých očú Rezkových. Mladík zdravý, šumný, sympatický. „Tie oči neklamú,“ vravela si v duchu a prezradila srdečnosť svoju otázkou po krstnom mene Rezkovom.

„Vlado,“ odpovedel preochotne a zvedel, že ide s Jarmilkou. Nad pekným jej menom nová radosť. „Jarmilka,“ opakoval niekoľkokráť do očú jej pozerajúc.

Vlak sa približuje Tešínskemu Sliezsku — nemožno odkladať. Skoro za pohraničným medzníkom vchádza rušeň do jasku, do tmy. Vlado uchopil ruku slečninu, stisol ju, priklonil hlavu, až ucítil vlasy Jarmilčine na svojom čele a zašeptal: „Jarmilka moja.“

A pocítil, že pri tom slove aj ona ruku stiskla…

Najblaženejšia chviľa v živote jeho…

Keď vyšli z jasku, on žiaril šťastím. Jarmilka — sklopila oči a vzdychla smutne…

„Čo sa stalo?“ spýtal sa v duchu Vlado. Sklonil hlavu, až zase pocítil jej vlasy na svojom čele a zašeptal: „Jarmilka!“

Najradšej by bol prísahal Jarmilke večnosť, ale tá ho napomenula, aby sa nezaväzoval. „Nesľubujte, nezaväzujte sa.“ Ale aj pri smutnej tvári bol pohľad jej srdečný, ľúbostný.

Vlak sa zastavil; sú v Tešíne, koniec spoločného cestovania.

Jarmilka prvý raz povstala so svojho miesta. Vlado ustupuje Jarmilke s cesty, ale tá ho požiadala, aby šiel vopred. „Robte mi cestu,“ vravela. Vlado ide, Jarmilka za ním, až keď sostúpil so schodkov vlaku, podal jej ruku, aby ľahšie sišla a postavil sa jej k ľavému boku. V tom vstúpil mu ktosi v cestu, nuž, zôstal krok vzadu zo svojou Jarmilkou.

Rázom sa uhostil des na jeho tvári, bolesť nesmierna sovrela mu srdce. Bože náš!

Jarmilka trhla hlavou a uľakaná pohliadnúc na Vlada uzrela slzu v jeho oku. Vtom už aj jej oči rnia slzy bolestné. „Ja vedela,“ riekla tiše a pospiechala k východu. Vlado s ňou a na perone jej vrúcne pobozkal ruku. Zúfalý utiekal do vlaku zpät a najdúc kútik štkal bolestne, prebolestne.

*

Nermúť sa, milá čítateľka, dobre to skončilo. Vlado je šťastný manžel Jarmilkin a Jarmilka blažená žena Vladova — zvíťazila duša! Tenkrát, na stanici v Tešíne, ako vystúpili z vlaku, Vlado uzrel, že Jarmilka má pod ľavou lopatkou vydutý dozadu oblúk rebár. Teraz toho nevidí. Jarmilka je bez vady, roztomilá, utešená a čistá jej duša naplňuje domácnosť každý deň novou radosťou. Duša jej vyžiarila najjasnejšie, keď jej nebe dalo úkol materinský.

Viďte matku a poznáte cenu ženy. Teraz teprv Jarmilka rastie v očiach Vladových. Dýcha jej na čelo a bozkáva obidve ruky. A žije ceľkom v jej filozofii: Šťastie je duševné.