ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na pobrežiach, kde udomácnil sa haring na dlhší čas, utvorí sa pozvoľne mestečko, ak sú podmienky i v inšom priaznivé. O takýchto osadách možno riecť nielen že ich more vyvrhlo, ale i to, že zďaleka sú také, ako na suchú zem vypláknuté brvná a stroskotané lode, alebo ako hŕbky čím hore tým dolu obrátených lodiek, ktoré rybári pritiahli za búrlivej noci sťa ochranné striešky nad seba. Keď prídeš bližšie, vidíš, ako vzniklo celé náhodou: tu leží balvan uprostred cesty, tam delí zase vtekajúca voda mestečko vo tri alebo štyri časti a ulice sa krívia a krútia. Avšak jedno majú všetky této osady spoločné: majú všetky taký prístav, v ktorom i najväčšie lode najdú útočište, tam je tichúčko, ani v nejakej krabici, a preto sú této zátoky morské veľmi vzácne lodiam, ktoré, hnané rozbúreným morom, prídu sem s potrhanými plachtami a porúchanou zadnou časťou si hľadať miesto na odpočinutie.

V takomto mestečku býva veľmi ticho. Všetko, čo pôsobí hukot, je vypovedané na prístavné mosty, kde sú loďky sedliakov reťazami pripevnené a kde nakladá sa tovar na lode a skladá náklad s lodí. V mestečku, v ktorom odohral sa príbeh tu opísaný, tiahne jediná ulica pozdĺž prístavného mostu; s druhej strany stoja domce, na bielo a na červeno zafarbené, jedno- alebo dvojposchodné, avšak nie stena vedľa steny, všetky sú obtočené peknými záhradami. Je to teda dlhá a široká ulica, v ktorej zaváňa, ak zaveje vietor od mora, vždy predmetmi, nachodiacimi sa na prístavnom moste. Tu sú ľudia tichí — nie zo strachu pred políciou, lebo tej obyčajne ani niet — ale z obavy pred pomluvou, lebo tu poznajú sa ľudia napospol. Ak ideš dolu ulicou, nesmieš opominúť pozdraviť sa do každého obloka, kde sedí obyčajne nejaká stará dáma, ktorá ti na pozdrav zaďakuje. Okrem toho treba pozdraviť každého, s kým sa stretneš; lebo títo tichí ľudia premýšľajú len nad tým, čo je im svedčné vo všeobecnosti i zvlášť. Kto prekročí hranicu, primeranú svojmu stavu alebo postaveniu, ztratí svoj dobrý chýr; lebo znajú nielen jeho, ale i jeho otca a starého otca, i začnú skúmať, či nepobadali za dávnych čias u niektorého člena rodiny náchylnosť k „nesvedčnosti“.

V tomto tichom mestečku usadil sa pred mnohými rokmi všeobecne ctený muž, menom Per Olsen. Prišiel s pevniny, kde živil sa podomovým kupectvom a hraním na husliach. V mestečku otvoril pre svojich starých zákazníkov teraz skliepok, v ktorom predával okrem krámskeho tovaru i chlieb a pálenku. Počuli ho chodiť sem i tam po zadnej izbe, ako vyhrával skočné tance^[1] a svadobné pochody. Zakaždým, keď prešiel popri dverách, nazrel cez oblôček, zasadený do dverí, a ak prišiel nejaký odberateľ, dokončil hru trilkou a šiel do sklepu obslúžiť ho. Obchod prekvital; i oženil sa a dostal syna, ktorého nazval dľa seba, avšak nie „Pérom“, ale „Petrom“.

