ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Málokto o tom vie, že na Kriváni je hvezdár, Slovák ako repa. Tam žije v jaskyňke, 2496 metrov nad morom, už blízko hviezd a k slnku má len 149,390.000 kilometrov. Má ďalekohľad veľký ako veža a ním pozerá k jasným hviezdam. Dakedy sklopí ďalekohľad k zemi a pozoruje povrch zemský — ľudstvo. Máme to šťastie, že nám milý hvezdár píše a s jeho svolením uverejníme výňatky z jeho dopisov.

Keď pozrem na zem — píše, v jednom dopise — vidím 1300 kilometrov okolo Kriváňa. Vidím Paríž, Marseille, Korsiku, Rím, Neapol, Athény, Belehrad, Sofiu, Carihrad, Moskvu, Petrohrad, Štockholm, Londýn a ovšem všetky mestá a dediny, vrchy a roviny, rieky a potoky medzi týmito veľkomestami. Tak veľký je môj vidiek.

Ja ovšem najradšej pozerám na to naše Slovensko. Keď sa tak naň svojim dioptrickým kukátkom zadívam, mám všetky mestá a dediny vôkol seba ako kvočka kurence; rukou by som všetkých dosiahnul. V Paríži vidím ľudí len tak sa hemžiacich, v Ríme sotva pápeža a v Petrohrade sotva buťušku rozoznám; ale na Slovensku poznám každého strýka a každú tetušku. Vidím, čo ľudia jedia a pijú a z ich tvári poznám aj to, čo si myslia. Nazerám do škôl, do chrámov, do redakcií, inu, všade pozrem.

Tak píše v jednom liste. V inom nadšene hovorí, aká je medzi hviezdami pravideľnosť, presnosť. Čítajte:

Žiadne vojsko na svete, ba žiadny stroj, bárs by to hodiny boly, nie je tak presný, ako sú hviezdy. Zem naša má rozkázané otočiť sa okolo svojej osy za 24 hodín, okolo slnca má obehnúť za 365 dní, 6 hodín, 9 minút, 11.5 sekúnd. A čo má robiť, to tiež robí; už 20 rokov zem pozorujem a ešte nikdy sa neoneskorila ani len o sekundu. Mesiac obehne okolo zeme za 29 dní, 11 hodín, 44 minút a 3 sekundy. Jupiter okolo svojej osy za 9 hod. a 55 min., okolo slnca za 11 rokov, 317 dní, 14 hod., 2 min. a 8 sekúnd. Ale čo by som vám to vypisoval, veď som to už všetko povedal dru. Jánu Wagnerovi (huncút, ani sa nepriznal, že to vie odo mňa) a ten to napísal do knihy „Nebo a zem“, ktorú iste viete už nazpamäť.^[7] Zkrátka a dobre, hviezdy konajú svoj úkol na minútu a na sekundu. Českí Sokoli vravia tomu dochviľnosť. Tí sú tiež ako hviezdy. Bije ôsma, náčelník zvolá: Nastúpiť! a už všetci stoja v rade. Majú-li koncert, keď odbije ôsma, zdvihne sa opona. Ó, krásna je dochviľnosť! Nielen Česi, aj Nemci sú dochviľní, tiež Francúzi, Angličania. Tieto národy — veď ja nielen všetko vidím, ale tiež počujem — majú porekadlo: Za uherský mesiac. Posmech si robia po šírom svete z uhorského mesiaca. Čo to len je? Sklopil som svoj ďalekohľad k Slovensku a pozoroval. Tam, v jednom mestečku zkazila sa gozdovi zámka; bolo to v zime, potreboval dvere zapreť. Chytro šiel k zámočníkovi. „Dobre, pane, už idem, v pätách za vami a zámku spravím.“ Ušla hodina, dve, tri… bol už večer a zámočník nič. Odkázal gazda druhý deň ráno… tretí… štvrtý… zrovna za týždeň bola zámka opravená. — V jaseni ochorel od zimy chlapec; dali mu spraviť teplé čižmy, aby boly hneď, rozkázali. Áno, boly práve na jar, keď chlapec počal chodiť bosý. — Gazdovi v kožuchu bolo horúce, dal si ušiť ľahké letné šaty; áno, krajčír prišiel so šatami, keď bolo gazdovi aj v kožuchu zima. — Kupovala paní hodváb. Že vraj dnes ho niet, ale zajtra iste prijde. Ale nebol zajtra, ani pozajtre, ani za týždeň, až za mesiac riekol figliar pravdu, že ho ešte neobjednal. — Kým šiel gazda zbožie zasiať, chcel sa poučiť z gazdovskej knihy; písal pre ňu. Čaká deň, druhý, tretí, píše znovu, robotu polnú odkládajúc; áno, prišla kniha, keď gazda zbožie domov pratal. — Ktosi potreboval informácie, jako isť do Berlína; dopytuje sa priateľa. Čaká deň, dva, tri, štvrtý telegrafuje — nič. — Iný má o mesiac prednášku, i prosí priateľa o štatistické dáta; ale priateľ za pol roka odpovie, aby odpustil, že nemá kedy. Neodpovedať na slušný list, to dľa europských móresov považuje sa za veľkú urážku; dľa uhorských móresov je to nič, písať-nepísať, všetko jedno. — Primát patrí úradom, o jeee, to je ešte len dochviľnosť! Pisári popíjajú, zabávajú sa s dámami, kto tam má čas čítať sedliacke apelácie. Za mesiac, za rok, za dva roky, tri, desať alebo nikdy, veď to práve tak robia aj vyšší páni. — Pošta necháva listy a balíky ležať, železnica sa vždy oneskoruje; len na Brezovej pán konduktor, keď niet na štácii nikoho, jachá trebárs aj o 10 minút skorej a ledva je v Karpatoch, prijde desať udychčaných robotníkov, chcú isť do Trnavy, ale vlak je už preč.

