ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tam pod Javorinou, na hradskej z Brezovej do Nového Mesta, na tých miestach, kde r. 1848 skončilo prvé slovenské povstanie, tam kdesi vedľa svrčinového lesa je pekný hostínec, od dávna Zavadilka zvaný a v ňom mali šumnú dcéru Evu. Blondýnku krásnu ako ľalija; sukne a driek^[8] z belasého^[9] saténu, biela batistová zástera s čipkami,^[10] vlasy spletené vo dva vrkoče, okrútené okolo hlavy a-la Marketka, na krásnej bielej šiji šnôra goraliek.

Takú ju, stojaciu na hradskej pred hostíncom prvý raz videl učiteľ Kováč. Muž to kľúdný ako vôbec bývajú ľudia zdraví, ale predsa pocítil, že sa v ňom srdce zatrepotalo. Zvoľnil krok, ulpel zrakom na krásnej Eve a rozpačite ju pozdravil. Bárs nemal úmyslu isť do hostínca, vošiel predsa v nádeji, že sa bude môcť s devou shovárať. Vošla za ním a predstavila sa: „Som dcéra hostínskeho.“ Ale to povedala rečou — maďarskou. Kováča pojala ľútost, ale utajil ju. Vľúdne sa predstavil, že je učiteľom tam na východnom úpätí Javoriny. Má peknú školu, veľkú zahradu… To povedal slovensky. Slečna Eva skočila mu do reči: „Aj, kvety pestujete, máte pekné klince,“ vravela hľadiac na niekoľko kvetov, ktoré mal Kováč v dierke kabátu. To povedala opät maďarsky, len slovo klince riekla slovensky. „Áno, kvetov pestujem hodne,“ odpovedal slovensky.

Eva bola pred tým na vzdelaní v Budapešti a navrátila sa s dobrou znalosťou maďarčiny. Tam sa tiež naučila rozoznávať ľudí vznešených od sprostače. Do Budapešti šla taká Slovenka a navrátila sa pekná mestská kišasonka. Myslite si tak lebo onak, pravda je, že vyššia, nóblejšia trieda ľudí hovorí maďarsky. Eva vedela hneď, kam Kováča zaradiť: buď je to taký slovenský sedliačik, alebo akýsi prepiaty Martičan, hm, pansláv. Pozerala naň chladne, zvlášte keď si rozkázal sódovú vodu. Zámožní a statoční ľudia rozkážu si vína alebo piva.

Prišla pani hostínska. „Dobré ráno vinšujem,“ pozdravila slovensky majúc na sebe nitriansky kroj dedinský, kroj to pekný. „Oni nepijú vína ani piva?“ spýtala sa učiteľa. „Nepijem.“ „A prečo, škodí im to?“ „Áno, škodí.“ „Keď škodí, nevravím nič, ale sú takí čudní ľudia, že nepijú z prepiatosti chtiac, aby sa o nich hovorilo, hahaha.“

„Takí aj existenciu poškodzujú,“ pridala k rozhovoru slečna Eva, a to už po slovensky, aby aj matka rozumela. „Rozumejú, ničia existenciu,“ zdôraznila Eva na hosťa hľadiac, „a takí ľudia, čo hubia druhým existenciu, to sú vždy ľudia planých sŕdc.“

„Áno, áno,“ pridala matka hrdá súc, že dcéra tak vtipne hovorí. „Bola v Budapešti,“ vravela pani hostínska učiteľovi: „veď naše školy, to je nič, ani sa v nich maďarsky poriadně nenaučila. Aká som ja nešťastná, taká sprostá — ničomu mňa nenaučili.“

„Veď čítať, písať a rátať viete, to potrebujete,“ vravel Kováč.

„To áno, to viem, ale to je nič; prijde pán slúžny, taký milý pán a som hneď sprostá,“ odpovedala hostínska a povzdychla si. „Preto som poslala dcéru do Budapešti.“

Kováč v reči nepokračoval; dopil sódovú vodu, podal hostínskej a Eve ruku a šiel ďalej za svojim cieľom, kamsi k moravským hraniciam. Len na ceste si povzdychnul: „Topíme sa, topíme… Len keby nebola taká šumná… Škoda — preškoda…“

Kováč byl v Zavadilke dopoludnia, odpoludnia okolo 4. hodiny prišiel Kukuricza, tiež učiteľ z blízkej kopanice.^[11] To bol celkom iný človek. Prišiel nastrojený, fúzy namastené, švihko sa ukláňal a slečne Eve aj ruku bozkal. „Alászolgája,“ tak pozdravoval nielen Evu, ale aj pani hostínsku a hostínskeho a tí tiež mu tak poďakovali. S Evou shováral sa len po maďarsky; páni rodičia rozhovoru nerozumeli, predsa radi počúvali blažení súc, že ich dieťa sa tak povznieslo.