Malý Peter mal sa stať tým, čím nebol otec Per, čo veľmi dobre cítil, — vzdelaným človekom. Preto poslal syna do latinskej školy. A keď tí, ktorí mali byť kamarátmi chlapca, odbili ho od svojich hier a zahnali domov, preto že bol syn Pera Olsena, zahnal ho Per Olsen zase bitkou k nim nazad; lebo na inakší spôsob nevedel zadovážiť chlapcovi vzdelania. Následkom toho cítil sa malý Peter v škole opusteným, zlenivel a zľahostajnel postupne oproti všetkému, tak že ho otec už ani rozosmiať ani rozplakať nemohol. Vtedy upustil Per od bitia a postavil syna za pudlu. A veľmi sa začudoval, keď videl, že chlapec dal každému zákazníkovi to, čo si žiadal, nedajúc viac ani len o zrnko, nezediac nikda ani slivky, vážil, rátal a viedol knihu o predanom — trocha pomaly síce, ale s bezvadnou dôkladnosťou — s nepremeneným výrazom tvári, ba takmer ani nehovoriac.

Otec poddával sa novým nádejam a poslal šuhaja s jednou haringovou loďou do Hamburgu na obchodnú školu, i aby sa tam naučil jemným spôsobom. Ostal tam osem mesiacov — dlhšie, ako bolo treba dľa Pérovej mienky. Keď sa mal vrátiť, zadovážil si šesť nových oblekov, ktoré si v prístave všetky poobliekal jeden na druhý: „lebo čo má človek odeté, za to sa neplatí clo.“ Avšak okrem svojho telesného objemu, bol skoro taký istý, keď ukázal sa na druhý deň na ulici. Kráčal škrôbene a rovno, rukami vyzváňal: pozdravoval sa nenadálym šklbnutím a klaňal sa, ani čo by nemal údov, a zrazu sa zase vzpriamil meravo. Stal sa zosobnenou zdvorilosťou; avšak robil všetko, ani nemuknúc, kvapne, s istou ostýchavosťou. Svoje meno nepísal už viac „Olsen“, ale „Ohlsen“, čo zavdalo príležitosť posmeváčkom mestečka k nasledovnej hádanke: „Čo doniesol Peter Olsen z Hamburgu?“ Odpoveď: „Jednu literu.“ I na to pomýšľal, či by sa nemal nazvať „Pedrom“; ale že mal už pre to „h“ toľko protivne, upustil od toho a podpisoval sa „P. Ohlsen“.

Obchod otcov rozšíril a oženil sa ledva dvadsaťdvaročný; vzal si červenovlasú sklepníčku, len aby mal niekoho, kto mu povedie domácnosť. Lebo otec práve ovdovel a istejšie bolo mať ženu ako gazdinú. Po roku obdarila ho synom, ktorého nazvali po ôsmich dňoch „Pedrom“.

Keď ctihodný Per Olsen stal sa starým otcom, cítil sa byť povolaným ostareť. Obchod oddal synovi, sadol si pred dom na lavicu a kúril z hlinenej fajky tabakové odpadky. A keď jedného dňa vonku počal sa nudiť, zatúžil za skorou smrťou, a ako všetky jeho želania, splnilo sa mu i toto.

Keď syn Peter zdedil výlučne jednu polovicu otcovho nadania, totiž kupeckú chytráckosť, tak, zdalo sa, že na vnuka prešla výlučne druhá polovica, a síce talent k hudbe. Čítať sa naučil veľmi neskoro, ale spievať veľmi zavčasu. Pískal tak krásne na flaute, že to vzbudilo všeobecnú pozornosť; zovňajšok mal jemný a útly a bol mäkkého srdca. Avšak to všetko nebolo otcovi vhod, lebo si prial vychovať syna na spôsob svojej vlastnej obchodnej punktovnosti. Keď mladý Pedro zabudol niečo, otec nevadil sa s ním, ani ho neubil, ako sa to jemu samému za detstva dostávalo, ale ho uštipol. Celkom v tichosti, vľúdnym, ba temer zdvorilým, láskavým spôsobom, avšak dostalo sa mu toho i pri najnepatrnejšej príležitosti. Keď ho sobliekala, matka sčítala každý večer modré a žlté škvrny a ubozkávala mu ich, ale sa nevzpierala proti takému zaobchodeniu s dieťaťom, lebo i ona sama bývala štípaná. Pre každé roztrhnutie šiat — zhotovených z otcových starých hainburgských oblekov — pre každú machuľu v chlapcových školských knihách, brával ju muž na zodpovednosť. Preto napomínala ho ustavične: „Nechajže to, Pedro!“ — „Majže sa na pozore, Pedro!“ — „Či nepočuješ, Pedro!“ Otca sa bál a oproti matke zľahostajnel. Súdruhovia mu neublížili, lebo začal hneď plakať a prosil, aby šetrili jeho šaty; iba čo ho prezývali „matkiným mrnčiakom,“ v inšom si ho ani nevšímali. Podobal sa chorému neoperenému kačíčaťu, batoliacemu sa vždy za kŕdľom na samom ostatku, ktoré si bojazlivo uchytí čo aký malý kúsok a odskočí s ním na stranu. S ním nepodelil sa nikto, preto sa ani on s nikým nepodelil.