Ja — píše hvezdár — by som Kriváň rozdupal a keby som mal hromy a blesky, ako mával Zeus na Olympe, naučil by som vás dochviľnosti. Ako sa nepajediť: už pred desiatymi rokmi jeden učený pán rozpovedal po celom Slovensku, že píše veľkú knihu, skoro už bude hotová, spôsobí prevrat, zatým len stále premýšľa, húta, odkladá a nemôže sa odhodlať, aby už začal. Niet sily začať, to je veľká nemoc celého Slovenska. Iný už pred dvadsiatymi rokmi sľuboval mapu Slovenska. Ten mal silu začať, ale nemá sily dokončiť; veď ešte nezomiera, ešte tečie voda Váhom, zajtra, pozajtre — za uhorský mesiac.

Často sa zahľadím do Čiech; jaj, tam majú tvrdé hlavy. Raz na štacii v Tepliciach gróf Lažanský pýtal si karotku po česky. „Ich verstehe nicht“ (nerozumiem), odpopovedal kasír. „Čože?“ zahrmel gróf, „keď nevieš česky, tak sem nepatríš, choď preč!“ „Ich verstehe nicht,“ opakoval znovu kasír. Gróf kričal a dupkal… zo zadu prišli strážníci a zatkli ho. No, onedlho český národ zvolil si grófa za poslanca na ríšsku radu, kde on potom českým jazykom poučil, že úradníci sú pre ľud a nie ľud pre úradníkov, že úradníci sa musia naučiť reči tisícov ľudu a nie aby sa ľud učil cudzej reči k vôli jednomu úradníkovi. Úradník žije z daní ľudu, on musí ľudu slúžiť, ako ľud potrebuje. Tak rečnil gróf vo Viedni. Už potom nikdy kasír v Tepliciach nevravel: „Ich verstehe nicht!“