Kukuricza bol hosť iný; rozkázal si udenú klbásu a s chuťou zapíjal pivom, pohár za pohárom. O dve rozkošné hodinky dal si kúštik slaniny, posypal ju paprikou na všetky strany a zas potom mal novú chuť, a to na víno. Rozhovor bol veselý, smial sa Kukuricza, smiala sa Eva i jej matka, bárs nerozumela, čo si mladí ľudia rozprávajú.

Zatým do hostínskej izby prichádzala sprostač na pálenku. Pani hostínska previedla pána Kukuriczu do zadnej panskej izby, kam prešla aj slečna Eva. V malej, nízkej izbietke stál na stole gramofón; nie gramofón ako gramofón, tento bol dar slečne Eve od pána Kukuriczu. A spieval tie najlepšie piesne maďarské a pán Kukuricza s ním. Na ostatok rozkázal si Kukuricza turistický syr, tiež paprikovaný a po ňom mu zachutilo pár kališkov likéru; likér hreje v žalúdku veľmi príjemne a niet pochybnosti, že pôsobí blahodarne.

Kukuricza odcházal zo Zavadilky za pozdného augustového večera. Popil a pojedol, ako sa patrí a sluší a odchádzajúc dal všetkým chlapom vo veľkej izbe naliať po 3 deci — pravý kavalier. Trošku sa tackal, trošku bľabotal, ale to je nič, to patrí ku kavalierstvu.

Kukuricza je statočný syn vlasti; keď študoval, o prázdninách učil svoju matku, sedliacku vdovu, štátnej reči. A ona usilovala sa náramne — veď jej syn vše hrozil, že sa k nej nebude hlásiť, nenaučí-li sa maďarsky. A dnes len maďarsky spolu hovoria, skoro celá dedina im to závidí. Keby tak všetci vzdelaní synkovia na Horniakoch urobili, skoro by hlaholila štátna reč aj po našich zaostalých dedinách.

Už sa celkom sotmilo a pán hostínsky chcel podľa zákona o 10. hod. hostínec zatvoriť; v tom zarežal pred oblokmi kôň. Juchuchu, to prišiel pán Trubics, hostínsky z blízkeho mesta, muž mladý, ešte slobodný. Kukuricza je kavalier, ale Trubics je nad neho. Soskočil s koňa, zahúkal, zakričal a hneď bol celý hostínec na nohách. Trubics sa obzeral po slečne Eve. Kukuricza ju ľúbi, ale to je nič proti láske Trubicsovej. Trubics od ľúbosti nespí, v noci spieva a reve a Eva musí byť jeho, rozumejte, Trubicsova, hrom do toho… Skoro za Trubicsom prišli cigáni a už basa hučí a klarinet piští. Trubics pokloní sa Eve, bozká jej ruku a už spolu krepčia čardaš. Kto môže na koni prijsť a kto si môže cigáňov povolať? Kukuricza? Hm, Trubics je pravý kavalier, to musí aj Eva poznať a uctiť. Parom vás bral, hrajte, cigáni! Trubics vytiahol z vrecka pudilár a nerátajúc hodil hrst peňazí cigáňom na stôl, že sa ako smeti rozletely po izbe. Kto to môže robiť? Veru len kavalier. Hrajte, cigáni, lebo vám to rozkopem…

Cigáni hrali a kavalier tancoval ako divý. Po stoloch stálo pivo, víno, pálenka, čo hrdlo ráčilo. Keď taký pán prijde, i čelaď musí vstať a kto ešte ide okolo, vôjde aj ten dnu a všetci pijú a radujú sa. Nech sprostač vie, že prišiel pán.