Ale skoro zbadal, že sa mu pri chudobnejších deťoch mestečka lepšie vodilo: bol jemnejší, ako ony samy, preto boly oproti nemu shovievavé. Jedno vysoké, silné dievča, ktoré opanovalo celý húf detí, zaujalo sa ho obzvláštne. Nevedel sa nasýtiť pohľadom na ňu: mala havrano-čierne celkom kaderavé vlasy, nikdy nečesané inak, len prsty; tmavo-svetlé lesklé oči a nízke čelo; črty jej tvári sústredňovaly sa takrečeno v jedinom bode a posobily neodolateľne. Bola ustavične rozčulená, pracovala neprestajne; v lete chodila bosá, obnaženými ramenami a bola ohorená; v zime bola odetá, ako iní v lete. Jej otec bol kormidelníkom na lodi a rybárom: ona lietala sem i tam a predávala jeho ryby, veslovala s člnkom oproti prúdu i vetru, a keď nebol otec doma, chytala ryby sama. Každý, kto ju stretol, musel sa za ňou obzreť; lebo všetko na nej ukazovalo na silné povedomie. Volala sa Gunlaug, ale ju zvali „rybárčaťom“ — ktorý názov prijímala ako jej prislúchajúce vyznačenie. Pri hrách pomáhala vždy slabšej stránke; jej to bolo nezbytné zaujať sa naplašených, a teraz vzala útleho chlapca pod svoje ochranné krýdla.

V jej loďke smel hrať na flaute, čo mu doma zabraňovali, lebo sa nazdávali, že to odvádza jeho myšlienky od školských prác. Ona ho vyveslovala von do fjordu, vzala ho i na svoje ďaleké rybačky, ba neskôr sprevádzal ju i pri jej nočných vychádzkach. Keď zachodilo slnce, vypluli do jasnej letnej tíšiny. On hrával na flaute alebo počúval, čo mu rozprávala o známych jej veciach: o morských pannách, o mátohách, o stroskotaných lodiach, o cudzích krajinách a čiernych ľuďoch, práve tak, ako to jej námorníci rozprávali. Ako zo svojej zásoby znalostí, tak nadelila mu i zo svojho jedenia, a on všetko prijímal, neodvďačiac sa jej nikdy ničím, lebo z domu si nedoniesol nijakého jedenia a zo školy nijakej fantásie. Veslovali, kým nezašlo slnce za vrchy snehom pokryté; potom pristavili pri nejakom ostrove, rozžali si vatru, totiž ona nasbierala hŕbu čečiny a zapálila to, on sedel a prizeral sa len. Potom ho ukrútila do námorníckeho kabáta otcovho a do prikryvadla, ktoré vzala jemu k vôli s sebou. A kým on spal, prikladala na oheň, a aby sa jej nedriemalo, spievala úryvky z piesní a žalmov; spievala plným, zvučným hlasom, kým celkom nezaspal, potom už len hučala tlumene. Keď slnce zase na druhej strane oblohy vychodiť počalo, a poslalo ako svojho predzvestovateľa chladný žltý lúč ponad končiare vrchov, zobudila ho. Hora bola ešte čierna, pašienka tmavá, ale skoro počaly sa hnedasto červenať a jagať, až kým sa hrebene hôr nerozžiarily a kým ich vychodiace slnce celou svojou skvostnou záplavou farieb neozlátilo. Vtedy vtiahli svoj člnok na vodu a odplavili sa a za rannej brísy vyryli svojím člnkom biely spenený pruh po tmavej vode a došli skoro na miesto, kde boly zakotvené ostatné rybárske loďky.

