Národnie poviedky

Po stromoch pri hradskej poletoval veľký kŕdeľ krkavcov. Av — av — av — av — av! škrečali, až v ušiach zaliehalo. Jeden za druhým sem tam poletoval chytro a strmo. Tak tu bolo ako mezi ľudmi pri požiari.

Po dlhej chvíli slietly krkavci na priestrannú lúku a zase tu na tisíce av — av — av — av — av! vyškrekovali. Ale kto rozumie vtačej reči? Oni iste si tu niečo rozprávali, hádali sa.

Naraz utíchli úplne, urobili uprostred veľké koleso a v kolese bol jediný krkavec.

Či si budú na niečo hrať? hovorili chlapci, čo sa tu dívali.

Čudná to bola hra. Naraz sa všetci krkavci vyniesli a strmo ako strely sleteli sa na krkavca, čo bol uprostred kolesa. Hneď sa zase rozleteli po vidieku.

Na lúke našli potom ľudia, kde to koleso bolo, mrtvého krkavca so stužkou na hrdle. Mládež aj stárež ustrnula. Čo to bolo? Prečo ho usmrtili?

Počujme to od začiatku.

V dedine chytili raz chlapci mladého krkavca. Pristrihli mu krídla, dali stužtičku na hrdlo a zkrotili ho v domácnosti, tak že potom s holubami a sliepkami po dvore chodil a zrno sbieral, celkom tak žil, ako domáci hyd.^[6] Ba ani škreku krkavčieho nebolo od neho počuť.

Raz s holubami zaletel za dedinu poblíž hajna krkavčieho. Krkavci ho zajali a viac nepustili. Potom pozorovali ľudia, že sa z celého vidieku sletovali krkavci k ich dedine.

To prileteli na súd.

A hrozný vyniesli rozsudok — trest smrti!

Prečo?

On sa odrodil.