Raz som videl búrlivý výstup v Liberci. Tam si na štácii pýtal po česky karotku huslista Ondríček. „Ich verstehe nicht,“ vravel kasír. „Čože, české peniaze chcete, ale českej reči nerozumiete? Hanbite sa!“ Vzkríkol, dupol a šiel vedľa do telegrafickej kancelárie a telegraficky sťažoval si direkcii dráh a vodcovi národa. Jaj, hneď celá štácia bola hore, naraz všetci vedeli česky. Správca prišiel a pred Ondríčkom pokarhal česky kasíra a kasír hneď vedel česky, s poklonami vydal Ondríčkovi karotku.

Tak robia nielen grófi a umelci, ale tiež profesori, učitelia, kňazi, obchodníci, remeselníci, sedliaci, robotníci, mužovia aj ženy, chlapci aj dievčence.

Český turista na príklad ide cez Jihlavu, je po pol noci, hlava ho bolí. Bolo by mu pohodlné riect kasírovi: „Neuhaus, dritte Klasse.“ Ale nepovie tak, on vie, že pohodlím sa práva jazyka nedomôže, povie to česky: „Jindřichův Hradec, třetí třída,“ a keď mu kasír nerozumie, beží k správcovi stanice a pýta si knihu sťažností a zapisuje do nej svoju ponosu. V hlave mu lúpe od rozčulenia, možno, že mu vlak ujde, ale darmo je, pre materinský jazyk žiadna obeť nie je ťažká.

Chodievali do Čiech a na Moravu obchodní agenti z Viedne. Keď spustili na českých továrníkov a obchodníkov po nemecky, tí im odpovedali: „Ich verstehe nicht.“ A nemecký agent sa klaňal a prosil Čecha aby len predsa nemecky s ním pohovoril, že vraj nemecky vie. „Áno, viem,“ odpovedal český továrnik, „ale pre seba, nie pre vás. Keď chcete české peniaze, naučte sa česky! S bohom!“ A tak už po dlhé roky viedeňské firmy posielajú do Čiech a na Moravu len českých agentov. A už ani s tými nie sú Česi spokojní hovoriac: „My kupujeme len od českých firiem. Svoj k svojmu.“

Už po celých Čechách a na celej Morave kasíri vedia česky, trebárs by to bolo v Liberci, v Jihlave alebo v Opave a Tešíne. A nemecký agent sa v českých mestách nezjaví.

Rozumie sa, keď dačo takého vo svete uvidím, hneď sklopím svoj ďalekohľaď dolu pod Tatry.

Do Ružomberka dali na stanici kasírku z Budapešti. Bála sa isť na Horniaky, že nevie slovensky a hľa, hľa, mala šťastie. Prišiel gróf: „Zsolna, elsö osztály.“ Prišiel úradník: „Kiszuczaujhely, második osztály.“ Prišiel kupec, remeselník, ženička, kišasonka: „Ruttka, Pozsony, Liptó-Ujvár, harmadik osztály.“

Dosiaľ bolo všetko dobre. Naraz prišiel sedliačik z Likávky: „Prosím si ponížene karotku do Lubochne.“ „Nem tudom,“ odsekla strmo kasírka. Sedliak sa zľakol a poškrabal sa za uchom: „Ako je to zle, keď človek nevie maďarsky. Ale ktosi mu pošuškal: „Fenyöháza.“ A tak sedliačik priskočil k oblôčku: „Prosím ponížene, Peniaze hádza.“