Keď nastala zima a lovenie rýb prestalo, navštevoval ju na ich byte; chodieval veľmi často pravidelne, a hľadel na ňu, kým pracovala: ale ani on, ani ona nehovorili mnoho; bolo to, ako čo by tam len sedeli a spoločne čakali na leto. Keď prišlo leto, zmarilo mu i túto novú nádej životnú. Otec Gunlaugin umrel a ona opustila mestečko, kým na radu učiteľov pricvikli Pedra do sklepu. Tam pomáhal matke obsluhovať kupujúcich; lebo otec, ktorého tvár pozvoľne dostala farbu krúp, ktoré vážieval, musel ležať v zadnej izbe v posteli. Avšak i odtiaľ chcel mať dozor nad obchodom, musel vedieť, čo ktorý z nich predal, i tváril sa, ako čo by nedopočul, kým sa nepriblížili k nemu natoľko, že ich uštipnúť mohol. A keď už úplne vyschol knôtik jeho života, zhasol jednej noci. Žena plakala, a do opravdy ani nevedela poriadne, prečo plače; avšak syn nemohol vytisnúť ani jedinej slzy. A že mali dosť peňazí k živobytiu, prestali viesť obchod, vyhladili každú rozpomienku na minulosť a spravili zo sklepu bývaciu izbu. Tam sa uvelebila matka pri obloku a plietla punčochy; Pedro sa utiahol do izby na druhej strane domu a vyhrával si na flaute. Ale akonáhle zavítalo leto, kúpil si ľahučkú plachtovú loďku a odplavil sa k onému ostrovu a ľahol si tam na to isté miesto, kde Gunlaug ležiavala.

A raz, keď ležal zase medzi vresovinou, zazrel, že vesluje člnok rovno k ostrovu, pristane vedľa jeho loďky, a z neho vystúpila Gunlaug.

Bola taká istá, ako predtým, lenže už dospelá a bola vyššia od druhých dievčat. Keď ho zazrela, cúvala pomaly. Nemyslela na to, že i on už musí byť dospelý.

Túto bledú, chudú tvár nepoznala; nebola už viac chorľavá a jemná — bola blbá a zvädnutá. Avšak pri pohľade na ňu obnovenie jeho niekdajších snov rozžalo tichý svit v jeho očiach. Pokročila zase k nemu a pri každom kroku, ktorým sa k nemu blížila, zdalo sa jej, ako by spadol s neho rok, a keď stála pred ním na tom mieste, s ktorého vyskočil, smial sa a hovoril ako dieťa: stará tvár zakrývala len tvár utajeného decka; stal sa síce starším, ale zostal dieťaťom.

Lenže — ona hľadala práve toto dieťa: a teraz, keď ho našla, nevedela, ako sa má chovať naďalej: smiala sa a červenala sa. A on cítil nevdojak istú vnútornú silu v sebe — bolo to po prvý raz v jeho živote. A v tú chvíľu opeknel; trvalo to možno len chvíľočku — ale v tú chvíľočku zvíťazil nad ňou.

Patrila ona k tým povahám, ktoré ľúbia len to, čo je slabé, čo si samy vypestovaly. Zprvu chcela pobudnúť v mestečku len za dva dni: ostala dva mesiace. Za tieto dva mesiace dospel Pedro väčšmi, ako za celé ostatné svoje junošstvo; natoľko sa prebral zo svojho snenia a z duševnej spachtivosti, že robil už plány, — chcel cestovať po cudzozemsku, chcel si utvoriť z hudby povolanie! Ale keď zase raz hovoril o týchto svojich zámeroch, zbledla a riekla:

„Áno — avšak najprv sa musíme sosobášiť.“

On vzhliadol na ňu, ona vrátila mu pohľad rovno a pevne, potom sa oba začervenali a on riekol:

„Ale čo by na to ľudia povedali?“

Gunlaug nikdy na to nemyslela, že by mohol mať inú vôľu, ako ona, a to z tej jednoduchej príčiny, že ona nikdy niečo inšie nechcela, iba čo on chcel. Ale teraz nazrela do jeho duše; teraz pochopila, že on nikdy ani za chvíľočku nepomýšľal na to, podeliť sa s ňou s inším, ako čo mu ona dala. Tá jedna minúta ju poučila, že tomu od jakživa tak bolo. Ona zaujala sa ho zprvu z útrpnosti — a dovŕšila to teraz láskou. Keby bola mala ešte len trochu trpelivosti! Lebo on zbadal jej vzplanutie hnevu, a zvolal, chvejúc sa strachom: „Chcem!“ To počula; lenže rozľútenie nad svojou sprostosťou a jeho mizeráctvom, nad vlastnou hanbou a jeho chabosťou zovrelo v nej chytro a žhavo až na prekypenie — a nikdy neskončila sa smutnejšie láska, zrodená za detstva pri rudých večerných zorách a bledom svite mesačnom, kolísaná vlnami morskými, sprevádzaná tichým spevom a zvukmi flauty. Gunlaug ho schytila obidvoma rukami, zdvihla a vydrmala ho do chuti, potom sa odplavila nazad do mestečka a odcestovala naskutku, ďaleko za hory.

Pedro odplavil sa z domu ako zamilovaný mládenec, ktorý si chcel vybojovať mužnosť; a teraz vesloval nazad ani starec, ktorý nikdy nechyroval o mužnosti. Len jediná rozpomienka na život mu zbudla, i tú si prelaškoval nenavratiteľne svojou hlúposťou; len na jednom kúsku zeme visel celou dušou — ale viac sa neopovážil vrátiť ani ta… Kým rozmýšľal o svojej naničhodnosti a o príčinách, pre ktoré sa to všetko udalo, zanorila sa jeho podujímavosť takrečeno do hlbočizného bahna, z ktorého sa nemala vyprostiť nikdy viac. Malí chlapci na ulici, ktorí si všimli jeho čudných spôsobov, začali ho onedlho škádlievať, a poneváč bol ľuďom takmer cudzí, lebo nevedel nikto o ňom, z čoho žije a čím sa zapodieva, nuž ani nikomu neprišlo na um, aby sa ho zastal, keď ho priveľmi drážili. Pozdejšie sa už ani neodvážil vyjsť, aspoň sa neukazoval na ulici. Lebo jeho život stal sa neustálou pôtkou s uličníkmi, hoci mu, možno, boli práve tak prospešní, ako komáre za horúcich dní; lebo bez nich bol by podľahol neprestajnej omráčenosti…

*

O deväť rokov prišla Gunlaug práve tak nenazdajky nazad do mestečka, ako ho bola kedysi opustila. Prišla v sprievode asi osemročného dievčatka, celkom takého, ako ona kedysi bývavala, iba čo bolo trocha zádumčivé, a črty tvári malo jemnejšie. Ľudia si povrávali, že bola Gunlaug kdesi vydatá; že zdedila niečo a že sa teraz vrátila do mestečka s úmyslom otvoriť hostínec pre námorníkov.

Zariadila si všetko tak rozumne, že onedlho chodievali do jej hostínca i kupci a majitelia lodí hľadať si potrebné mužstvo, i matrósi sa u nej ubytovali, keď sa chceli zjednať niekam. Okrem toho celé mesto obstarávalo si u nej ryby. Za toto sprostredkovanie neprijala ani najmenšej maličkosti, no využila despoticky svoju moc, ktorú si svojou ochotou vydobyla. Ačpráve bola ženská a nikdy neodchodila zo svojho domu, bola predsa celkom iste najsilnejšou osobnosfou mestečka. Zvali ju „rybárska Gunlaug“, alebo „Gunlaug zpod vrchu“. Jej niekdajšie meno „rybárča“ prešlo na dcéru, ktorá skackávala na čele hlúčku chlapcov.

Príbehy zo života tejto chcem vám tu vylíčiť; mala ona niečo z vrodenej životnej sily matkinej, a naskytlo sa jej dosť príležitosti využiť ju.