Eva šla po polnoci spať, ustatá, namrzená. Cigáni hrali, Trubics spieval, reval, aj čelaď spievala a vrešťala. Eva nemohúc zaspať premýšľala. Vynoril sa v jej duši mladý muž osmahlej tváre a brady jak uhoľ čiernej; bol bľadý a práve tá bľadost sa v tom okamihu Eve zapáčila. Taký zamyslený, smutný… To myslela na Kováča, čo ráno bol na Zavadilke. Aj Kováč na Evu hodne myslel; taká šumná blondýnka, zdá sa byť i dobrosrdečná, ale pre národ je už ztratená. Zo svojej školy pozeral v tú stranu, kde je Zavadilka a poznal svrčinovú horu a hradská ako čiara cez horu sa tiahla. Darmo je, srdce mužské túži za srdcom krásnej ženy. Kováč o niekoľko dní šiel zase po hradskej k Brezovej, a to odpoludnia a zašiel zase do Zavadilky. Žiadal si kávu, kúštik chleba a masla. V tom prišiel aj Kukuricza; strmo otvoril dvere, kráčal rázne a pyšne sa poobzeral. Zazrel Kováča, trochu známeho. „Alászolgája,“ pozdravil Kukuricza. „Na zdar, pán brat,“ poďakoval Kováč.

„Čo myslia, že som pansláv?“

„Slovák ste.“

„Nie Slovák, Maďar som a nech si zapamätajú, že ja snesiem aj „oni“,“ kričal po maďarsky Kukuricza a pri slove „Maďar“ udrel sa v prsia.

„Dobre,“ odpovedal pokojne Kováč.

V tom prišla Eva. Kukuricza hovoril k nej maďarsky, dvoril sa, Kováč tu a tu prehovoril slovensky a Eva mu slovensky odpovedala. Lenže Kováč slečne vykal, ona jemu onikala. Kukuricza hrdo vstal a menom vlasti vyzval Kováča, aby vediac maďarsky hovoril k slečne maďarsky, lebo slečna je Maďarka.

„Som a nie som,“ vravela slečna.

„Micsoda?“ spýtal sa Kukuricza s veľkým údivom.

Situácia je kritická, všetci traja stoja nad rozbitým kalamárom. Slečna sa chytro vyslobodila — utiekla. Kukuricza stojí a kričí po maďarsky, že maďarská vlasť je v nebezpečenstve, Kováč si sadnul, odvrátil sa a mlčí. To dráždi Kukuriczu a kričí po maďarsky: „Kutya pánszláv!“ A kričí aj po slovensky: „Panslávska sviňa.“

Chvíľa strašná! S maďarským vlastencom nie sú žarty. Kováč chcel odísť. Ale Kukuricza ho chytil ľavicou za golier, pravicou schytil stoličku a bác! udrel Kováča po pleci. V tom pribehla dnu slečna Eva. Čo z toho bude? Kováč sa obrátil a vravel pokojne: „To ste urobil vy, nie ja“ a odišiel. Kukuricza pozrel hrde na Evu dúfajúc, že musí také rytierstvo uctiť. Eva zakryla si oči a utekajúc plakala.

Nech je, aká je, to svedectvo jej musíme dať, že si zachovala aj pred takými rytiermi dievčenskú poctivosť a citlivé srdce — to zdedila po slovenskej materi.

Kukuricza zúril nie tak z vlastenectva, ale naľakal sa myšlienky, že Eva rada vidí — Kováča. Prečo pred ním nepovedala nepokryte, že je Maďarka? Inokedy to hovorila smelo. A dovolila, aby jej pansláv vykal, hoj, v tom niečo je… Tak hútal Kukuricza a svoju žiarlivosť prikryl vlastenectvom; to tušila aj Eva.

*

Na Zavadilku chodil Kukuricza ďalej a chodil aj Trubics. Dakedy sa stretli a bolo závodenie v rytierstve; Trubics bol vždy vyššie, lebo bol bohatší. Dary prinášali oba; Trubics doniesol raz zajaca, raz šunku, raz niekoľko fliaš tokajčiny… Kukuricza medovníky, srdcia, vázy na kvety… Raz Trubicsovi nadštrknul, že daroval Eve gramofón; hja, taký dar. Trubics sebou trhnul a vykríkol, že daruje Eve — koňa, čo tak veselo vonku erže. Eva sa rozosmiala: „Čo by som s koňom robila?“ A surovo a škodoradostne smial sa aj Kukuricza: „Koňa, koňa, hahaha, kôň koňa…“

„Micsoda? Čo?“ vykríkol Trubics, „ja som kôň? Ty sviňa sviňská, ty bachor, cmuľo, lecikto, neogabanec neogabaný, poťmák, strihôň, suky syn…

Posledná nadávka dovŕšila hnev Kukuriczov. „Ty rašmák, ty roňo, ty skydoň, ty sviniar…“

Oba boli potúžení klobásami, pivom, vínom, likérmi… ký div, že sa pustili do ruvačky a dlho po zemi sa blbčili, až radosť bola na nich sa dívať. Húf ľudí pozeral, ako keď v stredoveku rytieri závodili na turnajoch.