„Nem tudok tótul,“ vzkríkla hrdo kišasonka a buchla oblôčkom. Sedliak sa zľakol; povedal to maďarsky a ešte je nie spokojná, lepšie by bolo isť do Lubochne pešo. Priskočil akýsi pán: „Buta tót, Fenyöháza, harmadik osztály.“ „Ponížene ďakujem,“ vravel sedliak pánovi, súc vďačný, že sa ho pán zaujal. „Ako je zle bez maďarčiny, načo je tá slovenčina?“ narieka sedliak. Sedliaci, pltníci, robotníci z továrni, priemyselníci, obchodníci, vlastenci i národovci, všetci hrnú sa ku kase a pýtajú si karotky po maďarsky. Várna, Sztrecsény, Szucsány, Hrboltó, Liptó-Szt.-Miklós, Csorba, Kassa… Mladá kasírka smiala sa za oblôčkom. Keď išla na Slovensko, myslela, že sa musí učiť slovenčine; teraz vidí, že netreba, veď všetci Slováci idú jej v ústrety s maďarčinou. A objaví-li sa sprostý sedliačik, buta tót, ktorý nevie maďarsky, buchne ona oblôčkom a sedliak sa trasie.

Cestoval český turista so slovenským národovcom. „Do Liptovského Sv. Mikuláše, třetí třída,“ vraví kasírke Čech. „Nem tudok tótul,“ vraví kasírka. „Nem tudok magyarul,“ riekol prísne turista. Ale už priskočil Slovák: „Kérem, Liptó — Szent — Miklós, harmadik osztály.“ Kišasonka sa usmierila, ale rozpajedil sa turista. „Baby, baby!“ kričal, na peron odchádzajúc. „Takto si slovenčiny nenadobudnete, nepatrí vám, nie ste jej hodní. Baby, baby!“

Slovenský národovec sa rozhliadol plný starostí, že nerozvážny Čech dačo povie, čím uvalí naň súdny proces. Bežal za Čechom, chce mu povedať múdre slovo, ale ten ako šialený odmieta vysvetlenie a kričí: „Baby, baby, baby…“

Nesišli sa, Čech stále ustupoval pred Slovákom, až konečne vstúpili do jednoho kupé. Čech nevedel nič múdrejšieho, iba: „Baby, baby, baby…!“ Tu sa rozkrikol aj Slovák: „Počuj, si ako šialený! Na kišasonku si mal zakričať, nie na mňa; na brata kričíš, ale na kišasonku nie — baby, baby, baby…!“

„Počuj už, šialený! Si slovíčkár; Slovensko nespasí slovíčko. Povieš-li Mikuláš, tým Slovensku nepomôžeš; poviem-li ja Miklós, tým Slovensko nepoškodím. Ešte nikdy provokácia národu nepomohla.“

„Čože, slovenské slovo je provokácia? Baby, baby, baby…!“

„Nie som krikľúň…“

„Nemudruj, zahynieš! Slovenským slovíčkom vravím: Som Slovák a chcem, aby úradník na Slovensku vedel slovensky. Pre hlúposť sa zfanatisujete, pre právo jazyka svojho nemáte smyslu. Vám slovenčina nepatrí, nechcete ju, nie ste jej hodní, nech sa vám kišasonka za oblôčkom chichoce. Baby, baby, baby…“

„Prestaň, nevieš nič múdrejšieho; neznáš pomery…“

„To vy vždy tak hovoríte, ale já znám lepšie slovenské pomery než ty. Baby ste…“

„Prestaň, stále jedno táraš…“

„Áno, áno, povedz pravdu, prebiješ hlavu. Slovenské slovo — provokácia…“

„Tak je. Keď sedliak nevie maďarsky, je to sedliak, ale keď inteligent…“

„Viem, viem, baby ste, baby, baby…“

Turista šiel shliadnuť krásy slovenskej prírody, ale až do Mikuláša hľadel do mrtvého bodu a ako šialený stále opakoval: „Baby, baby, baby…“

Ako sa Slovákovi uľahčilo, keď konečne prišli do Mikuláša. Ta ešte toho dňa prišiel chýr, že s Kriváňa sa rútia s veľkou prudkosťou ozrutné balvany a že hrmia ako hromy v oblakoch. To som ja, hvezdár, púšťal dolu, keď turista kričal: „Baby, baby, baby!“