Zvíťazil — Kukuricza! Na ostatok kopnul Trubicsa do nemenovanej čiastky tela. Éljen Kukuricza! Éljen a haza! Kukuricza víťazoslávne sa obzeral, kde je Eva, čakal jej gratuláciu — veď stredoveké fraucimórky vždy prvé gratulovaly víťazným rytierom. Eva stála na stoličke za ľudmi, všetko videla, ešte ostatné kopnutie — veď je Eva, ale v tom okamihu zmizla.

*

Na Zavadilku chodil Kukuricza, na koni jazdil aj Trubics, ale neprichádzal Kováč. Raz vraj šiel okolo, ľudia ho videli, ale do hostínca nezašiel. Eva na neho vzpomínala. Tie čierne vlasy a brada, ta bľadá tvár, taká zaujímavá…

Tam kdesi pri jeho škole horelo, on vraj skočil do ohňa a vyniesol dve deti. To je veru pekné, myslela si Eva. Škoda, že píše do noviniek a že búri ľud; predsa len haza je haza, myslela Eva.

Aj matka Evina vzpomenula si na Kováča. Raz vravela Eve: „On nepije, to je pre hostínec zle, ale keď by sme ťa za neho vydali, pre teba by to bolo dobre. Veď vidíš Kukuriczu a Trubicsa…“

„Mama,“ skočila jej Eva do reči, „o Kukuriczovi a Trubicsovi nechcem ani počuť — takí oplani.“

Bolo rozhodnuté.

„Tak ťa vydáme za Kováča; mám v dobrej pamäti, s akou ľubosťou na teba pozeral…“

„Viete, mama moja, on má takú bľadú tvár a to sa mi páči; taký je osmahlý, vlasy má čierne a to ja rada vidím. A neruval sa, ako tí oplani, radšej odišiel.“

Keď Kováč na Zavadilku neprichádzal, slečna Eva mu písala, a to slovensky a vykala mu. „Velactyeni Pán!“ tak Kováča oslovila. A ďalej písala, aby sa nehnyeval, že ona za oplansztvo Kukuriczove nemôže a zse sa mu usz nyikdi nics takého neszmie prihogyity.

Nemala písať; človeka poznáme podľa reči a ešte lepšie podľa písma. Kováč nad Eviným pravopisom zalomil rukami. Ale je taká pekná, všade počuť, že si aj pri takých rytieroch zachovala poctivosť a potom, zdá sa, má rada kvety… Rozhodol sa, že pôjde a šiel už na druhý deň. Svoj kabát ozdobil klincom a pre Evu vyhľadal najlepší púčok. Bol jasný augustový deň, stromy na vrchoch mohol počítať. Čím jasnejší deň, tým černejšia je Javorina. V ľavo pozeral na Malé Karpaty, na hradné múry čachtické a keď sa priblíži k Zavadilke, uvidí hrad Branč. Príroda pekne sa druží k láske, pekne sa Kováčovi kráčalo. Vyšiel si ráno v nádeji, že sa nestretne s Kukuriczom.

Na Zavadilke bol srdečne privítaný. Slečna hovorila po slovensky a Kováčovi vykala, aj pani hostínska a hostínsky tiež pekne po slovensku dvojili. Kováč sa odhodlal z listov vybaliť ružu a podal ju slečne; bola jej veru milšia než šunka od Trubicsa. Na bľadej tvári Kováčovej tiež razom rozkvitla ruža, Eva si toho povšimla a tak sa jej mladý muž v rozpakoch zapáčil, že by ho bola hneď okolo krku oblapila. Pani hostínska, ani sa nepýtajúc, priniesla hosťovi pohár mlieka. Bola-li ku všetkým ľuďom vľúdna, ku Kováčovi tentokrát zvlášť.

Slečna vyšla si s hosťom von do zahrady a na hradskú, vedúcej prostred peknej svrčinovej hory. Nemyslite, Kováč nezačal hneď o dievčenskej kráse a o láske. Poobzeral sa po kraji, kde bolo prvé slovenské povstanie r. 1848, chcel to rozprávať slečne, ale ona mala plné srdce toho, ako sa Kukuricza bil s Trubicsom a po každej vete Kováčovej podala mu toho kúštik. Pravda, chcela tiež Kováča presvedčiť, že ich neľúbi. Kováč teda o povstaní nedohovoril a keď vyšli na hradskú, odkiaľ bolo videť Starú Turú a Bzince, ukazoval na tieto a spýtal sa slečny, či kedy čítala dačo od Ľudmily Podjavorinskej.

To veru ešte nie, ale z Bziniec donášajú chlapi veľmi pekné hrable na predaj, otecko vždy si ich chváli, že sú to najlepšie hrable z celého vidieku, také pevné a predsa ľahké.

Šli ešte kúštik ďalej, v tú stranu k Novému Mestu a videli Čachtice a Tematín. „Bol to milý pohľad,“ začal Kováč, „keď tie hrady boly neporušené, biele múry, a vysoké veže ligotaly sa v slnku. Milý pohľad, a ale čo poddanný ľud vytrpel, kým tie múry vystavil a čo životov zdrvily skaly a drevá. Každej kráse je predchodcom tažkosť.“ A tu si vzpomnel na verš Hviezdoslavov: „Veď príchod krásy zavše je tak ťažký.“ Citoval ho a pozrel na Evu — zamyslenú. Ona, gazdinka o hosťa starostlivá, zamyslela sa, či bude hosťovi chutit hovädzí jazyk s poľskou omáčkou a či sa len matke dobre podarí, či dá dosť mandlí a hrozienok. Práve po verši Hviezdoslavovom spýtala sa hosťa:

„Rád jete jazyk s poľskou omáčkou?“

„Rád,“ odpovedal, ale bol taký vyjavený, uľaknutý, smutný…

„Či vás dačo zabolelo?“ spýtala sa Eva sústrastne.

„Nič,“ odpovedal Kováč tupo, do prázdna sa zahľadiac a dlho bol tichý.

Eva netušila… Ak čitateľ tuší, že títo dvaja ľudia sa nemohli dohovoriť, lebo každý hovoril — inou rečou.

Obed bol dobrý a misy vrchovaté; kde by to zjedli štyria ľudia! Kováč neprozreteľne vyriekol, že mu všetko chutí, všetko rovnako, nech prijde na stôl to alebo ono; a večer už si nespomenie, čo mal na obed. Rozchichotali sa mu všetci a nad smiechom aj on sa rozchichotal. Dobre je sa pri jedle smiať, lepšie sa trávi.

Po obede spoločne posedeli a pani hostínska povedala hosťovi, že dá svoju dcéru ešte na pol roka do kláštora v Tešíne, aby sa naučila nemecky a tak svoje vzdelanie dovŕšila. Aj iní tak robia, najväčší národovci slovenskí. Kováč na to nič neodpovedal, ale pani hostínskej sa zdalo, že to vypočul so zaľúbením.

Zase si vyšli na hradskú a keď prišli na to miesto, kde Kováč citoval Hviezdoslavov verš a Eva spýtala sa na poľský jazyk, Kováč spýtal sa slečny, či už kedy čítala slovenskú báseň. „Veru nie, veď ja nemám kedy. A potom, aby som pravdu hovorila, ja nerada čitam. Poviem pravdu, maďarskej knihe dobre nerozumiem a slovenskú? Veď by sa pán slúžny a pán notár hnevali, keby sme mali slovenské knihy, ešte by sme licenciu ztratili.“

*

Kováč šiel domov taký nijaký. Veď Eva nie je taká šumná, ako sa mu prv zdala. Rozumoval tak, že krása telesná je milý dar prírody, ale že je to pre manželskú spokojnosť málo. Je to studnica plytká, skoro ju vyčerpáš. Kdežto mravnosť a vzdelanie je studňa nevyčerpateľná. Myslel tak živo, že počal hovoriť hlasno, bárs šiel sám. „O čom by som sa s ňou rozprával? Veď je strašné, nenájsť u svojej ženy porozumenia, nedovolať sa ozveny! Ona ma nerozumela, ani ma nepočúvala! O čom by som sa s ňou rozprával? Do Budapešti ju dali a chcú ju dať aj do Tešína a tomu hovoria: na vzdelanie a je to na otupenie, na osprostenie. Slovensko, Slovensko, kedy sa prebudíš a dáš svojim dcéram vecné vzdelanie? Parádnicu si za ženu nevezmem. Chcem vzdelanie, opravdové vzdelanie.“

Tak rozumoval Kováč a nehodlal už isť na Zavadilku. Ale časom sa srdce ozvalo: „Ona je predsa len krásna.“ A šiel ešte raz, ale to už na ostatok. Trpký dojem nad prázdnotou duševnou len v ňom sosilnel. Není možno, nie… Aké by potom vychovala deti? Zas len prázdne hlavy. Neni možno…

*

To, čo jsme rozprávali, prihodilo sa pred radom rokov. A Kováč je stále slobodný — hľadá opravdové, vecné vzdelanie.